znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 233/2010-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., T., v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. P. P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. K. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2009 doručená sťažnosť Mgr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra 2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   16.   októbra   2006   sa sťažovateľ na Okresnom súde Brezno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 217/06 (sťažovateľ v sťažnosti nesprávne uvádza konanie okresného súdu sp. zn. 5 C 254/04, ktoré však bolo podľa zistenia ústavného súdu konaním v inej veci, a to vo veci zaplatenia   sumy   3 044 538   Sk   s   príslušenstvom,   pozn.)   domáhal   určenia   neúčinnosti kúpnopredajnej zmluvy podľa § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka (odporovateľné právne úkony)   uzavretej   medzi   dlžníkom   sťažovateľa   ako   predávajúcim   a   žalovaným   ako kupujúcim.   Táto   zmluva   mala   byť   podľa   sťažovateľa   uzatvorená   s   úmyslom   zmenšiť dlžníkov majetok tak, aby sťažovateľova pohľadávka voči dlžníkovi bola nevymožiteľná, t. j.   zmluva   bola   uzavretá   s   úmyslom   poškodiť   sťažovateľa.   Okresný   súd   rozsudkom z 5. júna 2009 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že by dlžník sťažovateľa konal s úmyslom poškodiť ho. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd v konaní bez nariadenia pojednávania rozsudkom sp. zn. 14 Co 160/09 z 13. októbra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil, avšak z iných dôvodov, než na základe akých rozhodol okresný súd. Podľa názoru krajského súdu bola totiž žaloba sťažovateľa podaná oneskorene, pričom trojročnú lehotu podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka na podanie žaloby krajský súd počítal nie od povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech kupujúceho na základe tejto zmluvy, ale túto lehotu počítal od dátumu uzatvorenia kúpnej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu založené na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom navyše sa závery krajského súdu vyslovené v konaní bez pojednávania odlišujú od záverov okresného súdu konajúceho v danej veci v prvom stupni.Sťažovateľ svoj názor v sťažnosti odôvodnil takto: „V   tejto   súvislosti   dodávam,   že   i   samotný   prvostupňový   súd   v   predmetnej   veci považoval žalobu za podanú včas, v zákonné 3-ročnej hmotnoprávnej lehote. Rovnako tak Najvyšší súd ČR dospel vo svojom judikáte č. 41/2001 k záveru, že lehota na podanie odporovacej žaloby vo vzťahu k právnemu úkonu o prevode nehnuteľnosti začína plynú dňom nasledujúcom po dni, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie príslušného orgánu o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Som toho názoru, že zákonným, ako aj ústavne konformným výkladom ustanovenia § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno dospieť k záveru, že 3-ročná hmotnoprávna lehota na podanie odporovacej žaloby začína plynúť od okamihu, kedy došlo k zmenšeniu majetkovej podstaty dlžníka na úkor veriteľa, teda od okamihu, kedy de jure odišli z majetku dlžníka   majetkové   hodnoty,   ktoré   mohli   byť   použité   na   uspokojenie   vymáhateľnej pohľadávky   veriteľa.   Takýmto   okamihom   je   nepochybne   okamih,   kedy   dlžník   prišiel   o vlastnícke   právo   k   veci,   čo   je   v   prípade   nehnuteľnosti   okamih   právoplatného   vkladu vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   na   nadobúdateľa.   Z   tohto   aspektu   považujem   za nesprávny názor súdu, ktorý považuje za právne relevantný pre začiatok plynutia lehoty okamih vzniku obligačno-právneho záväzku, a nie jeho vecno-právny následok, hoci práve týmto   okamihom   dochádza   k   možnému   ukráteniu   uspokojenia   pohľadávky   veriteľa.   Zo samotného uzavretia resp. vzniku zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vyplýva pre prevádzajúceho (dlžníka) len záväzok previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na kupujúceho, k čomu však vôbec nemusí dôjsť a v takomto prípade podanie samotnej odporovacej   žaloby   by   nemalo   ani   právne   opodstatnenie.   Domnievam   sa,   že   úmyslom zákonodarcu,   najmä   vychádzajúc   z   účelu   ustanovení   upravujúcich   odporovateľnosť právneho úkonu, nebolo posudzovať resp. upraviť začiatok plynutia predmetnej prekluzívnej lehoty tak, ako to urobil vo svojom posúdení a rozhodnutí Krajský súd Banská Bystrica. Dodávam, že ak nedôjde k zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, veriteľ nielenže nemôže tvrdiť, že bol ukrátený na uspokojení svojej pohľadávky, ale ani sa nemá ako dozvedieť, že ho dlžník svojimi úkonmi ukracuje, keďže o zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa môže dozvedieť len z katastra nehnuteľností, nakoľko samotný dlžník ako prevádzajúci a nadobúdateľ nehnuteľnosti nemajú v takýchto prípadoch záujem informovať veriteľa   o   tomto   scudzovacom   úkone.   I   tieto   skutočnosti   zvýrazňujú   nelogickosť a nesprávnosť prístupu uvedeného súdu k otázke začiatku plynutia spomenutej prekluzívnej lehoty....

Nakoľko predmetné rozhodnutie Krajského sud Banská Bystrica nebolo týmto súdom presvedčivo   odôvodnené   a   vyložené,   tvrdím,   že   súd   rozhodol   celkom   formalisticky, svojvoľne a arbitrárne. Výrok jeho rozhodnutia sa nezakladá na rozumnej argumentácii, nemá rozumnú oporu v platnej právnej úprave a neposkytuje rozumné vysvetlenie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/160/2009.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp zn. 14 Co/160/2009 zo dňa 13. 10. 2009 sa zrušuje v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 292,38 EUR a to v lehote 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra 2009.  

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Inými   slovami,   ak   na   ochranu   označených   práv   je   sťažovateľ   podľa   osobitných právnych   predpisov   oprávnený   využiť   iné   opravné   prostriedky,   ktoré   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpal,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. práva na spravodlivé konanie, ako aj práva na   ochranu   vlastníctva,   mal   sťažovateľ   k dispozícii   iné   dostupné   opravné   prostriedky predstavujúce účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv. Vzhľadom   na   to,   že   zo   sťažnosti,   ako   aj   z   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra 2009 vyplýva, že krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa na podklade dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol okresný súd, možno vyvodiť, že argumenty sťažovateľa uvádzané v sťažnosti podanej ústavnému súdu proti označenému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namieta po prvýkrát v konaní pred ústavným súdom, pretože v konaní pred všeobecnými súdmi ich nemal možnosť uplatniť, keďže smerujú proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu, o ktorých sa mohol sťažovateľ prvýkrát dozvedieť až z tohto rozhodnutia. Keďže sťažovateľ sa k úvahám, resp. k dôvodom rozhodnutia krajského súdu nemal možnosť vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože krajský súd vec sťažovateľa prerokoval bez nariadenia pojednávania, všeobecné súdy teda nemali možnosť posúdiť, resp. vysporiadať sa s jeho argumentmi, sťažovateľovi sa   týmto   postupom   krajského   súdu   v podstate   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   t. j. odňala   sa   mu   možnosť   vyjadriť   sa   ku všetkým   skutočnostiam,   na   ktorých   krajský   súd založil svoje rozhodnutie a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal prvostupňový súd.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu krajského súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného   v   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na   základe   podaného   dovolania   mohlo   dôjsť   k   naplneniu   účelu   sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu   sp.   zn.   14   Co   160/2009   z   13.   októbra   2009.   Tento   záver   potvrdzuje   aj   §   243b Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   umožňuje   dovolaciemu   súdu   zrušiť   rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia   sa   dovolací   súd   v   podstate   musí   vyrovnať   s   rovnakými   argumentmi,   ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.  

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení   napádaného   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010