znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 233/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti LindeEngineering Dresden   GmbH,   Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko,   zastúpenejadvokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaniachvedených   pod   sp.   zn.   2   Sžf   59/2013   a sp.   zn.   2   Sžf   57/2013   a jeho   rozsudkamiz 12. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Linde   Engineering   Dresden   GmbH   vedenépod sp. zn. Rvp 4735/2014 a sp. zn. Rvp 4736/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4735/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t aako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. apríla 2014osobne   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Linde   Engineering   Dresden   GmbH,Bodenbacher   Strasse   80,   Drážďany,   Nemecko   (ďalej   len   „sťažovateľka“; v citáciách   aj„sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ľubomírom   Schweighoferom,   Šafárikovonámestie   2,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základnéhopráva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.2 Sžf 59/2013 a sp. zn. 2 Sžf 57/2013 (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho rozsudkamiz 12. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   organizačná   zložka   sťažovateľky   „Linde   EngineeringDresden GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ [predtým „Linde – KCADRESDEN GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ (ďalej len „organizačnázložka“)] bola v Slovenskej republike zriadená na realizáciu projektu obchodnej spoločnosti Sťažovateľka   ako   zriaďovateľka   organizačnej   zložky   prijímala   faktúryod dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členskýchštátov   Európskej   únie   a USA.   Po   detailnom   skontrolovaní   skutočne   vykonanýchprác, dodaných tovarov a vystavených dodávateľských faktúr postúpila sťažovateľka tietofaktúry   svojej   organizačnej   zložke,   čím   vznikal   časový   nesúlad   medzi   prijatímdodávateľských faktúr a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   [v   zmysle   zákona   č.   333/2011   Z.   z.o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisovFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“; v citáciách aj„daňové   riaditeľstvo“)]   rozhodnutím   sp.   zn.   I/222/17684-135633/2009/992895-rzo 14. decembra   2009   (ďalej   len   „prvé   rozhodnutie   finančného   riaditeľstvazo 14. decembra 2009“)   potvrdilo   rozhodnutie   Daňového   úradu   Bratislava   I (ďalej   len„daňový   úrad“)   sp.   zn.   600/232/165697/09/Slá   z 23.   septembra   2009   (ďalej   len   „prvérozhodnutie daňového úradu z 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlades § 35 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkova o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase relevantnompre posúdenie veci (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) organizačnej zložkeuložená   pokuta   v sume   33 110,50   €   z rozdielu   nadmerného   odpočtu   vyplývajúcehoz v poradí piateho dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie júl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmernéhoodpočtu 18. augusta 2006, pozn.) v poradí piate dodatočné daňové priznanie dane z pridanejhodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým znížila nadmerný odpočet vyplývajúciz v poradí   štvrtého   dodatočného   daňového   priznania   o sumu   882 947,02   €   na   sumu71 711,39 €. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sasťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti postupu a prvého rozhodnutia daňovéhoúradu   z 23.   septembra   2009   a zákonnosti   postupu   a prvého   rozhodnutia   finančnéhoriaditeľstva   zo   14.   decembra   2009.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   S   116/2010z 22. februára   2013   (ďalej   len   „prvý   rozsudok   z 22.   februára   2013“)   žalobu   zamietol.Na základe odvolania prvý rozsudok krajského súdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyššísúd napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 59/2013 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedenápod sp. zn. Rvp 4735/2014).

Finančné   riaditeľstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   I/222/17681-135630/2009/992895-rzo 14. decembra   2009   (ďalej   len   „druhé   rozhodnutie   finančného   riaditeľstvazo 14. decembra   2009“)   potvrdilo   rozhodnutie   daňového   úradu   sp.   zn.600/232/165560/09/Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie daňového úraduz 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlade s § 35 ods. 3 zákona o správe danía poplatkov   organizačnej zložke   uložená   pokuta   v   sume   12 592,10   €   zo   súčtu   vlastnejdaňovej   povinnosti   uvedenej   v treťom   dodatočnom   daňovom   priznaní   a nadmernéhoodpočtu uvedeného v druhom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie apríl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmernéhoodpočtu   24. novembra   2005,   pozn.)   tretie   dodatočné   daňové   priznanie   dane   z   pridanejhodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   apríl   2005   a opravila   ním   nadmerný   odpočet   uvedenýv druhom   dodatočnom   daňovom   priznaní   k dani   z pridanej   hodnoty   na   vlastnú   daňovúpovinnosť k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 65 600,64 €.Žalobou   doručenou   krajskému   súdu   sa   sťažovateľka   domáhala   preskúmania   zákonnostipostupu a druhého rozhodnutia daňového úradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupua druhého   rozhodnutia   finančného   riaditeľstva   zo   14.   decembra   2009.   Krajský   súdrozsudkom   sp.   zn.   4   S   123/2010   z   22.   februára   2013   (ďalej   len   „druhý   rozsudokz 22. februára 2013“) žalobu zamietol. Na základe odvolania druhý rozsudok krajskéhosúdu   z   22.   februára   2013   potvrdil   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.2 Sžf 57/2013 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 4736/2014).

Sťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že organizačná zložka bola „zo strany príslušného daňového úradu usmernená tak, aby spätne priznala svoju daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu, ktorý je uvedený na príslušnej dodávateľskej faktúre ako dátum jej vystavenia, pričom boli vypracované dodatočné daňové priznania za tie prijaté faktúry, ktoré sa vzťahovali na predchádzajúce zdaňovacie obdobia a teda obdobia pred skutočným prijatím   faktúry   organizačnou   zložkou.   Podľa   pokynu   príslušného   daňového   úradu   si organizačná   zložka   uplatňovala   nárok   na   odpočítanie   dane   z   tých   istých   plnení   až za zdaňovacie obdobie, v ktorom prijala a v účtovníctve zaúčtovala dodávateľské faktúry doručené svojim zriaďovateľom.“.

Finančné   riaditeľstvo   potvrdilo   svojimi   rozhodnutiami   vyrubenie   pokutyorganizačnej   zložke,   pričom   tvrdilo,   že   organizačná   zložka   si   dodatočným   daňovýmpriznaním   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   apríl   a   júl   2005   opravilanadmerný odpočet uvedený v daňových priznaniach (nadmerný odpočet dane z pridanejhodnoty znížila o sumu 882 947,02 € a nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty opravilana vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €).

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že podnikateľská činnosť, ktorú realizujev odštepnom závode (organizačnej zložke, pozn.), sa vykonáva na základe podnikateľskéhooprávnenia,   ktoré   je   vydávané   podnikateľovi,   pričom   však   samotná   organizačná   zložkanapriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu, a teda nemôžu jej byťukladané   povinnosti.   Vzhľadom   na   uvedené   podľa   sťažovateľky   nemožno   za   zákonnépovažovať rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktoré ako povinnú označujú organizačnúzložku sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza:

„Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vôbec neprihliadlo   na skutočnosť,   že sťažovateľ si na základe jeho nesprávneho usmernenia uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení. Sťažovateľ pre uvedenie do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na dani z pridanej hodnoty ukrátený, zaslal Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky dodatočné daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za jednotlivé   zdaňovacie   obdobia,   ktoré   boli   vypočítané   za   účelom   spätného   priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie   pri   nadobudnutí   tovaru   a   služieb   z   iného   členského   štátu.   Je   preto nemysliteľné,   aby   sťažovateľ   spôsobil   následok,   ktorým   je   ukrátenie   štátneho   rozpočtu. Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť. Týmto konaním bol   v   konečnom   dôsledku   poškodený   sťažovateľ,   nakoľko   niekoľko   mesiacov   bezplatne úveroval štátny rozpočet Slovenskej republiky. Pokiaľ neexistovala povinnosť platiť daň, nemôže   existovať   oprávnenie   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ v zmysle   vyššie   uvedeného   nemohol   byť   v   omeškaní   s   akýmikoľvek   platbami,   pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   ide   o   intrakomunitárne   nadobudnutie   tovaru   a   služieb a vnútropodnikových   prevodov.   Tvrdenie   sa   opiera   aj   o   rozhodnutia   Súdneho   dvora Európskej únie, podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek, a najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie správneho výberu dane.“

Podľa sťažovateľky finančné riaditeľstvo „šikanózne uplatnilo právo a vyložilo si zákon   v   neprospech   sťažovateľa.   Znenie   konkrétneho   ustanovenia,   týkajúceho   sa samozdanenia uvedeného v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nie je jasné, zrozumiteľné a určité. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty súčinnosťou   od   01.   05.   2004   nedostatočne   upravoval   prechod   daňovej   povinnosti na platiteľa dane a súčasne nárok na odpočet dane pri prijatých faktúrach z iných členských štátov   EÚ.   Nedostatok   jasnej   a   presnej   zákonnej   úpravy   potvrdzuje   Metodický   pokyn Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov. Vyššie uvedený pokyn bol k dispozícii až 5 rokov po vstupe Slovenskej republiky do   Európskej   únie   a   teda   5   rokov   po   účinnosti   zmien,   ktoré   vstúpili   do   platnosti 01. 05. 2004. Podľa tohto metodického pokynu, v časti, ktorá vysvetľuje spôsob uplatnenia dane (uvedený v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty) na vstupe a   na   výstupe   v prípade   povinnosti   samozdanenia   si   „daň   uplatnenú   platiteľom   dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 môže platiteľ dane odpočítať   v zdaňovacom   období,   v   ktorom   právo   na   odpočítanie   dane   vzniklo,   t.   j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožný s dňom vzniku daňovej povinnosti. V roku 2005 nemali zamestnanci daňového riaditeľstva dostatočne jasno v oblasti právnej úpravy   dane   z pridanej   hodnoty,   preto   usmernili   sťažovateľa   na   uplatnenie   postupu, pri ktorom mal spätne priznávať daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu ktorý bol uvedený ako dátum vystavenia na príslušnej dodávateľskej faktúre, a nárok na uplatnenie dane na vstupe až v období, kedy sa faktúra zaúčtovala, čím vznikol rozpor v základnom princípe a podstate zdaňovania spôsobom reverse charge, ktorého zámerom bol u platiteľov nulový efekt na odvod dane. Keďže znenie paragrafov 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty sa od začiatku roku 2004 do dňa podania žaloby na Krajský súd v Bratislave   nezmenilo,   musí   byť   tento   metodický   pokyn   uplatňovaný   pri   každom posudzovaní postupov pri samozdanení podľa týchto paragrafov počas celého obdobia ich platnosti. Uloženie pokút sťažovateľovi zo strany príslušného daňového úradu, ktoré boli potvrdené   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   odporuje   zmyslu a účelu vyššie uvedených ustanovení §§ 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a aj účelu a zmyslu predpisov Európskej únie.“.

V súvislosti s namietaným neústavným postupom najvyššieho súdu v napadnutýchkonaniach sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom nevysporiadals jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskejúnie (ďalej len „Súdny dvor“), keďže podľa nej ide vo veci o „svojvoľný výklad zákona o DPH   v rozpore   so   zásadou   daňovej   neutrality   a príslušnými   právnymi   predpismi   EÚ upravujúcimi   daňovú   neutralitu,   pričom   uvedené   mohol   kvalifikovane   a v súvzťažnosti k slovenským právnym predpisom posúdiť len Súdny dvor EÚ“.

Zákon   č.   222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   účinnom   v čase relevantnom pre posúdenie veci ani „relevantná Smernica Rady 2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia. Súdny   dvor   EÚ   v obdobných   prípadoch   rozhodol   (v rozsudkoch   C-454/98   Schmeink & Cofreth a Strobel, C-78/02 Karageorgou, C-342/87 Genius Holding a C-566/07 Stadeco BV),   že   zaručenie   neutrality   DPH   je   vecou   členských   štátov   a je   na   nich,   aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však Súdny dvor zdôraznil, že opatrenia členských štátov na   zabezpečenie   presného   výberu   daní   nemôžu   ísť   nad   rámec   toho,   čo   je   nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.“.

Podľa   sťažovateľky „konanie   daňových   úradov   bolo   nad   rámec   nevyhnutnosti, nakoľko postupom sťažovateľa nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu (práve naopak tým, že sťažovateľ odviedol daň a uplatnil si ju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas niekoľkých mesiacov), a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči sťažovateľovi. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ dôvodne a oprávnene predpokladal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky má povinnosť sa v spornom prípade obrátiť na Súdny dvor EÚ, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ.“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte, nezobral na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoroval komunitárne právo“, čímpodľa   jej   názoru „slovenské   správne   orgány   išli   nad   rámec   toho,   čo   je   nevyhnutné pre zabezpečenie správneho výberu dane.

Sťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred najvyšším súdom „boli splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred právoplatným skončením veci, t. j. najneskôr v odvolacom konaní.“. Ak najvyšší súd návrhu na prerušeniekonania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP nevyhovel a nepredložil „návrh prejudiciálnej otázky“, pričom „neodôvodnil, prečo to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej   neutrality“,   porušil   tým   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   jej   základné   právona zákonného sudcu (komunitárny sudca) podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostína ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   základných   právna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavypostupom   najvyššieho   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho   napadnutými   rozsudkami,napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zruší a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovanípríslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 4735/2014 a sp. zn. Rvp 4736/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľkya najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že

- najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte a nebral do úvahy zmysel   a účel   daňových   predpisov   a rovnako   tak   odignoroval   komunitárne   právo,   čím odobril zároveň postup daňových orgánov, ktoré išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre zabezpečenie správneho výberu daní“, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a že

- najvyšší súd aj napriek splneniu podmienok pre predloženie prejudiciálnej otázkySúdnemu dvoru „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými právnymi   predpismi   EÚ“ tak   neurobil,   pričom   ani „neodôvodnil,   prečo   to   nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“, porušil tým jej základné právona zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ajprávo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.II. ÚS 209/04,   III.   ÚS   95/06,   III.   ÚS   206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa vzťahujúaj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy Občianskehosúdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe o preskúmaniezákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní).

Rovnako ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1ústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnomsúdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak bysi ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmalizákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledokich   konania,   pokiaľ   ide   o   zisťovanie   a   vyhodnocovanie   skutkového   stavu,   výkladv okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípovalebo   ich   aplikáciu.   Plnohodnotný   súdny   prieskum   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správyz hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdomv rámci rozhodovania v správnom súdnictve, nie ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 378/08).

Sťažovateľka svojou prvou všeobecne vyznievajúcou námietkou argumentuje tým, ženajvyšší súd nepostupoval v širšom kontexte a neposúdil vec s prihliadnutím na zmysela účel aplikovaných daňových právnych predpisov a neposudzoval uložené sankcie v širšomkontexte, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Predmetom ústavného prieskumu sú napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a postup,ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   v rámci   ktorého   najvyšší   súd   preskúmaval   zákonnosťrozhodnutí správcov dane (daňového úradu a finančného riaditeľstva, pozn.), ktorými bolisťažovateľke uložené pokuty v sume 33 110,50 € a v sume 12 592,10 € za správne deliktypodľa   §   35   ods.   3   zákona   o   správe   daní.   Správnych   deliktov   sa   sťažovateľka   podľarozhodnutí daňového úradu a finančného zastupiteľstva dopustila tým, že v poradí piatomdodatočnom   daňovom   priznaní   priznala,   že   nesprávne   podala   v   poradí   štvrté   daňovépriznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac júl 2005 a znížila nadmernýodpočet dane z pridanej hodnoty vyplývajúci z v poradí štvrtého dodatočného daňovéhopriznania   o sumu   882 947,02   €   na   sumu   71 711,39   €,   ako   aj   tým,   že   v poradí   treťomdodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty priznala, že nesprávne podaladaňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac apríl 2005, v ktorom sipôvodne   uplatnila   nadmerný   odpočet,   pričom   podľa   v poradí   tretieho   dodatočnéhodaňového priznania mala v skutočnosti vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €.

Z napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vyplýva, že nimi boli v súlade s § 219ods. 1 a 2 OSP potvrdené prvý a druhý rozsudok krajského súdu, s odôvodnením ktorých sanajvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúceproti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno   posudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tentoprávny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutívšeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehupríslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na tie časti prvéhoa druhého   rozsudku   krajského   súdu,   v ktorých   sa   tento   zaoberal   otázkou   právnejsubjektivity   organizačnej   zložky   a možnosťou   uloženia   jej   povinnosti   zaplatiť   pokutu.Krajský súd v prvom a druhom rozsudku k tomuto uviedol:

„Preskúmavané   rozhodnutia   ukladali   pokutu   LINDE-KCA-DRESDEN   GmbH

-organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel   Po,   vložka   číslo   1056/B,   zriaďovateľom   ktorej   bola   spoločnosť   podnikajúca pod obchodným menom LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B Úradného súdu Drážďany. Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto podľa názoru súdu zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má, vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis mutandis   rozhodnutia   NS   SR   6   Sž   59/03-17   zo   17.   októbra   2003,   3   Cdo   186/2009 z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III.ÚS 168/06-14 z 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné meno   zriaďovateľa,   dodatok   označujúci   jeho   právnu   formu,   ako   aj   dodatok,   že   ide o organizačnú zložku. Preto súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval za dôvodnú.“

V prvom i druhom rozsudku krajského súdu sa navyše uvádza:«Žalobca   vo   veci   uloženia   pokuty   podal   včas   odvolanie,   pričom   uznal,   že pri uplatnení nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a § 51 zákona o DPH, avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Režim   odpočítania   dane   umožňuje   platiteľovi   dane   odpočítať   daň,   ak   spĺňa podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti   u   dodávateľa   tovarov   alebo   služieb   alebo   u   nadobúdateľa   tovaru   z   iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo   hlásení   a   vyššou   daňou   uvedenou   daňovým   subjektom   v   dodatočnom   daňovom priznaní,   alebo   v   dodatočnom   hlásení,   správca   dane   mu   uloží   pokutu   podľa   odseku   1 v polovičnej   výške.   Rovnako   sa   postupuje,   ak   daňový   subjekt   dodatočným   daňovým priznaním   zvýši   vlastnú   daňovú   povinnosť   alebo   zníži   nadmerný   odpočet   uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si   znížil   nadmerný   odpočet   uvedený   v   daňovom   priznaní,   pred   vrátením   nadmerného odpočtu   alebo   pred   započítaním   nadmerného   odpočtu,   správca   dane   pokutu   neuloží. Ak daňový   subjekt   opraví   dodatočným   daňovým   priznaním   nadmerný   odpočet   uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom   priznaní   a   nadmerným   odpočtom   uvedeným   v   daňovom   priznaní;   ak   daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa   odseku   1   v   polovičnej   výške   z   vlastnej   daňovej   povinnosti   uvedenej   v   tomto dodatočnom daňovom priznaní.

Na   základe   uvedených   skutočností   možno   ustáliť,   že   základným   predpokladom uloženia   sankcie   daňovému   subjektu   je   okrem   iného   naplnenie   znakov   protiprávneho konania konaním/nekonaním daňovým subjektom, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej v zákone, ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti.

Súd konštatuje, že medzi účastníkmi... nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do   úvahy vždy skutočný obsah právneho   úkonu alebo inej skutočnosti   rozhodujúcej   pre   určenie   alebo   vybratie   dane“)   nakoľko   vyrubil   pokutu na základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané zdaňovacie obdobie.

Žalobcova   argumentácia   o   tom,   že   časový   rozdiel,   ktorý   vznikol   medzi deklarovaným vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane   bol   zo strany   daňového   subjektu   vytvorený   chybne   a dodatočné   daňové   priznania neodrážali skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní   za daňové   delikty   nepripúšťajú   a   navyše   vyrubená   pokuta   je   závislá   od porovnania   podaného   dodatočného   daňového   priznania   k   posledne   podanému dodatočnému daňovému priznaniu.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá   nevybočila   z   medzí   prípustného   správneho   uváženia.   Nakoľko   námietky   žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.»

V napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, ktorými boli potvrdené prvý a druhýrozsudok   krajského   súdu   (týmito   rozsudkami   boli   zamietnuté   žaloby   sťažovateľkyo preskúmanie postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia finančného riaditeľstvazo 14. decembra 2009 a postupu a zákonnosti   prvého a druhého rozhodnutia   daňovéhoúradu z 23. septembra 2009, pozn.), sa okrem iného uvádza:

„Tvrdenie žalobcu, že bezúročne úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005, pozn.) mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním žalobca priznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že neoprávnene používal   finančné   prostriedky   zo   štátneho   rozpočtu   a   správca   dane   bol   povinný   uložiť z tohto   uvedeného   rozdielu   dane   sankciu   podľa   §   35   zákona   o   správe   daní,   čo   aj napadnutým rozhodnutím urobil.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   skutočnosť,   že   účtovník   žalobcu   postupoval pri podávaní   daňového   priznania   za   mesiac   júl   2005 (obdobne   apríl   2005,   pozn.) nesprávne, nemôže byť pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval na judikatúru SD EÚ, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v prejednávanom   prípade   išlo   o   uloženie   sankcie   za   spáchanie   správneho   deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.

Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že nesprávne   postupoval   pri   uplatňovaní   zákona   o   DPH,   bolo   povinnosťou   žalobcu v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že (ak   vôbec)   došlo   k   dvojitému   zdaneniu   a   pod.   Žalobca   však   tieto   dôkazy   nepredložil a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa dostali   tieto   faktúry   do   dispozície   organizačnej   zložky.   Pritom   však   neuviedol   o   ktoré faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne zmluvy   s   dodávateľmi,   na   základe   ktorých   sa   mali   dodávky   tovaru,   resp.   služieb uskutočňovať.   Ani   v   súdnom   konaní   nepredložil   konkrétne   doklady   preukazujúce   jeho tvrdenia,   pričom   ako   uviedol   opakovane   žalovaný,   v   administratívnom   spise   sa   tieto doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   náležite   vysporiadal   so   všetkými   relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“

Vychádzajúc z citovaných častí prvého a druhého rozsudku krajského súdu, ako ajnapadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že všeobecné súdy saústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimipre   záver   o tom,   že   rozhodnutia   vydané   príslušným   správcom   dane,   ako   aj   postuppredchádzajúci týmto rozhodnutiam sú v súlade so zákonom.

Sťažovateľka priznala dodatočnými daňovými priznaniami svoje protiprávne konanie,v dôsledku čoho jej boli v súlade s § 35 zákona o správe daní uložené pokuty. Ústavný súdsa stotožňuje s názorom všeobecných súdov, podľa ktorého na posúdenie protiprávnostikonania sťažovateľky nemôže mať vplyv nesprávne usmernenie správcom dane, na základektorého si sťažovateľka uplatňovala právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacíchobdobiach.

Navyše, v súlade so základnými zásadami daňového konania (§ 2 ods. 8 zákonao správe daní) je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov v daňovom konaníúzko spolupracovať so správcom dane. V nadväznosti na uvedenú zásadu daňového konaniaa s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky predovšetkým o neexistencii jej povinnosti daňz pridanej hodnoty platiť (predovšetkým vo vzťahu k prípadnému vzniku dvojitého zdaneniav   rozpore   so   zásadou   daňovej   neutrality,   ktorá   je   vlastná   spoločnému   systému   dane   zpridanej   hodnoty)   bolo   úlohou   sťažovateľky   predložiť   dôkazy,   ktoré   by   jej   tvrdeniapreukázali;   takéto   dôkazy   však   sťažovateľka   nepredložila.   V   rámci   daňového   konaniavšeobecne platí,   že   dôkazné bremeno   na preukázanie   všetkých skutočností uvádzanýchv daňovom priznaní (vrátane dodatočného daňového priznania) zaťažuje daňový subjekt,pričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa beriedo úvahy   vždy   skutočný   obsah   právneho   úkonu   alebo   inej   skutočnosti   rozhodujúcejpre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Zo sťažností a z prílohk nim pripojených aj podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka ňou tvrdenéskutočnosti nepreukázala žiadnym, nieto ešte hodnoverným spôsobom. Záver najvyššiehosúdu je preto aj z tohto hľadiska ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádzapostupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahuk všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, čiprípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   mohlo   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právomchránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretiezákladných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu vo veciach sťažovateľky nešlo.Citované   časti   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   najvyššieho   súdu   v   spojenís odôvodnením   prvého   a druhého   rozsudku   krajského   súdu   naopak   potvrdzujú,   že   tietoobsahujú   ústavne   konformné   odôvodnenie   svojich   záverov.   Za   daných   okolnostísťažovateľkou uplatnená námietka v sťažnostiach adresovaných ústavnému súdu nie je podľanázoru ústavného súdu spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverovnajvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých rozsudkoch, a teda nezakladá reálnu možnosť,aby   ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na   ďalšie konanie dospel   k záveru, ženapadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhuna predloženie prejudiciálnej otázky „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH   s príslušnými   právnymi   predpismi   EÚ“,   pričom   ani „neodôvodnil,   prečo   to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“.

Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní EÚ sú súdy členských štátov, protirozhodnutiu   ktorých   už   niet   opravného   prostriedku,   povinné   predložiť   Súdnemu   dvorupredbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktovinštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti   rozhodnutiunajvyššieho súdu, ak koná o odvolaní vo veciach správneho súdnictva podľa § 250ja OSP,nie je prípustný žiadny ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – § 246c OSP, porov.IV. ÚS 208/08, I. ÚS 286/2010, II. ÚS 65/2010). Najvyšší súd preto v tomto postavenínepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚs povinnosťou položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnejotázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém,ktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08,III. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnenépredpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, právo na to, aby o otázkachvýkladu alebo platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodolsúd, ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom právana zákonného sudcu, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, a prípadne práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 206/08).

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanejjudikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výkladepráva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené na deľbe úloh medzivnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorýmzačal   spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľomna konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanierozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru.V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázkytýkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32a tam citovaná judikatúra).

Ak teda súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravnéhoprostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára saotázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričomtreba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSPzabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV.ÚS 206/08).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku však nevzniká v každom prípade. Súdy,ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladaťprejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   aleboviacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenieprávneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešenáSúdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvorabez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadnerozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Z príloh k sťažnostiam ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odvolaniach proti prvémua druhému rozsudku krajského súdu vytýkala všeobecnému súdu výklad zákona o dani zpridanej hodnoty, ktorý bol podľa jej tvrdenia v rozpore s právom EÚ (všeobecný rozpor sozásadou daňovej neutrality).

Kľúčovou námietkou sťažovateľky, ktorú v sťažnostiach niekoľkokrát zdôrazňuje, jetvrdenie o absencii povinnosti platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu tzv. samozdanenia(„Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.“). Práve s toutonámietkou sťažovateľka spája (aj keď len všeobecne) povinnosť všeobecného súdu predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru týkajúcu sa „prípadu, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo   v   daňovom   priznaní   uvedená   čiastka   DPH,   hoci   nie   je   dlžná   na   základe uskutočneného zdaniteľného plnenia“, a možného rozporu s princípom daňovej neutrality.

V   oblasti   uplatňovania   dane   z pridanej   hodnoty   má   v európskom   práve   kľúčovémiesto   Šiesta   smernica   Rady   77/388/EHS   zo   17.   mája   1977   o   zosúladení   právnychpredpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanejhodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v zneníneskorších   právnych   predpisov   (ďalej   len   „šiesta   smernica“),   ktorá   bola   transponovanádo už spomínaného zákona o dani z pridanej hodnoty.

Účelom   šiestej   smernice   bolo   predovšetkým   zabezpečenie   neutrality   spoločnéhosystému   daní z obratu, zavedenie spoločného zoznamu oslobodení od dane a jednotnejdefinície zdaniteľných plnení.

Súdny   dvor   v   tejto   súvislosti   považuje   princíp   neutrality   za   hlavný   princípspoločného   systému   dane   z   pridanej   hodnoty,   z   ktorého   vyplýva   i   právona odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudokvo veci C-409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a MichaelStadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I-102, bod 42, rozsudokvo veci C-465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I-4373, bod 33a 34, rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti Belgickémuštátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I-6177, bod 47 a 48,rozsudok v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- ésVámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti NemzetiAdó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, bod 37 až 39).

V uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvorav (podľa   jej   názoru)   obdobných   veciach   Schmeink   &   Cofreth   a   Strobel,   Karageorgou,Genius   Holding   a   Stadeco   BV   (už   citované,   pozn.),   z   ktorých   vyplýva,   že   zaručenieneutrality   dane   z pridanej   hodnoty   je   vecou   členských   štátov   a   je   na   nich,   abyvo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznanádaň z pridanej hodnoty mohla byť opravená, pričom však opatrenia členského štátu nemôžuísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

Ústavný súd nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že napadnuté rozsudky najvyššiehosúdu sú v odpovedi na návrh sťažovateľky predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvorustručné, odkazujúce len na fakt, že sťažovateľkou citované rozhodnutia Súdneho dvora satýkajú „princípu   daňovej   neutrality   a   zabráneniu   dvojitého   zdanenia,   pričom   v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu“.

Predmetom ústavného prieskumu však musí byť napadnuté rozhodnutie ako celokvrátane návrhu sťažovateľky na predloženie prejudiciálnej otázky, ktorý bol formulovanývšeobecne a bližšie neodôvodnený.

Základným   predpokladom   na   uplatnenie   povinnosti   začať   konanie   o   predbežnejotázke týkajúcej sa výkladu práva EÚ je skutočnosť, že ide o otázku, ktorá je pre riešenie(konkrétnej) posudzovanej veci relevantná. Bez ohľadu na pomerne neurčitú a všeobecnúargumentáciu sťažovateľky obsiahnutú tak v sťažnostiach, ako aj v odvolaniach proti prvémua druhému rozsudku krajského súdu vo veci predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemudvoru   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   prípadný   výklad   práva   EÚ   (sťažovateľka   bližšienešpecifikuje ustanovenie práva EÚ, o výklad ktorého vo veci ide) – vo všeobecnosti výkladk   princípu   daňovej   neutrality   –   by   bol   vo   vzťahu   k   napadnutým   konaniam   vedenýmnajvyšším   súdom   za   daných   okolností   irelevantný.   Z obsahu   sťažností   možno   vyvodiťsťažovateľkou   namietaný   nesúlad   medzi   postupom   správcov   dane   pri   ukladaní   pokútza spáchanie správneho deliktu a princípom daňovej neutrality, a to v súvislosti s tvrdenímsťažovateľky,   že   nemala   povinnosť   platiť   daň   z pridanej   hodnoty   z   dôvodutzv. samozdanenia (k tomu pozri časť II.2.1 tohto uznesenia).

Ako už bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného právapodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   sťažovateľka   v správnom   konaní   (obdobne   aj   v konanípred všeobecnými súdmi) len všeobecne tvrdila, že nesprávne údaje v daňovom priznaníboli   spôsobené   nesprávnym   usmernením   správcu   dane   a   časovým   posunom   od   prijatiafaktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom do času, kedy sa dostali tieto faktúrydo dispozície   organizačnej   zložky, bližšie   však   tieto   skutočnosti   nekonkretizovala   a aninepreukázala   (v   správnom   konaní   nepredložila   faktúry   od   príslušných   dodávateľov,neuviedla, kedy a na aký tovar boli tieto faktúry vystavené, nepredložila žiadne zmluvys dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladupráva EÚ je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, čiotázka   týkajúca   sa   platnosti   alebo   výkladu   práva   EÚ   je   pre   riešenie   daného   prípadurelevantná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaných vecí sťažovateľky je všakzjavné,   že   otázka   týkajúca   sa   prípadného   rozporu   postupu   správcov   dane   pri   ukladanípokuty   s princípom   daňovej   neutrality   by   bola   irelevantná,   v zmysle   reálneho   dosahuprípadnej odpovede Súdneho dvora na riešenie týchto vecí, keďže sťažovateľka v konanípred   správnymi   orgánmi   (ani   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi)   neuniesla   dôkaznébremeno týkajúce sa ňou tvrdenej nulovej daňovej povinnosti pri samozdanení. Za danýchokolností   by   preto ani   v prípade,   ak   by   ústavný   súd   pripustil,   že   najvyšší   súdsa neadekvátnym   spôsobom   vysporiadal   s návrhom   sťažovateľky   na   predloženieprejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru,   nešlo   v posudzovaných   veciach   o tak   intenzívnepochybenie najvyššieho súdu, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do ústavougarantovaného základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkouoznačeného základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a spôsobom, akým sa najvyšší súdvysporiadal v napadnutých rozsudkoch s jej návrhom prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1písm.   c)   OSP   a predložiť   prejudiciálnu   otázu   Súdnemu   dvoru,   neexistuje   taká   príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom priajtí tejto časti sťažnosti na ďalšie konaniereálne mohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1ústavy.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky,ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupomnajvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami, odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Po   odmietnutí   sťažností bolo   bez   právneho dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmiuplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015