znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 234/03-26

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Klučku a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti Ing. V. K., bytom V., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97   p o r u š e n é b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. V. K. trovy konania vo výške 8   800 Sk (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún) na účet jej   právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   K.,   bytom   V.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97.  

Predmetom   namietaného   konania   je   žaloba   o vyhlásenie   neplatnosti   uznesení Valného zhromaždenia spoločnosti FIDES, s. r. o., doručená sťažovateľkou krajskému súdu 30. septembra 1997. Sťažovateľka uvádza, že v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 sa dosiaľ uskutočnili štyri pojednávania a vec nie je právoplatne skončená.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   hodnotí   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní obdobie od 8. januára 1998, keď krajský súd zaslal sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k žalobe,   do   2.   apríla   2001,   keď   sa   konalo   prvé   pojednávanie.   Rovnako   hodnotí sťažovateľka   aj   obdobie   od   10.   decembra   2001,   keď   bolo   krajskému   súdu   doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 194/01 z 26. septembra 2001, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu z 2. mája 2001 o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia do 9. mája 2002, keď sa vo veci konalo druhé pojednávanie. Sťažovateľka   zároveň   poukazuje   na   skutočnosť,   že   krajskému   súdu   nebránila   žiadna prekážka konať vo veci už od 2. mája 2001, pretože prejednávanie odvolania voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia nebolo konaním v merite veci. Za zbytočné   prieťahy   v konaní   hodnotí   sťažovateľka   aj   obdobie   od   konania   druhého pojednávania,   t.   j.   od   9.   mája   2002,   do   26.   júna   2003,   keď   sa   vo   veci   konalo   tretie pojednávanie.   Za   zbytočné   prieťahy   v konaní   považuje   sťažovateľka   aj   odročenie pojednávania   nariadeného   na   2.   október   2003   za   účelom   odstránenia   nedostatkov splnomocnenia, ktoré podľa jej názoru neexistovali.

Zo sťažnosti vyplýva, že 22. mája 2002 sťažovateľka podala predsedníčke krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov.

Doterajší   postup   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   44   Cb   82/97 sťažovateľka hodnotí ako porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Zároveň   v sťažnosti   vyslovila   právny   názor,   že   doterajším   postupom krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy. Tento právny názor   sťažovateľka   opiera   najmä   o rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   48/97, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol: „Ústava SR neustanovuje štátnym orgánom právomoci,   ktoré   by   mohli   uplatniť   spôsobom   porušujúcim   práva   občanov.   Keď   štátny orgán   svojím   konaním,   alebo   opomenutím   poruší   právo   alebo   slobodu,   ktorú   ústava zaručuje občanovi, svoju právomoc neuplatní v súlade s ústavou... Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva   okrem   iného   v tom,   že   všetky   subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.“.

Sťažovateľka žiada aj priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk. Tento návrh odôvodňuje okrem iného stratou dôvery v súdy a súdnu moc, v dôsledku čoho psychicky trpí pocitmi menejcennosti a úzkosti. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že v dôsledku prieťahov v konaní nebude mať pre ňu prípadný výsledok sporu reálny a praktický   význam, pretože voči   odporcovi   bol   podaný návrh   na vyhlásenie konkurzu, ktorý bude pravdepodobne zamietnutý pre nedostatok majetku.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní Ing. V. K. c/a Fides, s. r. o. vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 porušil právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a aby sa jej vec prejednala v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, čím porušil aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke peňažnú sumu vo výške 500.000,- Sk ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy konania a právneho zastupovania.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   26.   novembra   2003 a v časti, v ktorej   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ju prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k sťažnosti, ako aj k otázke konania ústneho pojednávania. Na vyjadrenie k otázke ústneho pojednávania vyzval ústavný súd aj sťažovateľku.

Sťažovateľka a aj krajský súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka krajského súdu k sťažnosti sťažovateľky uviedla:„Nahliadnutím do spisového materiálu sp. zn. 44 Cb 82/97 som zistila, že návrh Ing.   V.   K.   na   vyslovenie   neplatnosti   uznesenia   Valného   zhromaždenia   proti   odporcovi FIDES, s. r. o., Viničné bol podaný na Krajský súd v Bratislave 30. 9. 1997. Vec bola podľa platného rozvrhu práce pridelená zákonnej sudkyni – predsedníčke senátu JUDr. P., ktorá 11. 10. 1997 zaslala návrh na vyjadrenie odporcovi. Odporca sa vyjadril 18. 12. 1997 a následne bolo 8. 1. 1998 zaslané vyjadrenie navrhovateľke. Úpravou sudkyne zo 4. 2. 1998 bol spis daný do poradia, nakoľko v uvedenom období bol na tunajšom súde veľmi vysoký nápad vecí a tiež i nevybavených vecí v obchodnej agende. Jednotlivé veci sa preto vybavovali postupne podľa dátumu ich nápadu. Rozvrhom práce na rok 2001 vec bola pridelená do senátu JUDr. H., nakoľko JUDr. P. sa vzdala funkcie sudcu. Nová zákonná sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na   deň   2.   4.   2001   –   pojednávanie   však   bolo odročené,   nakoľko   navrhovateľka   podala   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Po výzve na zaplatenie súdneho poplatku a následne po jeho zaplatení 2. 5. 2001 súd rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Navrhovateľka sa proti nemu odvolala a po vykonaní   jednotlivých   úkonov   bol   spis   19. 7. 2001   predložený   na   odvolacie   konanie Najvyššiemu súdu SR. Po rozhodnutí NS SR z 26. 9. 2001 a vrátení spisového materiálu tunajšiemu súdu dňa 17. 12. 2001 bolo po jeho doručení vytýčené pojednávanie na deň 9. 5. 2002. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia právnej zástupkyne odporcu. Zmenou rozvrhu práce bola vec od 1.   6.   2002 pridelená ďalšiemu zákonnému sudcovi JUDr. M., z dôvodu odchodu JUDr. H. na Najvyšší súd SR. Vzhľadom na množstvo vecí, ktoré mal JUDr. M. pridelené a nevybavené, po oboznámení a naštudovaní veci 21. 5. 2003 vytýčil termín pojednávania na deň 26. 6. 2003. Pojednávanie bolo odročené ako aj ďalšie, ktoré sa uskutočnili 2. 10., 23. 10., 27. 11. a 11. 12. 2003. Na poslednom pojednávaní vzniesla   navrhovateľka   námietku   voči   konajúcemu   senátu   z dôvodu   jeho   nezákonnosti. Prípisom zo dňa 15. 12. 2003 bola vyzvaná na jej špecifikovanie.

Z prehľadu   vyplýva,   že   pri   prejednávaní   veci   boli   spôsobené   čiastočné   prieťahy v konaní, ktoré boli objektívneho charakteru, vyplývajúce z vysokého nápadu vecí.“.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil   tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu krajského súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 ide o vyhlásenie neplatnosti uznesenia Valného zhromaždenia spoločnosti FIDES, s. r. o., na základe návrhu sťažovateľky doručeného krajskému súdu 30. septembra 1997. Ide o konanie, ktoré právne ani skutkovo   zložité   nie je, na čo   nepoukázala ani predsedníčka   krajského súdu,   a táto skutočnosť nemohla výrazným spôsobom ovplyvniť celkovú dĺžku namietaného súdneho konania.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 44 Cb 82/97, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd považuje postup sťažovateľky za aktívny a nemohol nijakým spôsobom prispieť k celkovej dĺžke vzniknutého konania. Využitie procesných úkonov, na ktoré   bola   sťažovateľka   oprávnená   podľa   príslušných   právnych   predpisov   (návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia,   uplatnenia námietky zaujatosti) neprekročili rozumnú mieru a nemohli byť teda dôvodom na neúmerné predĺženie konania.

3.   Posledným   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 44 Cb 82/97, bol postup krajského súdu.

Ústavný súd zo sťažnosti, z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu a zo spisu zistil nasledovné:

Po   podaní návrhu sťažovateľky 30. septembra   1997 vec bola pridelená zákonnej sudkyni, ktorá 21. októbra 1997 zaslala návrh na vyjadrenie odporcovi, ktorý sa k veci vyjadril   18.   decembra   1997,   a následne   bolo   8.   januára   1998   zaslané   vyjadrenie sťažovateľke. Toto obdobie ústavný súd nehodnotí ako také, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Dňa 4. februára 1998 bol spis daný do poradia (predsedníčka súdu argumentovala vysokým nápadom vecí a vysokým počtom nevybavených vecí v obchodnej agende) a do 19. februára 2001, keď bolo nariadené súdne pojednávanie na 2. apríl 2001 neurobil súd vo veci ani jeden procesný úkon. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pri uplatnení už vyššie   uvedených   kritérií   je   z hľadiska   postupu   súdu   ich   aplikácia   oveľa   jednoduchšia v prípadoch, v ktorých ústavný súd zistil, že súd bol celkovo nečinný, resp. neurobil vo veci žiadne úkony (II. ÚS 4/03). Za takéto obdobie považuje ústavný súd obdobie od februára 1998 do februára 2001, keď krajský súd neurobil vo veci ani jeden procesný úkon a dopustil sa zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia označených práv sťažovateľky.

V súvislosti s argumentáciou o vysokom nápade vecí a množstve nevybavených vecí ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   nahromadený   počet   vecí nemôže ísť na ťarchu účastníka konania (II. ÚS 40/97, II. ÚS 74/97, II. ÚS 18/98).Obdobie   od   nariadenia   pojednávania,   počas   ktorého   sa   uskutočnilo   pojednávanie 2. apríla 2001, rozhodovalo sa o návrhu na predbežné opatrenie (2. mája 2001), predložilo sa toto rozhodnutie namietnuté odvolaním Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, vrátil sa spis   opätovne   krajskému   súdu   spolu   s rozhodnutím   (december   2001),   až   do   nariadenia a konania   pojednávania   9.   mája   2002   nevykazuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky zbytočných prieťahov v konaní. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd uzavrel, že v tomto období neboli porušené označené práva sťažovateľky.

Od 1. júna 2002 bola vec pridelená v poradí už tretiemu zákonnému sudcovi.

Ústavný súd zistil, že od júna 2002 do mája 2003, keď bolo nariadené pojednávanie na 26. jún 2003, krajský súd neurobil vo veci žiaden procesný úkon a ústavný súd toto obdobie   hodnotí   ako   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní a k porušeniu označených práv sťažovateľky.

V ďalšom období od 26. júna 2003 do decembra 2003 nariadil krajský súd síce päť pojednávaní (26. júna, 2. októbra, 23. októbra, 17. novembra a 11. decembra 2003), avšak všetky   boli   odročené   (pre   neúčasť   odporcu,   nedostatočnú   plnú   moc   odporcu).   Jediným konkrétnym zistením súvisiacim s vecou bolo zistenie, že odporca je v konkurznom konaní.

Sťažovateľka 10. novembra 2003 okrem sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní namietala aj porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Na poslednom pojednávaní 11. decembra 2003 vzniesla sťažovateľka námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi; prípisom z 15. decembra 2003 bola vyzvaná na jej špecifikovanie. Ústavný súd toto   obdobie   v činnosti   krajského   súdu   nezhodnotil   ako   také,   v   ktorom   by   došlo k zbytočným prieťahom v konaní a k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd uzavrel, že v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenie.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 44 Cb 82/97 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, pričom sťažovateľka požadovala priznanie finančného zadosťučinenia 500 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 44 Cb 82/97 berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne   nepričinila, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a povahu   prípadu,   ako   aj   naplnenie   princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania 8 800 Sk, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. J. H. (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002,   ktorá   bola   12   811   Sk,   pretože   išlo   o úkony   urobené   v roku   2003.   Náhrada   bola priznaná za dva úkony (vyplynulo zo spisu) po 4 270 Sk a 130 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2004