znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 234/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 140/2004 z 30. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. O. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2005 doručená sťažnosť Ing. O. M., B., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 140/2004 z 30. júna 2005. Advokátka sťažovateľky prevzala toto rozhodnutie 22. augusta 2005. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo jej dovolanie zamietnuté bez nariadenia „dovolacieho“ pojednávania, pričom poukazuje na vecnú nesprávnosť tohto rozhodnutia, aj jemu predchádzajúcich rozhodnutí. Preto žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a súčasne   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo 140/2004   z 30.   júna   2005   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 197/03 zo 4. mája 2004.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmal,   či   rozhodnutie najvyššieho súdu sp.   zn. 3 Cdo 140/2004 z 30. júna 2005 zakladá možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označeného základného práva, a dospel k záveru, že tomu tak nie je.   Ústavný   súd   k takémuto   názoru   dospel   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   sa   vecou   sťažovateľky   meritórne zaoberal,   hoci   jej   dovolanie   zamietol.   Už   táto   skutočnosť   signalizuje,   že   najvyšší   súd neodmietol   sťažovateľke   právo   na   súdnu   ochranu.   Po   posúdení   obsahu   napadnutého rozhodnutia   ústavný   súd   dospel   tiež   k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie o zamietnutí dovolania dostatočne odôvodnil a stotožnil sa s právnym názorom odvolacieho súdu,   s ktorým   však   sťažovateľka   nesúhlasí.   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej činnosti vyslovil, že nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom všeobecného súdu nezakladá dôvod   na   vyslovenie   porušenia   jeho   základných   práv.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti ústavný súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je ani svojvoľné, ani arbitrálne, t. j. nie sú dôvody smerujúce k možnému vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky   po   prípadnom   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a preto   ústavný   súd odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše, sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti žiadne relevantné dôvody, ktoré by zakladali predpoklad možného vyslovenia porušenia označeného základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2005