znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 235/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE 283/2011-30 z 2. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v   spojení   s   porušením   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 283/2011-30 z 2. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením krajský súd (ako súd odvolací) potvrdil uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Er 352/2011-21 zo 6. júna 2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (v prospech sťažovateľky). Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej hospodárskej komore, s. r. o., z 20. decembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bola žalovaná J. D.   zaviazaná   zaplatiť   právnemu   predchodcovi   sťažovateľky   sumu   587,73   € s príslušenstvom,   súdny   poplatok   a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   jeho   právnemu zástupcovi.   Rozhodcovský   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   24.   januára   2011 a vykonateľnosť   28.   januára   2011.   Pretože   prvostupňový   súd   dospel   k   záveru,   že rozhodcovskú   doložku   obsiahnutú   v   zmluve   o   úvere   treba   považovať   za   neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá sa prieči dobrým mravom, ex offo zamietol žiadosť súdneho exekútora   o   vydanie   poverenia   na   výkon   exekúcie   na   základe   §   44   ods.   2   zákona č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením zasiahol krajský súd do jej práv dvomi spôsobmi, a to „ústavne neudržateľnou svojvôľou pri výklade svojej právomoci nevydať   poverenie   a   jednak   porušením   svojej   ústavnej   povinnosti   na   presvedčivé odôvodnenie svojho rozhodnutia“.

Pokiaľ   ide   o   prvý   spôsob   porušenia   práv,   sťažovateľka   napadla   spôsob   výkladu a uplatnenia Exekučného   poriadku   okresným   súdom   (§   44   ods.   2),   v   dôsledku   ktorých zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietavé uznesenie okresného súdu krajský súd v odvolacom konaní potvrdil. Podľa sťažovateľky „Predmetné ustanovenie nezakladá oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmať exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.   Zároveň   platí,   že   záver   o   existencii   takej   právomoci   nie   je   možné   vyvodiť   z ustanovenia   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   ani   pri   tom   najextenzívnejšom   výklade úniového práva a príslušnej rozhodcovskej činnosti Súdneho dvora EU.“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „aj v prípade ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd ktorý konaní vo veci jeho výkonu je príslušný konať ako exekučný súd“, a teda „nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom   prostriedku.   Rozsah   preskúmavacej   pôsobnosti   exekučného   súdu   vo   vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu konania keď exekučný súd preskúmava žiadosť o vydanie   poverenia   totožný   s   rozsahom   jeho   preskúmavacej   pôsobnosti   vo   vzťahu k rozsudkom súdov.“.

Pokiaľ ide o nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, sťažovateľka uviedla,   že   sa   dostatočne   nevysporiadal   s   jej   argumentmi,   ktoré   uviedla   v   odvolaní, a konkrétne   zdôraznila,   že „opomenul   poskytnúť   odpoveď   na   kľúčovú   otázku   prečo exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku   na   rozdiel   od   skúmania   zákonnosti   rozhodcovského   rozsudku   nevystupuje   do hmotnoprávneho   vzťahu   účastníkov   exekučného   konania   aj   pri   rozhodnutí   všeobecného súdu (napríklad pri rozsudku či dokonca proti osvedčeným európskym exekučným titulom či rozhodnutiam orgánov EU) čo je jedna z podmienok judikovaných Súdnym dvorom“. Podľa názoru   sťažovateľky   v   dôsledku   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý „bez uvedenia presvedčivých dôvodov a bez poskytnutia odpovede na právne významné námietky sťažovateľa týkajúce sa samej podstaty veci navodil stav, kedy síce sťažovateľ disponuje právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím   rozhodcovského   súdu   -   platným   exekučným titulom - ale svojho práva sa efektívne nedomôže keďže mu v podaní žaloby na všeobecnom súde bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Postupoval teda v priamom rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a zvolil nekonformný výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred   výkladom,   ktorý   by   rešpektoval   základné   práva   sťažovateľa.“.   V   závere   svojej sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd „svojvoľne   v   rozpore   tak   so   znením a systematikou vnútroštátnej zákonnej úpravy ako aj s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora ES uplatnil v neprospech sťažovateľa právomoc ktorú za daných okolností nemal a nemohol   mať“,   pričom „nijako   neodpovedal   na   viaceré   kľúčové   námietky   a   výhrady sťažovateľa na ktoré je v danom prípade nevyhnutným predpokladom splnenia ústavnej povinnosti krajského súdu na dostatočné a relevantné odôvodnenie svojho rozhodnutia. Sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu zostal bez akejkoľvek súdnej ochrany svojich   majetkových   práv:   exekučný   titul   ktorým   disponuje   je   podľa   Krajského   súdu nespôsobilý na nútený výkon a o vydanie iného exekučného titulu sa sťažovateľ nemá ako usilovať z dôvodu prekážky rozhodnutej veci.“.

V dôsledku uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa E. s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 2. augusta 2011 č. k. 5 CoE/283/2011 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   2.   augusta   2011   č.   k. 5 CoE/283/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi E. s. r. o. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur (slovom tisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi E. s. r. o. náhradu trov právneho zastúpenia vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   spojení   s   porušením   práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 283/2011-30 z 2. augusta 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je zastupovanie   všeobecných   súdov,   ktorým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov v súdnom konaní, keďže podľa čl. 124 ústavy je súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Jeho právomoc mu umožňuje preskúmavať postup a rozhodnutia všeobecných súdov, len pokiaľ ide o ich súlad s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Pokiaľ ide o spôsob výkladu a aplikácie zákonov [v tomto prípade ustanovení Exekučného poriadku a zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)] v konaní pred súdmi, ústavný súd skúma len to, či ich súdy nevyložili   a   neaplikovali   spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   a   v   dôsledku   toho zjavne ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia pri posudzovaní ich účelu, resp. obsahu. Z   uvedeného   vyplýva,   že   aj   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   môžu   byť predmetom   kontroly   ústavným   súdom   iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené, resp. svojvoľné, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, pričom ich dôsledkom je porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ústavný súd nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   a   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým rozhodnutím (postupom) súdneho orgánu a označeným základným právom alebo slobodou. V takomto prípade ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím súdneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, prípadne   z   iných   dôvodov.   V   dôsledku   toho   za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného   práva   alebo slobody,   dôvodnosť   ktorej   by bolo   potrebné posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd preto z uvedených hľadísk preskúmal sťažnosť sťažovateľky a odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zisťoval,   či   postup,   ako   aj   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazujú   znaky svojvoľného   (arbitrárneho)   konania   spôsobilého   narušiť   označené   práva   sťažovateľky, pričom sa sústredil predovšetkým na jej argumenty o „ústavne neudržateľnej svojvôli pri výklade právomoci exekučného súdu nevydať poverenie“, ako aj tvrdenia, že „exekučný súd nerešpektoval vymedzený rozsah svojej preskúmavacej právomoci“, pretože § 44 ods. 2 Exekučného   poriadku „nezakladá   oprávnenie   exekučného   súdu   vecne   preskúmavať exekučný   titul   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   povolenia   na vykonanie   exekúcie“.   Podstata   argumentácie   sťažovateľky   spočívala   v   namietaní svojvoľného výkladu a uplatňovania právomoci exekučného súdu upravenej príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, pretože si mal osvojiť právomoc, „ktorú za daných okolností nemal a nemohol mať“, z čoho vyplynul nesúhlas sťažovateľky s jeho postupom. Tým,   že   krajský   súd   potvrdil   takýto   postup   okresného   súdu   ako   správny,   podľa sťažovateľky porušil ňou označené práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že v konaní pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom prichádzal do úvahy tak výklad, ako aj použitie dvoch skupín vzájomne súvisiacich právnych predpisov. Prvá z nich obsahovala vnútroštátne a medzinárodné právne pravidlá týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, resp. ich právneho   režimu   a   podmienok   platnosti   podľa   vnútroštátneho   a   európskeho   (úniového) práva. Pokiaľ ide o vnútroštátne právne predpisy, v okolnostiach prípadu bol významný zákon č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (§ 52 až § 54), zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (§ 23a), ako aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 1 až 3) (právne predpisy účinné v čase uzatvárania zmluvy). Z práva Európskej únie ide o Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica o nekalých podmienkach“). Potrebu použitia tejto právnej úpravy v konaní pred exekučnými súdmi v prípadoch týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv výslovne potvrdil ústavný súd už predtým (I. ÚS 29/2011, I. ÚS 282/2010, I. ÚS 284/2010, I. ÚS 442/2010, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 279/2011, III. ÚS 114/2011, III. ÚS 16/2011, IV. ÚS 310/2010, IV. ÚS 445/2010, IV. ÚS 369/2010 a IV. ÚS 86/2011). Napriek tomu, že okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že smernica o nekalých podmienok v tomto prípade vyvoláva priamy účinok, je z odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu,   ako   aj   uznesenia   krajského   súdu   zjavné,   že dôvodom   zamietnutia žiadosti   o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je naplnenie ustanovení   Exekučného   poriadku   a   zákona   o   rozhodcovskom   konaní,   ktoré   oba   súdy vykladali   v   zmysle   smernice   o   nekalých   podmienkach   a   judikatúry   Súdneho   dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) k tejto smernici. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje,   že   nie   je   jeho   úlohou   podávať   autoritatívny   výklad   práva   Európskej   únie, pretože na jeho výklad je príslušný Súdny dvor Európskej únie, a to osobitne v konaní o prejudiciálnej otázke. Účelom tohto konania je predovšetkým zaistiť jednotnú aplikáciu noriem   práva   Európskej   únie vnútroštátnymi súdmi   členských   štátov   a   zabrániť vzniku väčšieho množstva vnútroštátnej judikatúry, ktorá by bola v rozpore s právom EÚ (m. m. III. ÚS 388/2010, IV. ÚS 299/2012).

Napriek   tomu,   že   vo   veci   označenej   sťažovateľkou   išlo   o   exekučné   konanie, neprichádzal do úvahy len výklad a použitie Exekučného poriadku, ale dôvodné bolo aj použitie   vnútroštátnych   a   medzinárodných   či   nadnárodných   predpisov   o   ochrane spotrebiteľa.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   podotýka,   že   judikatúra   Súdneho   dvora Európskej   únie   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu   neprijateľných   podmienok v spotrebiteľských zmluvách má realizovať súd ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-168/05, Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL z 26. októbra 2006, Zb. 2006, s. I-10421). Kontrola neprijateľných zmluvných podmienok (rozhodcovskej doložky) sa navyše za určitých podmienok má podľa súdneho dvora   uskutočniť   aj   v   rámci   posúdenia   exekučného   titulu   na   účely   vydania   poverenia na výkon   exekúcie   (pozri   rozsudok   Súdneho   dvora   vo   veci   C-40/08,   Asturcom Telecomunicaciones   SL/Cristina   Rodríguez   Nogueira   zo   6. októbra   2009, Zb.   2009, s. I-09579,   podľa   bodu   53   ktorého:   „...   ak   vnútroštátny   súd,   ktorý   rozhoduje   o   návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel   preskúmať   ex   offo   rozpor   rozhodcovskej   doložky   s   vnútroštátnymi   predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.“).

Výsledky ex offo skúmania náležitostí a podmienok platnosti rozhodcovskej doložky ako   zmluvnej   podmienky   súdom   sú   potom   rozhodujúce   pre   uplatnenie   príslušných ustanovení Exekučného poriadku, čo má za následok buď nepokračovanie v exekučnom konaní (v prípade, ak bola zistená neplatnosť rozhodcovskej doložky), alebo pokračovanie v exekučnom konaní udelením poverenia exekútorovi (ak je rozhodcovská doložka platná). Vychádzajúc   z   tejto   analýzy   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti konštatuje, že z rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu (priložených k sťažnosti sťažovateľky) je zrejmé, že prvý z nich pri rozhodovaní zohľadnil tak európsku, ako aj vnútroštátnu právnu úpravu a na základe ex offo posúdenia platnosti spotrebiteľskej zmluvy a   zistení   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky   rozhodol   o   ďalšom   „osude“   exekučného konania podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   tak,   že   exekútorovi   zamietol   žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie. S takýmto jeho postupom sa stotožnil aj krajský súd v napadnutom uznesení, ktorý „v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa s ktorým sa stotožňuje“.

Za   podstatnú   ústavný súd považuje argumentáciu exekučného súdu, podľa   ktorej „Neprijateľnou   je   podmienka   (rozhodcovská   doložka)   len   vtedy,   ak   vyvoláva   hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu. Na neprijateľnú podmienku súd prihliada z úradnej povinnosti a musí ju vyhlásiť za neplatnú. Ak je takouto neprijateľnou podmienkou rozhodcovská doložka súd musí zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcovského   súdu/rozhodcu,   ktorý   svoju   právomoc   odvodil   z   neprijateľnej   zmluvnej podmienky.   Keďže   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodcovská   doložka   v   danej   veci   je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej   je   tiež   v rozpore   s dobrými   mravmi...   akékoľvek   plnenie   priznané   rozhodcovským súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   ex   offo   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie v plnom rozsahu.“.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   odôvodnil   tým,   že   určil rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku priečiacu sa dobrým mravom a princípom   ochrany   spotrebiteľa,   a   teda   akékoľvek   plnenie   priznané   rozhodcovským súdom na základe tejto doložky je v rozpore s dobrými mravmi, čo podľa § 44 ods. 2 Exekučného   poriadku   a   §   45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   umožňuje   súdu   takúto žiadosť   odmietnuť.   Ústavný   súd   pripomína,   že   takúto   aplikáciu   uvedených   ustanovení vo vzťahu k nevydaniu poverenia na vykonanie exekúcie alebo mutatis mutandis vo vzťahu k zastaveniu exekúcie nepovažuje za svojvoľnú (napríklad I. ÚS 29/2011, I. ÚS 282/2010, I. ÚS 284/2010, I. ÚS 442/2010, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 279/2011, III.   ÚS 114/2011, III. ÚS 16/2011, IV. ÚS 310/2010, IV. ÚS 445/2010, IV. ÚS 369/2010 a IV. ÚS 86/2011). V   tomto   svetle   považuje   ústavný   súd   uznesenie   krajského   súdu   odvolávajúce   sa   aj   na uznesenie okresného súdu za ústavne konformné bez ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad aplikovateľných právnych noriem.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky v zmluve, ktorej obsah nebol individuálne dojednaný (tzv. adhézna alebo štandardná zmluva), okresný súd, ako aj krajský súd navyše zohľadnili aj zmenu právnej úpravy neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (novelizácia Občianskeho zákonníka účinná od 1. januára 2008), ktorá vyslovene zahrnula rozhodcovskú   doložku   do   zoznamu   neprijateľných   klauzúl   [§   53   ods.   4   písm.   r) Občianskeho   zákonníka].   Samotnú   rozhodcovskú   doložku   posúdili   podľa   generálnej klauzuly neprijateľných podmienok (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) so zohľadnením textu smernice o nekalých podmienkach.

Výklad   a   uplatnenie   označených   právnych   predpisov   exekučným   súdom   (už popísané)   preto   neobsahuje   prvky   svojvoľného   (arbitrárneho)   postupu,   ako   to   tvrdila sťažovateľka,   keďže   exekučný   súd   zohľadnil   tak   normy   vnútroštátneho   práva,   ako   aj európskeho práva v logickom vecnom a časovom slede a vyvodil z nich záver, ktorý sa stal rozhodujúcim   pre   uplatnenie jeho   právomoci   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku, pričom   tento   záver   nie   je   ani   v   zjavnom   rozpore   s   účelom   predpisov   na   ochranu spotrebiteľa.   Nepripustenie   pokračovania   v   exekučnom   konaní   použitím   inštitútu upraveného v Exekučnom poriadku (§ 44 ods. 2) možno v okolnostiach prípadu posúdiť ako súladné s vnútroštátnou a úniovou právnou úpravou, v dôsledku čoho predstavuje efektívny prostriedok ochrany spotrebiteľa.

Ústavný   súd   preto   dôvodne   konštatuje,   že   spôsob   a   rozsah   použitia   právnych pravidiel   exekučným   súdom   a   tiež   postup   a   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu nesignalizujú svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktoré   by   mohol   mať za   následok   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľky. Pokiaľ   ide   konkrétne   o   postup   krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   konal v medziach   svojej   zákonnej   právomoci,   keď   sa   stotožnil   s   dôvodmi   preskúmavaného uznesenia okresného súdu (ktorý príslušné zákonné ustanovenia podstatné vo veci samej vyložil a aplikoval), na ktoré v odôvodnení svojho uznesenia odkázal. Ústavný súd preto uvádza,   že ani napadnuté uznesenie   krajského   súdu   prijaté   na záver   takéhoto   postupu nemožno   považovať   za   svojvoľné,   v   dôsledku   čoho   neporušuje   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou označené práva nemôžu byť porušené ani v dôsledku toho, že všeobecné súdy sa vo svojich záveroch nestotožnili s jej právnym posúdením veci, ďalej s jeho výkladom príslušných ustanovení Exekučného poriadku, resp. s jeho predstavou o rozhodnutí vo veci samej. Navyše je potrebné uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno ani skutkové a právne závery krajského súdu považovať za zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Napokon, v súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľky s napádanými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd už viackrát potvrdil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup všeobecného súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a tak vyslovovať porušenia základných práv účastníkov konania (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, IV. ÚS 86/2011).

Pokiaľ   ide   o   námietku   nedostatočného   zdôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu vytýkaného   sťažovateľkou,   ústavný   súd   uvádza,   že   v   danom   prípade   zaujal   podrobné stanovisko vo svojom rozhodnutí už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu stotožnil   s   právnymi   názormi   prvostupňového   súdu,   t.   j.   postupoval   v   súlade   s   §   219 Občianskeho súdneho poriadku. Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa o. i. aj § 219 Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd   zdôraznil,   že   odôvodnenie   rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok   (II.   ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 86/2011). Vzhľadom na uvedené nemožno   urobiť   záver   ani   o   absencii   náležitého   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým uznesením krajského súdu (obdobne aj čl. 20 ods. 1 ústavy), ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, pretože postup a rozhodnutie súdneho orgánu, ktorý je súladný s vnútroštátnymi právnymi pravidlami a medzinárodnými záväzkami, nemožno bez ďalšieho posudzovať ako porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ústavy a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jej ďalších požiadavkách – zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu, vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie,   priznať   jej   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trov právneho   zastúpenia   –   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012