znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 235/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   G.,   T.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 16, čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 5 a čl. 6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   riaditeľa   Ústavu na výkon   trestu   odňatia   slobody   H.   sp. zn.   ÚVTOS-8-40/24-2012   z 8. júna   2012, upovedomením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   č.   k.   3   Kn   34/12-10   z 27. augusta   2012 a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k. IV/2 Gn 72/12-10 z 29. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2012 doručená sťažnosť I. G., T., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 16, čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 3, čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej   len   „ústav   na   výkon   trestu“)   sp.   zn.   ÚVTOS-8-40/24-2012   z 8.   júna   2012, upovedomením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k. 3 Kn 34/12-10   z   27.   augusta   2012   a   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/2 Gn 72/12-10 z 29. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v   ústave   na   výkon   trestu, kde vykonáva trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 2 mesiace v režime s minimálnym stupňom stráženia uložený mu právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4 T 9/2010 zo 16. októbra 2011 za „zločin úverového podvodu a prečin podvodu“, pričom počas výkonu tohto trestu odňatia slobody bol sťažovateľ v súčasnosti ešte neprávoplatným rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 T 1/08 z 1. februára 2012 odsúdený za trestný čin vraždy na trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov a 6 mesiacov v režime s maximálnym stupňom   stráženia.   Sťažovateľ   bol   do   ústavu   na   výkon   trestu   exportovaný   z   Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L. 4. júna 2012, kde bol zaradený do tzv. nástupného oddielu [§ 78 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“)]. Dňa 8. júna 2012 bol sťažovateľ na základe návrhu vedúceho úseku preventívno-bezpečnostnej   služby   a   na   odporúčanie   9-člennej   komisie   rozhodnutím riaditeľa ústavu na výkon trestu sp. zn. ÚVTOS-8-40/24-2012 z 8. júna 2012 umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom (§ 81 zákona o výkone trestu).

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta,   že   pred   zaradením do oddielu s bezpečnostným režimom mu nikto neoznámil, na základe akého rozhodnutia k tomu došlo, ani na základe akých dôvodov, pričom sťažovateľ poukazuje na to, že na jeho zaradenie do   tohto oddelenia   nebol podľa   neho daný ani jeden   zo zákonných   dôvodov ustanovených v § 81 zákona o výkone trestu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že jeho osobná karta, ako aj návrh a rozhodnutie, na základe ktorého bol do oddielu s bezpečnostným režimom umiestnený, mu boli sprístupnené až 22. júna 2012, a to na základe jeho žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.

Podľa sťažovateľa nielenže návrh na jeho umiestnenie do oddelenia s bezpečnostným režimom nebol náležite odôvodnený žiadnym zo zákonných dôvodov, ale k tomuto návrhu bolo   dané   aj   odporúčanie   komisie,   ktorej   členom   mal   byť   aj   samotný   navrhovateľ, a napokon   aj   samotné   rozhodnutie   riaditeľa   ústavu   na   výkon   trestu   nie   je   vôbec odôvodnené.   Z   návrhu   vedúceho   úseku   preventívno-bezpečnostnej   služby   totiž   podľa sťažovateľa   vyplýva,   že   bol   podaný   s   odôvodnením,   že   sťažovateľ   porušuje   ústavný poriadok, že nie vždy rešpektuje príkazy a nariadenia príslušníkov, čím mal na ostatných odsúdených   pôsobiť   v   rozpore   s   účelom   výkonu   trestu;   tiež   bol   odôvodnený   aj   tým, že sťažovateľ bol opakovane disciplinárne stíhaný, a napokon aj tým, že bol neprávoplatne odsúdený za trestný čin vraždy na trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov a 6 mesiacov. Podľa sťažovateľa však z jeho osobnej karty podľa záznamu z 19. mája 2012 vyplýva, že sťažovateľ „....   si   plní   svoje   povinnosti,   ktoré   mu   vyplývajú   z   ústavného   poriadku. Dodržiava   ustrojenosť   a   jeho   správanie   je   disciplinované.   Osobné   veci   má   v poriadku a v skrinke   uložené   podľa   predlohy.“,   pričom   podľa   sťažovateľa   pred   dotknutým rozhodnutím   o   jeho   umiestnení   do   oddielu   s   bezpečnostným   režimom   išlo   o   posledný záznam   o   jeho   správaní   a   disciplíne.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   tiež   uviedol, že v dotknutom rozhodnutí bolo zohľadnené jeho ešte neprávoplatné odsúdenie za trestný čin   vraždy,   čo   je   podľa   neho   v   rozpore   so   zásadou   prezumpcie   neviny.   Okrem   toho sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   aj   to,   že   k   predmetnému   návrhu   na   jeho   umiestnenie do oddielu   s bezpečnostným   režimom   nebol   vypočutý   ani   s   ním   vopred   oboznámený. Napokon sťažovateľ podanou sťažnosťou poukázal aj na nevyhovujúce podmienky výkonu trestu   počas   jeho   umiestnenia   v   oddiele   s   bezpečnostným   režimom,   ktoré   boli   podľa sťažovateľa   neľudské   (zlé   vetranie,   nedostatok   svetla,   opustenie   cely   iba   v   sprievode príslušníka   a   len   s putami   na   rukách,   podomácky   vyrobené   postele   so   zanedbanými matracmi, prechádzka v uzavretej plechovej búde a pod.).

Sťažovateľ   sa   podnetom   podaným   krajskej   prokuratúre   domáhal   preskúmania zákonnosti   označeného   rozhodnutia   riaditeľa   ústavu   na   výkon   trestu   o   jeho   umiestnení do oddielu   s   bezpečnostným   režimom,   ako   aj   preskúmania   podmienok   výkonu trestu v tomto   oddiele,   pričom   krajská   prokuratúra   upovedomením   č.   k.   3   Kn   34/12-10 z 27. augusta 2012 sťažovateľovi oznámila, že ním namietanú nezákonnosť či už v postupe ústavu   na   výkon   trestu,   alebo   v   rozhodnutí   riaditeľa   ústavu   na   výkon   trestu   nezistila. K rovnakému záveru dospela aj generálna prokuratúra pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľa v tejto veci, o čom bol sťažovateľ informovaný listom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 72/12-10 z 29. októbra 2012 (sťažovateľovi doručený 15. novembra 2012).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na to, že podmienkou k tomu, aby mohol byť odsúdený v zmysle § 81 ods. 1, písm. c) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody umiestnený do „OBR“ je aby tento sústavne porušoval ústavný poriadok.

Podmienkou k tomu, aby mohol byť odsúdený v zmysle § 81 ods. 2, písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody umiestnený do „OBR“ je aby tento bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný zločin násilného charakteru.

S poukazom na všetky záznamy v mojej osobnej karte, výpis z môjho registra trestov a rozsudok Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. 10. 2011 sp. zn. 4 T /9/2010 som toho názoru, že ani jednu z uvedených podmienok nespĺňam.

Vzhľadom   na   absenciu   zákonného   dôvodu   na   moje   umiestnenie   do   „OBR“ a aj absenciu zákonného dôvodu na zavedenie bezpečnostných opatrení voči mne (spútanie rúk pri každom vyvedení z cely, dozor viacerých príslušníkov pri vyvádzaní z cely, moja úplná izolácia) som tohto názoru, že ústav sa vyššie uvedeným protiústavným postupom snažil zabezpečiť výkon môjho neprávoplatného a nenariadeného trestu, ktorý mi uložil rozsudkom zo dňa 01. 02. 2012 sp. zn. 6 T/1/2008 Krajský súd v Trnave ako súd 1. stupňa čo je markantným porušením môjho práva na prezumpciu neviny...

... Hoci ma ústav nakoniec dňa 30. 08. 2012 pod č. k. ÚVTOS 8-67/24-2012 vyradil z „OBR“ na svojej sťažnosti trvám, pretože som tohto názoru, že ústav v období od 08. 06. 2012 do 30. 08. 2012 moje označené práva porušoval.

Na margo môjho vyradenia z „OBR“ uvádzam, že ústav pri ňom postupoval rovnako protiústavne ako pri mojom zaraďovaní do neho. Pritom poukazujem opäť na nelogickosť a nepreskúmateľnosť jeho postupu. Totiž z návrhu, zo stanoviska komisie a z rozhodnutia riaditeľa   ústavu   sa   vôbec   nedá   zistiť   ako   sa   ústav   vyrovnal   so   stále   existujúcim odsudzujúcim 1. stupňovým rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 01. 02. 2012 sp. zn. 6 T/1/2008, ktorý bol jedným z dôvodov na moje umiestnenie do „OBR“.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, „aby ústavný súd rozhodol, že moje namietané práva boli zo strany ústavu porušené za čo mi prizná aj spravodlivé finančné odškodnenie“.

Sťažovateľ   tiež   žiadal,   aby   mu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   bol   ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   preskúmanie,   či   rozhodnutím   riaditeľa ústavu   na   výkon   trestu   sp.   zn.   ÚVTOS-8-40/24-2012   z   8.   júna   2012   o   umiestnení sťažovateľa do oddelenia s bezpečnostným režimom, upovedomením krajskej prokuratúry č. k.   3 Kn 34/12-10   z   27.   augusta   2012   a   oznámením   generálnej   prokuratúry č. k. IV/2 Gn 72/12-10   z   29.   októbra 2012 došlo   k porušeniu   sťažovateľom   označených čl. 16, čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy a čl. 3, čl. 5 a čl. 6 dohovoru.

1. K   namietanému   porušeniu   čl.   16,   čl.   17   a čl.   46   až   čl.   50   ústavy a čl. 3, čl. 5 a čl. 6   dohovoru   rozhodnutím   riaditeľa   ústavu   na   výkon   trestu   sp.   zn. ÚVTOS-8-40/24-2012 z 8. júna 2012

V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozhodnutím riaditeľa ústavu na výkon trestu   sp.   zn.   ÚVTOS-8-40/24-2012   z   8.   júna   2012,   na   základe   rozhodnutia   ktorého bol sťažovateľ   v   ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   umiestnený   do   oddelenia s bezpečnostným režimom, ústavný súd v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 96 zákona o výkone trestu dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva... trest odňatia slobody... boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Z príloh sťažnosti podanej ústavnému súdu je zrejmé, že sťažovateľ sa podaniami z 24. júna 2012 a z 22. júla 2012 domáhal preskúmania postupu riaditeľa ústavu na výkon trestu prokurátorom krajskej prokuratúry, ktorý konštatoval, že tieto podania sťažovateľa «... sú podľa obsahu podnetom na preskúmanie zákonnosti postupu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „ústav“) v súvislosti s umiestnením Vašej osoby do oddielu s bezpečnostným režimom (ďalej len „OBR“) ako i v súvislosti s podmienkami aktuálne vykonávaného trestu odňatia slobody v ústave...».

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ sa mohol prostredníctvom jemu dostupných prostriedkov priznaných mu zákonom (podnet podľa zákona o prokuratúre, pozn.) domáhať preskúmania   ním   namietaného   postupu   riaditeľa   ústavu   na   výkon   trestu,   čo   sťažovateľ napokon   aj   účinne   využil,   pričom   predmetom   jeho   podnetu   boli   identické   námietky, aké proti rozhodnutiu riaditeľa ústavu na výkon trestu a aj proti spôsobu výkonu trestu odňatia   slobody   v   oddiele   s   bezpečnostným   režimom   uvádza   aj   v   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu   a   s   ktorými   sa   v   rámci   svojej   prieskumnej   právomoci   vysporiadala už krajská prokuratúra.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   jej   neprípustnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 16, čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy a čl. 3, čl. 5 a čl. 6 dohovoru upovedomením krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 34/12-10 z 27. augusta 2012

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal preskúmania záverov krajskej prokuratúry   vyjadrených   v   upovedomení   č.   k.   3   Kn   34/12-10   z   27.   augusta   2012 o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia riaditeľa ústavu na výkon trestu, ako aj o preskúmaní zákonnosti spôsobu výkonu trestu odňatia slobody v oddiele s bezpečnostným režimom podaním opakovaného podnetu doručeným generálnej prokuratúre 28. augusta 2012 a jeho doplnením doručeným generálnej prokuratúre 11. septembra 2012, ktoré boli generálnou prokuratúrou vybavené oznámením č. k. IV/2 Gn 72/12-10 z 29. októbra 2012.

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľa ústavu na výkon trestu, ako aj postupu ústavu na výkon trestu za účinné prostriedky nápravy, vyčerpaním ktorých pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sa možno domôcť ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, III. ÚS 24/2012).

Ústavný súd už aj v iných konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08) vyslovil opakovane   právny   názor,   že   vynechanie   týchto   prostriedkov   nápravy   (podnetu a opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky   nemožno nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia,   ktoré   by   účinne   napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv (napr. I. ÚS 186/05).

Uvedené zistenia boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 16, čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy a čl. 3, čl. 5 a čl. 6 dohovoru upovedomením č. k. IV/2 Gn 72/12-10 z 29. októbra 2012

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   a   práv   zaručených ústavou a dohovorom   aj   v   súvislosti   so   závermi   generálnej   prokuratúry   vyjadrenými v jej upovedomení č. k. IV/2 Gn 72/12-10 z 29. októbra 2012 o preskúmaní záverov krajskej prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľa   ústavu   na   výkon   trestu,   ako   aj   zákonnosti   postupu   ústavu   na   výkon   trestu pri výkone trestu odňatia slobody v oddiele s bezpečnostným režimom.

Generálna prokuratúra vo svojom upovedomení o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa uviedla:

„Podanie zo dňa 22. 08. 2012 i jeho doplnenie zo dňa 09. 09. 2012 boli vyhodnotené komplexne   ako   opakovaný   podnet   podľa   §   34   odsek   1   zákona   číslo   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorým   namietate   spôsob   vybavenia predchádzajúceho   podnetu   zo   dňa   24.   06.   2012   a   zo   dňa   22. 07. 2012   prokurátorom Krajskej prokuratúry Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Kn 34/12.

V rámci vybavenia opakovaného podnetu som preskúmal spôsob vybavenia Vášho predchádzajúceho podnetu a jeho doplnenia prokurátorom Krajskej prokuratúry Trnava, ako aj príslušný spisový materiál tvoriaci obsah spisu Krajskej prokuratúry Trnava pod sp. zn. 3 Kn 34/12, písomné stanovisko riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody H. a ďalšie relevantné písomnosti pripojené k predmetnému stanovisku, ktoré boli zabezpečené povereným prokurátorom.

Prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava Vás o spôsobe vybavenia podaní zo dňa 24. 06. 2012 a zo dňa 22. 07. 2012 upovedomil prípisom zo dňa 27. 08. 2012 pod sp. zn. 3 Kn 34/12-10, pričom nezistil žiadne pochybenia, ktoré by si vyžiadali prijatie prostriedkov prokurátorského dozoru. Mám za to, že sa dostatočným spôsobom vysporiadal s Vašou argumentáciou uvádzanou v podaniach, jeho postup bol zákonný, dôvodný a vecne správny. So závermi uvedenými v predmetnom upovedomení sa v plnom rozsahu stotožňujem.... V   postupe   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   Trnava   pri   vybavovaní   Vášho podnetu som nezistil žiadne porušenie zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu,   a   preto   Váš   opakovaný   podnet   zo   dňa   22. 08. 2012   i   jeho   doplnenie   zo   dňa 09. 09. 2012 odkladám ako nedôvodný a bez prijatia ďalších opatrení.“

Vzhľadom   na   odvolanie   sa   a   komplexné   stotožnenie   sa   generálnej   prokuratúry so závermi   krajskej   prokuratúry   považuje   ústavný   súd   pre   úplnosť   veci   za   potrebné poukázať   aj   na   podstatnú   časť   argumentácie   krajskej   prokuratúry,   ktorá   vo   svojom upovedomení uviedla:

«Podľa   §   81   odsek   1   písmeno   a)   Zákona   o   VTOS   do   oddielu   s   bezpečnostným režimom sa umiestni odsúdený, ktorý sústavne porušuje ústavný poriadok, odmieta plniť svoje   povinnosti,   pôsobí   na   ostatných   odsúdených   v   rozpore   s   účelom   výkonu   trestu, ohrozuje   bezpečnosť   príslušníkov   zboru,   odsúdených   alebo   iných   osôb,   ušiel   z   výkonu trestu, o útek sa pokúsil alebo ho pripravoval.

Podľa § 81 odsek 2 písmeno a) Zákona o VTOS do oddielu s bezpečnostným režimom možno   umiestniť   odsúdeného   za   obzvlášť   závažný   zločin,   ktorý   vykonal   ako   člen organizovanej,   zločineckej   alebo   teroristickej   skupiny,   a   z   preventívno-bezpečnostnych dôvodov.

Z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   do   ústavu,   v   ktorom   aktuálne vykonávate trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 2 (dva) mesiace na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 4 T 9/2010-572 zo dňa 18. 10. 2011 ste boli premiestnený, resp. eskortovaný dňa 04. 06. 2012 z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L.

Z Vašej osobnej karty, resp. predloženého spisového materiálu okrem iného vyplýva, že ako odsúdený porušujete ústavný poriadok, príkazy a nariadenia príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zboru“) nie vždy rešpektujete, čím máte aj podľa stanoviska ústavu pôsobiť na ostatných odsúdených v rozpore s účelom trestu.

Z   predloženého   spisového   materiálu   taktiež   vyplýva,   že   v   súvislosti   s   Vašim správaním a konaním v dňoch 13. 10. 2011 a 20. 04. 2012 ste sa dopustili disciplinárnych previnení,   za   ktoré   Vám   boli   uložené   disciplinárne   tresty.   Okrem   záznamov   týkajúcich sa Vašich   disciplinárnych   potrestaní   z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva, že v príslušnej   evidencii   zboru   sú   vo   vzťahu   k   Vašej   osobe   vedené   aj   ďalšie   záznamy ohľadom   Vášho   správania   majúceho   znaky   disciplinárnych   previnení   a   v   rozpore s ústavným poriadkom (napríklad zo dňa 09. 03. 2011, zo dňa 30. 03. 2012, či zo dňa 17. 05. 2012).

Vychádzajúc   z   doposiaľ   uvedeného   možno   konštatovať,   že   rozhodnutie   riaditeľa ústavu o Vašom umiestení do „OBR“ sa správne s poukazom na zákonné dôvody opiera a zákonným dôvodom na Vaše umiestnenie do „OBR“ je v danom prípade Vaše správanie sa   a   vystupovanie,   ktoré   spočíva   v   odmetaní   plniť   povinnosti   odsúdeného,   pôsobení tak na ostatných   odsúdených   v   rozpore   s   účelom   výkonu   trestu,   s   čím   majú   súvis aj preventívno-bezpečnostné dôvody.

Vo   vzťahu   k   Vášmu   umiestneniu   do   „OBR“   preto   neprijímam   žiadne   opatrenia prokurátorského dozoru smerujúce k pozastaveniu, či zrušeniu vykonávania súvisiaceho rozhodnutia riaditeľa ústavu.

V   súvislosti s Vašimi námietkami   ohľadom   toho,   že   ste   nemali   možnosť   vyjadriť sa k návrhu komisie na Vaše umiestnenie do „OBR“ neboli ste informovaný o dôvodoch, rozhodnutia riaditeľa ústavu o Vašom umiestnení do „OBR“, neboli ste poučený o možnosti podať proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, resp. po Vašom umiestnení ste nemali možnosť ihneď sa účinne brániť voči rozhodnutiu a postupu riaditeľa ústavu je potrebné uviesť, že Zákon o VTOS proces a samotné rozhodnutie riaditeľa ústavu o umiestnení odsúdeného do „OBR“ rieši v ustanovení § 81 Zákona o VTOS ako o v príslušných ustanoveniach vzťahujúcej sa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu   odňatia slobody,   uverejnenej v   Zbierke zákonov Slovenskej republiky   pod číslom 368/2008. Zo vzťahujúcich sa zákonných ustanovení však nevyplýva to, aby v prípade Vášho umiestnenia, či v prípade konania predchádzajúcemu Vášmu umiestneniu došlo k porušeniu zákona v smere vyplývajúcom z uvedených námietok.

Vychádzajúc z ustanovenia § 81 odsek 3 Zákona o VTOS ako i z ďalších ustanovení tohto zákona v prípade rozhodnutia riaditeľa ústavu o umiestnení odsúdeného do „OBR“ ide o osobitnú formu rozhodnutia, ktoré za splnenia ďalších zákonných podmienok patrí výlučne   do   právomoci   riaditeľa   ústavu   a   jeho   forma   ma   skôr   formálno-právny a preventívno-bezpečnostný   charakter.   Takéto   rozhodnutie   sa   odsúdenému   nedoručuje, nie je   proti   nemu   prípustný   opravný   prostriedok,   ústav   nemá   povinnosť   informovať odsúdeného o výsledkoch predchádzajúceho prerokovania príslušnej komisie s riaditeľom ústavu o umiestnení odsúdeného do „OBR“.

V   súvislosti   s   Vašimi   námietkami   vznesenými   ohľadom   podmienok   výkonu   trestu odňatia   slobody,   počas   Vášho   umiestnenia   v   „OBR“,   ktoré   ste   vzniesli   predovšetkým v písomnom doplnení Vášho podnetu (písomné doplnenie zo dňa 22. 07. 2012) som taktiež pochybenia   zo   strany   ústavu,   ktoré   by   si   vyžiadali   prijatie   príslušných   prostriedkov prokurátorského dozoru nezistil.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   režim   výkonu   trestu   odňatia   slobody u odsúdených   umiestnených   v   „OBR“   je   upravený   v   §   89   Vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti SR, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Časový   rozvrh   odsúdených   ako   i   režim   dňa   odsúdených   umiestnených   v   „OBR“ je stanovený ústavom a je dostupný a umiestnený na tomto oddiele. Napokon pri vykonaní ostatnej   previerky   zachovávania   zákonnosti   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   v   ústave dňa (13. 06. 2012   neboli   zistené   zo   strany   ústavu   pochybenia   a   porušovania   práv odsúdených v súvislosti s podmienkami výkonu trestu odňatia slobody v „OBR“).

Taktiež v súvislosti s bezpečnostným opatrením pri vyvádzaní odsúdeného z cely; (použitie služobných pút), dňom 31. 07. 2012 boli toto bezpečnostné opatrenie vychádzajúc z predloženého spisového materiálu riaditeľom ústavu zrušené.»

Z citovaného stanoviska krajskej prokuratúry, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnila aj   generálna   prokuratúra,   vyplýva,   že   zákonným   dôvodom   na   zaradenie   sťažovateľa ako odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom bol dôvod podľa § 81 ods. 1 písm. a) zákona   o   výkone   trestu,   spočívajúci   v   sústavnom   porušovaní   ústavného   poriadku sťažovateľom,   majúcom   základ   v   neplnení   si   svojich   povinností   a   v   tom   dôsledku aj v negatívnom   a   demoralizujúcom   vplyve   na   ostatných   odsúdených,   čo   je   v   rozpore s účelom výkonu trestu, a tiež bol týmto zákonným dôvodom aj dôvod podľa § 81 ods. 2 písm. a) zákona o výkone trestu spočívajúci v potrebe použiť v nadväznosti na uvedené správanie sťažovateľa aj preventívno-bezpečnostné opatrenia na zabezpečenie podmienok na dosiahnutie účelu výkonu trestu.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   tak   javí   neopodstatnená   argumentácia   sťažovateľa, že do oddielu s bezpečnostným režimom bol zaradený z dôvodu jeho ešte neprávoplatného odsúdenia   za   trestný   čin   vraždy,   takže   v   tomto   smere   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu prezumpcie neviny sťažovateľa, tak ako to sťažovateľ uvádza v sťažnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa, že v jeho osobnej karte sú aj záznamy o jeho vzorovom   správaní   a   disciplíne,   ústavný   súd   podotýka,   že   ani   takéto   záznamy   nič nemenia na skutočnosti,   že   sťažovateľ si   svoju, takýmito   záznamami vytvorenú,   povesť o dobrom a vzorovom správaní odsúdeného sám pokazil, a to opakovanými disciplinárnymi previneniami, ktoré sú neodškriepiteľné a ich spáchanie sťažovateľ ani sám nespochybňuje, resp. nepopiera. Ústavný súd z týchto objektívnych záznamov vychádzal, pretože v tomto konaní (mimo rámec disciplinárnej kompetencie a hierarchie príslušných orgánov, pozn.) ani nemá oprávnenie preskúmavať podstatu a dôvodnosť disciplinárnych konaní vedených voči sťažovateľovi.

Napokon slušné a disciplinované správanie sťažovateľa po jeho zaradení do oddielu s bezpečnostným režimom bolo zrejme dôvodom jeho prepustenia z tohto oddielu, avšak toto rozhodnutie riaditeľa ústavu na výkon trestu rovnako nie je v prieskumnej kompetencii ústavného súdu (bez vyčerpania predchádzajúcich zákonných prostriedkov, pozn.).

Vychádzajúc   z   objektívnych   záznamov   o   sťažovateľovi,   resp.   o   jeho   správaní vo výkone   trestu   odňatia   slobody,   o   dôvodnosti   ktorých   ústavný   súd   nemal   dôvod ani kompetenciu   pochybovať,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   umiestnenie   sťažovateľa v ústave   na   výkon   trestu   do   oddielu   s   bezpečnostným   režimom   nebolo   svojvoľné, ale zakladalo sa na riadnych zákonných dôvodoch, preto týmto rozhodnutím nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa o porušení jeho práv pri spôsobe výkonu trestu v   oddiele   s   bezpečnostným   režimom,   kde   sa   podľa   sťažovateľa   mal   vykonávať   trest v „neľudských“ podmienkach, ústavný súd podotýka, že obdobne nie je v jeho kompetencii preskúmavať   v   tomto   smere   správnosť   záverov   o   zisteniach   krajskej   prokuratúry pri miestnom   šetrení   týchto   podmienok,   ktoré   sa   navyše   opakujú   (tak   ako   to   vyplýva z upovedomenia krajskej prokuratúry, pozn.), takže pri ich výkone majú odsúdení právo uplatniť svoje výhrady u dozor vykonávajúceho prokurátora priamo a na mieste.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa uvedeným nárokom sťažovateľa nezaoberal.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu z radov advokátov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013