znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/02-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť pplk. Ing. V. Č., bytom L. M., B., zastúpeného JUDr. K. D., K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 10 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami dekana Fakulty logistiky Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši a rektora Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši v disciplinárnom konaní podľa § 84 a nasl. zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť pplk. Ing. V. Č. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. augusta 2002 doručené podanie pplk. Ing. V. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom L. M., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., označené ako „Podanie sťažnosti podľa 6. oddielu § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z.“

Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľovi   bola   rozhodnutím   nadriadeného služobného orgánu – dekana Fakulty logistiky Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši – č. VA-160-40/2002-FLOG zo 6. mája 2002 disciplinárnym rozkazom uložená pokuta vo výške 1 500,-- Sk z dôvodov, že sa mal 28. decembra 2001 dopustiť priestupku tým, že podal na Mgr. E. M., narodenú v M., trvale bytom T., oznámenie, že pani M. ho nepravdivo obvinila z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, čím ju hrubo urazil a spôsobil jej ujmu   na   cti.   Podľa   výroku   disciplinárneho   rozkazu   týmto   konaním   sa   mal   dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a za toto mu bol podľa § 81 písm. c) zákona č. 370/1997   Z.   z.   o vojenskej   službe   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vojenskej službe“) uložený disciplinárny trest vo výške 1 500,-- Sk.

Sťažovateľ v zákonnej lehote podal odvolanie proti tomuto disciplinárnemu rozkazu, pričom odvolací orgán – rektor Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši – rozhodnutím č.   p.   VA-400-5-4/2002   z 24. júna   2002   rozhodol   o odvolaní   tak,   že   ho   zamietol,   čím disciplinárny rozkaz potvrdil.

Sťažovateľ namietal, že tento disciplinárny rozkaz bol prijatý za hrubého porušenia viacerých ustanovení zákona o vojenskej službe (§ 91 ods. 3, § 92 ods. 2, § 93) a keďže podľa jeho § 94 ods. 1 nie je takýto rozkaz preskúmateľný pred súdom, sťažovateľ sa obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný súd. Namietal, že označeným disciplinárnym rozkazom a v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, a to základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 10 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   zobral   do   úvahy,   že   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   sa   sťažovateľ   domáhal   rozhodnutia   o tom,   že   označeným disciplinárnym   rozkazom   dekana   Fakulty   logistiky   Vojenskej   akadémie   v Liptovskom Mikuláši   potvrdeným   rektorom   tejto   akadémie   došlo   k porušeniu   jeho   základných   práv podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach. Sťažovateľ argumentoval tiež tým, že keďže takéto rozhodnutia (disciplinárne rozkazy znejúce na finančné pokuty) sú vylúčené z preskúmavania všeobecnými súdmi podľa § 94 ods. 1 zákona o vojenskej službe, resp.   §   248   ods.   2   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   bolo   potrebné,   aby   podal sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd preto skúmal, či je daná jeho právomoc na konanie o rozhodnutiach, ktorými sa namieta porušenie základných práv alebo slobôd, a zistil, že tomu   tak   nie   je.   Hoci   je   pravdou,   že   citované   ustanovenia   osobitného   a všeobecného zákonného   právneho   predpisu   vylučujú   právoplatné   disciplinárne   rozhodnutia z preskúmavania súdmi, v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia viazaní aj ústavou, ústavným zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy, pričom ústava vo svojom čl. 46 ods. 2 poslednej vete jednoznačne ustanovuje: „Z právomoci súdu... nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Aj ústavný súd už rozhodol, že: „Základnému právu v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,   v rámci   ktorého   hodnotí   nielen   formálne znaky   rozhodnutia   predloženého   mu   na súdne preskúmanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania“,   v dôsledku   čoho:   „odopretie   súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, že tak ustanoví zákon. Tento postup však nie je namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd“ (II. ÚS 50/01). Sťažovateľ však namietol porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bez toho, že by sa bol ochrany svojho konkrétneho práva na súde vôbec domáhal.

Keďže sťažovateľ namietal, že právoplatným rozhodnutím došlo k porušeniu jeho označených   základných práv alebo slobôd,   a keďže rozhodnutia týkajúce sa základných práv a slobôd nesmú byť vylúčené z právomoci všeobecných súdov, ústavný súd bol nútený sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002