znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 234/2012-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. H. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práv   zaručených   v čl.   6   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaniach vedených pod sp. zn. 12 C 122/2003 a sp. zn. 7 C 147/2006, ako aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co 285/2010-593 zo 6. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. H. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011 doručená sťažnosť Mgr. H. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   zaručených   v čl.   6   a čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 285/2010-593 zo 6. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 12 C 122/2003 a sp. zn. 7 C 147/2006, v ktorých sa ako navrhovateľka   domáha   ochrany   osobnosti   proti   odporkyni   Mgr.   V.   K.   (ďalej   len „odporkyňa“).   K priebehu   označených   konaní   sťažovateľka   uvádza: „poukazujem   i na prieťahy v obidvoch konaniach - doteraz mi nezabezpečili ochranu osobnosti a ani mojej rodiny, ktorá bezdôvodne bola do konania zatiahnutá, nik odporkyňu nezastavil... namietam svedeckú výpoveď môjho brata, ktorý s vecou nič nemá, odporkyňa nepozná, zasielala mu listy plné klamstva, ktoré nepreukázala, s ktorým nie som dlhé roky v kontakte.

Žiadam Ústavný súd SR o prehodnotenie lehoty - prieťahy v súdnom konaní č. k. 12 C/122/03 a 7 C/147/06...

Namietam vypočutie môjho brata M. M. v č. k. 7 C/147/2006, ktorý s vecou nič nemá, odporkyňu V. K. nepozná a ktorá je zákerná osoba, už nájdenie adresy jeho rodiny môže znamenať, že zopakuje to, čo urobila so mnou, že bude vypisovať a škodiť...

Advokát odporkyne nemá právo zisťovať vzťahy v rodine, ale ani vplyv obsahu listov na brata a jeho členov rodiny...

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici mi spôsobilo ďalšiu psychickú ujmu. Nestačilo konštatovanie súdu, že nepripustilo vypočutie brata, pretože sám obsah listov je spôsobilý vyvolať vážnu ujmu.

... predsedkyňa senátu, ktorá rozhodovala vo veci si asi neuvedomila, že spôsobí traumu celej rodine...

Okresný súd v Banskej Bystrici zamietne návrh na vypočutie brata, ako nedôvodné. Krajský súd v Banskej Bystrici zručí rozsudok a umožní napr. výsluch brata... Keďže Krajský súd v B. Bystrici rozhodol ako rozhodol, uznesením zrušil rozsudok a nedostatočne si prezrel spis, a už nedôvodnosť svedeckej výpovede brata, tak sa cítim podvedená a oklamaná.

... žiadam Ústavný súd SR, aby zabránil výsluchu môjho brata a to nielen že s vecou nemá nič, K. si ho vybrala ako adresáta, aby zasiahla do toho, čo je jediné, čo ešte v živote človek má a to je rodina...

Žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   nepripustil   výsluch   môjho   brata,   pretože   jej   a jej advokátovi ide o skutok ponížiť nielen mňa, ale i našu rodinu, že jej členovia musia chodiť na súd v mojich veciach.

Je to záležitosť moja a jej. V opačnom prípade je to možné charakterizovať ako nespravodlivé súdne konanie so zásahom na ľudskú dôstojnosť, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena...

... žiadam prijať moju sťažnosť na ďalšie konanie a žiadam o ustanovenie právneho zástupcu od súdu z radov advokátov a oslobodenie od súdnych poplatkov.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol:

„1/. že v č. k. 12 C/122/03 a č. k. 7 C 147/06 ochrana osobnosti došlo k prieťahom v súdnom konaní...

2/. že ruší Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti výsluch brata M. M., požadovaný odporkyňou a zamietnutý Okresným súdom Banská Bystrica, ako nedôvodný. A teda   ruší   ho   ako   svedka   na   strane   odporkyne   a tým   i jej   zásah   a zásah   súdu   do súkromného a rodinného života.

3/. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške... EUR... na zvážení súdu.

4/. Sťažovateľke priznáva oslobodenie od súd. poplatkov a ustanovuje práv. zástupcu z radov advokátov od súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľky.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom sťažnosti je teda sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena zaručeného   v čl.   19   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   zaručeného   v čl.   19   ods.   2   ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe zaručeného v čl. 19 ods. 3 ústavy, základného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   dohovoru   a práva   na   účinný   prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp.   zn.   12   C   122/2003   a sp.   zn.   7   C   147/2006   a   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 12 Co 285/2010-593 zo 6. októbra 2010.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 285/2010-593 zo 6. októbra 2010 ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Zo súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C 147/2006 vyplýva, že namietané   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   12   Co   285/2010-593   zo   6.   októbra   2010 nadobudlo   právoplatnosť   22.   decembra   2010.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   bolo doručené   21.   decembra   2010.   Sťažnosť   na   porušenie   označených   práv   sťažovateľky predmetným   rozhodnutím   bola   ústavnému   súdu   doručená   5.   augusta   2011   (podaná   na poštovú prepravu 4. augusta 2011).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   22.   decembra   2010,   keď   sťažovateľkou   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   12   Co   285/2010-593   zo   6.   októbra   2010   nadobudlo právoplatnosť,   do   dňa   podania   sťažnosti   na   poštovú   prepravu   (4.   augusta   2011) sťažovateľke nepochybne uplynula lehota na podanie sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto časti – namietaného porušenia práv rozhodnutím krajského súdu – odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo   vzťahu   k postupu   okresného   súd   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 12 C 122/2003 a sp. zn. 7 C 147/2006 sťažovateľka namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vyplýva to predovšetkým z jej požiadavky „o prehodnotenie lehoty - prieťahy v súdnom konaní č. k. 12 C/122/03 a 7 C/147/06“.

2.1 Podľa zistenia ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 122/2003 okresný   súd   vyhlásil   28.   novembra   2007   rozsudok,   proti   ktorému   podala   sťažovateľka (12. februára 2008) a jej právny zástupca (13. februára 2008) odvolanie. Krajskému súdu bol súdny spis predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku 14. apríla 2008. Okresný súd teda od 28. novembra 2007 v tejto veci meritórne nekoná.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 122/2003 bola teda ústavnému súdu doručená (5. augusta 2011) potom, ako okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok (28. novembra 2007). Takže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd nemohol ovplyvniť plynulosť priebehu konania, a teda ani porušiť označené právo   sťažovateľky,   pretože   vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   okresný   súd   vykonal všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej   neistoty sťažovateľky v konaní pred súdom prvého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2.2 V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 147/2006 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľka podala 17. augusta 2006 okresnému súdu návrh na ochranu osobnosti proti   odporkyni.   V priebehu   septembra   2006   okresný   súd   zisťoval   osobné,   majetkové a zárobkové pomery sťažovateľky a uznesením č. k. 7 C 147/2006-25 z 28. septembra 2006 jej napokon oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   25.   októbra   2006   odvolanie,   na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. 12 Co 282/2006-48 z 29. novembra 2006 zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   a   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov priznal. Súdny spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu 7. decembra 2006. Dňa   15.   decembra   2006   okresný   súd   ustanovil   sťažovateľke   právneho   zástupcu a 9. marca   2007   ju   vyzval   na   opravu   a doplnenie   podaného   návrhu.   Právny   zástupca sťažovateľky na výzvu okresného súdu reagoval 4. apríla 2007, v dôsledku čoho okresný súd 2. mája 2007 uznesením pripustil zmenu pôvodného návrhu.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 28. mája 2007, avšak nedostavila sa naň odporkyňa ani jej právny zástupca. Po vyjadrení sťažovateľky bolo pojednávanie odročené na 27. jún 2007. Dňa 8. júna 2007 sa na základe výzvy okresného súdu vyjadril k návrhu sťažovateľky   právny   zástupca   odporkyne,   ktorý   zároveň   požiadal   o   odročenie nadchádzajúceho   pojednávania   z dôvodu   čerpania   dovolenky   v zahraničí.   Dňa   27.   júna 2007 okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

V priebehu   augusta   2007   okresný   súd   zabezpečoval   dôkaz,   ktorý   navrhla sťažovateľka.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 7. novembra 2007, po vyjadreniach účastníčok konania bolo odročené na 21. január 2008 s tým, že účastníčky do 20 dní navrhnú dôkazy preukazujúce ich   tvrdenia.   Sťažovateľka   tak   urobila   27.   novembra   2007   a okrem   iného žiadala vypočuť 16 svedkov.

Na   pojednávanie   konané   21.   januára   2008   sa   nedostavili   odporkyňa,   jej   právny zástupca a ani právny zástupca sťažovateľky, ktorý svoju neúčasť dodatočne ospravedlnil. Po vyjadrení sťažovateľky bolo pojednávanie odročené na 11. február 2008. Okresný súd uložil   odporkyni   poriadkovú   pokutu,   o odpustenie   ktorej   7.   februára   2008   požiadal   jej právny zástupca. Na pojednávaní 11. februára 2008 sa k veci vyjadrili účastníčky konania a následne okresný súd pojednávanie odročil na 21. apríl 2008. Právni zástupcovia navrhli vykonať   dokazovanie   výsluchom   svedkov.   Sťažovateľka   si   však   nepriala,   aby   ako svedkovia boli vypočutí jej brat a matka.

Právny zástupca odporkyne 22. februára 2008 a 28. februára 2008 oznámil svedkov, ktorých navrhuje v konaní vypočuť.

Na pojednávaní 21. apríla 2008 okresný súd vykonal výsluch svedka (A. L.) a po vyjadreniach účastníčok konania a ich právnych zástupcov pojednávanie odročil na 28. máj 2008 s tým, že budú predvolaní ďalší svedkovia. Svedkyni Ing. M. E. uložil poriadkovú pokutu, pretože sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila.

Dňa 28. mája 2008 sa pojednávanie neuskutočnilo. Bolo odročené na 9. jún 2008, kedy okresný súd vykonal výsluch svedkov Ing. I. G. a Ing. M. E., svedkyňa Mgr. E. B. ospravedlnila svoju neúčasť zo zdravotných dôvodov. Po vyjadreniach účastníčok konania a ich právnych zástupcov okresný súd pojednávanie odročil na 1. október 2008. Právnemu zástupcovi sťažovateľky uložil predložiť návrhy dôkazov s uvedením, ktoré skutočnosti majú byť nimi preukázané. Právny zástupca sťažovateľky predložil 12. júna 2008 návrh na vykonanie dôkazov, ktorý 8. septembra 2008 doplnil a zároveň rozšíril žalobný návrh.V auguste 2008 okresný súd predvolával svedkyne, z ktorých dvom sa predvolanie nepodarilo doručiť (poznámka pošty „Adresát je neznámy“).

Na pojednávaní 1. októbra 2008 bol vykonaný výsluch svedkyne V. L., vyjadrili sa účastníčky konania a ich právni zástupcovia, ktorí navrhli vypočuť ďalších svedkov. Z toho dôvodu   bolo   pojednávanie   odročené   na   19.   november   2008.   V priebehu   októbra   2008 právny zástupca odporkyne oznámil svedkov, ktorých výsluch navrhol vykonať. Okresný súd 19. novembra 2008 na pojednávaní vypočul svedkyne: M. K., A. M. – Á. a E. O. Právni zástupcovia účastníčok konania navrhli vykonať výsluchy ďalších svedkov. Pojednávanie bolo odročené na 12. január 2009. Na tomto pojednávaní okresný súd vypočul svedka M. A. Ďalšie dve svedkyne sa pojednávania nezúčastnili (M. M. nebolo doručené predvolanie – vrátené s poznámkou pošty „Adresát je neznámy“ a Ing. E. K. ospravedlnila svoju neúčasť zdravotnými dôvodmi). Po vyjadrení účastníčok konania a ich právnych zástupcov, ktorí trvali na vykonaní už navrhnutých dôkazov (najmä na výsluchu Ing. E. K.), okresný súd pojednávanie odročil na 18. február 2009.

V januári 2009 okresný súd zabezpečoval ďalšie podklady (priestupkový spis), ktoré mu boli predložené vo februári 2009.

Svoju   neúčasť   na   pojednávaní   (nariadenom   na   18.   február   2009)   ospravedlnili svedkovia   M.   S.   (zdravotné   dôvody),   Ľ.   Š.   (pracovná   zaneprázdnenosť)   a J.   G. (práceneschopnosť).   Svedkyni   S.   Č.   nebolo   predvolanie   doručené   (vrátené   späť s poznámkou pošty „Adresát je neznámy“).

Na pojednávanie 18. februára 2009 sa nedostavili účastníci konania ani svedkovia, okresný súd pojednávanie odročil na 8. apríl 2009.

Právny   zástupca   sťažovateľky   17.   marca   2009   predložil   ďalšie   listinné   dôkazy a navrhol výsluch odporkyne.

Okresný súd na pojednávaní 8. apríla 2009 vykonal výsluch svedkyne H. S. Svedok Ľ.   Š.   svoju   neúčasť   ospravedlnil   pracovnou   vyťaženosťou.   Po   vyjadreniach   právnych zástupcov účastníčok, ktorí uviedli, že zvážia všetky návrhy dôkazov, bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Právny   zástupca   odporkyne   29.   apríla   2009   oznámil   svedkov,   ktorých   žiadal vypočuť.   Návrhy   na   vykonanie   dokazovania   podala   aj   sťažovateľka   7.   mája   2009 a vyjadrila sa k osobám svedkov navrhnutých odporkyňou. Právny zástupca sťažovateľky sa k veci vyjadril 19. mája 2009.

Na   pojednávanie   27.   júla   2009   sa   nedostavili   účastníčky   konania   ani   ich   právni zástupcovia, ktorí ospravedlnili svoju neúčasť čerpaním dovolenky. Dostavili sa svedkovia: Mgr.   I.   B.,   A.   L.,   S.   Č.,   ktorých   výsluchy   okresný   súd   vykonal.   Svedkyňa   M.   S. ospravedlnila   svoju   neúčasť   zo   zdravotných   dôvodov.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 14. október 2009 s tým, že budú vykonané výsluchy ďalších svedkov.

Okresný súd 18. septembra 2009 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby presne uviedol, ktorých výrokov odporkyne sa má výrok rozhodnutia týkať, a aby predložil dôkaz – list z 20. februára 2006. Dňa 24. septembra 2009 bola okresnému súdu vrátená zásielka s predvolaním svedkyne Ing. E. K. s poznámkou „Adresát zomrel“.

Na   pojednávaní   14.   októbra   2009   právny   zástupca   sťažovateľky   predložil konkretizáciu výroku rozhodnutia, zároveň návrh doplnila aj sťažovateľka, po vyjadreniach účastníčok konania a ich právnych zástupcov okresný súd vykonal výsluch svedkýň Mgr. A. H.   a A.   Č.   Svedok Ľ.   Š.   ospravedlnil   svoju   neúčasť   z dôvodu   pracovnej   vyťaženosti. V závere pojednávania právni zástupcovia navrhli odročiť pojednávanie s tým, že do 20 dní oznámia, či vyriešia vec uzavretím zmieru. Následne okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že po uplynutí 20-dňovej lehoty oznámia, v akom rozsahu trvajú na návrhu, aké ďalšie dokazovanie navrhujú, a doplnia skutkové tvrdenia.

Dňa 10. novembra 2009 právny zástupca sťažovateľky predložil vydarenie k veci, oznámil,   že   mimosúdnu   dohodu   a urovnanie   sa   nepodarilo   dosiahnuť.   Zároveň upravil žalobný návrh, na základe čoho okresný súd uznesením č. k. 7 C 147/2006-444 z 11. decembra   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   20.   januára   2010,   v časti   zmenu návrhu pripustil a v časti nepripustil.

Dňa 3. februára 2010 okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie na 19. apríl 2010, avšak 16. marca 2010 ho odročil na 26. apríl 2010.

Keďže 19. marca 2010 boli okresnému súdu vrátené zásielky s predvolaním svedkov P.   K.,   A.   Š.   a A.   Š.   a   22.   marca   2010   zásielka   s predvolaním   svedkyne   I.   K.,   všetky s poznámkou „Adresát je neznámy“, okresný súd vyzval právnych zástupcov účastníčok konania,   aby oznámili   aktuálne   adresy   navrhovaných   svedkov.   Na   túto   výzvu   právny zástupca   odporkyne   reagoval   7.   apríla   2010   oznámením,   že   svedkyne   A.   Š.   a I.   K.   sú nebohé, a zároveň uviedol, kde by sa mohli zdržiavať svedkovia A. Š. (domov sociálnych služieb) a P. K. (výkon trestu odňatia slobody). Vzhľadom na tento oznam okresný súd 8. apríla 2010 zisťoval prípadný výkon trestu odňatia slobody (väzby) svedka P. K., na čo Generálne   riaditeľstvo   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Bratislava   19.   apríla   2010 oznámilo, že P. K. sa nenachádza vo výkone trestu odňatia slobody ani vo väzbe.

Na   pojednávanie   26.   apríla   2010   sa   nedostavila   odporkyňa   a právny   zástupca sťažovateľky, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil kolíziou termínov pojednávaní. Po vyjadrení sťažovateľky a právneho zástupcu odporkyne okresný súd uznesením pripustil rozšírenie návrhu   v znení   podania   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z 1.   februára   2010.   Následne okresný súd vykonal výsluch svedka J. G. Svedkyni A. Š. sa nepodarilo predvolanie doručiť (poznámka pošty „Adresát je neznámy“) a svedkyne Mgr. E. B., M. S. a A. S. ospravedlnili svoju neúčasť zdravotnými dôvodmi. Pojednávanie bolo odročené na 9. jún 2010 s tým, že právny zástupca odporkyne oznámi mená a adresy svedkov a skutočnosti, ktoré majú byť ich   výpoveďami   preukázané.   Zároveň   mu   bolo   uložené   predložiť   návrhy   dôkazov preukazujúcich ním tvrdené skutočnosti. Na ďalšie pojednávanie boli predvolávaní ďalší svedkovia.

V priebehu   mája   2010 okresný   súd   bezúspešne   zisťoval   adresu   pobytu   P.   K. a zabezpečoval   ďalšie   doklady   do   súdneho   spisu.   Sťažovateľka   a právny   zástupca odporkyne sa vyjadrili k veci a navrhli vykonať výsluchy ďalších svedkov. Okresný súd predvolával na pojednávanie nariadené na 9. jún 2010, zároveň vyzval právneho zástupcu odporkyne,   aby oznámil celé meno navrhovanej svedkyne.   Sťažovateľka   doplnila svoje vyjadrenie   z 5.   mája   2010   a žiadala   o zabezpečenie   ďalších   dôkazov.   Právny   zástupca odporkyne oznámil celé meno a adresu navrhovanej svedkyne.

Okresný súd na pojednávaní 9. júna 2010 vykonal výsluch svedkýň A. M. a V. Š. Svedok   V.   Č.   zásielku   s predvolaním   neprevzal.   Právny   zástupca   odporkyne   trval   na výsluchu svedka V. Č. a navrhol vypočuť ďalšieho svedka. Pojednávanie bolo odročené na 25. jún 2010.

Dňa   25.   júna   2010   okresný   súd   na   pojednávaní   vykonal   výsluch   svedka   L.   J. a svedka V. Č. Právny zástupca odporkyne navrhol vypočuť ďalšieho svedka, a to brata sťažovateľky,   s   čím   táto   nesúhlasila.   Rovnako   právny   zástupca   sťažovateľky   navrhol vypočuť ďalších svedkov. Okresný súd však uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a po vyjadreniach účastníčok konania a ich právnych zástupcov odročil pojednávanie na 16. júl 2010 na účely vyhlásenia rozhodnutia.

Sťažovateľka 29. júna 2010 vzala návrh v časti domáhania sa nemajetkovej ujmy späť (žiadala znížiť náhradu nemajetkovej ujmy z 3 319,40 € na 1 659,70 €) a vyjadrila sa, že so zmierom nesúhlasí. Vzhľadom na uvedené okresný súd 30. júna 2010 vyzval právneho zástupcu   odporkyne   na   vyjadrenie   sa   k späťvzatiu   časti   návrhu   sťažovateľkou.   So späťvzatím právny zástupca odporkyne súhlasil (doručené okresnému súdu 21. júla 2010).Na pojednávaní 16. júla 2010 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 7 C 147/2006-521, proti ktorému podali sťažovateľka (28. a 29. júla 2010), jej právny zástupca (30. júla 2010) a právny zástupca odporkyne (5. augusta 2010) odvolanie. Na základe výzvy okresného súdu odporkyňa 19. augusta 2010 zaplatila súdny poplatok za podaný opravný prostriedok. Okresný   súd   taktiež   vyzval   právnych   zástupcov   účastníčok   konania,   aby   sa   vyjadrili k odvolaniu protistrany. Sťažovateľka tak urobila 26. augusta 2010 a jej právny zástupca 20. augusta 2010.

Na rozhodnutie o odvolaniach účastníčok konania bol súdny spis 3. septembra 2010 predložený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 12 Co 285/2010-593 zo 6. októbra 2010, ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   22.   decembra   2010,   zrušil   rozsudok   okresného   súdu zo 16. júla 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bol nedostatočne zistený skutkový stav veci a od toho sa mohlo odvíjať nesprávne právne posúdenie veci. Súdny spis bol okresnému súdu vrátený 15. decembra 2010.

Dňa   5.   januára   2011   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby doplnili   svoje   tvrdenia   o existencii   príčinnej   súvislosti   medzi   objektívne   zistenými neoprávnenými   zásahmi   a skutočnými   dôsledkami,   ktoré   boli   vyvolané,   a aby   zároveň náležite   odôvodnili   požadovanú   nemajetkovú   ujmu   v peniazoch,   resp.   preventívneho opatrenia pre odporkyňu, a 3. februára 2011 ho vyzval na preukázanie ďalších skutočností a na predloženie relevantných dôkazov. Právneho zástupcu odporkyne takisto vyzval na predloženie dôkazov.

V priebehu   februára   2011   sa   k veci   vyjadrili   tak   právni   zástupcovia   účastníčok konania, ako aj sťažovateľka. V marci 2011 na výzvu okresného súdu právny zástupca odporkyne oznámil adresu pobytu ním navrhovaného svedka a sťažovateľka podala návrhy „o vylúčenie svedeckej výpovede môjho brata p. M. M.“, na „súdnoznalecké posúdenie obsahu listov“, na „súdnoznalecký posudok - rozbor osobnosti odporkyne“, na vypočutie ďalších svedkov, na vypočutie magnetofónových nahrávok, na vyžiadanie ďalších dôkazov – listov. Sťažovateľka tiež podala sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu zo 6. októbra 2010.

Okresný súd 7. apríla 2011 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby podanie sťažovateľky   doručené   okresnému   súdu   24.   marca   2011   doplnil   o všetky   náležitosti a uviedol, či ide o námietku zaujatosti sudcu krajského súdu alebo či ide o podanie mienené ako dovolanie. Splnenie tejto výzvy okresný súd urgoval 3. mája 2011. Dňa 10. mája 2011 právny   zástupca   sťažovateľky   predložil   vyjadrenie   a návrh   na   vykonanie   dôkazov (zdôraznil, že výsluch brata sťažovateľky nemá pre konanie význam a s týmto výsluchom dôrazne nesúhlasí, ak však okresný súd bude považovať jeho výsluch za potrebný, žiada ho vykonať cestou dožiadania Okresného súdu Žiar nad Hronom), zároveň oznámil svedkov, ktorých   žiada   vypočuť.   Právny   zástupca   sťažovateľky   napokon   oznámil,   že   podanie sťažovateľky nie je ani námietkou zaujatosti sudcu krajského súdu, ani dovolaním. Ďalšie   pojednávanie nariadil   okresný   súd   8.   júna 2011   na 28.   september   2011. Predvolal naň aj svedka M. M. a 19. augusta 2011 predvolával ďalších svedkov (C., K.). Súčasne okresný súd zisťoval, či svedok P. K. sa nenachádza v evidencii väzňov, na čo mu 30.   augusta   2011   Generálne   riaditeľstvo   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Bratislava oznámilo, že tento svedok nie je t. č. vo výkone trestu odňatia slobody ani vo väzbe.Dňa 27. septembra 2011 V. K. – starý otec svedka P. K. – na okresnom súde uviedol, že jeho vnuk sa zdržiava v Č. na neznámej adrese a že k veci nič nevie uviesť.

Na   pojednávaní   28.   septembra   2011   po   vyjadreniach   účastníčok   konania   právny zástupca odporkyne navrhol prestávku na mimosúdne vyriešenie veci, s čím sťažovateľka súhlasila, po uplynutí prerušenia právny zástupca odporkyne oznámil, že sťažovateľka s ich návrhom nesúhlasí. Sťažovateľka oznámila, že zmier nie je ochotná uzavrieť. Okresný súd vykonal výsluch svedka Ing. J. C. Svedok M. M. sa na pojednávaní nezúčastnil z dôvodu pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky. Právni zástupcovia účastníčok konania navrhli vykonať ďalšie dokazovanie. Okresný súd odročil pojednávanie na 14. november 2011 s tým, že účastníci predložia návrhy na ďalšie dokazovanie.

Sťažovateľka   sa   29.   septembra   2011   vyjadrila   k pojednávaniu   konanému 28. septembra 2011 a k navrhovanému zmieru právnym zástupcom odporkyne.

V priebehu   októbra   2011   okresný   súd predvolával   svedkov   na   pojednávanie, sťažovateľka predložila návrhy na vykonanie dokazovania a jej právny zástupca sa vyjadril k veci   a súčasne   označil   navrhované   dôkazy.   Okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   právneho zástupcu sťažovateľky právnemu zástupcovi odporkyne.

Dňa   28.   októbra   2011   okresný   súd   preložil   termín   nariadeného   pojednávania zo 14. novembra 2011 na 7. november 2011, a to z dôvodu oznámenia svedka M. M., že 14. novembra 2011 sa nebude nachádzať na území Slovenskej republiky, preto žiadal o jeho výsluch pred týmto termínom.

Na pojednávanie 7. novembra 2011 sa svedok M. M. nedostavil. Taktiež neprišla odporkyňa, ktorá svoju neprítomnosť ospravedlnila zdravotnými dôvodmi. Napokon   ani svedok P. K. nebol na pojednávaní prítomný. Jeho neprítomnosť ospravedlnila jeho matka tým, že   sa   zdržiava v Č.   Po   vyjadreniach   sťažovateľky   a právneho zástupcu   odporkyne okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   s tým,   že   bude   pripojené   rozhodnutie krajského súdu vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 C 122/03 a budú predvolaní svedkovia.

V novembri 2011 odporkyňa predložila ďalšie písomné dôkazy, okresný súd vypočul ako svedkyňu A. S. a nariadil pojednávanie na 23. január 2012.

Svedok   M.   M.   sa   na   pojednávanie   23.   januára   2012   nedostavil.   Po   vyjadrení sťažovateľky a právnych zástupcov účastníčok konania (právny zástupca odporkyne trval na výsluchu svedka M. M.) okresný súd pojednávanie odročil na neurčito. Právnych zástupcov vyzval, aby predložili otázky na svedka M. M.

Právny zástupca sťažovateľky tak urobil 25. januára 2012. Dňa 30. januára 2012 okresný súd uznesením č. k. 7 C 147/2006-759 uložil svedkovi M. M. poriadkovú pokutu a 31. januára 2012 dožiadal Okresný súd Žiar nad Hronom o vykonanie jeho výsluchu.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Sťažovateľkou napadnuté konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 7 C 147/2006 trvá už viac ako 5 a pol roka, čo by samo osebe mohlo signalizovať jeho neprimeranú zdĺhavosť.   Z prehľadu   procesných   úkonov   však   vyplýva,   že   okresný   súd   v konaní postupoval plynulo, reagujúc na postupne vznikajúcu procesnú situáciu. Okresný súd dosiaľ vykonal   21   pojednávaní,   na   ktorých   prerokovával   meritum   veci   a vykonal   dokazovanie výsluchmi 21 svedkov, ktorých navrhli sporové strany. V záujme skorého ukončenia veci okresný   súd   pojednával   aj   napriek   mnohým   žiadostiam   účastníkov   konania,   resp.   ich právnych   zástupcov   o odročenie   pojednávania   z rôznych   dôvodov,   opakovane   aj   keď bezúspešne   zisťoval   adresu   pobytu   navrhnutého   svedka   (aj   v zahraničí),   na   vykonaní výsluchu   ktorého   navrhujúca   strana   trvala.   Okresný   súd   zabezpečoval   listinné   dôkazy, žiadal priestupkové spisy, niekoľkokrát vyzýval účastníčky na odstránenie nedostatkov ich podaní,   urgoval   splnenie   výziev,   ukladal   poriadkové   pokuty   (odporkyni   a svedkom) v prípade   nedostavenia   sa   na   pojednávanie   bez   ospravedlnenia   a pod.   Pre   úplnosť   je potrebné   uviesť,   že   sťažovateľka   pôvodný   návrh   viackrát   upravovala   a doplňovala a okresný súd o zmene návrhu rozhodoval trikrát.

Okresný   súd   vo   veci   vyhlásil   16.   júla   2010   dosiaľ   jediný   rozsudok,   ktorý   bol 6. októbra   2010   uznesením   krajského   súdu   zrušený   z dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového stavu veci. Táto skutočnosť však nič nemení na závere, že napriek doterajšej dĺžke trvania konania ústavný súd nezistil žiadne obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu alebo obdobie neefektívnej, prípadne nesústredenej činnosti. Možno teda konštatovať, že   postup   okresného   súdu   napĺňa   účel   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie právnej neistoty sťažovateľky.

Preskúmaním účelnosti   a časovej   postupnosti   procesných   úkonov   okresného   súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 147/2006 ústavný súd v skúmanom postupe okresného súdu nezistil žiadne okolnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy v zmysle sťažovateľkou   označeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   (resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorého porušenie namietala.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.3   V súvislosti s namietanými prieťahmi v postupe okresného súdu v označenom konaní (sp. zn. 7 C 147/2006) je potrebné taktiež uviesť, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 74/05, II. ÚS 489/2011).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ (v tomto prípade sťažovateľka) preukáže, že účinne využil(a) označené právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil(a) z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa zistenia ústavného súdu (a nevyplýva to ani z textu sťažnosti) sťažovateľka pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods. 1   ústavy   (princíp   subsidiarity)   nevyužila možnosť podať predsedovi   okresného súdu   sťažnosť   na prieťahy v tomto konaní podľa zákona o súdoch a ani nepreukázala, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti.

Keďže sťažovateľka sťažnosť podľa zákona o súdoch, ktorú ústavný súd považuje za účinný prostriedok na dosiahnutie nápravy aj v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 147/2006, nepodala, ústavný súd sťažnosť v tejto časti mohol už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   základných   práv   zaručených   v čl.   19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 a čl. 13 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   12   C   122/2003   a sp.   zn. 7 C 147/2006,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   súdne   konania   ešte   nie   sú   právoplatne skončené,   a teda   sťažovateľka   má,   resp.   bude   mať možnosť   v prípade   presvedčenia,   že došlo k porušeniu jej práv postupom alebo rozhodnutím okresného súdu, domáhať sa ich ochrany,   a to   priamo   na   všeobecnom   súde   podávaním   návrhov   alebo   prostredníctvom opravných   prostriedkov   na   druhostupňovom   súde.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane   sťažovateľkou   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože právomoc všeobecných súdov v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu,   bolo   treba   sťažnosť   sťažovateľky   aj v tejto   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že nie je oprávnený vstupovať ani do procesu dokazovania vykonávaného všeobecným súdom. Požiadavkou sťažovateľky spočívajúcou v „nepripustení výsluchu“ jej brata, sa ústavný súd v rámci konania o sťažnosti fyzickej osoby pred ústavným súdom pre namietané porušenie jej základných práv a slobôd nemohol zaoberať, a to najmä vzhľadom na znenie ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   účastníci   sú   povinní   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Výsluch   brata   sťažovateľky   (M.   M.)   bol   ako   dôkaz   okresnému   súdu   navrhnutý stranou konania. Povinnosťou   okresného súdu   následne bolo rozhodnúť,   či tento dôkaz vykoná. Jeho rozhodnutie musí reflektovať potrebu náležitého zistenia skutkového stavu, na základe ktorého v spore účastníčok konania meritórne rozhodne. Ak teda okresný súd pre svoje rozhodnutie vo veci samej považuje za potrebné vykonať výsluch svedka navrhnutého stranou konania, nemožno do jeho rozhodnutia o vykonaní výsluchu svedka zasahovať, a to ani podaním sťažnosti pre porušenie základných práv alebo slobôd, zvlášť v prípade, ak nič nenasvedčuje   tomu,   že   by   takýmto   výsluchom   konkrétneho   svedka   mohlo   k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby dôjsť.

Vzhľadom na uvedené by ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti musel podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť, pretože je neopodstatnená.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o jej ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia) je viazané na vyslovenie porušenia jej základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Z rovnakého dôvodu bolo bez právnej relevancie zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky o ustanovenie jej právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012