znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/03-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. A. P., bytom M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   M   Cdo   1/96   a vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 16 C 29/96 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   RNDr.   A.   P.   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. M Cdo 1/96   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2.   Sťažnosť   RNDr.   A.   P.   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. V-2 16 C 29/96 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 9 Co 99/02   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. novembra 2002   doručené podanie RNDr.   A.   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   bytom   M.,   zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd   a ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy podľa čl. 127 Ústavy SR“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka ňou namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vo veci sp. zn. V-2 16 C 29/96 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/02 „vo veci vlastníckeho práva a obnovy konania ako nápravy nesprávneho právoplatného rozhodnutia“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Rodina M. začala užívať spornú časť nehnuteľnosti ešte pred rokom 1950, o čom svedčí stav v prírode a v danej lokalite aj všeobecne známy spôsob užívania. M. J. kúpil susediacu nehnuteľnosť v roku 1970 podľa stavu označeného v GP z roku 1970, ktorý bol vyhotovený   pri   kúpe.   Do   roku   1991   nebolo   žiadnych   pochybností   o spôsobe   užívania spornej časti pozemkov susedmi....

Konaniu o obnovu konania sp. zn. V-2 16 C 29/96 predchádzal pôvodný súdny spor, vedený na OS Bratislava III pod sp. zn. 11 C 142/91, v ktorom sa viedlo konanie proti sťažovateľke (označenej v tomto konaní ako odporkyni) o určenie hranice medzi parcelou č. 1169/2 – ostatná plocha o výmere 1137 m2 vedenej na LV č. 204, kat. úz. Marianka vo vlastníctve M. J. (vtedy navrhovateľa) a parcelou č. 1172/3 – les o výmere 1138 m2 vedenej na LV č. 400, kat. úz. Marianka vo výlučnom vlastníctve sťažovateľky a o vydanie časti parc. č. 1169/2, ktorú skultivovali a užívali (podľa veku stromov nie viac ako 50 rokov) ešte starí   rodičia   sťažovateľky   ako   vlastnú   ovocnú   záhradu.   Súd   v rámci   tohto   konania posudzoval predbežnú otázku týkajúcu sa vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti parc. č. 1169/2, ktorého práva, na základe vydržania, sa domáhala sťažovateľka.... Prvostupňový   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   142/91-120   zo   dňa   23.   9.   1994   určil hranicu... Pri posudzovaní predbežnej otázky týkajúcej sa nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej časti pozemku parc. č. 1169/2 dospel k záveru, že sťažovateľka...ani jej právni predchodcovia (starí rodičia Š. M. a A. M.) nenadobudli túto časť nehnuteľnosti vydržaním a sťažovateľka v konaní nepreukázala, že by jej starí rodičia na základe ústne uzavretej kúpnej   zmluvy   nadobudli   túto   časť   nehnuteľnosti,   pretože   podľa   právneho   poriadku platného do roku 1950 sa vlastnícke právo k nehnuteľnosti mohlo nadobudnúť zápisom do pozemkovej knihy, čo sa v danom prípade nestalo....

Odvolací súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 16 Co 427/94 (KS neoznačil rozsudok číslom strany) zo dňa 29. 3. 1995 pripustil v časti určenia hraníc späťvzatie návrhu a v tejto časti konanie zastavil s odôvodnením, že nebol naliehavý právny záujem na vydanie tohto určovacieho výroku. Sťažovateľka so späťvzatím návrhu v tejto časti   nesúhlasila.   V ostatnej   časti   vo   veci   samej   odvolací   súd   potvrdil   prvostupňový rozsudok čo odôvodnil tým, že prvostupňový súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a vyvodil   z neho   vecne   správny   právny   záver.   Pri   posudzovaní   predbežnej   otázky nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľky vydržaním zaujal odvolací súd stanovisko, že táto neuniesla dôkazné bremeno o vydržaní vlastníckeho práva od roku 1930...

Postupne   sa   sťažovateľka   dozvedala   o nových   faktoch,   ktoré   v danej   lokalite potvrdzovali neusporiadaný evidenčný stav, a o nezhodách medzi evidenčným a skutočným stavom vo vlastníckych vzťahoch v danej lokalite a to nielen medzi spornými pozemkami.... Vzhľadom na to... podala sťažovateľka dňa 27. 10. 1995 návrh na obnovu konania, ktorý sa viedol na bývalom OS Bratislava - vidiek pod sp. zn. 16 C 29/96....

Išlo   o konanie   o návrhu   na   obnovu   konania   vedeného   pôvodne   na   bývalom   OS Bratislava   -   vidiek   pod   sp.   zn.   11   C   142/91,   právoplatne   skončeného   rozsudkom   č.   k. 11 C 142/91-120, v spojení s rozsudkom KS v Bratislave č. k. 16 Co 427/94.

Prvostupňový súd prvýkrát rozhodol o návrhu na obnovu konania uznesením č. k. V- 2 16 C 29/96-41 zo dňa 25. 2. 1997 tak, že návrh zamietol s odôvodnením, že nové svedecké výpovede   sú   dôkazy,   ktoré   sťažovateľka   mohla   použiť   v pôvodnom   konaní   a je   vinou sťažovateľky,   že   si   ich   neuplatnila.   Súčasne   uviedol,   že   nie   je   predpoklad,   aby novouvádzané   skutočnosti   v čestných   vyhláseniach   navrhovaných   svedkýň   priviedli   pre sťažovateľku priaznivejšie rozhodnutie vo veci....

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 32 Co 340/97-119 zo dňa 30. 1. 1998 na základe   odvolania   sťažovateľky   uznesenie   prvostupňového   súdu   zrušil   a vec   vrátil prvostupňovému súdu. Vytkol mu, že sa nezaoberal skutočnosťou, či uvádzané svedkyne boli sťažovateľke   známe   aj   ako   osoby   znalé   skutočností   rozhodnýchh   pre   skutkový   stav v pôvodnom   konaní.   Zaujal   stanovisko,   že   pokiaľ   sťažovateľka   nemala   vedomosť o osobných znalostiach určitých osôb i keď tieto osoby mohla poznať, nemožno to hodnotiť ako jej vinu pre ktorú tieto svedkyne neboli v pôvodnom konaní ako svedkyne navrhované. Súčasne vyslovil potrebu vypočuť aj Ing. T. na okolnosti tvrdené sťažovateľkou...

Po doplnení dokazovania Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 13. 7. 2001 č. k.   V-2   16   C   29/96-285   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   znova   zamietol.   Svoje rozhodnutie   okrem   iného   odôvodnil   tým,   že   citujem:   „Keďže   predpokladom   úspešného povolenia   obnovy   konania   je   skutočnosť,   že   navrhovateľka   mala   preukázať   existenciu skutočností, rozhodnutí, dôkazov, ktorých spoločným predpokladom ich uplatnenia je, že ich nemohla použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní a že pre ňu môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ďalej i existencia dôkazov, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní, čo však v tomto prípade, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, preukázané nebolo.“

O dôkazoch výsluchom svedkýň odvolací súd uviedol, že svedkyne boli sťažovateľke známe a mohla ich ako svedkyne v pôvodnom konaní navrhnúť, čo však neurobila....

Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 6. 2002 č. k. 9 Co 99/02-326 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.   Zaujal   stanovisko,   že   bolo   prvostupňovým   súdom   dostatočne   preukázané,   že navrhované svedkyne mali vedomosti o existencii sporu medzi účastníkmi konania a keby ich bola sťažovateľka vtedy oslovila, boli by ako svedkyne vypovedali, ale táto ich oslovila až v roku 1995, svedkyňa M. M. vedela o skutočnostiach len sprostredkovane a že žiadne nové skutočnosti pre rozhodnutie vo veci samej neozrejmil geometrický plán z r. 1970 a ani výpoveď Ing. T.

Sťažovateľka   podala   dňa   14.   12.   1995   podnet   generálnemu   prokurátorovi   na podanie dovolania. GP podal dovolanie na NS SR dňa 10. 1. 1996 s odôvodnením, že došlo k porušeniu zákona, keď súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, nezaoberal sa plynutím lehôt na vydržanie podľa novely OZ ale aj nezistil riadne skutkový stav, atď. NS SR uznesením zo dňa 19. 11. 1996 dovolanie GP vzhľadom na nález ÚS SR z 10. 9. 1996, vyhlásenom pod č. 281/1996 Z. z. s odôvodnením, že ho podala osoba, ktorá nemala zákonné oprávnenie takýto návrh podať....»

Sťažovateľka poukázala na to, že dôležitou procesnoprávnou povinnosťou súdu je i „povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ust.   §   157   ods.   2   OSP   tak,   že   z odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými závermi na strane druhej“, pričom uviedla dve skupiny dôkazov (prvá: fakty preukazujúce, že podklad pre rozhodnutie   súdu   bol   nesprávny,   druhá:   novoobjavení   svedkovia,   s.   6-8   sťažnosti), s ktorými   sa   podľa   nej   súdy   nevyporiadali,   čím   „porušili   uvedené   procesnoprávne povinnosti a tak konali v rozpore s čl. 1 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava III v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. V-2 16 C 29/96 a Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co 99/02 porušili právo sťažovateľky na poskytnutie súdnej ochrany zaručenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   vo   veci   vlastníckeho   práva   a obnovy   konania   ako   nápravy   nesprávneho právoplatného rozhodnutia a právo sťažovateľky domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   tým,   že   súdy   objektívne   neposúdili   všetky   skutočnosti   závažné   pre rozhodnutia   vo   veci,   porušili   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   nerešpektovaním   procesných predpisov   pri   hodnotení   dôkazov   a toho,   čo   v konaní   vyšlo   najavo,   podľa   §   132   OSP, neodôvodnením rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP a právo na spravodlivý súd podľa časti III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Najvyšší   súd   SR   v konaní   sp.   zn.   M   Cdo   1/96   porušil   právo   sťažovateľky   na poskytnutie súdnej ochrany zaručenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR tým, že odmietol dovolanie GP   SR   po   desiatich   mesiacoch   nečinnosti   ako   podané   niekým,   kto   na   podanie   nebol oprávnený, pričom aplikoval Nález ÚS SR so spätným účinkom v konaní už začatom. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 9 Co 99/02-326 zo dňa 28. 6. 2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. V-2 16 C 29/96 –285 zo dňa 13. 7. 2001 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľke zaplatiť náhradu trov tohto konania.“

Sťažovateľka ďalej zaslala 14. októbra 2003 ústavnému súdu „Doplnenie podania zo dňa 14. 11. 2002“ a pripojila k nemu znalecký posudok súdneho znalca Ing. J. V., CSc., ktorý „vypracoval   na   žiadosť   sťažovateľky“, pričom   uviedla,   že „nespravodlivý a nesprávne posúdený skutkový stav v rozhodnutí KS v Bratislave č. k. 9 Co 99/02-326 zo dňa 28. júna 2002 vo veci vedenej na OS Bratislava III pod sp. zn. V-2 16 C 29/96, spôsobil v danej   lokalite   zmätok   a potrebu   doriešiť   vlastnícke   a užívateľské   vzťahy,   čo   malo   za následok súdne spory, dodnes neukončené“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 1/96 z 19. novembra 1996, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku okresného súdu z 23. septembra 1994 sp. zn. 11 C 142/91 a proti rozsudku krajského súdu z 29. marca 1995 sp. zn. 16 Co 427/94. Namietané uznesenie nadobudlo právoplatnosť doručením na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky 26. novembra 1996.

Jednou   z podmienok   ustanovených   zákonom   o   ústavnom   súde,   splnenie   ktorej ústavný súd skúma v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, je aj lehota na jej podanie. Táto lehota nie je časovo neobmedzená, pretože podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok na prijatie sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené   porušenie   základného   práva   sťažovateľa,   pričom   jej   zmeškanie   nemožno odpustiť. Jej nedodržanie predstavuje dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej oneskorenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 19. novembra 2002, t. j. po dvojmesačnej lehote ustanovenej pre tento typ konania, bolo potrebné ju odmietnuť v tejto časti pre jej oneskorenosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu vôbec   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označila sťažovateľka,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovateľka ďalej tvrdila, že bolo porušené jej právo na súdnu ochranu, pretože okresný súd a krajský súd nechránili a negarantovali základné práva sťažovateľky podľa zákonného   predpisu.   Súčasne   sťažovateľka   namietala   nerešpektovanie   vyhodnotenia dôkazov podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a neodôvodnenie rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP.

Podrobnejšie   odôvodnenie   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj ostatných namietaných práv) sťažovateľka rozviedla v sťažnosti v rovnakom rozsahu, ako to už urobila pred všeobecnými súdmi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k súdnej ochrane však nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré   z tohto   postavenia   vyplývajú.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94,   II.   ÚS   3/97)   právo   na   súdnu   ochranu   sa   však   nestotožňuje   s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen neznamená právo na úspech   v konaní,   ale   ani   nárok   na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1999, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodutí vecne správne (Van de Hurk v.   Holandsko   z 19.   apríla   1994,   A,   č.   288,   §   61,   správa   Komisie   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z predložených rozhodnutí ústavný súd zistil, že rozhodnutia obidvoch súdov, t. j. uznesenie   okresného   súdu   vydané   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V-2   16   C   29/96 a uznesenie krajského súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/02 sa týkali rozhodnutia o návrhu na obnovu konania.

Návrhom na obnovu konania možno pri existencii zákonných dôvodov napadnúť zásadne každý rozsudok. Sťažovateľka podala na okresnom súde ako na súde príslušnom (§ 230 ods. 1 OSP) návrh na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1 OSP. Okresný súd po preskúmaní splnenia   procesných   podmienok návrh   sťažovateľky   uznesením   sp.   zn. V-2 16 C 29/96 z 13. apríla 2001 zamietol v zmysle § 228 ods. 1 a 2 OSP s tým, že nie sú dané dôvody pre obnovu konania (navrhované dôkazy sa v pôvodnom konaní neuplatnili vinou navrhovateľky   a nebol   predpoklad,   že   novouvádzané   skutočnosti   by   privodili   pre navrhovateľku priaznivejšie rozhodnutie vo veci).

Krajský súd konštatoval, že okresný súd postupoval dôsledne v súlade s ustanovením § 226 OSP a že sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu. Keďže návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci ani ním nemožno napadnúť samotné hodnotenie dôkazov súdom a predpoklady, na ktorých bolo rozhodnutie   založené, a   návrhom   (novými dôkazmi) neboli spochybnené výsledky pôvodného konania, odvolací súd podľa § 219 OSP rozhodnutie okresného súdu uznesením č. k. 9 Co 99/02-326 z 28. júna 2002 potvrdil ako vecne správne.

Okresný súd i krajský súd podrobne odôvodnili svoje rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 a 3 OSP. V rozhodnutiach sú uvedené skutkové okolnosti sporu, závery týkajúce sa vyhodnotenia dokazovania i právne posúdenie sporu.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   označené   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Sťažovateľka   namietla   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovateľka bola žalovanou v označenom spore, všeobecné   súdy   v jej   veci   na   základe   jej   návrhov   konali   a rozhodli,   svoje   rozhodnutia náležite   odôvodnili   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu nametaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 medzinárodného paktu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003