znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 235/02-

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2003 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily   Gajdošíkovej o sťažnosti A. B., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92 taktor o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Poprade   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   v Poprade   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   v Poprade   j   e   p   o v i n   n   ý   nahradiť   A.   B.   do   15   dní od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   v sume   8   000   Sk   (slovom   osemtisíc slovenských korún) na bankový účet advokáta JUDr. R. B., K..

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 11. októbra 2002 doručená sťažnosť A. B., bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu v Poprade (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92.

Namietané konanie sa týka určenia rozsahu užívania nehnuteľnosti spoluvlastníkom (odporcom),   ako   aj   uloženia   povinnosti   odporcovi   zdržať   sa   neoprávnených   zásahov do nehnuteľnosti ako celku na základe žaloby zo 17. decembra 1991 a upresnenia žalobného návrhu z roku 1992. Podľa názoru sťažovateľky konanie spĺňa znaky zbytočných prieťahov (posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. mája 2001). Sťažovateľka uvádza, že sa niekoľkokrát   sťažovala   na   priebeh   konania   predsedovi   okresného   súdu,   predsedovi Krajského   súdu   v Prešove   a ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a žiadala prešetrenie prieťahov v konaní. Od ústavného súdu požaduje, aby nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod č. k.: 11 C 49/92, porušené.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke sumu vo výške 2 000 000 Sk. Odporca je povinný túto sumu vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   4.   decembra   2002   dospel k záveru, že nie sú dôvody na jej odmietnutie, a preto ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku a okresný súd na vyjadrenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu zaujal k sťažnosti toto stanovisko:

„Na základe výzvy Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. decembra 2002 predkladá Okresný súd Poprad ako účastník konania svoje vyjadrenie a navrhuje sťažnosti A. B. nevyhovieť.

Dňa 10.1.1992 bola podaná na tento súd žaloba žalobkyne A. B., bytom K., proti žalovanému P. M., bytom P., o určenie rozsahu užívania nehnuteľnosti   zapísanej na LV č. 567 v k. ú. Poprad, a to medzi spoluvlastníkmi A. B. a P. M.. Ďalším petitom žaloby sa žalobkyňa domáhala toho, aby bol žalovaný povinný   zdržať sa neoprávnených zásahov do nehnuteľnosti   ako   celku   až   do   vykonania   jej   reálnej   deľby.   Obaja   účastníci   sú podielovými spoluvlastníkmi domu s. č. 40 a parcely č. 174 v Poprade, každý z nich v 1/2- ici v pomere k celku.

Vec bola pridelená podľa rozvrhu práce samosudcovi JUDr. J. L., ktorý aj začal vo veci   konať   a   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobkyne   JUDr.   D.   G.   dňa   17.   1.   1992 na preukázanie aktívnej legitimácie žalobkyne a na riadnu špecifikáciu žalobného návrhu s prísl.   Na   túto   výzvu   žalobkyňa   a   jej   právna   zástupkyňa   v   súdom   určenej   lehote nereagovali.

V súvislosti so zvolením za sudcu a menovaním Mgr. M. P., Dr. za sudcu Okresného súdu Poprad od 1. 2. 1992, v rámci prerozdelenia spisov z iných senátov, bola táto vec opatrením predsedu súdu pridelená do novovzniknutého senátu Mgr. M. P., Dr., ktorá od tej doby vo veci koná.

Dňa 17. 2. 1992 konajúca samosudkyňa urgovala predloženie dokladov a riadnej špecifikácie   žalobného   návrhu   s   prísl.   od   právnej   zástupkyne   žalobkyne   a   vyžiadala   si správu   z   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v   Poprad,   týkajúcu   sa   vykonaných rekonštrukčných prác v spoločných nehnuteľnostiach žalovaným bez stavebného povolenia, na ktoré žalobkyňa nedala súhlas.

Dňa 18. 2. 1992 právna zástupkyňa žalobkyne JUDr. D. G. doručila súdu podanie, ktorým však petit žaloby s prísl. riadne neopravila a nedoplnila.

Dňa 28. 2. 1992 Obvodný úrad životného prostredia v Poprade oznámil súdu, že dňa 24. 1. 1992 zahájil správne konanie podľa § 88 ods. 1, písm. b) Zák. č. 50/1976 Zb. vo veci odstránenia   stavby   objektu   č.   93/40   v P.   a   súčasne   tento   správny   orgán   vykonáva   aj priestupkové konanie podľa stavebného zákona proti P. M..

Uznesením súdu č. k. 11 C 49/92-10 zo dňa 10. 3. 1992 súd vrátil žalobkyni jej návrh na opravu a doplnenie (na odstránenie vád žaloby) podľa § 43 O. s. p., ktoré doručil právnej zástupkyni žalobkyne JUDr. D. G..

Dňa 15. 5. 1992 žalobkyňa svojím menom upresnila žalobný petit tak, že sa dožaduje určenia   rozsahu   užívania   nehnuteľností   pre   seba   ako   výlučnej   užívateľky   obytných priestorov s prísl. na 1. poschodí domu, predajne na prízemí, polovice skladu v prízemí a spoločného   užívania chodby, schodišťa a sociálneho zariadenia na prízemí. Žiadne iné procesné návrhy nedala. Súčasne oznámila súdu, že JUDr. D. G. ju v spore nezastupuje, čo táto aj potvrdila oznámením súdu z 21. 7. 1992.

Súd doručil kópiu žaloby z 10. 1. 1992, vrátane podania žalobkyne z 18. 2. 1992 a upresnenia žalobného návrhu z 15. 5. 1992, žalovanému na vyjadrenie a vyžiadal si správu z Obvodného úradu životného prostredia Poprad, či v ich konaní bolo vydané rozhodnutie o odstránení nepovolenej stavby objektu č. 93/40 v P..

Dňa 17. 7. 1992 žalovaný, zastúpený právnou zástupkyňou JUDr. V. F., sa vyjadril k žalobe   tak,   že   návrh   na   určenie   rozsahu   užívania   nehnuteľnosti   navrhuje   zamietnuť, pretože je nevykonateľný. Žalobkyni ponúkol dohodu na vzájomné vyporiadanie.

Dňa 20. 7. 1992 Obvodný úrad životného prostredia v Poprade oznámil súdu, že rozhodnutie   o   odstránení   stavby   objekt   č.   93/40   v P.   zatiaľ   nebolo   vydané   z   dôvodu spracovávania odborného statického posudku, ktorý je predmetom vyjadrenia Okresného útvaru územného rozvoja a architektúry v Poprade a Stavoprojektu Poprad.

Dňa 11. 9. 1992 bolo nariadené pojednávanie, na ktorom žalobkyňa A. B. znovu upravila   petit   žaloby,   a   to   tak,   aby   súd   zrušil   podielové   spoluvlastníctvo   účastníkov   a vyporiadal ich formou reálnej deľby, a to vertikálnym rozdelením nehnuteľností, na čom sa so   žalovaným   dohodli.   Pokiaľ   sa   týka   deľby   prístavby,   ktorú   nelegálne   uskutočnil   ku spoločnej   domovej   nehnuteľnosti   žalovaný,   o   tom   sa   žalobkyňa   chcela   poradiť   s právnikom. Napokon   trvala aj na určení rozsahu užívania pôvodnej nehnuteľnosti bez prístavby pre ňu, a to tak, aby jej žalovaný umožnil vstup do tých miestností, reálneho užívania ktorých sa dožaduje a   zároveň sa zdržal zásahov do nich. Žalovaný P. M. na pojednávaní súhlasil so zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva reálnou deľbou s tým, aby prístavba bola   prisúdená jemu oproti   jeho   povinnosti   finančne   alebo naturálne   sa vyporiadať so žalobkyňou. Vedľajší účastník na strane žalovaného J. M., ktorý financoval nepovolenú prístavbu pre   svojho syna P. M., uviedol, že obaja so žalovaným opakovane navrhovali žalobkyni dohody na docielenie legalizácie prístavby s tým, že aj ona bude mať na nej svoj terajší spoluvlastnícky podiel, avšak bezvýsledne. Pojednávanie bolo odročené na   deň   30. 10.   1992   za   účelom   doplnenia   petitu   žaloby   ohľadne   navrhovaného vysporiadania nelegálnej prístavby, ako aj na pripojenie súvisiacich spisov týkajúcich sa predmetu sporu, vrátane pripojenia   vyšetrovacieho spisu OÚV PZ SR Poprad ČVS: VP- 121/92, v ktorom sa nachádzal znalecký   posudok vypracovaný Technickou univerzitou Košice č. 02/92.

Žalobkyňa predložila súdu ako svoj listinný dôkaz posudok o možnosti reálnej deľby domu vypracovaný pre ňu znalcom Ing. D. K. v septembri 1992.

Dňa   30.   10.   1992   bolo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   právna   zástupkyňa žalovaného   JUDr.   V.   F.   navrhla   žalobu   zamietnuť,   pretože   vertikálna   reálna   deľba nehnuteľnosti zo zákona nie je možná a tiež nie je reálne možné také užívanie nehnuteľnosti, ako to žalobkyňa navrhuje. Poukázala na to, že žalobkyňa nie je prístupná mimosúdne sa so žalovaným dohodnúť, o čo má žalovaný stály záujem. Na pojednávaní bol vypočutý ako svedok   aj   prednosta   Obvodného   úradu   životného   prostredia   Poprad   Ing.   P.   K.,   ktorý uviedol,   že   na   ich   úrade   prebieha   konanie   o   dodatočné   stavebné   povolenie   prístavby, respektíve   legalizácie   prístavby   na   žiadosť   žalovaného   a   výlučného   vlastníka   ďalšieho pozemku   č.   141/2,   na   ktorom   je   postavená   časť   prístavby.   V   otázke   spoluvlastníckych vzťahov rešpektujú právny stav, respektíve súdne rozhodnutie. Ich úrad vydal rozhodnutie o zastavení   stavebných   prác   na   prístavbe   objektu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň 18. 11. 1992 s tým, že vo veci bude vykonaná miestna obhliadka.

Dňa 3. 11. 1992 súd vyžiadal vyjadrenie od Obvodného úradu životného prostredia Poprad k možnosti reálnej deľby nehnuteľností, na čo tento úrad odpovedal.

Miestna obhliadka, začatá súdom dňa 18. 11. 1992, bola neúspešná, pretože objekt nebol sprístupnený a žiaden z účastníkov sa na ňu nedostavil. Z týchto dôvodov bolo aj pojednávanie zo dňa 18. 11. 1992 odročené na deň 18. 12. 1992.

Dňa   6.   11.   1992   a   4.   12.   1992   na   dve   urgencie   súdu   o   úprave   petitu   žaloby a predloženie   plnej moci právneho zástupcu žalobkyňa upresnila žalobný návrh tak, aby súd rozhodol podľa   § 139 ods. 2 Obč. zák. o určení práva hospodárenia s nebytovými priestormi   a   súčasne   splnomocnila   na   svoje   právne   zastupovanie   právneho   zástupcu JUDr. P. S..

Na pojednávaní súdu dňa 18.12.1992 súd uznesením pripustil zmenu žaloby podľa § 95 O. s. p. v znení, ako ju žalobkyňa navrhla podaním zo dňa 4. 12. 1992 s tým, že ďalej sa bude konať v rozsahu tohto zmeneného petitu žaloby. Na iných procesných návrhoch žalobkyňa netrvala. Žalovanému bola uložená poriadková pokuta 1.000,- Sk za sťažovanie postupu v tomto súdnom konaní. Pojednávanie bolo odročené na deň 20. 1. 1993 s tým, že sa uskutoční miestna obhliadka.

Dňa   20.   1.   1993   súd   uskutočnil   miestnu   obhliadku   sporných   nehnuteľností a uskutočnil pojednávanie vo veci, na ktorom žalobkyňa opätovne predniesla úpravu petitu žaloby. O navrhovanej zmene žaloby súd rozhodol na pojednávaní uznesením podľa § 95 O. s.   p.   Pojednávanie bolo   odročené s tým,   že   účastníkom bola   poskytnutá sudcovská lehota na mimosúdnu dohodu. Pre prípad, že k dohode nedôjde, súd nariadil znalecké dokazovanie týkajúce sa predmetu sporu na návrh žalobkyne.

Dňa 12. 2. 1993 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. P. S. oznámila súdu,   že došlo k dohode   medzi   účastníkmi o rozsahu   práva hospodárenia   so spoločnou vecou, a preto zobrala svoj návrh späť a žiadala konanie zastaviť.

Ešte pred doručením uvedeného späťvzatia žaloby súdu žalobkyňa osobne oznámila súdu deň predtým, a to dňa 11. 2. 1993, že jej právny zástupca JUDr. P. S. zobral žalobu späť bez jej súhlasu. Súčasne oznámila súdu, že ona so späťvzatím žaloby nesúhlasí. Dňa   17.   2.   1993   žalobkyňa   osobne   oznámila   súdu,   že   došlo   k   vypovedaniu   jej zastúpenia v spore právnym zástupcom JUDr. P. S.. Potvrdila, že sa so žalovaným dohodli na spôsobe užívania v nebytových priestoroch, ale len v 1. nadzemnom podlaží, tým aj odpadla potreba vykonať o tom znalecké dokazovanie. Súčasne navrhla ďalej pokračovať v konaní   o   určenie   spôsobu   užívania   ostatných   priestorov   v   ďalších   podlažiach nehnuteľnosti.

Dňa 30. 8. 1993 žalobkyňa upravila a upresnila petit žaloby tak, aby súd určil, že účastníci   sú   podieloví   spoluvlastníci   spoločných   nehnuteľností,   vrátane   prístavby, nadstavby   a   príslušenstva   a   majú   právo   hospodáriť   so   spoločnými   nehnuteľnosťami v rozsahu, ako to v navrhovanej úprave petitu žaloby uviedla. Súčasne doplnila žalobný návrh   tak,   aby   jej   žalovaný   zaplatil   spôsobenú   škodu   na   spoločnej   nehnuteľnosti   jej uvedením do pôvodného stavu.

Dňa   30.   5.   1994   oznámila   JUDr.   V.   F.   osobne   súdu,   že   ďalej   žalovaného nezastupuje.

Dňa   12.   8.   1994   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie,   na   ktorom   žalobkyňa predložila   súdu   konečné   upresnenie   petitu   žaloby   s   tým,   že   má   záujem   na   vyriešení spoluvlastníckeho sporu so žalovaným a pokiaľ ho žalovaný nebude akceptovať, trvá na uvedení   nehnuteľnosti   do   pôvodného   stavu.   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom doručenia zmeneného návrhu žalovanému na vyjadrenie.

Dňa 12. 1. 1996 bolo vo veci ďalšie pojednávanie, ktoré žalobkyňa navrhla odročiť z dôvodu, že udelí plnú moc na svoje právne zastupovanie novému právnemu zástupcovi JUDr. L. S., ktorý si potrebuje spis preštudovať.

Dňa 6.2.1996 právny zástupca žalobkyne JUDr. L. S. požiadal súd o preštudovanie spisu pred dožiadaným Obvodným súdom Košice I, ktorému súd spis následne   odoslala po vybavení bol späť vrátený nášmu súdu dňa 16.4.1996.

Dňa   3.   5.   1996   po   predchádzajúcej   výzve   súdu   právny   zástupca   žalobkyne JUDr. L. S.   oznámil   súdu,   že   žalobkyňa   trvá   na   konečnom   upresnení   petitu   žaloby z 12. 8. 1994, ako aj na nariadení znaleckého dokazovania vo veci.

Uznesením súdu č. k. 11 C 49/92-130 zo dňa 18. 7. 1996 súd vyzval žalobkyňu na opravu a doplnenie žaloby (odstránenie vád žaloby), pretože dňa 12. 8. 1994 nepodala súdu riadny návrh na zmenu žaloby, prípadne aj na doplnenie žaloby o alternatívny petit žaloby. Dňa 31. 7. 1996 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. L. S. navrhla pripustiť zmenu žaloby tak, že sa dožaduje zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov k spoločným nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 567 v k. ú. Poprad s tým, aby do   výlučného   vlastníctva   žalobkyne   súd   prikázal   pôvodnú   časť   domu   so   zastavanou parcelou a do výlučného vlastníctva žalovaného súd prikázal novopostavenú   prístavbu domu so zastavanou časťou parcely, ktorá reálna deľba má byť podľa znaleckého posudku, na   základe   súdom   nariadeného   znaleckého   dokazovania   vo veci.   V   prípade   potreby navrhla, aby súd zriadil vecné bremeno v prospech žalovaného. Súčasne navrhla, aby bol žalovaný zaviazaný na náhradu škody, ktorá bude zistená v znaleckom posudku. súdnym znalcom. Iné procesné návrhy nepredniesla. Žalobkyňa výslovne uviedla, že sa nedožaduje rozhodovania o hospodárení so spoločnou nehnuteľnosťou, pretože by to bolo neúčelné a zbytočné a nechce ďalej so žalovaným zotrvať v podielovom spoluvlastníctve.

Uznesením súdu č. k. 11 C 49/9 -135 zo dňa 14. 10. 1996 súd pripustil zmenu žaloby v znení, ako ju žalobkyňa navrhla dňa 31. 7. 1996, a to podľa § 95 O. s. p. Tým istým uznesením   súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie a jeho vykonaním ustanovil znalca v odbore   Ing.   J.   B.,   ktorému   súčasne   vymedzil   úlohu.   Účastníkom   súd   uložil   zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania každému z nich po 5.000,- Sk.

Uznesením zo dňa 24. 10. 1996 súd ustanovil vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného J. M. opatrovníka pre konanie podľa § 29 O. s. p., pretože tento sa nezdržuje v mieste svojho posledného trvalého bydliska a dlhšiu dobu sa zdržiava mimo územia SR na neznámej adrese.

Dňa   25.   11.   1996   podal   žalovaný   odvolanie   proti   uzneseniu   súdu   zo   dňa 14. 10. 1996,   a   to   voči   výroku   o   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania 5.000,- Sk,   pretože tento dôkaz zbytočne navrhla žalobkyňa. Súčasne súdu doručil ako svoj listinný dôkaz znalecký posudok vypracovaný pre neho Ing. I. G., z ktorého vyplýva, že   spoločná vec sa nedá rozdeliť. Tiež predložil súdu viaceré listinné dôkazy o tom, že mal a má záujem sa so žalobkyňou mimosúdne dohodnúť.

Dňa 3. 1. 1997 žalobkyňa osobne oznámila súdu, že v záujme urýchlenia konania má záujem zložiť celý uložený preddavok na trovy dôkazu, spolu v sume 10.000,- Sk, čo aj urobila v mesiaci januári 1997.

Dňa 31. 1. 1997 podľa referátu samosudkyne civilná kancelária súdu odoslala spis ustanovenému znalcovi Ing. J. B. na vykonanie znaleckého dokazovania.

Dňa   2.   3.   1999   ustanovený   znalec   vrátil   súdny   spis   súdu   bez   vypracovaného znaleckého   posudku,   a   to   z   dôvodu,   že   mu   Okresný   úrad   v   Poprade,   odbor   životného prostredia   predložil   rozhodnutie   č.   OŽP/1393/98   zo   dňa   30.   11.   1998   o   nariadení odstránenia stavby - prístavby a   nadstavby žalovanej nehnuteľnosti stavebníkom P. M. a súčasne mu oznámil, že reálna deľba spornej nehnuteľnosti je tým bezpredmetná. Dňa   7.   4.   1999   na   výzvu   súdu   uvedený   stavebný   úrad   doručil   súdu   uvedené rozhodnutie z 30. 11. 1998 o odstránení stavby.

Dňa   27.   4.   1999   súd   vrátil   súdny   spis   ustanovenému   znalcovi   Ing.   J.   B. na pokračovanie v nariadenom znaleckom dokazovaní s tým, že bude vecou súdu, aby sa vysporiadal   s   právnymi   otázkami,   ktoré   sa   týkajú   spornej   nehnuteľnosti,   a   to   aj s prihliadnutím   na   výsledky   rozhodovacej   činnosti   príslušného   stavebného   úradu o odstránení prístavby a nadstavby. Z obsahu korešpondencie súdneho znalca v súvislosti s prípravou znaleckého posudku jej nepochybné, že podanie znaleckého posudku si vyžaduje rôzne odborné konzultácie a pre mimoriadnu komplikovanosť je znalecké dokazovanie aj časovo náročné.

Dňa   27.   7.   1999   pred   budovou   súdu   žalobkyňa   verbálne   napadla   konajúcu samosudkyňu Mgr. M. P., Dr. za prítomnosti neznámej ženy, ktorá sprevádzala žalobkyňu, čo konajúcu samosudkyňu obťažovalo a tento nevhodný verbálny prejav žalobkyne pôsobil na konajúcu samosudkyňu nedôstojne a výhražne. O tomto správaní   žalobkyne konajúca samosudkyňa   urobila   úradný   záznam   dňa   28.   7.   1999   s   tým,   že   v   tom   čase   bol   spis u súdneho   znalca,   a   preto   sa   týmto   nevhodným   správaním   zaoberala   konajúca samosudkyňa až na pojednávaní dňa 11. 5. 2001.

Dňa   9.   12.   1999   ustanovený   znalec   Ing.   J.   B.   osobne   požiadal   súd   o   zmenu a doplnenie úlohy a o možnosť prizvať si konzultanta vo veci.

Dňa 13. 12. 1999 súd vydal dopĺňacie uznesenie č. k. 11 C 49/92-165 o doplnení nariadeného   znaleckého   dokazovania   vo   veci   ohľadne   vyčíslenia   hodnoty   prístavby a nadstavby a znehodnotenia pôvodnej stavby v dvoch cenových reláciách, a to v tržnej cene a v cene podľa Vyhl. č. 465/1991 Zb., ako aj ohľadne posúdenia možnosti reálnej deľby spoločnej nehnuteľnosti.

Dňa   16.   11.   2000   žalobkyňa   oznámila   súdu,   že   došlo   k   zániku   jej   právneho zastúpenia JUDr. L. S. a súčasne doručila súdu plnú moc o jej právnom zastúpení ďalším právnym zástupcom JUDr. V. K..

Dňa   10.   1.   2001   podal   súdu   ustanovený   znalec   Ing.   J.   B.   znalecký   posudok a vyúčtoval si zaňho znalečné. Znalec vyčíslil hodnotu spoločných nehnuteľností, osobitne hodnotu prístavby a nadstavbu domu uskutočnenej žalovaným bez stavebného povolenia, ako aj hodnotu vyčíslenie znehodnotenia pôvodnej stavby domu pred stavebnými zásahmi do neho žalovaným a jeho záver o posúdení možnosti reálnej deľby pôvodného domu bol taký, že to nie je možné, pretože reálna deľba je možná len vo zvislom smere pri splnení kritérií potrebných pre prevádzku jednotlivých častí nehnuteľnosti.

Uznesením č. k. 11 C 49/92-224 zo dňa 8. 3. 2001 súd priznal znalcovi znalečné a rozhodol   o   jeho   vyplatení.   Uznesenie   spolu   so   znaleckým   posudkom   bolo   doručené zúčastneným stranám.

Dňa 10. 4. 2001 sa žalobkyňa písomne vyjadrila k znaleckému posudku tak, že s ním nesúhlasí a navrhla, aby súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie. Žalovaný znalecký posudok nenamietal.

Dňa   11.   5.   2001   bolo   vo   veci   pojednávanie.   Konajúca   samosudkyňa   pred   jeho otvorením vyzvala žalobkyňu, či z dôvodu svojho nevhodného správania dňa 27. 7. 1999 namieta   predpojatosť   voči   konajúcej   samosudkyni,   táto   po   porade   so   svojím   právnym zástupcom   námietku   predpojatosti   nevzniesla   a   za   nevhodné   správanie   voči   konajúcej samosudkyni   sa   ospravedlnila,   čo   konajúca   samosudkyňa   prijala   na   dôkaz   svojho profesionálneho   prístupu   vo   veci.   Na   pojednávaní   žalobkyňa   navrhla,   aby   kontrolným znaleckým   dokazovaním   boli   posúdené   tri   otázky:   posúdenie   možnosti   reálnej   deľby pôvodného domu a za akých podmienok, alternatívne posúdenie možnosti reálnej deľby podľa terajšieho stavu nehnuteľností, keď na základe rozhodnutia stavebného úradu doteraz nebola vykonaná asanácia prístavby a nadstavby domu a napokon vykonať nové ocenenie spoločných   nehnuteľností   a   osobitné   vyčíslenie   znehodnotenia   a   zhodnotenia   pôvodnej stavby domu. Pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania podľa návrhu žalobkyne a na zistenie výkonu asanácie prístavby a nadstavby orgánom štátnej správy. Žalobkyňa uviedla pred súdom, že je ochotná zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 11. 5. 2001 Okresný úrad v Poprade, odbor životného prostredia na výzvu súdu oznámil,   že   pripravuje   náhradný   výkon   rozhodnutia   o   odstránení   nelegálnej   stavby v sporných   nehnuteľnostiach,   čo   súd   považuje   za   dôležitú   skutočnosť   pre   posúdenie ďalšieho rozsahu predmetu žaloby.

Dňa 24. 5. 2001 žalobkyňa navrhla, aby kontrolný znalecký posudok vypracovala inštitúcia, nie súdny znalec, čo znamená, že trovy znaleckého dokazovania budú nepomerne vyššie. V nadväznosti na to žalobkyňa požiadala súd o priznanie oslobodenia od povinnosti zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania,   pretože   u   nej   sú   podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením   č.   k.   11   C   49/92-242   zo   dňa   7.   6.   2001   súd   nepriznal   žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov (a tým aj od platenia preddavku na trovy kontrolného znaleckého dokazovania), okrem iného aj z dôvodov, že tento dôkaz je vykonávaný na jej návrh a v jej záujme a z rozpočtových prostriedkov súdu nemožno dotovať majetkové spory súkromnej povahy medzi účastníkmi. Žalobkyňa nevyužila navrhované možnosti vyriešiť spoluvlastnícke vzťahy so žalovaným dohodou v zmysle Občianskeho zákonníka. Súdu je známe, že žalobkyňa prenajíma časť žalovaných nehnuteľností na obchodné účely, z čoho jej plynie ďalší príjem.

Dňa 20.   6.   2001 žalobkyňa podala odvolanie proti   uzneseniu súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (a tým aj od platenia preddavku na trovy kontrolného znaleckého dokazovania). Dňa 24. 8. 2001 žalobkyňa zobrala svoje odvolanie späť.

Uznesením   Krajského   súdu   Prešov   č.   k.   3   Co   459/0l-252   zo   dňa   22.   1.   2002 a s právoplatnosťou k 6. 2. 2002 bolo odvolacie konanie zastavené.

V dňoch 14. 3. 2002 a 13. 5. 2002 si súd vyžiadal predbežné správy týkajúce sa inštitúcií   zapísaných v zozname znaleckých ústavov a k predbežným nákladom za úkony znaleckých ústavov, správy boli doručené súdu 21. 3. 2002 a 6. 6. 2002.

Dňa   14.   3.   2002   si   súd   vyžiadal   priebežnú   správu   od   Okresného   úradu,   odbor životného prostredia v Poprade, v akom štádiu je náhradný výkon rozhodnutia o odstránení nelegálnej   prístavby a nadstavby v spornej nehnuteľnosti, čo má zásadný význam aj pre uloženie úlohy v kontrolnom znaleckom dokazovaní. V odpovedi zo dňa 17. 6. 2002 tento orgán štátnej správy   písomne oznámil súdu, že rozhodnutie o náhradnom výkone nebolo vydané, pretože došlo k dohode o dobrovoľnom odstránení stavby s vlastníkom nepovolenej stavby P. M.. Predbežné náklady na odstránenie stavby podľa projektu sú 852.890,- Sk, kópia projektu bola doručená súdu. Nelegálna stavba doteraz odstránená nebola. Súčasne sa tento   orgán na výzvu súdu vyjadril aj k možnej reálnej deľbe objektu tak, že reálna deľba je možná po zrealizovaní stavebných úprav, ktoré však súdu bližšie neuviedol.

Uznesením č. k. 11 C 49/92-272 zo dňa 7. 1. 2003 súd uložil žalobkyni povinnosť zložiť preddavok na trovy kontrolného znaleckého dokazovania na účet súdu a po jeho zložení, respektíve vymožení bude nariadené kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom   a   na   základe   jeho   výsledku   bude   možné   rozhodnúť   vo   veci,   so   súčasným prihliadnutím na výsledok nariadenej asanácie nelegálnej prístavby a nadstavby v sporných nehnuteľnostiach žalovaným.

Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že ide o vec skutkovo aj právne komplikovanú, pričom žalobkyňa, ktorá disponuje žalobou, opakovane menila petity žaloby, s čím sa súd musel zakaždým procesne vysporiadať, a to vydaním dvoch uznesení na opravu vád žaloby a troch uznesení o zmene žaloby. Priebeh konania bol ovplyvnený aj opakovanými štyrmi zmenami právnych zástupcov žalobkyne, keď vždy ďalší právny zástupca žalobkyne prinášal do sporu nové návrhy v predmete konania. Faktom je aj to, že žalovaný po tom, čo medzi ním a žalobkyňou nedošlo napriek jeho opakovaným návrhom k mimosúdnej dohode, začal byť v spore pasívny a prestal sa zúčastňovať pojednávaní súdu. Súd sleduje aj priebeh nariadenej   asanácie   prístavby   a   nadstavby   v   spoločnej   nehnuteľnosti,   čo   má   zásadný význam na predmet konania.

Nemožno opomenúť závažnú skutočnosť, ktorou je dlhoročné nedostatočné obsadenie Okresného súdu Poprad sudcami, v dôsledku čoho sú sudcovia súdu, a teda aj konajúca samosudkyňa, nadmerne preťažovaní počtom prideľovaných vecí, ktoré vybavujú. Konajúca samosudkyňa nemôže nijako ovplyvniť potrebné obsadenie súdu plným počtom sudcov a len tým, že priebežne dosahuje nadmerné výkony, zabezpečuje tak postupné vybavenie každej pridelenej veci, a teda aj veci č. k. 11 C 49/92.

Možno konštatovať, že okresný súd s prihliadnutím k zaťaženosti zákonnej sudkyne plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, a teda rozhodnutiu vo veci samej.“.

Ústavný súd zistil zo spisu sp. zn. 11 C 49/92 rovnaké skutočnosti, ako uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide o konanie o určenie rozsahu užívania nehnuteľnosti (sp. zn. 11 C 49/92), ktoré je značne právne aj fakticky zložité, na čo poukázal vo svojom vyjadrení aj predseda okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu napriek   tomu   pri   sústredenom   postupe   okresného   súdu   za   aktívnej   účasti   (spoluúčasti) oboch účastníkov konania by však v danom konaní nemuselo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 11 C 49/92, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   zistil,   že   procesné   úkony   sťažovateľky   poznamenané upravovaním petitu, ako aj opakované doplňovanie žalobného návrhu v rokoch 1992 - 1996 (15. mája, 11. septembra a 4. decembra 1992, 20. januára a 30. augusta 1993, 12. augusta 1994 a 3. mája a 31. júla 1996) výrazne ovplyvňovali postup okresného súdu a mali vplyv na dĺžku súdneho konania.

Obdobie od podania žaloby 10. januára 1992 až do roku 1996 je poznamenané opakovanými   výzvami   okresného   súdu   na   upresnenie   žaloby,   jej   petitu   (17. januára, 17. februára, 10. marca, 6. novembra a 4. decembra 1992 a 18. júla 1996) a úpravami a zmenami žaloby zo strany sťažovateľky.

Hoci   ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   zobral   do   úvahy,   že   ako účastníčka súdneho konania má právo na tie procesné úkony, ktoré v doterajšom priebehu konania urobila, vzhľadom na ich povahu, intenzitu a dobu uplatňovania podľa názoru ústavného súdu mali dopad na dobu doterajšieho priebehu konania a značne ovplyvňovali sústredený postup okresného súdu pri rozhodovaní vo veci samej (II. ÚS 157/02).

V ďalšom období rokov 1997 - 2000 procesné úkony sťažovateľky boli prezentované jej žiadosťou o doručenie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania (24. septembra 1996), vyjadrením o jej ochote zaplatiť preddavok na znalecký posudok aj za žalovaného (3. januára   1997),   žiadosťou o doručenie   spisu   znalcovi (13.   februára 1997),   žiadosťou o doručenie znaleckého posudku (27. apríla a 2. mája 1999). Podľa názoru ústavného súdu toto obdobie bolo poznamenané takou aktivitou sťažovateľky ako účastníčky konania, ktorá nemala za následok predlžovanie konania.

Obdobie od roku 2001 z hľadiska správania sťažovateľky je ovplyvnené vyjadrením jej   nesúhlasu   so   znaleckým   posudkom   (10.   apríla   2001)   a žiadosťou   o vypracovanie kontrolného   znaleckého   posudku   inštitúciou,   čo   vyvolalo   ďalšie   úkony   okresného   súdu spojené   so   zabezpečením   realizácie   žiadosti   sťažovateľky.   V tomto   prípade   využitie procesného oprávnenia smerujúceho k získaniu ďalšieho znaleckého posudku, ktoré malo za následok   predĺženie   konania,   ústavný   súd   uzavrel,   že   ho   nemožno   pripísať   na   vrub sťažovateľky a hodnotiť ho z jej strany ako neodôvodnené.

Na dĺžku konania mala však vplyv podľa názoru ústavného súdu niekoľkonásobná zmena právneho zástupcu na strane sťažovateľky.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   11   C   49/92,   bol   postup   súdu.   Ústavný   súd   považuje   v tejto súvislosti za potrebné uviesť, že aj keď konanie začaté 10. januára 1992, keď bol podaný návrh na okresný súd na určenie rozsahu užívania nehnuteľnosti, do času rozhodovania ústavného súdu trvá viac ako 11 rokov a nebolo v ňom prijaté ešte ani jedno rozhodnutie vo veci samej, táto skutočnosť nemôže byť jediným kritériom pre záver o tom, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní.

Ústavný súd zistil, že aj keď v označenom konaní okresný súd postupoval v zásade plynulo, podľa názoru ústavného súdu však tomuto konaniu v niektorých etapách chýbala efektívnosť.   Okresný   súd   bol   trvale   konfrontovaný   upresňovaním   a zmenou   petitu sťažovateľky   a musel   sa   vysporiadať   nakoniec   so   znaleckým   dokazovaním,   na   vykonaní ktorého sťažovateľka nakoniec trvala.

V súvislosti s úpravou petitu a opakovaným doplňovaním žalobného návrhu okresný súd opakovane vyzýval sťažovateľku na upresnenie žaloby a jej petitu (spolu 6-krát, a to 17. januára, 17. februára, 10. marca, 6. novembra a 4. novembra 1992 a 18. júla 1996).

Čo sa týka nariadených pojednávaní, z celkového počtu sedem sa uskutočnilo šesť a ústavný súd zistil, že po úprave a upresnení žaloby okresný súd nariadil pojednávanie v auguste 1994 a až do ďalšieho pojednávania 12. januára 1996 (16 mesiacov) nevykázal bez   uvedenia   závažných   dôvodov   žiaden   úkon.   Toto   obdobie   považuje   ústavný   súd za zbytočné prieťahy v konaní.

Na dĺžku konania malo významný vplyv znalecké dokazovanie nariadené 14. októbra 1996. K vypracovaniu znaleckého posudku však počas 25 mesiacov, počas ktorých bol spis u ustanoveného znalca (od 31. januára 1997 do marca 1999), nedošlo. Ako argument bola deklarovaná skutočnosť, že tomu tak bolo z dôvodu, že 30. novembra 1998 Okresný úrad v Poprade   oznámil,   že   bolo   rozhodnuté   o nariadení   odstránenia   stavby   -   prístavby a nadstavby   žalovanej   nehnuteľnosti,   čím   sa   reálna   deľba   spornej   nehnuteľnosti   stala bezpredmetná. Okresný súd však vrátil súdny spis 27. apríla 1999 znalcovi, aby pokračoval v nariadenom   znaleckom   dokazovaní.   Znalec   požiadal   9.   decembra   1999   o zmenu a doplnenie úlohy a o možnosť prizvať konzultanta. V nadväznosti na to 10. januára 2001 ustanovený   znalec   podal   znalecký   posudok,   t.   j.   po   ďalších   21   mesiacoch.   Keďže sťažovateľka nesúhlasila so znaleckým posudkom, navrhla (10. apríla 2001) vypracovanie kontrolného znaleckého posudku inštitúciou, o čom rozhodol okresný súd 11. mája 2001. Okresný   súd   po   zistení   predbežných   správ   a nákladov   na   úkony   znaleckých   ústavov   7. januára 2003 uložil žalobkyni povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že tolerovanie   pasivity znalca, ako aj ustanovenie súdneho znalca, ktorý nemal potrebnú odbornosť na podanie znaleckého   posudku,   je   postupom   súdu,   ktorý   nesmeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty a ako taký spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní (II. ÚS 10/01). Za takýto postup ústavný súd považoval postup okresného súdu, ktorý konkludentne akceptoval márne plynutie lehoty na   vypracovanie   znaleckého   posudku   od   zaslania   spisu   znalcovi   31.   januára   1997 prinajmenšom do vydania rozhodnutia o nariadení odstránenia stavby 30. novembra 1998. Rovnaký záver ústavného súdu platí aj pre ďalšie obdobie, v ktorom sa znalecké konanie dopĺňalo (od 9. decembra 1999 do 10. januára 2001). Pri svojom rozhodnutí vychádzal ústavný súd z toho, že nečinnosť, resp. zdĺhavosť znaleckého dokazovania, na ktorých sa sťažovateľka nepodieľala, nemôže ísť na jej ťarchu.

V dôsledku takéhoto postupu okresný súd nebol spôsobilý rozhodnúť vo veci samej.

Vzhľadom na vyššie uvedené, aj keď sa sťažovateľka pričinila významnou mierou o dĺžku trvania konania najmä v prvej etape (r. 1992 - 1996), nečinnosť okresného súdu medzi dvoma pojednávaniami v trvaní 16 mesiacov a zdĺhavosť znaleckého dokazovania (v prvej etape min. 25 mesiacov trvajúca nečinnosť znalca) viedla ústavný súd k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3   zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 11 C 49/92 konal bez zbytočných prieťahov.

2. V súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

  Sťažovateľka požadovala priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 000 Sk.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na dobu trvania zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu v konaní sp. zn. 11 C 49/92 a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia. Náhradu trov priznal za dva úkony právnej pomoci (vyplynulo zo spisu), každý v hodnote 3 900 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk) a 100 Sk režijný paušál (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb), pretože išlo o úkony urobené v roku 2002.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003