znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 236/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom 2. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť Ing. Borisa Štubňu, bytom V., zastúpeného advokátkou JUDr. E.   H.,   Z.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 307/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Borisa Štubňu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 307/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Ing.   Borisovi   Štubňovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Borisovi   Štubňovi   trovy právneho   zastúpenia   9   342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. H., Z., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2004 doručená   sťažnosť   Ing.   Borisa   Štubňu,   bytom   V.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 307/94.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   «Návrhom   o   „mzdové nároky“ podaným na Okresný súd Žilina, dňa 2. 5. 1994 voči odporcovi, ktorého som označil   ako   Vojenská   stredná   škola   tyla   Žilina,   zast.   Vojenským   úradom   pre   právne zastupovanie Za kasárňou 3 830 08 Bratislava som sa dožadoval jednak zaradenia do platovej triedy 10 – pedagogický pracovník – učiteľ s účinnosťou od 1. 5. 1992 a jednak zaplatenia sumy 24 000,- Sk za obdobie od 1. 5. 1992 do 1. 5. 1994 s trojpercentným úrokom z omeškania od 1. 5. 1994 až do zaplatenia, ďalej náhrady trov konania ako i trov právneho zastúpenia. Od podania môjho návrhu Okresný súd Žilina v uvedenej veci vôbec nekonal po dobu najmenej 8 rokov. Dňa 3. 5. 2002 som obdržal z Okresného súdu Žilina výzvu, aby som súdu oznámil v lehote 15 dní, či trvám na podanom návrhu. Na výzvu súdu som reagoval listom zo dňa 21. 5. 2002, ktorým som poukázal na skutočnosť, že súd od podania návrhu nekonal po dlhú dobu, spôsobil mi tým značnú škodu a po 8 rokoch od podania návrhu považujem otázku, či trvám na podanom návrhu za otázku skutočne nie adekvátnu.   (...)   Mám   za   to,   že   súd,   ktorý   prejednáva   uvedenú   vec   svojím   postupom a nečinnosťou   porušil   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   to   moje   právo,   aby   bola   moja   vec prejednaná na súde bez zbytočných prieťahov. Toto moje právo bolo priznané aj ústavným zákonom pod č. 23/91 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.»

Sťažovateľ sa domáha vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 120 000 Sk a náhradu trov konania.

Okresný   súd   uznal   zbytočné   prieťahy   v tomto   pracovnoprávnom   spore,   avšak podotkol,   že   aj   sťažovateľ „robil   obštrukcie“,   čo   však   okresný   súd   nezbavuje zodpovednosti ani s ohľadom na úspešnosť uplatnenia nároku.

Z   obsahu   spisu,   ako   aj   z prehľadu   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   konanie v pracovnoprávnom spore sťažovateľa o mzdový nárok začalo 2. mája 1994, keď okresný súd uskutočnil tri pojednávania vo veci samej, od roku 1995 až do 25. februára 2003, keď bolo po prvýkrát zastavené konanie, okresný súd prakticky nekonal, vyžiadal len niekoľko správ týkajúcich sa právnej subjektivity žalovaného (od 16. januára 1995 do 10. júla 2001 dokonca nebol vykonaný žiaden, a to ani jednoduchý úkon). Dňa 31. marca 2004 Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zrušil zastavujúce uznesenie, okresný súd opätovne zastavil konanie 7. októbra 2004 a toto uznesenie bolo 26. januára 2005 krajským súdom potvrdené ako vecne správne.

Dôvodom   zastavenia   konania   bolo   to,   že   žalovaný   ako   právny   subjekt   (právnická osoba) v roku 2002 zanikol bez právneho nástupcu (§ 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   skúma   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

Ústavný   súd   zistil,   že   od   podania   žaloby   2.   mája   1994   došlo   síce   k   trom pojednávaniam, ale po 25. októbri 1994 okresný súd prakticky vo veci nekonal. V postupe súdu   bolo zistené aj dlhé obdobie úplnej nečinnosti trvajúce takmer sedem   rokov, keď okresný súd nevykonal žiaden, a to ani jednoduchý úkon. Okresný súd konal až po zániku žalovaného v roku 2002 tak, že v roku 2005 právoplatne zastavil konanie. Vzhľadom na tieto zistenia ústavného súdu, ako aj stanovisko okresného súdu, ktorý uznáva zbytočné prieťahy (pre ústavný súd však nie je prijateľné konštatovanie o obštrukciách sťažovateľa, ktoré nevysvetľuje také dlhé obdobie nečinnosti a úkony súdu až po zániku žalovaného bez právneho nástupcu), nepovažoval za potrebné analyzovať citované kritériá; za postačujúce považoval v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 177/03) nečinnosť okresného súdu v (nepretržitom) trvaní siedmich rokov.

Ústavný súd na základe týchto zistení a stanoviska okresného súdu mohol preto bez ďalšieho   dospieť   k   záveru,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný súd nerozhodol o povinnosti okresného súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože konanie pred ním bolo už právoplatné skončené rozhodnutím krajského súdu z 26. januára 2005.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 120 000 Sk s poukazom na ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku postupu okresného súdu, ktorý udržiaval sťažovateľa v stave právnej neistoty, ako aj v dôsledku nemožnosti počas takej dlhej doby skončiť spor o mzdový nárok.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo zásad spravodlivosti, ktoré v podobných veciach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným najmä nečinnosťou súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej   stabilizovanej judikatúry   dospel   k záveru, že zbytočné prieťahy v skúmanom konaní pred okresným súdom boli takého rozsahu, najmä pokiaľ   ide   o nečinnosť   okresného   súdu,   že   napriek   žalovanej   sume   24   000   Sk   bolo nevyhnutné   dovŕšiť   ochranu   základného   práva   sťažovateľa   aj   priznaním   finančného zadosťučinenia 20 000 Sk, ktoré vyjadruje dôsledky porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania   úspešného   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred ústavným   súdom   advokátom,   a   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   v   hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby, plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005