SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 233/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Lopezovou,Ďatelinová 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010a jeho rozsudkom z 1. februára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013 a jeho uznesenímz 28. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 a jeho rozsudkom z 1. februára 2012 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 4 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013 a jeho uznesením z 28. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcomv súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 13 C 20/1999, v ktorom sa žalobou v znení jej zmeny pripustenej uznesenímokresného súdu z 18. augusta 1999 proti obchodnej spoločnosti,
[do 18. novembra 2015 so sídlom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“,v citáciách aj „odporca“)], domáhal zaplatenia autorskej odmeny v sume 600 000 Sk spolus úrokom z omeškania počítaným od 30. apríla 1994 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Okresný súd o tejto žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 20/1999z 2. októbra 2001, ktorým ju v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a súvisiacimvýrokom o trovách konania zaviazal sťažovateľa na ich náhradu žalovanej.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 358/02-148 zo 16. októbra 2003 tak,že označený rozsudok okresného súdu, v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie.
Okresný súd potom ako vec opätovne prerokoval, vychádzajúc z právneho názorukrajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k. 13 C 20/1999-376 z 10. decembra 2009(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v merite veci rozhodol o povinnosti žalovanejzaplatiť sťažovateľovi sumu 19 916,35 € (600 000 Sk) spolu s 10 % úrokom z omeškaniaročne od 26. januára 2009 do zaplatenia, s poukazom na § 142 ods. 3 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“) priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania v sume1 095,41 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku v rozsahu, v ktorom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa,ako aj v rozsahu priznanej náhrady trov konania podal sťažovateľ odvolanie, v ktoromna podklade dôvodov v ňom uvedených navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutýchčastiach zmeniť, priznať úrok z omeškania za obdobie, ktoré vymedzil v žalobe, a v častitrov právneho zastúpenia mu priznať ich náhradu vo výške 20 % z autorskej odmenya z úrokov z omeškania.
O predmetnomodvolanísťažovateľarozhodolkrajskýsúdrozsudkomč. k. 2 Co 77/2010-415 z 1. februára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,že rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 77/2010-418 z 15. februára 2012 nepriznal sťažovateľovináhradu trov odvolacieho konania.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým napadolpotvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu týkajúci sa nepriznania mu úrokovz omeškania a trov konania, pričom krajskému súdu najmä vytýkal, že jeho postupommu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], čo odôvodnil s poukazomna rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 243/2007, a tiež namietal nesprávne právneposúdenie otázky určenia počiatku omeškania žalovanej a výšky úrokov z omeškania.
Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súduv napadnutom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013 z 28. apríla 2014(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľa s poukazom na § 243bods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné odmietol.
Proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ podľačl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnýmisúdmi, v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy, listiny,dohovoru a dodatkového protokolu konštatuje, že rozhodnutia všeobecných súdov vydanév jeho veci, v rámci troch stupňov súdnej sústavy sú„v rozsahu čo do zamietnutej časti príslušenstva a nepriznanej náhrady trov právneho zastúpenia... rozhodnutiami v rozpore so zákonom a vykazujú znaky arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti, z ústavného hľadiska sú neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základných práv sťažovateľa“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.11 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 77/2010-415 zo dna 1. 2. 2012 a Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013, zo dňa 28. 4. 2014, a konaním ktoré im predchádzalo, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 77/2010-415 zo dňa 1. 2. 2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013, zo dňa 28. 4. 2014, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR na účet právnej zástupkyne JUDr. Daniely Lopezovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každýsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávisloma nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konaniaposkytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravnéhoprostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorýchuplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovenézákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musíposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnejochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožnopovažovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé takérozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformnýmspôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,aby zachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania(m. m. I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské právapripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorýchsa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnúodpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolaniamôže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielskuz 21. 1. 1999).
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 a jeho rozsudkom
Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.2 Co 77/2010 a jeho rozsudku je najprv potrebné poukázať na právny názor ústavného súdu,podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok(dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následneodmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielenproti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak nímdošlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Keďže uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. mája 2014, ústavnýsúd považuje lehotu na podanie sťažnosti proti namietanému postupu krajského súdu a jehorozsudku za dodržanú.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ krajskému súdu predovšetkým vytýkaarbitrárnosť jeho rozsudku, pretože„... svoje rozhodnutie pokiaľ ide o nepriznanú časť úrokov z omeškania, ani pokiaľ ide i nepriznané trovy právneho zastúpenia sťažovateľa, riadne neodôvodnil, neodpovedal na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nevysporiadal sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľa“.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať namietaný postup krajského súdu pri odôvodňovaní jehorozsudku za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľproti nemu uplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudokokresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia označeného rozsudku rekapitulovalpodstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenúv odvolacom konaní a, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v častirelevantnej pre toto konanie uviedol:
„Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami navrhovateľa v podanom odvolaní proti časti výroku, ktorými boli navrhovateľovi priznané úroky od 26. 01. 2009 z dôvodu, že i podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne posúdil začiatok omeškania odporcu s plnením peňažného dlhu a následne správne aplikoval aj nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., týkajúcu sa výšky úroku z omeškania.
Pochybenie súdu prvého stupňa nebolo zistení ani v rozhodnutí o náhrade trov konania. K námietkam navrhovateľa v odvolaní o nepriznaní trov právneho zastúpenia súdom prvého stupňa odvolací súd uvádza, že pokiaľ právny zástupca navrhovateľa uzavrel s navrhovateľom zmluvu o zastupovaní s tým, že mu za zastupovanie patrí podielová odmena za poskytovanie právnej pomoci vo výške 20% z hodnoty veci, ktorá je predmetom sporu, tak uvedená zmluva je uzavretá iba vo vzťahu advokáta a osoby, ktorú zastupuje a nároky z nej si môže splnomocnenec uplatňovať iba voči klientovi, nie voči súdu, resp. protistrane v spore, nakoľko súd môže priznať náhradu trov právneho zastúpenia iba vo výške tarifnej odmeny a nie ako sa mylne domnieva navrhovateľ, vo výške podielovej odmeny.“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustálenéhoprávneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniarozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydanév priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebnév ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorejokresný súd k určeniu počiatku omeškania žalovanej a výšky úrokov z omeškania uviedol:„Predmetom konania bol nárok navrhovateľa na zaplatenie autorskej odmeny v navrhovateľom požadovanej výške. V danom prípade nebolo možné určiť autorskú odmenu podľa vyhlášky /v zmysle § 13 ods. 4 autorského zákona/ ani podľa znenia zmluvy, lebo zmluva nebola uzavretá, preto súd nariadil v zmysle § 127 O. s. p. znalecké dokazovanie za účelom stanovenia výšky autorskej odmeny tak, ako to súdu prvého stupňa záväzne uložil v uznesení zo dňa 16. 10. 2003 Krajský súd v Bratislave. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ nebola výška autorskej odmeny znaleckým posudkom stanovená, nebola známa ani účastníkom konania, preto sa odporca nemohol dostať do omeškania s jej zaplatením. Súd ustálil ako prvý deň omeškania 26. 01. 2009, pričom vychádzal z návratky doručenky, z ktorej je zrejmé, že odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu prevzal znalecký posudok vo veci stanovenia jednorázovej výšky autorskej odmeny dňa 23. 01. 2009 (piatok), kedy sa oboznámil s výškou autorskej odmeny stanovenou znalcom, mal teda o nej vedomosť, a bol povinný plniť. Keďže žalovanú istinu neuhradil, nasledujúci pracovný deň 26. 01. 2009 sa dostal do omeškania, nakoľko vedomosť o tom, že právny základ nároku navrhovateľa je daný... O výške úroku z omeškania s plnením peňažného dlhu rozhodol súd v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01. 01. 2009, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k 26. 01. 2009 bola 2,00 %.“
Výrok o trovách konania okresný súd odôvodnil takto:«Právny zástupca navrhovateľa doručil súdu dňa 17. 12. 2009 písomné podanie, v ktorom uviedol, že citácia:
„Podľa zmluvy o zastupovaní, ktorú som uzavrel s navrhovateľom súdneho konania a v súlade s vyhláškou č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení neskorších predpisov, ako odmenu advokáta, podielovú odmenu 20 % z hodnoty veci, ktorá je predmetom konania na súde.“...
Súd po starostlivom vyhodnotení obsahu písomného podania právneho zástupcu navrhovateľa dospel k záveru, že právny zástupca, resp. navrhovateľ... týmto písomným podaním nesplnil jeho povinnosť vyčísliť náhradu trov konania v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p..
Z textu tohto písomného podania síce jednoznačne vyplýva, že právny zástupca navrhovateľa sa s navrhovateľom ako jeho klientom dohodol v súlade s vyhl. č. 240/1990 Zb. na podielovej odmene vo výške 20 % z hodnoty predmetu sporu, avšak, z tohto písomného podania nevyplýva žiadny (z procesného hľadiska právne relevantný) prejav vôle navrhovateľa alebo jeho právneho zástupcu, ktorý by bolo možné, hoci aj výkladom, posúdiť ako vyčíslenie (uplatnenie) konkrétnej sumy náhrady trov právneho zastúpenia.
Toto písomné podanie... obsahuje len oznámenie o tom, že navrhovateľ a jeho právny zástupca sa dohodli na podielovej odmene, naviac za stavu, keď so zreteľom na ustanovenia § 151 ods. 5 O. s. p., v spojení s § 18 ods. 1 vyhl. č. 655/2004, súd nemôže ani úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške podielovej odmeny, ale iba vo výške tarifnej odmeny.
Preto... nemožno toto podanie považovať za vyčíslenie náhrady trov konania a právneho zastúpenia v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p. Keďže navrhovateľ ani jeho právny zástupca žiadne ďalšie písomné podanie, ktorým by vyčíslili náhradu trov konania a právneho zastúpenia v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p. súdu nedoručili, súd nemal inú možnosť, ako postupovať podľa § 151 ods. 2 O. s. p. a priznať navrhovateľovi náhradu len tých trov, ktoré vyplývali ku dňu rozhodnutia zo súdneho spisu, tak, ako boli vyššie vyčíslené v sume 1.095,41 Eur, s výnimkou trov právneho zastúpenia.»
Okresným súdom formulované právne závery nenesú žiadne prvky arbitrárnostiv jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoréby mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnúneudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúcemu jehovydaniu.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súduv spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnejargumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdovústavne akceptovateľným zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súduv spojení s rozsudkom okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len opakovaním jehopredchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje s právnymi závermivyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a je výlučne výrazom jeho odlišnéhoprávneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktoréhoústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený ani povinný vstupovať(m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajskéhosúdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosťvyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnúabsenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi závermivšeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavyvšeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľa (čl. 20 ods. 1ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje,že všeobecné súdy, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy garantujúce základné právaúčastníkov konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa názoruústavného súdu v konaní o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietanéporušenie práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchtopráv nebol postup všeobecných súdov ani svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutiasú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuťako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013 a jeho uznesením
Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka arbitrárnosť jeho uznesenia, pretožesa nezaoberal vecnou stránkou jeho dovolania. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí,že„[a]bsencia odôvodnenia rozsudku krajského súdu... spochybňuje možnosť [jeho] riadneho preskúmania... dovolacím súdom... a teda...[ide o]vadu konania, ktorá podľa § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania“.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým odmietol dovolaniesťažovateľa, v relevantnej časti uviedol:
„Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Rovnako odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, pričom sa vyporiadal aj s námietkami oboma účastníkmi uvádzanými v dôvodoch odvolania. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné...
... namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu aj žalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobomvysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutieo prípustnosti dovolania v danej veci.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd v prvom radeskúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolaniesmeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, s tým, že nejde o prípad, keďje dovolanie prípustné podľa § 237 písm. a) až g) OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešloani o prípady podľa § 238 OSP, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľaproti predmetnému rozsudku krajského súdu nie je prípustné. Ústavný súd považuje tentozáver za racionálny, vyplývajúci z relevantných skutkových a právnych zistení, rozhodnenie arbitrárny, pričom najvyšší súd ho primerane odôvodnil.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktoromje založené uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jehoneprípustnosti, je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci ničnenasvedčuje tomu, že by ním alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu mohlo dôjsťk porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkovéhoprotokolu.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi sa ani v tomto prípade nepodarilo preukázať,také nedostatky v postupe najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoréby vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľapo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienkyna poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016