znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 234/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpených advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou, Odborárska 7, Košice,vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 17 Co 223/2013-440zo 6. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosťo d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta2014 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“; spoluďalej len „sťažovateľky“, v citáciách aj „žalobcovia“), ktorou namietajú porušeniesvojich základných práv čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) č. k. 17 Co 223/2013-440 zo 6. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli žalobkyňamiv súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp.zn. 2 C 147/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 C 211/2006), v ktorom sa žaloboudomáhali určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v petite žaloby patria do ich dedičstvapo poručiteľovi.

Okresný súd o tejto žalobe sťažovateliek rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 C 147/2008z 27. októbra 2009, ktorým ju v celom rozsahu zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 16/2010 z 8. apríla 2010 tak, že označenýrozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne okresný súd aj v poradí druhým rozsudkom č. k. 2 C 147/2008-372z 12. júna 2012 zamietol ich žalobu v celom rozsahu. O odvolaní sťažovateliek protioznačenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd sťažovateľkami bližšienešpecifikovaným uznesením tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd potom ako vec opätovne prerokoval, v poradí tretím rozsudkom č. k.2 C 147/2008-416 z 8. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobusťažovateliek zamietol, čo s poukazom na § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadkua podporne aj rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len„najvyšší súd“ (5 M Cdo 15/2007)], Najvyššieho súdu Českej republiky (33 Odo 572/2005)a ústavného súdu (II. ÚS 260/2011 a III. ÚS 146/2012) odôvodnil tým, že účastníkmikonania v čase vyhlásenia rozsudku neboli„všetci dedičia, resp. právny nástupcovia po zomrelých dedičoch...“.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky odvolanie, ktoré odôvodnili tým,že konanie je postihnuté vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutievo veci, okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovémuzisteniu a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstatou ichodvolacej argumentácie bola polemika s právnym názorom okresného súdu v otázkeustálenia okruhu účastníkov konania o predmete dedičstva. Sťažovateľky v odvolanínavrhli, aby krajský súd pripustil dovolanie, pretože uvedenú otázku považovali za otázkuzásadného právneho významu.

O predmetnom odvolaní sťažovateliek rozhodol krajský súd rozsudkomč. k. 17 Co 223/2013-440 zo 6. mája 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo„napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavysťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislostis namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavykrajskému súdu vytýkajú, že v dôsledku ním zastávaného právneho názoru v otázke určeniaokruhu účastníkov konania pri rozhodovaní o určení predmetu dedičstva ich„... núti do postavenia nerozlučných spoločníkov...“, čím[u]piera právo vlastniť majetok tým, ktorí majú záujem na konaní.“, a tiež, že im„... nepripustil právo na dovolanie...“.

Sťažovateľky ďalej namietajú, že postupom krajského súdu bolo porušené ichzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe už uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení nimi označených práv napadnutýmrozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, aby toto rozhodnutiezrušil, a tiež aby rozhodol o povinnosti krajského súdu uhradiť im finančné zadosťučineniea trovy konania, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní predústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 223/2013

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom krajského súdu v označenom konaní ústavný súd považuje v súlade so svojoustabilizovanou judikatúrou za potrebné zdôrazniť, že jednou zo základných pojmovýchnáležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemua trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názorvychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciuako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že užk zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu takéhotostavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu(I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase,keď namietané porušenie tohto základného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01,I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlodochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 55/02). Uvedený právny názor ústavného súduje akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurekproti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd o odvolaní sťažovateliek rozhodolrozsudkom 6. mája 2014, ktorý bol následne sťažovateľkám doručený prostredníctvom ichprávnej zástupkyne 23. júna 2014.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti(21. august 2014) krajský súd v napadnutom konaní objektívne nemohol porušovaťzákladné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy má účastník súdneho konania právo nataké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektnýma zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťamia dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na takérozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušenímzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy krajskému súdu vytýkajúnesprávne právne posúdenie veci v otázke určenia okruhu účastníkov konania a ichprocesného postavenia v konaní o určenie predmetu dedičstva, a tiež namietajú, že imkrajský súd pre účely zodpovedania týchto otázok„... nepripustil právo na dovolanie...“.Sťažovateľky tak spochybňujú aj celkovú presvedčivosť rozsudku krajského súdu vydanéhov ich veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľnýa akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľky proti nemu uplatňujú.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že„v sporovom konaní o žalobe na určenie, že tá-ktorá vec alebo právo patrí do dedičstva po poručiteľovi, účastníkom tohto konania buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní sú všetci dedičia. Pre takéto sporové občianske súdne konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve po poručiteľovi považovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 O. s. p. (pozri R 49/82, R 65/2003, rozsudok NS SR 1 Cdo 183/2009 ).“.

Z odôvodnenia jeho rozsudku ďalej vyplýva, že sťažovateľky„nesprávne určili okruh účastníkov konania vo vzťahu ku všetkým dedičom, ktorí mali byť účastníkmi tohto konania a ktorí prichádzajú do úvahy ako dedičia po poručiteľoch. Preto nie je možné žalobe o určenie dedičského práva, resp. o určenie vlastníctva poručiteľov ku dňu smrti vyhovieť, pretože vo vzťahu k vecnej legitimácii vyplývajúcej z hmotného práva nie sú splnené zákonné podmienky. Žalobcovia v konaní neoznačili ostatných právnych nástupcov po prípadne zomrelých dedičoch po poručiteľoch ako účastníkov konania.

Ak v tejto veci by niektorí z dedičov nemali záujem vystupovať na strane žalobcov, pripadne by k sporu pristupovali pasívne, musia vystupovať v celom konaní ako žalovaní. Preto aj uvedená odvolacia námietka žalobcov je nedôvodná.“.

V súvislosti s návrhom sťažovateliek na pripustenie dovolania krajský súdskonštatoval, že„uvedená problematika bola riešená nielen Ústavným súdom SR, Najvyšším súdom SR, ale podporne aj judikatúrou Najvyššieho súdu ČR, ktorá bola s judikatúrou Slovenskej republiky totožná, vzhľadom na existenciu spoločného právneho predpisu v spoločnom štáte. Preto, keďže táto otázka nemá zásadný právny význam... odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p.“.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustálenéhoprávneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniarozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydanév priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebnév ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorejokresný súd uviedol toto:

„Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom (rozhodnutie NS SR č. 5 M Cdo 15/2007)...“

Vzhľadom na to, že účastníkmi konania v čase vyhlásenia rozsudku neboli„všetci dedičia, resp. právny nástupcovia po zomrelých dedičoch“, okresný súd dospel k záveru,že žalobe nemožno z uvedeného dôvodu vyhovieť.

Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnostiv jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoréby mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnúneudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateliek je lenopakovaním ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovalis právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a je výlučnevýrazom ich odlišného právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy,do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že právny názor krajského súduje konzistentný s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v danej otázke,na ktorú napríklad poukázal v odôvodnení svojho rozsudku už okresný súd. Napokonje potrebné uviesť, že sťažovateľkám nič nebráni podať novú určovaciu žalobu, kde akoúčastníkov označia všetkých do úvahy prichádzajúcich dedičov po poručiteľovi,či už na strane navrhovateľa, alebo odporcu, ktorou odstránia vadu, príčinou ktorej bol ichprocesný neúspech v konaní.

Ústavný súd neakceptoval ani argumentáciu sťažovateliek, ktorou namietali,že krajský súd, na základe ich návrhu nepripustil dovolanie pre zodpovedanie otázkyurčenia okruhu účastníkov v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, keď s poukazomnajmä na ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu pri riešení tejto problematikydospel k záveru, že sťažovateľkami nastolená otázka nie je otázkou zásadného právnehovýznamu.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súduv spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnejargumentácie sťažovateliek dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdovústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Sťažovateľkami uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú pochybenia krajského súdu,ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosťvyslovenia porušenia označených práv sťažovateliek po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľkám v okolnostiach danej veci pre zjavnúabsenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi závermivšeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavyvšeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označeného základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatísťažnosti na ďalšie konanie.

V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateliek (čl. 20 ods. 1ústavy) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc ústavnoprocesné princípygarantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu, podľa názoru ústavnéhosúdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdili aj namietané porušeniezákladného práva sťažovateliek podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd dospel k záveru,že aj z hľadiska posúdenia tohto základného práva nebol postup všeobecných súdov anisvojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchtopráv ústavne udržateľné.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuťako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateliek v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazomna dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti sa z dôvodu hospodárnosti konaniauž nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatkukvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky v 3. rade, pretože aj prípadnéodstránenie tejto vady sťažnosti by vzhľadom na dôvody, pre ktoré ústavný súd rozhodolo odmietnutí sťažnosti, nemalo žiaden vplyv na výsledok konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016