znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 234/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. P., B., zastúpeného advokátkou Mgr. I. Š., P., vo veci namietaného porušenia práv zaručených v čl.   5 ods. 1 písm. c)   a ods.   4 a čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Ntvš   1/2007   a jeho   uznesením z 26. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 a jeho uznesením z 26. júna 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 1 Tš 8/2005 z 27. apríla 2007 uznaný vinným z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej len „Trestný zákon“) a z trestného činu podvodu   podľa § 250 ods.   1 a ods. 5 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 250 ods. 5 a § 35 ods. 1 Trestného zákona uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   desať   rokov   so   zaradením   do   tretej nápravnovýchovnej skupiny podľa § 39a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona uložený aj peňažný trest vo výmere 300 000 Sk a pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, špeciálny súd uložil sťažovateľovi náhradný trest odňatia slobody na jeden rok podľa § 54 ods. 3 Trestného   zákona.   Podľa   § 49   ods.   1   a   §   50   ods.   1   Trestného   zákona   špeciálny   súd sťažovateľovi uložil aj trest zákazu činnosti vykonávať akúkoľvek obchodnú živnosť na desať rokov.

Špeciálny súd týmto rozsudkom rozhodol aj o nároku na náhradu škody podľa § 228 ods. 1 a § 229 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Predseda senátu špeciálneho súdu navrhol podaním doručeným najvyššiemu súdu 13. júna   2007   predĺžiť   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   do   30.   novembra   2007 s odôvodnením, že dôvody väzby naďalej trvajú, čo vyplýva z aktuálneho štádia trestného konania s prihliadnutím na vykonané dokazovanie ha hlavnom pojednávaní.

O tomto   návrhu   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Ntvš   1/2007   z 26.   júna   2007 rozhodol tak, že lehotu trvania väzby u sťažovateľa (ako aj u ďalších dvoch obžalovaných) predĺžil do 30. novembra 2007. Proti tomuto uzneseniu sťažnosť prípustná nebola.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením porušil čl. 5 ods. 1 písm.   c)   dohovoru   tým,   že   rozhodol   o jeho   ďalšom   zotrvaní   vo   väzbe   bez   toho,   aby existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, a čl. 5   ods.   4   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   v   napadnutom   konaní najvyššieho   súdu rozhodovali o väzbe sťažovateľa vylúčení sudcovia. Svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodnil jednak tým, že v skutku opísanom vo výroku rozsudku, za ktorý bol dovtedy neprávoplatne odsúdený, absentuje znak zločineckej skupiny, a jednak tým, že tento skutok nie je trestným činom. To, že v predmetnom konaní najvyššieho súdu konali zaujatí sudcovia, sťažovateľ odôvodnil tak, že „O napadnutom uznesení rozhodovali sudcovia F. a K. Obaja sú vylúčení. (...) K. sa v tejto veci mal vylúčiť sám, lebo vo veci už konal ako strana za MS SR (...). Moju žiadosť   o podanie   SPZ (sťažnosť   pre   porušenie   zákona) odmietol,   že   nebolo   meritórne rozhodnuté, hoci sa týkala väzby. Proti mne už SPZ vypracoval a takto som sa znovu dostal do väzby, po lehote, keď nebola predĺžená“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 z 26. júna 2007, ktorým   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   Ing.   P.   P.   bez   toho,   aby   existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a o ktorom rozhodovali vylúčení   sudcovia,   ktorí   boli   napadnutí   námietkou   zaujatosti   o ktorej   nebolo   zákonným spôsobom rozhodnuté, porušil jeho právo na spravodlivý súd podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, ak sa tak stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Podľa tvrdení sťažovateľa k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru došlo postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 a jeho uznesením z 26. júna 2007 tým, že najvyšší súd o predĺžení trvania väzby sťažovateľa rozhodol bez toho, aby existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

V čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru je upravený významný procesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného   na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku (obdobne napr. II. ÚS 35/03)

Čo   sa   týka   porušenia   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   v súlade   s judikatúrou štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi   umožnili úsudok   o tom,   že   konkrétna   osoba   mohla spáchať trestný   čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990].

Dôvodné podozrenie však netreba dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo nelogické, aby pre účely čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru bol trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný,   keďže   toto   je   cieľom   následného   vyšetrovania   a súdneho   konania,   ktorého normálny   priebeh   má   práve   zabezpečiť   vyšetrovacia   väzba   obvineného“   [rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci sťažnosti č. 8087/77 z 3. mája   1978].   V dôsledku   toho   má   vyšetrovacia   väzba   zabezpečiť   „nerušený   priebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia Komisie v prípadoch sťažnosti č. 822478 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že špeciálny (prvostupňový) súd vo veci samej rozhodol 27. apríla 2007 rozsudkom sp. zn. PK 1 Tš 8/2005. Týmto rozhodnutím uznal   sťažovateľa   vinným   z   trestného   činu   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej a teroristickej skupiny a z trestného činu podvodu, za čo mu uložil trest odňatia slobody, peňažný trest a trest zákazu činnosti. Sťažnosťou napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 2 Ntvš 1/2007, v ktorom najvyšší súd predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalších   dvoch   obžalovaných),   bolo   iniciované   návrhom   predsedu   senátu   špeciálneho súdu doručeným najvyššiemu súdu 13. júla 2007. Je zrejmé, že najvyšší súd o predĺžení lehoty   trvania   väzby   rozhodoval   v   čase   a   s   vedomím   už   vyneseného   prvostupňového rozhodnutia v merite veci, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestných činov kladených mu za vinu.

Na tomto mieste je dôležité zdôrazniť, že predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 bolo rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby, a nie preskúmavanie rozhodnutia v merite veci, t. j. o vine a treste.

V zmysle uvedeného s prihliadnutím na citovanú judikatúru ESĽP a Komisie vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ústavný súd konštatuje, že vzľadom na závery hoc neprávoplatného rozsudku špeciálneho súdu nemožno spochybniť „existenciu faktov alebo informácií, ktoré by umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba (sťažovateľ) mohla spáchať trestný čin“. Vynesenie rozsudku vo veci samej totiž predpokladá viac ako len dôvodné podozrenie zo spáchania konkrétneho trestného činu konkrétnou osobou. Vyplýva to okrem iného   aj   z   toho,   že   rozsudok   predstavuje   spôsob   meritórneho   rozhodnutia,   ktorým   sa završuje   činnosť   súdu   na   hlavnom   pojednávaní   a   riešia   sa   ním   najdôležitejšie   otázky hlavného pojednávania, t. j. otázka viny a otázka uloženia trestu. Rozsudkom sa rozhoduje v prípadoch, keď už neprichádza do úvahy iný postup, ako rozhodnutie o vine (či nevine) a treste.   Súdnym   rozhodnutím   o   prerokovávanej   veci   sa   zároveň   končí   celé   hlavné pojednávanie, preto sa vyžaduje, aby bolo podložené výsledkami dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Úlohou najvyššieho súdu nebolo v namietanom konaní vzhľadom na jeho predmet preskúmavať a následne potvrdiť, príp. spochybniť závery špeciálneho súdu   uvedené   v   jeho   rozsudku,   ale   naopak,   rozsudok   špeciálneho   súdu   bol   jedným z „pokladov“ na rozhodnutie najvyššieho súdu o návrhu predsedu senátu špeciálneho súdu na predĺženie trvania lehoty väzby.

Na základe uvedeného možno jednoznačne usúdiť, že najvyšší súd nerozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 a nerozhodol uznesením z 26. júna 2007 o predĺžení   trvania   lehoty   väzby   sťažovateľa   bez   existencie   „dôvodného   podozrenia“ zo spáchania trestného činu tak, ako to tvrdil sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm.   c)   dohovoru   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

Navyše treba dodať, že čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru obsahujú základné práva, ktoré v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich ústavne vymedzených oprávnení podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu na ochranu týchto základných práv vzniká len v prípade, ak sťažovateľ tvrdil a preukázal sám alebo prostredníctvom dokazovania pred ústavným súdom také skutkové okolnosti, ktoré   by   potvrdili   záver   o   porušení   ústavnoprocesných   princípov   upravujúcich   ochranu týchto základných práv všeobecným súdom. V žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie, že všeobecný súd vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby, rozhodovaní o prepustení z väzby, predĺžení   času   väzby)   nechránil   tieto   základné   práva   v súlade   s predstavou   obvineného (sťažovateľa). Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo nahradzoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa.

2. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

K porušeniu čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa slov sťažovateľa tým, že v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 rozhodovali a uznesením z 26.   júna   2007   rozhodli   vylúčení   sudcovia,   ktorí   boli   napadnutí   námietkou   zaujatosti, o ktorej nebolo zákonným spôsobom rozhodnuté.

Sťažovateľ toto   svoje tvrdenie odôvodnil   tým,   že „o napadnutom uznesení   rozhodovali sudcovia F. a K. Obaja vylúčení“. K osobe JUDr. J. K. taktiež uviedol, že „sa v tejto veci mal vylúčiť sám, lebo vo veci už konal ako strana za MS SR (...). Moju žiadosť o podanie SPZ odmietol, že nebolo meritórne rozhodnuté, hoci sa týkala väzby. Proti mne už SPZ vypracoval a takto som sa znovu dostal do väzby, po lehote, keď nebola včas predĺžená“.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o predĺžení trvania jeho väzby, ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého sťažovateľ namietal porušenie svojho práva, sa vzťahuje iba na konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípade o oprávnenosti trestného obvinenia. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní   alebo   rozhodnutí,   ktoré   sa   priamo   netýkajú   oprávnenosti   trestného   obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Ak teda konanie o rozhodnutí o väzbe nepodlieha režimu čl. 6 dohovoru, tak ani rozhodnutie (a jemu predchádzajúci postup) najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 z 26. júna 2007 nemohlo tento článok dohovoru porušiť. Článok 6 dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivý proces, sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania   všeobecného   súdu   o predĺžení   trvania   väzby,   pre   ktoré   platí   špeciálna, pokiaľ   ide   o procesné   záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe,   v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Sťažovateľ   teda   namieta   porušenie   svojich   práv   takým   postupom   a rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje (II. ÚS 23/05, IV. ÚS 65/05).

Sťažnosť   je   preto   v   tejto   časti   zjavne   neopodstatnená   pre   nezlučiteľnosť   ratione materiae medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným článkom dohovoru (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Obdobne   ústavný   súd   konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   sťažovateľa v súvislosti   s námietkou   porušenia   jeho   práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   tým,   že   o predĺžení   trvania   väzby   rozhodli sudcovia, ktorí mali byť vylúčení. Zo znenia tohto článku (tak ako je už citovaný) vyplýva, že   ustanovenie   tohto   odseku   neposkytuje   ochranu   práv   sťažovateľa   tak,   ako   to,   súc zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, požaduje v konaní pred ústavným súdom. V prípade, že podľa názoru sťažovateľa nebolo o predĺžení trvania lehoty väzby rozhodnuté v súlade so zákonom, je namieste využiť ochranu práv zaručených v ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. c) v spojení s ods. 3 tohto článku dohovoru.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Nad rámec však treba poznamenať, že prílohu sťažnosti podanej ústavnému súdu tvoril sťažovateľom vypracovaný prehľad rozhodovania o jeho námietkach zaujatosti proti jednotlivým sudcom špeciálneho súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorí konali v jeho trestnej veci. V zhrnutí tohto prehľadu napokon sťažovateľ uviedol: „V bode A rozhodovali dvaja vylúčení sudcovia, zamietli námietku voči sudcovi v bode B. Potom aj v bode B. rozhodoval vylúčený sudca, zamietol námietku voči sudcom v bode C. Potom aj v bode C. rozhodovali vylúčení sudcovia, zamietli sťažnosť voči sudcom ŠS sú naďalej vylúčení. (...) ŠS rozhodol rozsudok sp.   zn.   PK   –   1   Tš 8/05   z 27.   4.   2007   v nezákonnom zložení senátu (vylúčení sudcovia).“

Sťažovateľ ďalej v tomto prehľade uviedol, že najvyšší súd uzneseniami sp. zn. 1 Toš Nd 3/2007 z 12. apríla 2007, sp. zn. 2 Toš Nd 1/07 a 2 Toš Nd 2/07 z 18. apríla 2007, ako aj sp.   zn. Tošs   6/07 z 19.   apríla   2007 rozhodol,   že sudcovia   najvyššieho   súdu   JUDr.   M., JUDr. K., JUDr. F. a JUDr. K. a sudcovia špeciálneho súdu JUDr. P., JUDr. K. a JUDr. K. nie sú vylúčení z rozhodovania trestnej veci sťažovateľa.

Rozhodnutím,   ktorým   mali   byť   podľa   názoru   sťažovateľa   porušené   jeho   práva zaručené v čl. 5 ods. 4 a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je označené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 z 26. júna 2007. Správnosť iných, t. j. už uvedených rozhodnutí, ktorými bolo rozhodované o námietkach zaujatosti jednotlivých sudcov či už najvyššieho alebo špeciálneho súdu, sťažovateľ nenapáda, pritom podľa názoru ústavného súdu sú to práve tie uznesenia a postupy im predchádzajúce, ktorých podstatu tvorilo rozhodovanie a rozhodnutie o otázke zaujatosti sudcov v tom zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Z tohto pohľadu by ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti mohol odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými právami zaručenými dohovorom.

K tvrdeniam sťažovateľa, že JUDr. J. K. sa mal sám vylúčiť z konania, pretože už vo veci   konal   ako   „strana“   za   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“),   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z listu   ministerstva spravodlivosti   č.   2154/2003-61/D/149   z 12.   marca   2003   vyplýva,   že   JUDr.   J.   K.   ako generálny   riaditeľ   sekcie   trestného   práva   ministerstva   spravodlivosti   odložil   (teda   nie „odmietol“ ako to tvrdí sťažovateľ) podnet sťažovateľa na podanie sťažnosti pre porušenie zákona   ako   predčasne   predložený,   avšak   zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ale   ani   z jej   príloh nevyplynuli   žiadne   skutočnosti   nasvedčujúce   tomu,   že   by   boli   naplnené   podmienky vylúčenia sudcu najvyššieho súdu v zmysle ustanovení § 31 Trestného poriadku tak, ako to vyplýva z prednesu sťažovateľa v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Navyše o predĺžení trvania väzby sťažovateľa najvyšší súd rozhodoval na verejnom zasadnutí, na ktorom boli prítomní obhajcovia sťažovateľa, a to konkrétne JUDr. R. M. a JUDr. J. T. (ale aj náhradný obhajca Mgr. M. K.), ktorí mohli a mali navrhnúť vylúčenie sudcu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania,   pokiaľ   boli   presvedčení   o dôvodnosti takéhoto postupu. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí však vznesenie námietky zaujatosti vo veci   konajúcich   sudcov   zo   strany   sťažovateľových   obhajcov   nevyplýva.   Uvedená skutočnosť by mohla byť rovnako dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 i. f. (...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.)

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008