znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 235/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Súkromnej strednej odbornejškoly   – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejGARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, konajúca prostredníctvomadvokáta a konateľa JUDr. Petra Haňdiaka, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 82/2013 zo 17. septembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Súkromnej strednej odbornej školy – ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola1. decembra 2014   doručená   sťažnosť   Súkromnej   strednej   odbornej   školy   – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciáchaj „sťažovateľ“), zastúpenej GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava,konajúca   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa   JUDr.   Petra   Haňdiaka,   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“) a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   azákladných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 82/2013 zo 17. septembra 2014 (ďalej len„napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ   je   súkromnou   strednou   odbornou   školou,   u   ktorej   vykonal   správny orgán: Správa finančnej kontroly ako príslušný orgán podľa § 2 a § 3 zákona č. 440/2000 Z. z. správach finančnej kontroly v platnom znení následnú finančnú kontrolu. Po skončení tejto kontroly vydala Správa finančnej kontroly dňa 14. marca 2011 rozhodnutie, ktorým uložila   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   povinnosť   odviesť   do   štátneho   rozpočtu Slovenskej   republiky   verejné   prostriedky   použité   nad   rámec   oprávnenia   vo   výške 152.551,66 € a pokutu vo výške 33.193,91 €.

Voči   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   Ministerstvo   financií Slovenskej   republiky   ako   príslušný   odvolací   správny   orgán   zamietlo   a   napadnuté rozhodnutie Správy finančnej kontroly potvrdilo.

Rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky bolo následne preskúmané na základe   žaloby   podanej   sťažovateľom   v   správnom   súdnictve...   Krajským   súdom v Bratislave, ktorý žalobu zamietol.

Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave odvolanie zo dňa 28. júna 2013 na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Dňa 4. júla 2014 sťažovateľ podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky doplňujúce právne stanovisko k odvolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 17. septembra 2014, právoplatným dňa 15. októbra 2014 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepreskúmal zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu a navyše sa vôbec nezaoberal podaním, ktoré mu sťažovateľ ešte pred vydaním Napadnutého rozhodnutia doručil, a to aj napriek tomu, že toto podanie poukazovalo na vadu rozhodnutia, ktorú má správny súd skúmať ex offo. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza: «V   rozhodnutí   Správy   finančnej   kontroly č. 1/106/465/67/2011 zo dňa 14. marca 2011 sa síce nachádzajú ustanovenia konkrétnych ustanovení zákona k porušení ktorých malo sťažovateľom ako žalobcom údajne dôjsť, avšak vo výroku rozhodnutia sa vôbec nenachádza popis konkrétneho skutku, ktorým mali byť uvedené ustanovenia zákona porušené. Vo výroku rozhodnutia Správy finančnej kontroly zo dňa 14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011 (potvrdené napadnutým rozhodnutím), sa len konštatuje, že „uvedeným konaním došlo k porušeniu finančnej disciplíny...“. Avšak popis „uvedeného konania“ vo výroku rozhodnutia absentuje.» Sťažovateľka v tejto súvislosti,apelujúc na princíp právnej istoty, poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými bolizrušené rozhodnutia správnych orgánov o správnych deliktoch z dôvodu, že neobsahovalikonkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd tým, že:„a)   sa   vo   svojom   Napadnutom   rozhodnutí   vôbec   nevyjadril   k   vade   rozhodnutia správneho orgánu, na ktorú poukazoval sťažovateľ vo svojom doplňujúcom stanovisku, aj napriek tomu, že povinnosť skúmať túto vadu má súd ex offo,

b)   nepreskúmal   zákonnosť   rozhodnutí   správnych   orgánov   tak   ako   to   vyplýva z Občianskeho   súdneho   poriadku   a   čl.   46   ods.   2   Ústavy   porušil   právo   sťažovateľa na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na spravodlivý proces, tzn. právo na súdnu ochranu garantovanú sťažovateľovi čl. 46 ods. 1 a 2   Ústavy a   čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   vyplývajúce z článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konania vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. septembra 2014, sp. zn.: 5 Sžf/82/2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. septembra 2014, sp. zn.: 5 Sžf/82/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť „rozhodnutia Správy   finančnej   kontroly   Bratislava   zo   dňa   14.   marca   2011,   č.   1/106/465/67/2011 v spojení s rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2011, č.: MF/015953/2011-243/833“ a aby   uložil „Správe   finančnej   kontroly   Bratislava, Drieňová   34,   826   25   Bratislava,   aby   sa   zdržala   akýchkoľvek   právnych   úkonov   voči sťažovateľovi spočívajúcich v uplatnení nárokov vyplývajúcich jej z rozhodnutia zo dňa 14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššiehosúdu.

V   nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľky   uplatnenú   v   sťažnosti   ústavný   súdpoukazuje   na   všeobecné   východiská   svojej   judikatúry,   ktoré   uplatňuje   pri   predbežnomprerokovávaní,   resp.   rozhodovaní   o   porovnateľných   sťažnostiach   fyzických   osôba právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým satakéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkýmzákonom ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu takých procesných   postupov.Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnejmoci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní arozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci samusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna   rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktorépreukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   využitia   v súlade   sprocesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 207/2010).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoréz tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil ajústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   ževyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argumentstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, sériaA, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutémurozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskehosúdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jejposudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdypreskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu vsprávnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmať„zákonnosť“   ich   postupov   a   rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri riešeníkonkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorýposudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy(m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   jevo svojej podstate založená na tvrdení, že najvyšší súd „sa nevyjadril k vade rozhodnutia správneho orgánu, na ktorú poukazoval sťažovateľ vo svojom doplňujúcom stanovisku, aj napriek tomu, že povinnosť skúmať túto vadu má súd ex offo a že nepreskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov tak ako to vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku a čl. 46 ods. 2 ústavy“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázaťna relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza:«Predmetom   konania   v   tunajšej   veci   je   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného   zo   16.   mája   2011,   č.   MF/015953/2011-243/833,   ktorým   bolo   zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Správy finančnej kontroly zo 14. marca 2011, č.   1/106/465/67/2011   o   uložení   povinnosti   žalobkyni   odviesť   do   štátneho   rozpočtu Slovenskej   republiky   verejné   prostriedky   poskytnuté   z rozpočtovej   kapitoly   ministerstva školstva za roky 2004 a 2005 použité nad rámec oprávnenia, ktorým došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 152 551,661 €, a pokuta vo výške 33 193,91 €. Po oboznámení sa s obsahom súdnych spisov a pripojeného administratívneho spisu, so zameraním sa na námietky žalobkyne obsiahnuté v žalobe a následnom odvolaní proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd konštatuje, že krajský súd správne zadefinoval ako jedinú spornú otázku identity účastníka správneho konania. Táto je v tunajšom konaní formulovaná   námietkou   žalobkyne,   ktorá   tvrdí,   že   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané na základe kontroly vykonanej u iného subjektu...

Najvyšší   súd   preskúmal   obsah   Správy   o   výsledku   následnej   finančnej   kontroly, č. j. III/795/2008, a zistil, že hoci je na titulnej strane ako kontrolovaný subjekt uvedená „Súkromná   združená   stredná   škola   v ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   IČO: “,   jednoznačne   z   nej   vyplýva,   že   ide   o   omyl   len v označení subjektu, pričom celý čas bola za kontrolovaný subjekt považovaná žalobkyňa. Táto   skutočnosť   vyplýva   jednak   z   uvedenia,   že   v   kontrolovanom   období ministerstvom   školstva   bola   kontrola   vykonaná   v   „Strednej   združenej   strednej   škole, ⬛⬛⬛⬛, IČO: “ (žalobkyňa), ktorá bola „zriadená ⬛⬛⬛⬛ (zriaďovateľ), podľa § 57a Zákona č. 29/1984 Z. z. o sústave základných a stredných škôl (Školský zákon) v znení zmien a doplnkov a zákona NR SR č.6/1998 Z. z. a na základe § 2 ods. 1 a 2 Vyhlášky č. 280/1994 Z. z. o súkromných školách [...]. Dodatkom zo dňa 2. 9. 2004 k Zriaďovacej listine zo dňa 1. 9. 2003 sa menil štatutárny orgán. Dňa 28. 9. 2007 bol vydaný Dodatok č. 2 k Zriaďovacej listine, ktorý nadobudol účinnosť 1. 10. 2007.“

Pri   aktualizovanom   označení   kontrolovaného   subjektu   vychádzal   správny   orgán v danom čase zrejme z pripojených listín (v ktorých zvýraznil identifikačné údaje a žiadané zmeny), medzi ktorými sa o. i. nachádza „Návrh zmeny v sieti škôl a školských zariadení Slovenskej republiky“ z 5. februára 2008, ktorým ⬛⬛⬛⬛ ako zriaďovateľ požiadala ministerstvo Školstva o „vykonanie zmeny v sieti podľa § 15 ods. 4 zákona v názve školy z pôvodného „Súkromná združená stredná škola,

“   na   „Súkromná   združená   stredná   škola   v ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ “. Z ďalšieho odôvodnenia návrhu je zrejmé na základe údajov o zriadení a uvedeného IČO:, že ide o žalobkyňu, pôvodne zapísanú do registra ako príspevková organizácia.

sa v návrhu tiež odvoláva na rozhodnutie Obvodného úradu   v   Trnave   z   1.   februára   2008,   č.   WS/2008/02916   o   vykonaní   zápisu   neziskovej organizácie   -   Súkromná   združená   stredná   škola   v ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ - do registra neziskových organizácií. V tomto rozhodnutí je ale uvedené IČO:. Ako štatutárny orgán - riaditeľ, je uvedená ⬛⬛⬛⬛, ktorá ďalej vystupovala v konaní, zúčastňovala sa prerokovaní správ z vykonaných kontrol, ako aj robila podania, v ktorých, čo najvyšší súd považuje za dôležité,   nikdy   nenamietala   odlišnosť   subjektov   pod   IČO: a   pod IČO:.

Správa finančnej kontroly si na základe týchto dokumentov osvojila nové - nesprávne označenie   žalobkyne,   avšak   z   obsahu   Správy   o   výsledku   následnej   finančnej   kontroly, č. j. III/795/2008, ktorá sa jednoznačne odvoláva na Správu o výsledku následnej finančnej kontroly   v   organizácii   Súkromná   združená   stredná   škola,

,   IČO: (žalovaná   -   pozn.),   č.   465/2006-13,   ktorú   vykonali v čase od 11. decembra 2006 do 27. apríla 2007 zamestnanci ministerstva školstva, je zrejmé, v ktorom subjekte bola kontrola vykonaná a ktorého subjektu sa kontrolné zistenia týkajú. Táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu administratívneho spisu, napriek zmätočnému označeniu účastníka správneho konania.

Preto   má   najvyšší   súd   za   to,   že   správa   finančnej   kontroly,   ako   aj   žalovaný, vychádzali   z   riadne   zisteného   skutkového   stavu,   keď   vydali   v   tomto   súdnom   konaní preskúmavané   rozhodnutia.   Pokiaľ   aj   došlo   k   pochybeniu,   došlo   k   nemu   pri   vydávaní rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava z 24. septembra 2008, č. 1/106/67/2008 a rozhodnutia ministerstva financií z 15. decembra 2008, č. 028727/2008-243, a následne rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava zo 16. apríla 2009, č. 1/102/67/465/2009 a rozhodnutia ministerstva financií z 24. júna 2009, č. 028727/2008-243/715, kedy žalovaný a správa finančnej kontroly vydali rozhodnutia voči subjektu, ktorý bol registrovaný ako právnická osoba odlišná od žalobkyne bez toho, aby vo svojich rozhodnutiach objasnili zmenu označenia kontrolovaného subjektu v jeho názve a IČO, čo je v konečnom dôsledku aj výhrada vyplývajúca z protestu prokurátora.»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uvádza:„Podstatným   je   zistenie,   ako   už   najvyšší   súd   uviedol,   že   žalobkyňou   napadnuté rozhodnutie   vychádza zo zistení a záverov kontrol vykonaných u   žalobkyne, ktoré boli doručené na jej adresu, zásielky preberala zriaďovateľka (oboch subjektov), preto nedošlo k situácii,   kedy   by   žalobkyni   ako   účastníčke   správneho   konania   bola   odňatá   možnosť zúčastniť sa konania. Správne orgány konali so žalobkyňou, o ktorej sa domnievali, že došlo k   zmene   jej   označenia   a   aj   IČO,   keďže   doklady   doložené   v   konaní   nenasvedčovali v prospech inej domnienky a v danom čase nič nenasvedčovalo potrebe preverovať identitu žalobkyne.

Táto skutočnosť však nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Navyše, napadnutými rozhodnutiami boli dovtedajšie pochybenia v označení účastníka konania odstránené a žalovaný v odôvodnení dostatočne objasnil pôvod tohto omylu. Vzhľadom   k   tomu,   že   ani   jeden   zo   subjektov,   ktorých   označenie   sa   v   priebehu konania zamieňalo, nenamietal túto skutočnosť - osobitne Súkromná združená stredná škola v ⬛⬛⬛⬛., IČO:, kedy reagovala na písomnosti a rozhodnutia ukladajúce   jej   sankcie   za   porušenie   zákona,   ktorého   sa   mala   dopustiť   v   čase,   kedy neexistovala, je len ťažké ubrániť sa úvahe, že žalobkyňa dodatočne využíva pochybenie správnych orgánov iných od žalovaného, správy finančnej kontroly a ministerstva školstva, kedy namiesto zmeny označenia žalobkyne, vtedy ešte Súkromnej združenej strednej školy v ⬛⬛⬛⬛,   IČO:,   došlo   k   registrácii   nového   subjektu.   Táto námietka totožnosti kontrolovaného subjektu sa v jej argumentácii objavuje až po tom, ako túto   nezrovnalosť   pomenovala   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   v   podanom proteste prokurátora.

Dodatkom, pokiaľ ide o žalobkyňou tvrdenú potrebu opätovného vykonania kontroly rozpočtovej   disciplíny,   ktorá   mala   vyplynúť   z   podaného   protestu   prokurátora,   resp. z rozhodnutia   ministerstva   financií   z   5.   januára   2011,   č.   MF/029222/2010-243/812, najvyšší   súd   nemôže   na   túto   námietku   prihliadať   ako   na   opodstatnenú.   Jednak,   ani   z protestu prokurátora, ani z tu citovaného rozhodnutia ministerstva financií žiadna taká povinnosť   pre   správu   finančnej   kontroly   nevyplýva,   jednak   takáto   kontrola   nebola   pre závery vyslovená v napadnutom rozhodnutí a prvostupňovom rozhodnutí správy finančnej kontroly potrebná.

Krajský súd teda dospel na základe vykonaného konania k správnym skutkovým záverom, ktoré založil na dostatočne zistenom skutkovom stave, pričom tento aj správne právne vyhodnotil. Preto najvyšší súd jeho rozsudok ako večne správny a vydaný v konaní v súlade so zákonom potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 OSP, § 250ja ods. 3 OSP).“

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súdpodrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a ústavne akceptovateľnýmspôsobom,   jasne   a zrozumiteľne   vysvetlil,   prečo   sa   nestotožnil   s   odvolacou   námietkousťažovateľky   založenou   na   tvrdení,   že   rozhodnutia   správnych   orgánov   boli   vydanéna základe kontroly u iného právneho subjektu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevyjadril k vade rozhodnutiasprávneho orgánu, na ktorú poukazovala sťažovateľka vo svojom doplňujúcom stanoviskuk odvolaniu (absencia popisu konkrétneho skutku vo výroku rozhodnutia), aj napriek tomu,že povinnosť skúmať túto vadu mal súd ex offo, predsedníčka najvyššieho súdu vo svojomvyjadrení k sťažnosti č. KP 3/2015-5 doručenom ústavnému súdu 16. marca 2015 uviedla:„Je nesporné a nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí tento   by   vyšpecifikovaný   tak   aby   sankcionované   konanie   nebolo   zameniteľné   s   iným konaním. Najvyšší súd Slovenskej   republiky vo   viacerých   prípadoch   zrušil rozhodnutia správnych orgánov o správnych deliktoch práve z dôvodu, že neobsahovali konkretizáciu údajov obsahujúci popis skutku v potrebnom rozsahu.

Rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   však   vychádzajú   z   podstaty   potreby   rozsahu označenia skutku, pričom sú vedené podstatnou požiadavkou na to, aby skutok a páchateľ nemohli byť zameniteľný s iným skutkom a iným páchateľom. Vo veci nie je sporné ani spochybniteľné že kontrola, napriek k chybnému označeniu kontrolovaného subjektu, bola vykonaná   u   žalobkyne   ktorá,   sa   dopustila   porušenia   finančnej   disciplíny.   Pochybenie v označení   žalovanej   vyplývajúce   z   predchádzajúcich   rozhodnutí   bolo   napadnutými rozhodnutiami odstránené...“

Ústavný súd sa prikláňa k názoru najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci je skutoka delikvent   v rozhodnutiach   správnych   orgánov   dostatočne   vyšpecifikovaný,   nie   jezameniteľný s iným skutkom či delikventom, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdunepovažuje za nepreskúmateľný. Taktiež ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnenýa ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajúoporu   v zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   aplikovaných   ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdua základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015