znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 234/2010-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. Š. – A., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 111/09 z 8. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. Š. – A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2010   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ľ.   Š.   –   A.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 111/09 z 8. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 35 Cb 234/02 sa žalobca domáhal od sťažovateľky zaplatenia finančnej sumy z titulu neuhradenia zročných faktúr. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 35 Cb 234/02 zo 6. marca 2003 žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a sťažovateľke uložil   povinnosť   zaplatiť žalobcovi   časť   žalovanej sumy   s   príslušenstvom   a   vo   zvyšku žalobcom uplatneného finančného nároku konanie zastavil.

Sťažovateľka sa podľa jej tvrdení o predmetnom rozsudku okresného súdu dozvedela až v roku 2009, keď z listu vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá je jej vlastníctvom, zistila, že na základe pokynu súdneho exekútora bolo k tejto nehnuteľnosti zriadené exekučné záložné právo   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 35 Cb 234/02 zo 6. marca 2003. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd s ňou nekonal ako s účastníčkou konania, nepredvolal ju na pojednávania, neumožnil jej vyjadriť sa k veci, a teda rozhodol v jej neprítomnosti. Z vyjadrení sťažovateľky ďalej vyplýva, že okresný súd jej síce doručoval korešpondenciu v súvislosti s prerokúvaním danej veci, avšak na adresu D.,   K.,   ktorá   nebola   aktuálna.   Sťažovateľka   uviedla,   že   táto   adresa   bola   adresou   jej podnikania iba do 4. februára 2002, keď podala žiadosť o koncesiu na Živnostenskom úrade v   Košiciach   (ďalej   len   „živnostenský   úrad“),   ktorou   súčasne   žiadala   o zmenu   sídla podnikania z D. na V., K. Živnostenský úrad však jej žiadosť o zmenu sídla podnikania nezaevidoval, a tak ako miesto podnikania sťažovateľky bolo evidované stále D., K.

Sťažovateľka   sa   z   dôvodu,   že   okresný   súd   podľa   jej   názoru   nedostatočne zisťoval adresu   miesta   jej   podnikania   (napr.   podľa   sťažovateľky   mal   okresný   súd dožiadať Slovenskú poštu, a. s., či sťažovateľka nepožiadala o preposielanie pošty z adresy D.   na   inú   adresu),   podala   4.   augusta   2009   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 35 Cb 234/02 zo 6. marca 2003 odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Cob 111/09 z 8. decembra 2009 odmietol ako oneskorene podané.

Sťažovateľka svoju nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu, ktorý mal porušiť jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru, odôvodnila takto:

„Máme za to, že súd však nesprávne posúdil danú situáciu s tým, že musel mať z podaného   odvolania   za   preukázané,   že Okresný   súd,   resp.   Krajský   súd   mal   predmetné odvolanie prejednať   s tým,   že   nemohlo   dôjsť   ku konštatovaniu   právoplatnosti   rozsudku prvostupňového súdu, za použitia ustanovenia § 48 ods. 3 OSP, nakoľko skutočnosť z ktorej súd vychádzal a to miesto a prevádzka, kde odporkyňa podnikala mu nebolo oznámené korektne zo strany Obvodného úradu v Košiciach, napriek skutočnosti, že odporkyňa riadne zmenu nahlásila. Súd prvého stupňa zároveň mohol vyžiadať vyjadrenie od Slovenskej pošty o existencii alebo neexistencii služby preposielania zásielok a tak by sa dozvedel o adrese odporkyne,   na   ktorú   jej   mohol   doručovať   zásielky.   Podľa   nášho   názoru   neobstojí konštatovanie, že súdu iná adresa nebola známa. Dikcia zákona v ustanovení § 48 ods. 3 OSP nemôže byť len slovná deklarácia toho, že iná adresa nie súdu známa, ale súd musí uskutočniť všetky rozumné šetrenia, na základe ktorých sa môže dozvedieť adresu inú ako adresu sídla podnikateľa FO, kde môže zásielky doručovať. Súd prvého stupňa tak nekonal a zároveň súd druhého stupňa tento postup nesprávne odobril....

Je   zrejmé,   že   Krajský   súd   konštatoval   určité   námietky   súvisiace   z   doručovaním odporkyni   no   neurobil   žiadne   faktické   skúmanie   námietky   odporkyne,   resp.   uvedené námietky jednoducho neakceptoval čím jej fakticky odňal právo konať pred súdom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 111/2009 zo dňa 08. 12. 2009   sa   zrušuje   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   a   pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 111/09 z 8. decembra 2009, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd v odvolacom konaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu   sp.   zn.   35   Cb   234/02   zo   6.   marca   2003   nenapravil   pochybenia   okresného   súdu spočívajúce v tom, že okresný súd nevyvinul dostatočnú aktivitu na zisťovanie jej adresy pre   účely   doručovania   jej   písomností   v   súvislosti   s   týmto   súdnym   konaním,   pričom sťažovateľka mala zo svojej strany urobiť všetky potrebné úkony k nahláseniu zmeny jej adresy, takže podľa jej presvedčenia ona sama nemala na uvedenom stave žiadny podiel viny.   V   dôsledku   uvedeného   krajský   súd   tým,   že   nezohľadnil   uvedené   argumenty sťažovateľky, mal znemožniť sťažovateľke konať pred súdom, resp. jej zabránil v prístupe k súdu.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Odvolací   súd   podľa   §   212   ods.   1   O. s. p.   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu prvého stupňa vrátane konania ktoré mu predchádzalo, a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania.

Ako prvé odvolací súd posudzoval, či odvolanie bolo podané v zákonnej lehote. Podľa § 204 ods. 1 O. s. p., odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   konanie   bolo   začaté   dňa   7.   9.   2001,   kedy   bol   súdu doručený návrh na začatie konania, v ktorom žalobca ako sídlo žalovanej uviedol D., K. Súd prvého stupňa rozsudok ako aj ostatné zásielky zasielal na uvedenú adresu a zásielky boli vrátené súdu nedoručené. Prvá zásielka bola žalovanej na uvedenú adresu doručovaná dňa 11. 10. 2001 a bolo zistené, že na uvedenej adrese žalovaná nebýva. Žalobca na výzvu súdu,   aby oznámil miesto pobytu,   resp.   sídla žalovanej,   v prípise zo dňa 30. 11. 2001 uviedol, že sa obrátil na Register obyvateľov SR a z potvrdenia uvedeného úradu vyplýva, že adresa je nezmenená, t. j. D., K. a pripojil fotokópiu uvedeného potvrdenia z 20. 11. 2001. To znamená, Že v čase doručovania prvej zásielky, žalovaná mala trvalé bydlisko zapísané na adrese D., K., na ktorej sa však nezdržiavala. Na žiadosť súdu Okresný úrad Košice II, odbor živnostenského podnikania v prílohe podania zo dňa 1. 8. 2002 zaslal súdu Výpis zo živnostenského registra žalovanej zo dňa 1. 8. 2002 (č. l. 31), v ktorom ako miesto podnikania je zapísaná adresa D., K.

Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   doručoval   žalovanej rozsudok   na   adresu   D.   K.,   z   ktorej   adresy   pošta   vrátila   súdu   zásielku   nedoručenú   s oznámením „adresát neznámy“, a zásielka bola súdu doručená dňa 19. 5. 2003.

Vzhľadom na námietku žalovanej uvedenú v odvolaní, že jej miesto podnikania bolo v čase   doručovania   zásielok   na   V.,   odvolací   súd   prípisom   zo   dňa   9.   9.   2009   požiadal Obvodný   úrad   Košice   -   mesto,   živnostenský   odbor   o   zapožičanie   spisu   súkromnej podnikateľky Mgr. Ľ. Š. – A.,...   Uvedený spis bol odvolaciemu súdu zaslaný v prílohe prípisu zo dňa 16. 9. 2009.

Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že Obvodný úrad Košice II rozhodnutím zo dňa 23. 7. 1991 č. k. SP-2339/1991/Že registroval žalovanú, bytom D., K. ako podnikateľa a je uvedené, že miesto podnikania nemá. Vo vydanom živnostenskom liste zo dňa 8. 12. 1992 č. j. Žo 4409/1992/Fá je ako miesto podnikania žalovanej uvedená adresa K., D. Rovnaká adresa je uvedená aj v živnostenskom liste zo dňa 18. 10. 1994 ev. č. Žo-94/2021/Mo. V Žiadosti o koncesiu fyzickej osoby, ohlásenie živnosti zo dňa 4. 2. 2002, žalovaná ako trvalé bydlisko uviedla D., K. a ako miesto podnikania uviedla adresu V., K. Na základe uvedenej žiadosti Okresný úrad Košice II vydal Živnostenský list zo dňa 6. 2. 2002 sp. č. Žo- 2002/04614/0002 SAB, v ktorom ako miesto podnikania a bydlisko žalovanej je uvedená adresa D. Na rozhodnutí je uvedené, že žalovaná živnostenský list prevzala dňa 8. 2. 2004 a vzdala   sa   práva   odvolania,   čo   svojim   podpisom   aj   potvrdila.   Dňa   11.   10.   2004   bolo Obvodnému úradu v Košiciach doručené oznámenie žalovanej o ukončení podnikania u ohlasovacích živností v celom rozsahu, na ktorom je ako adresa jej bydliska uvedená D. Na   výzvu   odvolacieho   súdu,   či   žalovaná,   i   keď'   sa   vzdala   práva   na   odvolanie, dodatočne žiadala o opravu miesta podnikania uvedeného v Živnostenskom liste zo dňa 6. 2. 2002, právna zástupkyňa žalovanej v podaní zo dňa 23. 11. 2009 uviedla, že žalovaná podala odvolanie zo dňa 21. 2. 2002, ktorého fotokópiu v prílohe zaslala. Ako dôkaz zaslala žalovanou ručne spracovaný list, na ktorom je pod bodom 13/ uvedené zaslanie odvolania OÚ Košice II, Živnostenský register, na ktorom však nie je pečiatka pošty.

Pokiaľ   ide   o   odvolanie   žalovanej   proti   údajom   uvedeným   v   živnostenskom   liste odvolací súd uvedené   neposudzuje,   ale za závažný považuje   údaj,   ktorý   bol ako mesto podnikania žalovanej uvedený v živnostenskom liste žalovanej a v živnostenskom registri Obvodného úradu Košice v   čase   doručovania rozsudku,   ktorý údaj   je pre   súd záväzný neposudzuje ani plnenie povinnosti pošty pri pokyne žalovanej na doposielanie zásielok z adresy D. na V., K., čo je vzťah medzi žalovanou a Slovenskou poštou.

Z výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu Košice zo dňa 1. 12. 200(?) vyplýva, že ako miesto podnikania žalovanej je uvedená adresa D., K. a ako deň zániku oprávnenia je uvedený dátum 31. 10. 2004.

Rozsudok súdu prvého stupňa bol žalovanej doručovaný v máji 2003, t. j. v čase, keď žalovaná bola podnikateľkou a podľa živnostenského listu zo dňa 6. 2. 2002 ako aj zo živnostenského registra bola adresa žalovanej ako aj miesto jej podnikania zapísané na adrese D., K.a táto adresa je ako miesto podnikania zapísaná až do zániku oprávneniu ku dňu 31. 10. 2004.

Doručovanie zásielok v súdnom konaní je upravené v ustanoveniach § 45 až 50 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   48   ods.   3   O. s. p.,   ak   nie   je   možné   doručiť písomnosť fyzickej osobe oprávnenej podnikať na adresu jej miesta podnikania uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, o to aj vtedy, ak sa fyzická osoba oprávnená podnikať o tom nedozvie.

Súd   prvého   stupňa   doručoval   žalovanej   rozsudok   na   adresu   D.,   K.,   zapísanú   v živnostenskom   liste   žalovanej   a   v   živnostenskom   registri   ako   jej   bydlisko   aj   miesto podnikania,   pričom   iná   adresa   nebola   súdu   známa   a   súdu   bola   zásielka   vrátená   ako nedoručená dňa 19. 5. 2003. Na základe uvedeného podľa § 48 ods. 3 O. s. p., odvolací súd má za to, že rozsudok sa považuje za doručený žalovanej dňa 22. 5. 2003 (štvrtok). Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania začala žalovanej plynúť dňa 23. 5. 2003 a uplynula dňa 6. 6. 2003 (piatok). Odvolanie žalovaná podala dňa 5. 8. 2009, čo je po uplynutí zákonnej lehoty.

Podľa § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.»

Z citovanej časti sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na dôkladnom zisťovaní rozhodujúcich skutočností pre vysporiadanie sa   s odvolacími námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa jej aktuálnej adresy pre doručovanie písomností súvisiacich so súdnym konaním, a teda aj s doručovaním meritórneho   rozhodnutia   okresného   súdu   v   danej   veci,   proti   ktorému   odvolanie sťažovateľky smerovalo.

Podľa zistenia krajského súdu sťažovateľka síce v žiadosti o koncesiu zo 4. februára 2002 adresovanej živnostenskému úradu uviedla ako miesto podnikania V., K., avšak už aj v tejto žiadosti sama sťažovateľka uviedla ako miesto svojho trvalého bydliska D., K., na ktorej teda zásielky preberať mohla. Okrem toho, aj keď živnostenský úrad nezaevidoval žiadosť   sťažovateľky   o   zmenu   sídla   jej   podnikania,   o čom   sa   sťažovateľka   s   istotou dozvedela,   keďže   8.   februára   2004   jej   bol   preukázateľne   doručený   živnostenský   list, sťažovateľka sama neučinila žiadne kroky na zjednanie nápravy, práve naopak, až do jej oznámenia z 11. októbra 2004 o ukončení podnikania bola v živnostenskom registri ako miesto jej podnikania uvedená D., K. Z týchto dôvodov považoval krajský súd za správny postup okresného súdu pri doručovaní rozsudku sťažovateľke na jej adresu D., K., ktorá bola uvedená na listine, o pravdivosti ktorej nemal okresný súd dôvod pochybovať, takže sťažovateľke bol rozsudok okresného súdu doručený 22. mája 2003, a teda jej odvolanie proti nemu z 5. augusta 2009 bolo zákonite oneskorené.

Podľa   § 10 ods.   2 písm. b) zákona č.   455/1991 Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „živnostenský   zákon“) preukazom živnostenského oprávnenia je koncesná listina, ktorou bola udelená koncesia. Týmto dokladom sa podnikateľ preukazuje.

Podľa   §   53   ods.   6   živnostenského   zákona   koncesná   listina   nahrádza   pri prevádzkovaní   koncesovanej   živnosti   povolenie   alebo   oprávnenie   podľa   osobitných predpisov.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   bolo predovšetkým povinnosťou a aj v záujme samotnej sťažovateľky, aby ako podnikateľka, ktorá pri svojej podnikateľskej činnosti zákonite prichádzala do kontaktu s tretími osobami (či   už právnickými osobami, fyzickými osobami alebo aj so   štátnymi orgánmi), aby aj v záujme   právnej   istoty   týchto   tretích   osôb   uviedla   do   súladu   so   skutočnosťou   údaje uvedené v listine, ktorou sa podľa živnostenského zákona ako podnikateľka preukazovala. Uvedené však sama sťažovateľka zanedbala a v tejto súvislosti tak okresný súd, ako ani krajský súd nebol oprávnený ani povinný v sťažnosťou napádanom konaní preskúmavať postup   živnostenského   úradu   týkajúci   sa   vybavovania   žiadosti   sťažovateľky   o   udelenie koncesie, pretože na preskúmanie tohto postupu mala sťažovateľka k dispozícií iné právne prostriedky   ochrany,   ktoré   však   nevyužila,   takže   v   tejto   súvislosti   krajský   súd   podľa ústavného súdu správne uviedol, že „... za závažný považuje údaj, ktorý bol ako mesto podnikania žalovanej uvedený v živnostenskom liste žalovanej a v živnostenskom registri Obvodného úradu Košice v čase doručovania rozsudku, ktorý údaj je pre súd záväzný...“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery uviedol   a   zdôvodnil   v   ich   logickej   postupnosti   spôsobom,   ktorý   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s ústavou.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II. ÚS   3/97,   I. ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (tým aj čl. 6 ods.   1   dohovoru)   nezahŕňa   v   sebe   záruku   úspechu   v   konaní.   Ak   sa   konanie   pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenie týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že ak sa sťažovateľka domnieva, že krajský súd   jej   svojím   postupom   znemožnil   prístup   k   súdu,   mala   možnosť   toto   rozhodnutie napadnúť dovolaním podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   však   sťažovateľka   uvedený   mimoriadny   opravný prostriedok nevyužila, takže v prípade, že by sťažnosť sťažovateľky smerovala iba proti postupu krajského súdu, bolo by možné ju odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o   zrušení   napádaného   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

V súvislosti s právnym zastúpením sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom ústavný súd ešte na záver poznamenáva, že v konaní pred ústavným súdom považoval sťažovateľku   za   riadne   právne   zastúpenú,   aj   keď   k   sťažnosti   pripojené   splnomocnenie nebolo udelené advokátovi sťažovateľkou (Mgr. Ľ. Š. – A., D., K., resp. V., K.), ktorá bola aj účastníčkou konania pred všeobecnými súdmi, ale bolo udelené Mgr. Ľ. Š., B. Ústavný súd toto splnomocnenie však napriek uvedenému akceptoval, pretože sťažovateľka Mgr. Ľ. Š. – A, K., podľa údajov živnostenského registra svoju podnikateľskú činnosť, a teda aj existenciu   ukončila   ešte   k 31. októbru   2004,   takže   označený   subjekt   v čase   vydania rozhodnutia krajského súdu už nemal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010