znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/2010-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 prvej a druhej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k. 11 Co 237/2009-106 z 23. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   doručená faxom 17. apríla 2010 a 19. apríla 2010 osobne podaná do podateľne sťažnosť Ing. J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 prvej   a   druhej   vety   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 237/2009-106 z 23. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ešte v postavení likvidátora D. K.,   š.   p.   v   likvidácii   (ďalej   len   „štátny   podnik“),   7. februára 2005 prevzal   od   štatutára štátneho   podniku   list,   v   ktorom   mu   bolo   oznámené,   že   z   dôvodu   porušenia   pracovnej disciplíny 26. októbra 2004 a následne 4., 5., a 7. januára 2005 s okamžitou platnosťou skončil jeho pracovný pomer podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote podal žalobu Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“), ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že jeho pracovný pomer v štátnom podniku založený pracovnou zmluvou z 28. decembra 1995 naďalej trvá, súčasne sa domáhal náhrady mzdy vo výške jeho priemerného mesačného zárobku, a to od 15. februára 2005, t. j. od jeho oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní „v už zlúčenom štátnom podniku v likvidácii V. S.“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 33/2005 zo 7. septembra 2006 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti citovanému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 25/2006 z 23. októbra 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Podľa sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu spočívalo na nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   a preto   podal   podnet   na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Tento podnet bol Krajskou prokuratúrou v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom č. k. Kc   77/08-9   z   23.   apríla   2008   odložený   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nijakým   spôsobom nepreukázal,   že   po   odvolaní   z   funkcie   likvidátora   so   zamestnancom   ukončil   pracovný pomer, ktorý mu vznikol na základe pracovnej zmluvy z roku 1995.

Dňa 18. júna 2008 podal sťažovateľ generálnemu prokurátorovi opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania s podľa neho náležitým odôvodnením, ktorý Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   listom   č.   k.   VI/2   PZ   372/08-8   z   5.   augusta   2008 s poukázaním na vecne správne dôvody odloženia prvého podnetu krajskou prokuratúrou z 23. apríla 2008 taktiež odložila.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ 20. novembra 2008 podal okresnému súdu návrh na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   4   C   33/2005.   Tento   návrh   bol uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   183/2008   zo   14.   mája 2009   zamietnutý.   Podľa sťažovateľa okresný súd vo veci nepostupoval konformným spôsobom, a preto sťažovateľ 24. júna 2009 podal proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 11 Co 237/2009-106 z 23. decembra 2009 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených práv   z   dôvodu,   že   krajský   súd   vo   veci   nepostupoval   ústavne   konformným   spôsobom, nevysporiadal sa a nezaoberal sa s podstatnými argumentmi sťažovateľa, ktoré mal uviesť v odvolaní, čím sa mali porušiť jeho práva v rámci dokazovania.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 237/2009-106 z 23. decembra 2009, zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 237/2009-106 z 23. decembra 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 183/2008 zo 14. mája 2009, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z   obsahu   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   11   Co   237/2009-106 z 23. decembra 2009 vyplýva:

«Odvolací   súd prejednal odvolanie   žalobcu bez nariadenia   pojednávania (§   214 ods. 2 O. s. p.) a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a z hľadísk odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Odvolací   súd   v   odvolacom   konaní   je   viazaný   nielen   rozsahom   odvolania   ale   aj odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preto v prejednávanej veci skúmal, či napadnuté uznesenie   je   nesprávne   vzhľadom   na   dôvody   odvolania   žalobcu   uplatnené   v   zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) a f) O. s. p.

Existenciu týchto odvolacích dôvodov odvolací súd po prejednaní odvolania nezistil. Podľa obsahu návrhu na obnovu konania, podstatu obnovy konania 4C 33/2005 žalobca vidí v novom dôkaze – označenom listinnom dôkaze – čo z hľadiska podmienok povolenia obnovy konania spadá pod § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p.

Podľa   tohto   ustanovenia,   z   ktorého   súdu   prvého   stupňa   vychádzal,   spôsobilým dôvodom obnovy konania je nový listinný dôkaz,   ktorý musel existovať   v čase vydania rozsudku, ale ktorý účastník nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, ak ním súčasne   možno   preukázať   skutočnosť   privodenia   priaznivejšieho   rozhodnutia   vo   veci preňho. Je tak zrejmé, že nepoužitie takého dôkazu musí mať povahu objektívnej prekážky. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní je mienená tak nemožnosť označiť dôkaz,   ako aj nemožnosť ho predložiť v súdnom konaní, a to preto, že o ňom účastník   nevedel   a   že   ani   inak   nesplnenie   svojej   povinnosti   túto   skutočnosť   tvrdiť a ponúknuť o nej dôkazy, z procesného hľadiska nezavinil.

Pokiaľ ide o posúdenie tohto zákonného predpokladu v danej veci, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že nepoužitie dôkazu, o ktorý opiera   svoj   návrh   na   obnovu   konania   nespočíva   v   dôvodoch   objektívnej   povahy,   či prekážky. Treba súhlasiť s názorom súdu, že za takého stavu, ak listinný dôkaz (písomné oznámenie žalobcu o rozviazaní pracovného pomeru dohodou z 13. 11. 2000) vyhotovil a podpísal žalobca sledujúc ním konkrétny účel a aj ho odovzdal v organizácii, v ktorej sám v tom čase pôsobil, bolo v možnostiach žalobcu v pôvodnom konaní takýto dôkaz použiť prinajmenšom   už   tým,   že   by   ho   označil   v   rámci   dôkazov   aj   keby   ho   nemohol   fyzicky predložiť, lebo tento dôkaz objektívne v tom čase existoval. Neobstojí preto jeho tvrdenie, ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa, že tento dôkaz žalobca nemohol použiť bez vlastnej   viny.   Ani   k   záveru   súdu   prvého   stupňa   týkajúceho   sa   splnenia   ďalšieho predpokladu   vyplývajúceho   z   ust.   §   228   ods.   1   písm.   a   O. s. p.   –   t. j.   privodenie priaznivejšieho rozhodnutia vo veci - niet čo dodať, aj keď podstatné a právne významné v danej   veci   je   to,   že   nie   je   splnený   už   prvý,   vyššie   uvedený   predpoklad.   K   odvolacím námietkam žalobcu v tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že poukaz na judikát NS SR z 26. 11. 1997 (nieje uvedené číslo rozhodnutia a ani to, či bol publikovaný) nie je náležitý, jednak preto, že podľa právnej vety odchovanej v odôvodnení, je vzhľadom na iné skutkové okolnosti v danej veci nepoužiteľný a jednak z ničoho nevyplýva, že by vymenovanie   zamestnanca   za   likvidátora   tej   istej   organizácie   vyvolalo   neplatnosť pracovného pomeru. Z hľadiska žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. odvolací súd tak uzatvára, že súd prvého stupňa návrh žalobcu na povolenie danej obnovy konania posúdil podľa správneho právneho predpisu,   ktorý na zistený   skutkový   stav   aj   správne   vyložil,   preto   napadnuté   uznesenie   nevychádza   z nesprávneho právneho posúdenia veci.

O neúplnosť zistenia skutkového stavu v rámci ust. § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorým žalobca tiež odôvodnil svoje odvolanie, môže ísť podľa ustálenej súdnej praxe vtedy, ak súd prvého stupňa nevykonal taký dôkaz, ktorý účastník označil na vykonanie a keď aj súčasne uviedol právne významné skutočnosti, ktoré týmto navrhovaným dôkazom majú byť preukázané. Podľa odvolania žalobcu, takýmto dôkazom mal byť výsluch p. I., ktorý navrhol vykonať a to ústne na nariadenom pojednávaní. Zo zápisnice o pojednávaní 14. 5. 2009 (č. 1. 41-43 spisu) však takáto skutočnosť nevyplýva, čoho si je vedomý aj samotný žalobca, keďže to uvádza v odvolaní vytýkajúc súčasne, že takýto procesný návrh sudkyňa zámerne neprotokolovala.   K   tomuto   sa   žiada   dodať,   že   ak   skutočne   nastala   žalobcom   opísaná situácia pri protokolovaní jeho prednesú, príp. prednesú jeho zástupkyne, mal možnosť uplatniť právo vyplývajúce z § 40 ods. 3 O. s. p., t. zn. žiadať o doplnenie protokolácie, resp.   podať   námietky   proti   zneniu   protokolácie.   Žalobca   v   odvolaní   netvrdí,   že   takto postupoval.   Pokiaľ   ide   o   žalobcom   navrhované   vykonanie   dokazovania   aj   výsluchom štatutárneho   zástupcu   žalovaného,   zo   zmienenej   zápisnici   vyplýva,   že   jeho   zástupkyňa predniesla, že „by bolo potrebné vypočuť i štatutárneho zástupcu žalovaného“, avšak bez uvedenia,   na   preukázanie   akej   právne   významnej   skutočnosti   má   byť   dôkaz   vykonaný. Odvolaciu námietku žalobcu, že na vykonaní tohto dôkazu trval, nemožno považovať za náležitú, lebo zo zápisnice z pojednávania to rovnako nevyplýva.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   označený   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu nemožno považovať za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a   rozhodnutia   tohto   súdu.   Odvolacie   námietky sťažovateľa boli podľa názoru ústavného súdu dostatočne vyhodnotené krajským súdom a prijaté závery nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny, aby ústavný súd do nich zasiahol. Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   namietal,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   11   Co   237/2009-106 z 23. decembra 2009 bolo porušené aj právo podľa čl. 1 prvej a druhej vety dodatkového protokolu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   náležitým   spôsobom   neodôvodnil namietané porušenie označeného práva uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 237/2009-106 z 23. decembra 2009, na základe čoho ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto právom   a označeným   uznesením   krajského   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010