znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 235/08-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 355/06-282 z 27. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   so sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 355/06-282 z 27. marca 2007, ktorou sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6 Co 355/06, zo dňa 27. 03. 2007

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl.   46 ods.   1 Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodu zastávať názory a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez   zasahovania   štátnych   orgánov garantované čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6 Co 355/06, zo dňa 27. 03. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľka bola ako vydavateľka denníka S. na strane žalovaného účastníčkou konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   C   86/2003.   Okresný   súd naposledy vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 86/2003-246 z 21. júna 2006, a to tak, že uložil sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie sa žalobcovi v denníku S. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v znení:

«Ospravedlňujeme sa Ing. P. B., predsedovi disciplinárnej komisie SOFZ za tvrdenia uverejnené v denníku S. zo dňa 10. 9. 2002 na III. strane prílohy Š. v článku s názvom „Výsmech zdravého rozumu alebo ocení vyriešený prípad minister vnútra Š.?“. Tvrdenia o jeho príliš prísnom spôsobe prejednávania disciplinárnych priestupkov hráčov M. a O. na zasadnutí   disciplinárnej   komisie...,   o neúctivom   a arogantnnom   správaní   sa   k p.   S. a o nedostatku slušnosti a pokory sú nepravdivé.

Ospravedlňujeme sa Ing. P. B., predsedovi disciplinárnej komisie SOFZ za tvrdenia uverejnené   v denníku   S.   zo   dňa   28.   4.   2003   v prílohe   Š.   v článku   s názvom   „Add:   pre nedokázanú   inzultáciu   sa   stretnutie   H. : T.   bude   opakovať“.   Tvrdenia   o jeho nezodpovednom prístupe k vedeniu disciplinárnej komisie a vplyvu na SOFZ,   o jeho nie prázdnych vreckách, o neoprávnenom zvýhodnení pri ukladaní trestu mužstvu H. po zápase H. : T. a o manipulovaní výsledkov zápasov nie sú pravdivé.

Ospravedlňujeme   sa   Ing.   P.   B.   za   uverejnenie   nepravdivých,   tendenčných a nepodložených   vyššie   uvedených   tvrdení,   ktorými   došlo   k zníženiu   jeho   dôstojnosti a vážnosti v športovom i profesionálnom živote,   ako i za to,   že bola neprávom daná do súvislosti   jeho   športová   a záujmová   činnosť   s výkonom   jeho   práce   vyšetrovateľa. Vyslovujeme   ľútosť   nad   tým,   že   náš   športový   redaktor   uverejnil   listy   čitateľov   bez preverenia tvrdení v nich uvedených, bez poskytnutia sa k nim vyjadriť a neinformoval tým verejnosť objektívne a pravdivo.»

Okresný   súd   ďalej   rozsudkom   č.   k.   9   C   86/2003-246   z 21.   júna   2006   uložil sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch 50 000 Sk a o trovách konania medzi účastníkmi rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal. Rozsudok bol sťažovateľke doručený 19. júla 2006.

Proti   tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie z 24. júla 2006. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania podal i žalobca. Krajský súd o podaných odvolaniach rozhodol rozsudkom č. k. 6 Co 355/2006-282 z 27. marca 2007 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 86/2003 z 21. júna 2006 v jeho výrokoch, ktorými bolo žalobe vyhovené, potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že sťažovateľke uložil na trovách konania zaplatiť žalobcovi 25 980 Sk. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. mája 2007.

Sťažovateľka   sa   listom   z 28.   mája   2007   obrátila   na   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   s podnetom   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   355/2006-282 z 27. marca   2007.   Ako   z odpovede   Krajskej   prokuratúry   v K.   na   tento   podnet   č.   k. Kc 110/07-8   z 11.   júla 2007,   ktorá   bola sťažovateľke   doručená   23.   júla 2007, vyplýva, generálny prokurátor sa s dôvodmi napadnutého rozsudku stotožnil a sťažovateľke oznámil, že na podanie mimoriadneho dovolania nie sú splnené podmienky. S podnetom na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   355/2006-282 z 27. marca 2007 sa na generálneho prokurátora obrátil i žalobca, a to vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, v dôsledku čoho generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 4 M Cdo 19/2007 z 30. januára 2008 tak, že výrok o trovách konania rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 355/2006-282 z 27. marca 2007 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   na   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 355/2006-282 z 27. marca 2007 odôvodnila tým, že konanie pred všeobecnými súdmi bolo postihnuté neodstrániteľným   nedostatkom   konania,   keď   žalobcom   označený   žalovaný   nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   (podľa   názoru   sťažovateľky   žalobca   označil   za účastníka   konania   odštepný   závod   sťažovateľky),   všeobecné   súdy   nedostatočne   zistili skutkový   stav   veci,   neskúmali   súlad   obsahu   ospravedlnenia   s právnym   poriadkom,   bez opory vo vykonanom dokazovaní dospeli k záveru, že zásah do práva žalobcu na ochranu jeho   osobnosti   bol   takého   charakteru,   že   bolo   namieste   priznať   žalobcovi   nielen ospravedlnenie   ale   aj   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   rozhodnutia   súdov   sú nedostatočne   odôvodnené,   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   a sú   založené   na nesprávnom právnom posúdení veci.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 355/06-282 z 27. marca 2007, túto časť sťažnosti odôvodnila tým, že krajský súd dostatočne nevzal do úvahy, že sťažovateľka uverejnila v tomto prípade iba listy svojich čitateľov, ktoré boli odozvou na nešportové udalosti na futbalových   trávnikoch,   sťažovateľka   tým   prispela   do   prebiehajúcej   verejnej   diskusie súvisiacej   s dianím   v regionálnom   futbale   a   uverejnila   aj   stanovisko   žalobcu   k téme. Sťažovateľka   poukázala   ďalej   na   to,   že   uverejnené   údaje,   ktoré   považoval   žalobca   za difamujúce,   boli   primeranými   hodnotiacimi   úsudkami   založenými   na   pravdivom a dostatočnom faktickom podklade a týkali sa žalobcu, ktorý bol osobou verejného záujmu (predseda disciplinárnej komisie SOFZ), súviseli s jeho činnosťou v disciplinárnej komisii, a preto   bol   žalobca   povinný   takéto   hodnotiace   úsudky   tolerovať,   keďže   prijatím   tejto funkcie musel počítať aj s tým, že jeho konanie bude hodnotené spoluobčanmi aj tlačou. Úmyslom   sťažovateľky   nebolo   žalobcu   uraziť,   ale   iba   naplniť   právo   verejnosti   na informácie.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   v súvislosti   s existenciou   právomoci ústavného súdu na prerokovanie podanej sťažnosti tvrdila, že táto je daná s ohľadom na skutočnosť,   že   pred   podaním   sťažnosti   vyčerpala   právne   prostriedky   nápravy a upovedomenie   o vybavení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom jej bolo doručené 23. júla 2007.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   355/06-282   z 27.   marca   2007   nadobudol právoplatnosť 18. mája 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   vychádza   pri   posudzovaní   predmetu   konania   pred   ústavným   súdom z jeho vymedzenia sťažovateľkou v petite sťažnosti. V tomto prípade z petitu sťažnosti, tak ako   bol   formulovaný   sťažovateľkou,   vyplýva,   že   jej   sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 355/2006-282 z 27. marca 2007, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov do právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v zákonom   ustanovenej   lehote   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ako zo sťažnosti vyplýva, podľa názoru sťažovateľky je zákonná lehota na podanie sťažnosti   zachovaná,   pretože   podala   sťažnosť   do   dvoch   mesiacov   od   vyrozumenia o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Samotný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   povinný   vyčerpať   na   ochranu   svojich   základných   práv   alebo slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 67/02).

Na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá vplyv doručenie oznámenia   o odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ale rozhodujúci   je dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu (II. ÚS 357/06). Zo samotnej sťažnosti sťažovateľky, resp. jej príloh vyplýva, že rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 355/2006-282 z 27. marca 2007 jej bol doručený 18. mája 2007 a v tento deň nadobudol i právoplatnosť. Sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu 13. augusta 2007 a ochrany svojich   základných práv sa   domáhala preto až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá uplynula 18. júla 2007.

Z týchto dôvodov musel ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2008