znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 236/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   L.   J.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 764/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   764/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   764/2002 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. L. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. J. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 368,55 € (slovom tristošesťdesiatosem   eur   a   päťdesiatpäť   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 236/09-16 z 11. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. J., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 764/2002.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   Er   764/2002   v   procesnom   postavení povinnej v 2. rade. Exekučné konanie začalo 4. marca 2002 podaním návrhu na vykonanie exekúcie oprávnenou – P., a. s., B. (ďalej len „oprávnená“), proti povinným – P. H., K. (ďalej len „povinný v 1. rade“), a sťažovateľke ako povinnej v 2. rade na vymoženie istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia súdnej exekútorky na vykonanie exekúcie bola okresnému súdu doručená 7. marca 2002.

Podľa   názoru   sťažovateľky „pomalým,   v   rozpore   s   ust.   §   6,   §   100   §   O. s. p., postupom okresného súdu je porušované jej   právo na   prejednanie veci   bez   zbytočných prieťahov(...) ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote(...) ak súdne exekučné konanie trvá už viac ako 6 rokov a nie je právoplatne ukončené a najmä ak nebolo a nie je dodnes včas právoplatne rozhodnuté o žiadosti sťažovateľky o odklad exekúcie“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Okresný   súd   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er/764/2002   porušil základné právo L. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje   konať   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn Er/764/2002 bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

L.   J.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.000,-   Eur,   ktoré   je povinný Okresný súd Bratislava II vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice II (správne má byť Bratislava II – ústavný súd to posúdil za chybu   v   písaní,   pozn.) je   povinný   vyplatiť   L.   J.   245,71   Eur,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S.(...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 2089/09 z 21. augusta 2009 a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   listom z 8. septembra 2009.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu   vo   veci vykonaných procesných úkonov uviedla:

„Sťažovateľ   poukazuje   vo   svojej   sťažnosti   na   to,   že   tunajší   súd   nekonal   o   jeho žiadosti na odklad exekúcie plynulo. O návrhu na odklad exekúcie tunajší súd už rozhodol, návrh   na   odklad   zamietol,   pričom   na   základe   odvolania   povinných   bolo   rozhodnutie o odklade zrušené odvolacím súdom a vrátené späť na ďalšie konanie. V súčasnosti súd postupuje v zmysle intencíí Krajského súdu, následne bude rozhodnuté opätovne o návrhu na odklad exekúcie. Okrem toho tunajší súd rozhodoval aj o námietkach povinných, pričom proti   rozhodnutiu   o   námietkach   povinní   podali   odvolanie   (aj   napriek   poučeniu   o neprípustnosti odvolania), spis musí byť opätovne (až po rozhodnutí o odklade) predložený na Krajský súd Bratislava.“

Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   oznámila,   že „Okresný   súd   Bratislava   II súhlasí s tým, aby súd upustil od ústneho pojednávania prijatej sťažnosti, pretože nemožno očakávať, že by ústne pojednávanie prispelo k ďalšiemu objasneniu veci“.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„Skutočnosti tvrdené okresným súdom v jeho vyjadrení zodpovedajú obsahu tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľky a aj obsahu spisu okresného súdu. Taktiež zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľka podala proti rozhodnutiu okresného súdu zo dňa 9. 10. 2008 odvolanie zo dňa 21. 4. 2009, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 22. 4. 2009. Tiež je pravdou, že sťažovateľka na základe šetrenia sudkyne doručila okresnému súdu   doklady   svedčiace   tomu,   že   sa   ocitla   v   takej   nepriaznivej   životnej   situácii,   že nariadená exekúcia by jej mohla privodiť obzvlášť nepriaznivý následok a že vzhľadom na nerozhodnutie   okresného   súdu   o   odklade   sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu o námietkach odvolanie, pretože sa domnievala, že poučenie súdu bolo nesprávne ak proti nemu nie je prípustné odvolanie.

S   poukazom   na   zhodné   tvrdenia   sťažovateľky   v   obsahu   ústavnej   sťažnosti a okresného súdu v obsahu jeho vyjadrenia naďalej tvrdím, že súd vo veci sťažovateľky nekonal   a   nerozhodoval   plynulo,   vrátane   doručovania   ním   vydaných   rozhodnutí   s poukazom napr. na posledne vydané rozhodnutie z 9. 10. 2008 doručené sťažovateľke až po 6 mesiacoch.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s tým, „aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu“, a upresnila sumu požadovanej náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom na 368,55 €.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo, alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. Er 764/2002:

- 4. marec 2002 – oprávnená podala súdnej exekútorke JUDr. M. V., Exekútorský úrad, T. (ďalej len „súdna exekútorka“), návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému v 1. rade a sťažovateľke na vymoženie istiny s príslušenstvom,

-   7.   marec   2002   –   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie,

- 21. marec 2002 – okresný súd poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie,

- 2. máj 2002 – povinný v 1. rade a sťažovateľka podali žiadosť o odklad exekúcie,

- 6. máj 2002 – súdna exekútorka predložila okresnému súdu námietky povinného v 1. rade a sťažovateľky proti exekúcii,

- 15. august 2002 – úprava kancelárii pripojiť spis tamojšieho súdu sp. zn. 33 Rob 2017/01,

- 13. marec 2003 – okresný súd vyzval povinného v 1. rade a sťažovateľku, aby v súvislosti s ich žiadosťou o odklad exekúcie doplnili údaje a zároveň, aby zaplatili súdny poplatok za námietky proti exekúcii,

- 28. apríl 2003 – okresnému súdu bola znovu doručená žiadosť o odklad exekúcie, zároveň povinný v 1. rade a sťažovateľka požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 30. apríl 2003 – povinný v 1. rade a sťažovateľka reagovali na výzvu z 13. marca 2003 a doplnili požadované údaje a doklady,

-   17.   december   2004   –   okresný   súd   uznesením   č.   k.   Er   764/02-20,   Ex   288/02   priznal povinnému v 1. rade a sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 17. december 2004 – okresný súd uznesením č. k. Er 764/02-21, Ex 288/02 zamietol návrh povinného v 1. rade a sťažovateľky na odklad exekúcie,

- 25. júl 2005 – okresný súd vypravil uznesenie, ktorým zamietol odklad exekúcie,

- 22. august 2005 – povinný v 1. rade a sťažovateľka podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí ich návrhu na odklad exekúcie,

- 9. september 2005 – súdna exekútorka žiadala okresný súd o vyznačenie právoplatnosti uznesenia o zamietnutí odkladu exekúcie a o zaslanie exekučného spisu,

-   14.   august   2006   –   zákonná   sudkyňa   nevyhovela   odvolaniu   proti   uzneseniu   vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie,

- 26. október 2006 – okresný súd predložil spis sp. zn. Er 764/02, Ex 288/02 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní povinného v 1. rade a sťažovateľky proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie,

- 30. november 2006 – krajský súd zasielal odvolanie povinného v 1. rade a sťažovateľky na vyjadrenie oprávnenej,

- 28. september 2007 – krajský súd uznesením   sp. zn. 9 CoE 169/06 zrušil   napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. Er 764/02-21 zo 17. decembra 2004 a vrátil mu vec na ďalšie konanie,

- 5. november 2007 – súdny spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu,

- 2. júl 2008 – okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu z 28. septembra 2007 účastníkom konania,

-   22.   september   2008   –   okresný   súd   opakovane   doručoval   uznesenie   krajského   súdu povinnému v 1. rade,

-   9.   október   2008   –   okresný   súd   uznesením   č.   k.   Er   764/2002-30   zamietol   námietky povinného v 1. rade a sťažovateľky proti upovedomeniu o začatí konania,

-   13.   január   2009   –   okresný   súd   doručoval   uznesenie   z   9.   októbra   2008   o   zamietnutí námietok   proti   upovedomeniu   o   začatí   konania   účastníkom   konania,   zároveň   vyzval povinného   v   1.   rade   a   sťažovateľku   na   zaslanie   dokladov   potrebných   na   rozhodnutie o odklade exekúcie,

- 27. marec 2009 – okresný súd opätovne vyzval iba sťažovateľku na predloženie dokladov potrebných na rozhodnutie o odklade exekúcie,

- 2. apríl 2009 – okresný súd opätovne vyzval sťažovateľku aj povinného v 1. rade na predloženie dokladov potrebných na rozhodnutie o odklade exekúcie,

-   22.   apríl   2009   –   povinný   v   1.   rade   a   sťažovateľka   podali   odvolanie   proti   uzneseniu okresného   súdu   z   9.   októbra   2008,   ktorým   zamietol   námietky   povinného   v   1.   rade a sťažovateľky proti upovedomeniu o začatí konania,

- 27. apríl 2009 – povinný v 1. rade, ako aj sťažovateľka reagovali na výzvu okresného súdu z 2. apríla 2009,

- 11. máj 2009 – okresný súd vyzval sťažovateľku a povinného v 1. rade na predloženie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a zároveň sám zisťoval tieto pomery na príslušných inštitúciách,

- 25. máj 2009 – Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny K. (ďalej len „úrad práce“) odpovedal na výzvu okresného súdu,

- 25. máj 2009 – Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky Bratislava odpovedal okresnému súdu na jeho žiadosť,

- 25. máj 2009 – Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, odpovedala na žiadosť okresného súdu,

- 26. máj 2009 – úrad práce odpovedal na výzvu okresného súdu,

- 1. jún 2009 – úrad práce oznámil, že sťažovateľka sa nenachádza v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Er   764/2002   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v čl.   48 ods.   2 ústavy a   právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch v exekučnom konaní. Po skutkovej stránke vec nie je zložitá, po právnej stránke ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd predovšetkým pripomína, že sťažovateľka má v prebiehajúcom exekučnom konaní procesné postavenie   povinného,   a   z   jej   strany   teda   prirodzene   došlo   k   využitiu   jej   dostupných právnych   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   čo   nemožno   kvalifikovať   ako   postup, ktorým   by   mohla   prispieť   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Sťažovateľka   spolu s povinným v 1. rade podali návrh na odklad exekúcie, žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, námietky proti exekúcii, ako aj odvolanie proti rozhodnutiu o ich námietkach. Využitie takýchto prostriedkov má nepochybne dopad na celkovú dĺžku trvania konania, ale ústavný súd takéto obdobia nehodnotí ako prieťahy v konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   v uvedenej   veci   už   bol   predmetom posudzovania   z hľadiska   porušenia   označených   práv   na   základe   sťažnosti   podanej povinným   v 1.   rade,   o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   132/09-26 z 23. júla 2009. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu aj vo veci sťažnosti sťažovateľky postupoval obdobne.

Z prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   postup okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   je   poznačený   najmä   nesústredenosťou spočívajúcou   predovšetkým   v   neúmerne   dlhých   časových   intervaloch   rozhodovania o podaniach sťažovateľky a povinného v 1. rade, najmä o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a o návrhu na odklad exekúcie. Neprimerane dlho trvalo okresnému súdu aj doručovanie rozhodnutia krajského súdu z 28. septembra 2007, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu zo 17. decembra 2004, ktorým zamietol návrh na odklad exekúcie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že okresný súd v napadnutom konaní   nepostupoval   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd   v bode   2 výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „okresný súd nekonal plynulo od 5. 2. 2002, ani po 28.4. 2003 keď si sťažovateľka podala žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a o jej návrhu na   odklad   exekúcie   okresný   súd   rozhodol   v   neprimeranej   lehote,   navyše   nesprávne,   v dôsledku čoho bolo žiaľ až o ďalší rok uvedené uznesenie odvolacím súdom zrušené, tak právna neistota sťažovateľky, ktorá u nej trvá už 6 rok, pričom o jej žiadosti o odklad exekúcie   nie   je   rozhodnuté   konečným   rozhodnutím   a   ani   exekučné   konanie   nie   je právoplatne skončené, je značne narušená“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na neodôvodnenú   nečinnosť   okresného   súdu,   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania, nesústredenosť   konania   okresného   súdu,   ale   aj   procesné   postavenie   sťažovateľky v namietanom konaní a od toho sa odvodzujúci stupeň jej právnej neistoty považuje za primerané v sume 500 € tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich náhradu v sume 368,55 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnému súdu a vyjadrenie) v sume 368,55 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov v ňou uplatnenej sume tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009