znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 236/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Mazáka prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   V.   P.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bardejov p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. K.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2005 doručená sťažnosť I.   K. K., B.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal, že postupom Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 30. novembra 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Presne pred 7-mi rokmi som Okresnému súdu v Bardejove osobne doručil svoju žalobu o uspokojenie a naplnenie mojich pracovnoprávnych nárokov v zmysle zákonníka práce, zo dňa 23. V. 1998. Spočiatku to v tomto konaní išlo ako-tak, no horšie to už bolo neskôr,   keď   súd   bol   vlastne   celkom   bezradný   a nerobil   celkom   nič,   len   vyvolával pojednávania, ale už nebolo k čomu ich nariaďovať lebo všetky sporné veci boli už dávno objasnené. V tomto zmysle bol súd už iba povinný postupovať podľa zákona, ale nerobil tak a necháva tak problém stále otvorený!

Na moju súdnu žalobu reagoval žalovaný v prvom rade svojím vyjadrením, zo dňa 26. X. 1998, ale jeho tvrdenia v ňom som dôrazne vyvrátil vo svojej reakcii na neho, zo dňa 25. I. 1999 a následne tiež osobne na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 8. IV. 1999, umocnené ešte ďalším mojím podrobným doplnkom, zo dňa 29. IV. 1999, a to na popud samotného súdu.

Prípisom,   zo   dňa   21.   V.   1999   ma   súd   vyzýva,   aby   som   mu   doručil   ešte   jedno vyhotovenie svojho podania, zo dňa 29. IV. 1999, čo som v stanovenej lehote urobil, aj keď som to nebol povinný, pretože požadovanú kópiu si súd mohol vyhotoviť sám, a to na trovy môjho konania, tak ako mu to umožňuje aj zákon.

Dňa 30. VI. 99 žalovaný v prvom rade doručil prvostupňovému súdu ďalšie písomné vyjadrenie, na ktoré som reagoval svojím písomným prejavom, zo dňa 18. IX. 2003, a to pri príležitosti nadchádzajúceho súdneho pojednávania, ktoré bolo vytýčené na deň 22. IX. 03. Ale, keďže ja som sa po zdravotnej stránke veľmi zle cítil, pripojil som k tomuto dokumentu aj   lekárske   potvrdenie   o mojom   zdravotnom   stave,   ktoré   nemohlo   bardejovskému   súdu prekážať   v jeho   ďalšom   plynulom   postupe   v tomto   súdnom   konaní,   pretože   ja   som   bol v stave a aj ochotný s týmto súdom komunikovať písomnou formou, ktorú som mu aj v tomto liste ponúkol! Súčasťou tejto mojej písomnej reakcie bolo, ako príloha z toho istého dňa, ďalšie   moje   stanovisko   na   vyjadrenie   žalovaného   k súdnemu   návrhu,   ktoré   som   takisto podoprel   príslušnými   faktami   a argumentmi.   Ako   vyplýva   z mojej   dokumentácie, prvostupňový súd bol v tejto fáze konania dlhodobo nečinný a nedokázal sa vysporiadať s tak závažnými otázkami, ako je vyžiadanie mzdového listu a predkontačných dokladov za r. 1991 od odporcu v prvom rade, ktoré nie sú súčasťou jeho súdneho spisu dodnes. Za celú dobu bardejovský súd síce formálne vytýčil aj niekoľko súdnych pojednávaní, z ktorých jedno odročil bez uvedenia dôvodu /zo dňa 16. II. 99 na 8. IV. 99/ a potom ešte ďalšie 4, ale bez požadovaného efektu, pretože sa nezmohol na vynesenie rozsudku, aj keď už prakticky v tomto čase nebolo potrebné čo dokazovať, keďže som už všetko dopodrobna predtým súdu vysvetlil a patrične ozrejmil. Dokonca mi súd, ako účastníkovi konania, zaslal aj poučenie, podľa ktorého na základe §-u 115a nie je potrebné nariaďovať pojednávanie ak možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov, čo však súd dodnes neurobil, aj keď mohol, a to ani po 7-mich rokoch svojho trápneho vedenia tohto súdneho sporu.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „v náleze rozhodol takto:

1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2/, čl. 48 Ústavy SR, ako aj ods. 2/, čl.38 Listiny základných práv a slobôd v kontexte s ods. 1, čl. Dohovoru o ich ochrane,   Dohovoru   o ich   ochrane,   postupom   Okresného   súdu   v Bardejove   v konaní vedenom u neho pod č. 4 C 732/98 porušené boli.

2.   Prikazuje   Okresnému   súdu   v   Bardejove,   aby   v   súdnom   konaní   vedenom pod č. k. 4 C 732/98 konal ďalej a o veci samej rozhodol bez zbytočných prieťahov.

3.   Priznáva   I.   K.   K.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   trojnásobku mesačného príjmu sudcu, t. j. 150 tis. Sk /slovom stopäťdesiattisíckorún slovenských/, ktoré je mu povinný bardejovský súd a porušovateľ jeho základných a ľudských práv vyplatiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

4.   Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa,   a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z 30.   mája   2005   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 421/04 z 22. júna 2005 uviedol nasledovnú chronológiu procesných úkonov od podania návrhu na začatie konania:

„25. 5. 1998 - doručenie žaloby na súd 6. 10. 1998 - výzva adresovaná žalovaným na vyjadrenie sa k žalobe v zmysle § 114 ods. 2 písm. a) O. s. p. 27. 10. 1998 - vyjadrenie sa prvoradého žalovaného k žalobe 15. 1. 1999 - nariadenie termínu pojednávania 26. 1. 1999 - stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu žalovaného k žalobe 10. 2. 1999 - zrušenie termínu pojednávania nariadeného na deň 16. 2. 1999 a nariadenie nového termínu pojednávania na deň 8. 4. 1999 8. 4. 1999 - pojednávanie, odročené na neurčito za účelom umožniť sťažovateľovi oznámiť prípadné návrhy na doplnenie dokazovania v súlade s jeho žiadosťou 30. 4. 1999 -   písomné   podanie   sťažovateľa,   ktorým   reaguje   na   priebeh   pojednávania a označenie i predložených dôkazov 16. 6. 1999 - doručenie písomného podania sťažovateľa žalovaným a výzva na vyjadrenie sa k jeho obsahu 30. 6. 1999 - písomné podanie žalovaného v rade prvom k podaniu sťažovateľa 21. 2. 2000 -   podanie   sťažovateľa   adresované   predsedovi   súdu,   ktorým   oznamuje,   že v dôsledku   nemoci   nie   je   v stave   vybavovať   agendu   zo   súdu   a   ani   sa zúčastňovať pojednávaní s tým, aby táto skutočnosť bola daná na vedomie všetkým sudcom 28. 3. 2003 - nariadenie pojednávania na deň 24. 4. 2003 22. 4. 2003 -   podanie   sťažovateľa,   ktorým   ospravedlňuje   svoju   neúčasť   na   pojednávaní s upozornením, že súd v jeho neprítomnosti nesmie vyniesť rozsudok 24. 4. 2003 - pojednávanie, odročené pre neprítomnosť sťažovateľa na deň 22. 9. 2003 18. 9. 2003 -   podanie   sťažovateľa,   ktorým   oznamuje,   že   na   nariadené   pojednávanie   sa nedostaví 22. 9. 2003 - pojednávanie odročené na neurčito pre neprítomnosť sťažovateľa 24. 9. 2003 - oznámenie vec vybavujúceho sudcu, že sa cíti byť vo veci zaujatý a súhlasí, aby vec bola pridelená inému sudcovi 24. 9. 2003 - pridelenie veci inému sudcovi 18. 2. 2004 - nariadenie termínu pojednávania 23. 3. 2004 - podanie sťažovateľa, ktorým oznamuje, že v žiadnom prípade a za žiadnych okolností   nesúhlasí   s tým,   aby   pojednávanie   bolo   vykonané   v jeho neprítomnosti, bez bližšieho zdôvodnenia 16. 4. 2004 -   pojednávanie   odročené   na   deň   14.   6.   2004   pre   neprítomnosť   účastníkov konania, včítane sťažovateľa 14. 6. 2004 -   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľa   odročené   na   neurčito   za   účelom pripojenia spisov na vec sa vzťahujúcich 14. 6. 2004 -   záznam   z ktorého   vyplýva,   že   spisy,   ktoré   sa   mali   pripojiť   sa   v tom   čase nachádzali na Krajskom súde v Prešove 1. 3. 2005 - záznam, podľa ktorého jeden zo spisov, ktorý mal byť pripojený sa nachádzal na Najvyššom súde SR.“

Ústavný súd zistil, že 7. júla 2005 bol okresnému súdu doručený vyžiadaný spis. Okresný súd 15. septembra 2005 vyžiadal ďalší spis.

Na   pojednávaní   nariadenom   19.   januára   2006   na   10.   marec   2006   okresný   súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol, náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Zákonný sudca 7. apríla 2006 požiadal o predlženie lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku.

Predseda   okresného   súdu   zároveň   uviedol,   že   okresný   súd   nekonal   v   čase od 21. februára   2000   do   14.   júna   2004,   tento   prieťah   bol   podľa   neho   spôsobený sťažovateľom, pričom v tejto súvislosti uviedol: „dňa 21. 2. 2000 k rukám predsedu súdu doručil „Univerzálne ospravedlnenie“ podľa ktorého pre nemoc nie je v stave vybavovať agendu dochádzajúcu zo súdu a ani zúčastňovať sa žiadnych pojednávaní s tým, aby táto prekážka   bola   oznámená   všetkým   sudcom,   doposiaľ   neoznámil   súdu,   že   táto   prekážka odpadla. Ak napriek tomu súd na deň 24. 4. 2003 nariadil termín pojednávania, stalo sa tak z dôvodu,   že   súd   z iného spisu   zistil   (vec   sp.   zn.   11 C   129/96),   že   sťažovateľ už začal komunikovať so súdom, aj keď iba v písomnej forme.“

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa: a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a)   Pokiaľ   ide   o   kritérium   „právna   a   faktická   zložitosť   veci“,   ústavný   súd   vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Ide o pracovnoprávny spor a z neho vyplývajúci sťažovateľom uplatnený nárok na „určenie, že postup zamestnávateľa je diskriminujúci, že pracovný pomer sťažovateľa trvá, a že mu patrí štatút štátneho zamestnanca“.

Kumulácia   viacerých   nárokov   sťažovateľa   čiastočne   svedčí   o právnej   ako   aj skutkovej   zložitosti   posudzovaného   sporu,   ktorý   navyše vznikol   na začiatku   90.   rokov, a preto   predpokladal   zložitejší   spôsob   rekonštrukciu   skutkového   a   právneho   stavu rozhodujúceho pre posúdenie veci samej.

b) Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   732/98,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako také, ktoré zásadným spôsobom prispelo k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom.

Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v   konaní   o   veci   samej   ústavný   súd poukazuje na   viacnásobnú   a   opakovanú   neúčasť   sťažovateľa   na   pojednávaniach,   často bez relevantného ospravedlnenia jeho neúčasti.

Významným úkonom sťažovateľa, ktorý spomalil celé konanie, bolo jeho podanie o tom, že sa nemôže zúčastňovať súdnych konaní v podstate po dobu takmer štyroch rokov. V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že taká dlhá doba spravidla výrazne ovplyvňuje postup   všeobecného   súdu,   lebo   počas   nej   dochádza   k ďalšej   skutkovej   komplikácii vyvolanej plynutím času vo vzťahu k dokazovaniu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Postup okresného   súdu   v konaní   od   podania   žaloby   do   30.   júna   1999   nie je s výnimkou oneskoreného zaslania výzvy žalovanému na vyjadrenie k žalobe poznačený zbytočnými prieťahmi. V tomto období sa uskutočnilo jedno pojednávanie, boli vyžiadané vyjadrenia účastníkov a návrhy na doplnenie dokazovania.

Okresný súd od 30. júna 1999 nekonal až do 28. marca 2003. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 22. júna 2005 poukázal na tzv. „Univerzálne ospravedlnenie“, podľa ktorého sa sťažovateľ nemohol zúčastňovať pojednávaní v dôsledku jeho práceneschopnosti.

Uvedené   obdobie   ústavný   súd   hodnotí   ako   obdobie   poznačené   zbytočnými prieťahmi, ktoré možno pripísať v prvom rade na vrub okresného súdu, čiastočne na vrub sťažovateľa.   Okresný   súd   mal   za   daných   okolností   vyzvať   sťažovateľa   na   predloženie dôkazu o prekážke trvalejšej povahy, pre ktorú sa nemôže sťažovateľ zúčastniť pojednávaní, a konanie prípadne prerušiť.

Okresný súd postupoval v realizácii úkonov až po zistení z iného spisu vedeného okresným súdom, že „sťažovateľ už začal komunikovať so súdom, aj keď iba v písomnej forme“.

Ústavný súd však zároveň pripomína, že sťažnosť podal sťažovateľ, ktorý je v konaní žalobcom, s procesným postavením ktorého je spojené také poskytovanie súčinnosti súdu, aké sa predpokladá u žalobcov (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť).

V období   od   28.   marca   2003   do   14.   júna   2004   okresný   súd   nariadil   celkom 4 pojednávania,   na   ktorých   sa   okrem   jedného   pojednávania   sťažovateľ   nezúčastňoval, a zo spisu   nevyplýva   taký   dôvod,   ktorý   by   nebolo   možné   pričítať   objektívne   alebo subjektívne   sťažovateľovi.   V uvedenom   období   došlo   aj   k zmene   zákonného   sudcu s poukazom na skutočnosť, že pôvodne konajúci sudca sa cítil byť vo veci zaujatý.

Pojednávanie 14. júna 2004 bolo odročené na neurčito za účelom pripojenia spisov vzťahujúcich   sa   na vec.   Po   tomto dátume okresný   súd   žiadal   o predloženie   súvisiacich spisov   aj z iného súdu   (Krajský súd v Prešove),   čo trvalo takmer rok a pol. Po týchto úkonoch okresný súd vyniesol vo veci rozsudok vo veci samej.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   čiastočná nečinnosť a procesne chybný postup okresného súdu   sú   vo svojom   súhrne zbytočnými prieťahmi, a preto aj porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd prijal tento záver napriek tomu, že aj sťažovateľ   významne   prispel   k týmto   zbytočným   prieťahom   neodôvodnenou   neúčasťou na úkonoch súdu a tzv. univerzálnym ospravedlnením, ktoré v celom rozsahu treba pričítať na jeho ťarchu, ako aj procesnú zodpovednosť, čo je typické pre sporové konanie.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a) zákona   o ústavnom   súde   okresnému súdu,   aby vo veci sp. zn. 4 C 732/98 konal bez zbytočných prieťahov, hoci vo veci bol už vynesený rozsudok, vec však dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy „za dlhodobé trpenie stavu právnej neistoty a depresií z toho, že už prešlo presne 7 rokov a vo veci samej nebolo súdom rozhodnuté ešte ani len v prvom stupni (...)“.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   na   ochranu   základného   práva   sťažovateľa so zreteľom aj na jeho postup a príspevok k celkovej doterajšej dĺžke konania postačuje vysloviť porušenie tohto základného práva a uloženie povinnosti okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Z tohto dôvodu ústavný súd nepriznal sťažovateľovi ani úhradu trov tohto konania.