SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 233/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti LindeEngineering Dresden GmbH, Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko, zastúpenejadvokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniachvedených pod sp. zn. 2 Sžf 59/2013 a sp. zn. 2 Sžf 57/2013 a jeho rozsudkamiz 12. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH vedenépod sp. zn. Rvp 4735/2014 a sp. zn. Rvp 4736/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4735/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t aako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. apríla 2014osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH,Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovonámestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.2 Sžf 59/2013 a sp. zn. 2 Sžf 57/2013 (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho rozsudkamiz 12. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).
Zo sťažností vyplýva, že organizačná zložka sťažovateľky „Linde EngineeringDresden GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ [predtým „Linde – KCADRESDEN GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ (ďalej len „organizačnázložka“)] bola v Slovenskej republike zriadená na realizáciu projektu obchodnej spoločnosti Sťažovateľka ako zriaďovateľka organizačnej zložky prijímala faktúryod dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členskýchštátov Európskej únie a USA. Po detailnom skontrolovaní skutočne vykonanýchprác, dodaných tovarov a vystavených dodávateľských faktúr postúpila sťažovateľka tietofaktúry svojej organizačnej zložke, čím vznikal časový nesúlad medzi prijatímdodávateľských faktúr a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky [v zmysle zákona č. 333/2011 Z. z.o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisovFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“; v citáciách aj„daňové riaditeľstvo“)] rozhodnutím sp. zn. I/222/17684-135633/2009/992895-rzo 14. decembra 2009 (ďalej len „prvé rozhodnutie finančného riaditeľstvazo 14. decembra 2009“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I (ďalej len„daňový úrad“) sp. zn. 600/232/165697/09/Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „prvérozhodnutie daňového úradu z 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlades § 35 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkova o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase relevantnompre posúdenie veci (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) organizačnej zložkeuložená pokuta v sume 33 110,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúcehoz v poradí piateho dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie júl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmernéhoodpočtu 18. augusta 2006, pozn.) v poradí piate dodatočné daňové priznanie dane z pridanejhodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým znížila nadmerný odpočet vyplývajúciz v poradí štvrtého dodatočného daňového priznania o sumu 882 947,02 € na sumu71 711,39 €. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sasťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti postupu a prvého rozhodnutia daňovéhoúradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu a prvého rozhodnutia finančnéhoriaditeľstva zo 14. decembra 2009. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 116/2010z 22. februára 2013 (ďalej len „prvý rozsudok z 22. februára 2013“) žalobu zamietol.Na základe odvolania prvý rozsudok krajského súdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyššísúd napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 59/2013 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedenápod sp. zn. Rvp 4735/2014).
Finančné riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/222/17681-135630/2009/992895-rzo 14. decembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie finančného riaditeľstvazo 14. decembra 2009“) potvrdilo rozhodnutie daňového úradu sp. zn.600/232/165560/09/Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie daňového úraduz 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlade s § 35 ods. 3 zákona o správe danía poplatkov organizačnej zložke uložená pokuta v sume 12 592,10 € zo súčtu vlastnejdaňovej povinnosti uvedenej v treťom dodatočnom daňovom priznaní a nadmernéhoodpočtu uvedeného v druhom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie apríl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmernéhoodpočtu 24. novembra 2005, pozn.) tretie dodatočné daňové priznanie dane z pridanejhodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 a opravila ním nadmerný odpočet uvedenýv druhom dodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty na vlastnú daňovúpovinnosť k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 65 600,64 €.Žalobou doručenou krajskému súdu sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnostipostupu a druhého rozhodnutia daňového úradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupua druhého rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 14. decembra 2009. Krajský súdrozsudkom sp. zn. 4 S 123/2010 z 22. februára 2013 (ďalej len „druhý rozsudokz 22. februára 2013“) žalobu zamietol. Na základe odvolania druhý rozsudok krajskéhosúdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn.2 Sžf 57/2013 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 4736/2014).
Sťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že organizačná zložka bola „zo strany príslušného daňového úradu usmernená tak, aby spätne priznala svoju daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu, ktorý je uvedený na príslušnej dodávateľskej faktúre ako dátum jej vystavenia, pričom boli vypracované dodatočné daňové priznania za tie prijaté faktúry, ktoré sa vzťahovali na predchádzajúce zdaňovacie obdobia a teda obdobia pred skutočným prijatím faktúry organizačnou zložkou. Podľa pokynu príslušného daňového úradu si organizačná zložka uplatňovala nárok na odpočítanie dane z tých istých plnení až za zdaňovacie obdobie, v ktorom prijala a v účtovníctve zaúčtovala dodávateľské faktúry doručené svojim zriaďovateľom.“.
Finančné riaditeľstvo potvrdilo svojimi rozhodnutiami vyrubenie pokutyorganizačnej zložke, pričom tvrdilo, že organizačná zložka si dodatočným daňovýmpriznaním dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl a júl 2005 opravilanadmerný odpočet uvedený v daňových priznaniach (nadmerný odpočet dane z pridanejhodnoty znížila o sumu 882 947,02 € a nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty opravilana vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €).
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že podnikateľská činnosť, ktorú realizujev odštepnom závode (organizačnej zložke, pozn.), sa vykonáva na základe podnikateľskéhooprávnenia, ktoré je vydávané podnikateľovi, pričom však samotná organizačná zložkanapriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu, a teda nemôžu jej byťukladané povinnosti. Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľky nemožno za zákonnépovažovať rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktoré ako povinnú označujú organizačnúzložku sťažovateľky.
Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza:
„Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vôbec neprihliadlo na skutočnosť, že sťažovateľ si na základe jeho nesprávneho usmernenia uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení. Sťažovateľ pre uvedenie do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na dani z pridanej hodnoty ukrátený, zaslal Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky dodatočné daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského štátu. Je preto nemysliteľné, aby sťažovateľ spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu. Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť. Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený sťažovateľ, nakoľko niekoľko mesiacov bezplatne úveroval štátny rozpočet Slovenskej republiky. Pokiaľ neexistovala povinnosť platiť daň, nemôže existovať oprávnenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Sťažovateľ v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami, pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty ide o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek, a najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie správneho výberu dane.“
Podľa sťažovateľky finančné riaditeľstvo „šikanózne uplatnilo právo a vyložilo si zákon v neprospech sťažovateľa. Znenie konkrétneho ustanovenia, týkajúceho sa samozdanenia uvedeného v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nie je jasné, zrozumiteľné a určité. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty súčinnosťou od 01. 05. 2004 nedostatočne upravoval prechod daňovej povinnosti na platiteľa dane a súčasne nárok na odpočet dane pri prijatých faktúrach z iných členských štátov EÚ. Nedostatok jasnej a presnej zákonnej úpravy potvrdzuje Metodický pokyn Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Vyššie uvedený pokyn bol k dispozícii až 5 rokov po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie a teda 5 rokov po účinnosti zmien, ktoré vstúpili do platnosti 01. 05. 2004. Podľa tohto metodického pokynu, v časti, ktorá vysvetľuje spôsob uplatnenia dane (uvedený v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty) na vstupe a na výstupe v prípade povinnosti samozdanenia si „daň uplatnenú platiteľom dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 môže platiteľ dane odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, t. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožný s dňom vzniku daňovej povinnosti. V roku 2005 nemali zamestnanci daňového riaditeľstva dostatočne jasno v oblasti právnej úpravy dane z pridanej hodnoty, preto usmernili sťažovateľa na uplatnenie postupu, pri ktorom mal spätne priznávať daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu ktorý bol uvedený ako dátum vystavenia na príslušnej dodávateľskej faktúre, a nárok na uplatnenie dane na vstupe až v období, kedy sa faktúra zaúčtovala, čím vznikol rozpor v základnom princípe a podstate zdaňovania spôsobom reverse charge, ktorého zámerom bol u platiteľov nulový efekt na odvod dane. Keďže znenie paragrafov 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty sa od začiatku roku 2004 do dňa podania žaloby na Krajský súd v Bratislave nezmenilo, musí byť tento metodický pokyn uplatňovaný pri každom posudzovaní postupov pri samozdanení podľa týchto paragrafov počas celého obdobia ich platnosti. Uloženie pokút sťažovateľovi zo strany príslušného daňového úradu, ktoré boli potvrdené rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, odporuje zmyslu a účelu vyššie uvedených ustanovení §§ 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a aj účelu a zmyslu predpisov Európskej únie.“.
V súvislosti s namietaným neústavným postupom najvyššieho súdu v napadnutýchkonaniach sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom nevysporiadals jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskejúnie (ďalej len „Súdny dvor“), keďže podľa nej ide vo veci o „svojvoľný výklad zákona o DPH v rozpore so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ upravujúcimi daňovú neutralitu, pričom uvedené mohol kvalifikovane a v súvzťažnosti k slovenským právnym predpisom posúdiť len Súdny dvor EÚ“.
Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase relevantnom pre posúdenie veci ani „relevantná Smernica Rady 2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia. Súdny dvor EÚ v obdobných prípadoch rozhodol (v rozsudkoch C-454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C-78/02 Karageorgou, C-342/87 Genius Holding a C-566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality DPH je vecou členských štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však Súdny dvor zdôraznil, že opatrenia členských štátov na zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.“.
Podľa sťažovateľky „konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti, nakoľko postupom sťažovateľa nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu (práve naopak tým, že sťažovateľ odviedol daň a uplatnil si ju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas niekoľkých mesiacov), a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči sťažovateľovi. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ dôvodne a oprávnene predpokladal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky má povinnosť sa v spornom prípade obrátiť na Súdny dvor EÚ, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ.“.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte, nezobral na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoroval komunitárne právo“, čímpodľa jej názoru „slovenské správne orgány išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre zabezpečenie správneho výberu dane.“
Sťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred najvyšším súdom „boli splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred právoplatným skončením veci, t. j. najneskôr v odvolacom konaní.“. Ak najvyšší súd návrhu na prerušeniekonania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP nevyhovel a nepredložil „návrh prejudiciálnej otázky“, pričom „neodôvodnil, prečo to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“, porušil tým podľa tvrdenia sťažovateľky jej základné právona zákonného sudcu (komunitárny sudca) podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostína ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných právna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavypostupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami,napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zruší a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovanípríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 4735/2014 a sp. zn. Rvp 4736/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľkya najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že
- najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte a nebral do úvahy zmysel a účel daňových predpisov a rovnako tak odignoroval komunitárne právo, čím odobril zároveň postup daňových orgánov, ktoré išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre zabezpečenie správneho výberu daní“, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a že
- najvyšší súd aj napriek splneniu podmienok pre predloženie prejudiciálnej otázkySúdnemu dvoru „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“ tak neurobil, pričom ani „neodôvodnil, prečo to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“, porušil tým jej základné právona zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ajprávo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa vzťahujúaj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy Občianskehosúdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe o preskúmaniezákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní).
Rovnako ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1ústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnomsúdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak bysi ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmalizákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledokich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výkladv okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípovalebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správyz hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdomv rámci rozhodovania v správnom súdnictve, nie ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 378/08).
Sťažovateľka svojou prvou všeobecne vyznievajúcou námietkou argumentuje tým, ženajvyšší súd nepostupoval v širšom kontexte a neposúdil vec s prihliadnutím na zmysela účel aplikovaných daňových právnych predpisov a neposudzoval uložené sankcie v širšomkontexte, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Predmetom ústavného prieskumu sú napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a postup,ktorý predchádzal ich vydaniu, v rámci ktorého najvyšší súd preskúmaval zákonnosťrozhodnutí správcov dane (daňového úradu a finančného riaditeľstva, pozn.), ktorými bolisťažovateľke uložené pokuty v sume 33 110,50 € a v sume 12 592,10 € za správne deliktypodľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní. Správnych deliktov sa sťažovateľka podľarozhodnutí daňového úradu a finančného zastupiteľstva dopustila tým, že v poradí piatomdodatočnom daňovom priznaní priznala, že nesprávne podala v poradí štvrté daňovépriznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac júl 2005 a znížila nadmernýodpočet dane z pridanej hodnoty vyplývajúci z v poradí štvrtého dodatočného daňovéhopriznania o sumu 882 947,02 € na sumu 71 711,39 €, ako aj tým, že v poradí treťomdodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty priznala, že nesprávne podaladaňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac apríl 2005, v ktorom sipôvodne uplatnila nadmerný odpočet, pričom podľa v poradí tretieho dodatočnéhodaňového priznania mala v skutočnosti vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €.
Z napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vyplýva, že nimi boli v súlade s § 219ods. 1 a 2 OSP potvrdené prvý a druhý rozsudok krajského súdu, s odôvodnením ktorých sanajvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúceproti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tentoprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutívšeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehupríslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na tie časti prvéhoa druhého rozsudku krajského súdu, v ktorých sa tento zaoberal otázkou právnejsubjektivity organizačnej zložky a možnosťou uloženia jej povinnosti zaplatiť pokutu.Krajský súd v prvom a druhom rozsudku k tomuto uviedol:
„Preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE-KCA-DRESDEN GmbH
-organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca pod obchodným menom LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B Úradného súdu Drážďany. Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto podľa názoru súdu zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má, vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis mutandis rozhodnutia NS SR 6 Sž 59/03-17 zo 17. októbra 2003, 3 Cdo 186/2009 z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III.ÚS 168/06-14 z 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné meno zriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide o organizačnú zložku. Preto súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval za dôvodnú.“
V prvom i druhom rozsudku krajského súdu sa navyše uvádza:«Žalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a § 51 zákona o DPH, avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak spĺňa podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.
Na základe uvedených skutočností možno ustáliť, že základným predpokladom uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov protiprávneho konania konaním/nekonaním daňovým subjektom, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej v zákone, ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti.
Súd konštatuje, že medzi účastníkmi... nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane“) nakoľko vyrubil pokutu na základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané zdaňovacie obdobie.
Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od porovnania podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému priznaniu.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.»
V napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, ktorými boli potvrdené prvý a druhýrozsudok krajského súdu (týmito rozsudkami boli zamietnuté žaloby sťažovateľkyo preskúmanie postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia finančného riaditeľstvazo 14. decembra 2009 a postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia daňovéhoúradu z 23. septembra 2009, pozn.), sa okrem iného uvádza:
„Tvrdenie žalobcu, že bezúročne úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005, pozn.) mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním žalobca priznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že neoprávnene používal finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol povinný uložiť z tohto uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo aj napadnutým rozhodnutím urobil.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval pri podávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005, pozn.) nesprávne, nemôže byť pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval na judikatúru SD EÚ, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.
Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že nesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že (ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“
Vychádzajúc z citovaných častí prvého a druhého rozsudku krajského súdu, ako ajnapadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že všeobecné súdy saústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimipre záver o tom, že rozhodnutia vydané príslušným správcom dane, ako aj postuppredchádzajúci týmto rozhodnutiam sú v súlade so zákonom.
Sťažovateľka priznala dodatočnými daňovými priznaniami svoje protiprávne konanie,v dôsledku čoho jej boli v súlade s § 35 zákona o správe daní uložené pokuty. Ústavný súdsa stotožňuje s názorom všeobecných súdov, podľa ktorého na posúdenie protiprávnostikonania sťažovateľky nemôže mať vplyv nesprávne usmernenie správcom dane, na základektorého si sťažovateľka uplatňovala právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacíchobdobiach.
Navyše, v súlade so základnými zásadami daňového konania (§ 2 ods. 8 zákonao správe daní) je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov v daňovom konaníúzko spolupracovať so správcom dane. V nadväznosti na uvedenú zásadu daňového konaniaa s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky predovšetkým o neexistencii jej povinnosti daňz pridanej hodnoty platiť (predovšetkým vo vzťahu k prípadnému vzniku dvojitého zdaneniav rozpore so zásadou daňovej neutrality, ktorá je vlastná spoločnému systému dane zpridanej hodnoty) bolo úlohou sťažovateľky predložiť dôkazy, ktoré by jej tvrdeniapreukázali; takéto dôkazy však sťažovateľka nepredložila. V rámci daňového konaniavšeobecne platí, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých skutočností uvádzanýchv daňovom priznaní (vrátane dodatočného daňového priznania) zaťažuje daňový subjekt,pričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa beriedo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcejpre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Zo sťažností a z prílohk nim pripojených aj podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka ňou tvrdenéskutočnosti nepreukázala žiadnym, nieto ešte hodnoverným spôsobom. Záver najvyššiehosúdu je preto aj z tohto hľadiska ústavne akceptovateľný.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádzapostupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahuk všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, čiprípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právomchránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretiezákladných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu vo veciach sťažovateľky nešlo.Citované časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu v spojenís odôvodnením prvého a druhého rozsudku krajského súdu naopak potvrdzujú, že tietoobsahujú ústavne konformné odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolnostísťažovateľkou uplatnená námietka v sťažnostiach adresovaných ústavnému súdu nie je podľanázoru ústavného súdu spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverovnajvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých rozsudkoch, a teda nezakladá reálnu možnosť,aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie dospel k záveru, ženapadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhuna predloženie prejudiciálnej otázky „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“, pričom ani „neodôvodnil, prečo to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“.
Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní EÚ sú súdy členských štátov, protirozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné predložiť Súdnemu dvorupredbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktovinštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti rozhodnutiunajvyššieho súdu, ak koná o odvolaní vo veciach správneho súdnictva podľa § 250ja OSP,nie je prípustný žiadny ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – § 246c OSP, porov.IV. ÚS 208/08, I. ÚS 286/2010, II. ÚS 65/2010). Najvyšší súd preto v tomto postavenínepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚs povinnosťou položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnejotázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém,ktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08,III. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnenépredpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, právo na to, aby o otázkachvýkladu alebo platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodolsúd, ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom právana zákonného sudcu, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, a prípadne práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 206/08).
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanejjudikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výkladepráva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené na deľbe úloh medzivnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorýmzačal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľomna konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanierozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázkytýkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32a tam citovaná judikatúra).
Ak teda súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravnéhoprostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára saotázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričomtreba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSPzabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV.ÚS 206/08).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku však nevzniká v každom prípade. Súdy,ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladaťprejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého aleboviacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenieprávneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešenáSúdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvorabez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadnerozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
Z príloh k sťažnostiam ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odvolaniach proti prvémua druhému rozsudku krajského súdu vytýkala všeobecnému súdu výklad zákona o dani zpridanej hodnoty, ktorý bol podľa jej tvrdenia v rozpore s právom EÚ (všeobecný rozpor sozásadou daňovej neutrality).
Kľúčovou námietkou sťažovateľky, ktorú v sťažnostiach niekoľkokrát zdôrazňuje, jetvrdenie o absencii povinnosti platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu tzv. samozdanenia(„Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.“). Práve s toutonámietkou sťažovateľka spája (aj keď len všeobecne) povinnosť všeobecného súdu predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru týkajúcu sa „prípadu, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia“, a možného rozporu s princípom daňovej neutrality.
V oblasti uplatňovania dane z pridanej hodnoty má v európskom práve kľúčovémiesto Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnychpredpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanejhodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v zneníneskorších právnych predpisov (ďalej len „šiesta smernica“), ktorá bola transponovanádo už spomínaného zákona o dani z pridanej hodnoty.
Účelom šiestej smernice bolo predovšetkým zabezpečenie neutrality spoločnéhosystému daní z obratu, zavedenie spoločného zoznamu oslobodení od dane a jednotnejdefinície zdaniteľných plnení.
Súdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princípspoločného systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právona odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudokvo veci C-409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a MichaelStadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I-102, bod 42, rozsudokvo veci C-465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I-4373, bod 33a 34, rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti Belgickémuštátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I-6177, bod 47 a 48,rozsudok v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- ésVámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti NemzetiAdó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, bod 37 až 39).
V uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvorav (podľa jej názoru) obdobných veciach Schmeink & Cofreth a Strobel, Karageorgou,Genius Holding a Stadeco BV (už citované, pozn.), z ktorých vyplýva, že zaručenieneutrality dane z pridanej hodnoty je vecou členských štátov a je na nich, abyvo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznanádaň z pridanej hodnoty mohla byť opravená, pričom však opatrenia členského štátu nemôžuísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.
Ústavný súd nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že napadnuté rozsudky najvyššiehosúdu sú v odpovedi na návrh sťažovateľky predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvorustručné, odkazujúce len na fakt, že sťažovateľkou citované rozhodnutia Súdneho dvora satýkajú „princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu“.
Predmetom ústavného prieskumu však musí byť napadnuté rozhodnutie ako celokvrátane návrhu sťažovateľky na predloženie prejudiciálnej otázky, ktorý bol formulovanývšeobecne a bližšie neodôvodnený.
Základným predpokladom na uplatnenie povinnosti začať konanie o predbežnejotázke týkajúcej sa výkladu práva EÚ je skutočnosť, že ide o otázku, ktorá je pre riešenie(konkrétnej) posudzovanej veci relevantná. Bez ohľadu na pomerne neurčitú a všeobecnúargumentáciu sťažovateľky obsiahnutú tak v sťažnostiach, ako aj v odvolaniach proti prvémua druhému rozsudku krajského súdu vo veci predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemudvoru ústavný súd zastáva názor, že prípadný výklad práva EÚ (sťažovateľka bližšienešpecifikuje ustanovenie práva EÚ, o výklad ktorého vo veci ide) – vo všeobecnosti výkladk princípu daňovej neutrality – by bol vo vzťahu k napadnutým konaniam vedenýmnajvyšším súdom za daných okolností irelevantný. Z obsahu sťažností možno vyvodiťsťažovateľkou namietaný nesúlad medzi postupom správcov dane pri ukladaní pokútza spáchanie správneho deliktu a princípom daňovej neutrality, a to v súvislosti s tvrdenímsťažovateľky, že nemala povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodutzv. samozdanenia (k tomu pozri časť II.2.1 tohto uznesenia).
Ako už bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažovateľka v správnom konaní (obdobne aj v konanípred všeobecnými súdmi) len všeobecne tvrdila, že nesprávne údaje v daňovom priznaníboli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom od prijatiafaktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom do času, kedy sa dostali tieto faktúrydo dispozície organizačnej zložky, bližšie však tieto skutočnosti nekonkretizovala a aninepreukázala (v správnom konaní nepredložila faktúry od príslušných dodávateľov,neuviedla, kedy a na aký tovar boli tieto faktúry vystavené, nepredložila žiadne zmluvys dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladupráva EÚ je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, čiotázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva EÚ je pre riešenie daného prípadurelevantná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaných vecí sťažovateľky je všakzjavné, že otázka týkajúca sa prípadného rozporu postupu správcov dane pri ukladanípokuty s princípom daňovej neutrality by bola irelevantná, v zmysle reálneho dosahuprípadnej odpovede Súdneho dvora na riešenie týchto vecí, keďže sťažovateľka v konanípred správnymi orgánmi (ani v konaní pred všeobecnými súdmi) neuniesla dôkaznébremeno týkajúce sa ňou tvrdenej nulovej daňovej povinnosti pri samozdanení. Za danýchokolností by preto ani v prípade, ak by ústavný súd pripustil, že najvyšší súdsa neadekvátnym spôsobom vysporiadal s návrhom sťažovateľky na predloženieprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nešlo v posudzovaných veciach o tak intenzívnepochybenie najvyššieho súdu, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do ústavougarantovaného základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkouoznačeného základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a spôsobom, akým sa najvyšší súdvysporiadal v napadnutých rozsudkoch s jej návrhom prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1písm. c) OSP a predložiť prejudiciálnu otázu Súdnemu dvoru, neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom priajtí tejto časti sťažnosti na ďalšie konaniereálne mohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1ústavy.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky,ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupomnajvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami, odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Po odmietnutí sťažností bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmiuplatnenými v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015