znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 233/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného   v   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd a namietaného porušenia   princípu   zákazu diskriminácie   zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   63/02,   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   vedeného   pod   sp.   zn.   9   Co   398/04,   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   v konaniach   o trestných   oznámeniach   MUDr.   D.   B.   a postupom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 68/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 a čl. 47 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného   v   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a porušenie princípu   zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedeného pod sp. zn. 9 Co 398/04, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokuratúra“) v konaniach   o trestných   oznámeniach   sťažovateľa   a postupom   ústavného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 68/07.

Zo sťažnosti vyplýva, že vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 63/02 koná okresný súd o žalobe Spoločenstva vlastníkov bytov „bytovka 88“ (ďalej len „žalobca“), zastúpeného štatutárom   Ing.   Š.   B.,   proti   sťažovateľovi   o zaplatenie   peňažnej   čiastky.   Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s rozhodnutím okresného súdu v tejto veci, aj keď neuviedol,   ako   a kedy   okresný   súd   v tejto   veci   rozhodol,   pričom   svoju   nespokojnosť zdôvodňuje tvrdeniami o nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu, pretože podľa sťažovateľa Ing. Š. B. nedisponuje splnomocnením konať za žalobcu z dôvodu, že sa vôbec nemala uskutočniť ustanovujúca schôdza žalobcu, na ktorej by menovaný bol zvolený sa štatutára žalobcu, a teda podľa mienky sťažovateľa mala byť žaloba v danej veci okresným súdom odmietnutá ako podaná neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že   tieto   ním   uvádzané   skutočnosti   nezohľadnil   ani   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Co 398/04 (označenie konania krajského súdu je iba v úvode sťažnosti, nie však v petite sťažnosti), a podľa sťažovateľa ich nezohľadnil ani ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 68/07. Sťažovateľ z dôvodu jeho nespokojnosti s postupom zákonnej sudkyne   okresného   súdu   v tejto   veci   podal   na   ňu   trestné   oznámenie,   avšak   podľa sťažovateľa sa generálna prokuratúra touto vecou vôbec nezaoberala a ani sťažovateľovi neoznámila, ako s jeho podaním naložila.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   Bratislava   II,   Krajský   súd   Bratislava,   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   a   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   porušujú   základné   práva MUDr. D. B., podľa čl. 48 ods. 2; čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods.2 Ústavy SR; a podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11.

Každý   zvlášť   OS   BA   II,   KS   BA,   Ústavný   súd   SR   a   GP   SR   sú   povinní   zaplatiť MUDr. D. B. zadosťučinenie vo výške každý 500.000.- Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Trovy konania zaplatia nerozdielne porušovatelia práv do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania zaplatenia má MUDr. D. B. právo vymáhať úroky z omeškania vo výške 17,6 % z dlžnej sumy od dna povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Ústavný súd ruší rozhodnutie 7 C/63/02-383 zo dňa 24. 05. 2006 doručeného až dňa 04. 08. 2006, po ďalších zbytočných prieťahoch.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   generálnej   prokuratúre   vo   veci   falsifikátov   –   dôkazov v súdnom   spise   bezodkladne   konať   a   zabezpečiť   výsluch   svedkov   –   účastníkov   z ustanovujúcej   schôdze   a   vec   ukončiť   v   lehote   3   mesiace   od   dňa   doručenia   Nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd sa zaväzuje, že odstráni obštrukcie v konaní vo veciach D. B. a proti obštruktérom začne disciplinárne konanie, s výsledkom upovedomí D. B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   posúdenie,   či   v konaní   vedenom okresným súdom   pod   sp.   zn.   7   C   63/02,   v konaní   krajského   súdu   vedenom   pod sp. zn. 9 Co 398/04, v konaní generálnej prokuratúry a v konaní ústavného súdu vedenom pod sp. zn. II. ÚS 68/07 boli porušené sťažovateľom označené práva zaručené v ústave a v dohovore.

1. Ku konaniu ústavného súdu vedenému pod sp. zn. II. ÚS 68/07

Zo   sťažnosti   je   zrejmá   nespokojnosť   sťažovateľa   s rozhodnutím   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 68/07-21 z 26. apríla 2007, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa vo   veci   namietaného   porušenia   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1,   čl.   13,   čl.   14   a čl.   17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/2002 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 398/04.

Podľa   § 24 písm.   c)   zákona o ústavnom   súde návrh   nie je prípustný, ak sa   ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej smeruje proti rozhodnutiu   ústavného súdu, ako neprípustnú odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

2. Ku konaniu okresného súdu vedenému pod sp. zn. 7 C 63/02

Podľa zistenia ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 koná okresný súd o žalobe žalobcu, zastúpeného štatutárom Ing. Š. B., proti sťažovateľovi o zaplatenie 58 157,83 Sk s príslušenstvom (po pripustení zmien pôvodného žalobného návrhu), z titulu dlžného na mesačných preddavkoch do fondu prevádzky, údržby a opráv a záloh za služby spojené s užívaním bytu vo vlastníctve sťažovateľa v D.

V predmetnom konaní okresný súd vyhlásil 1. júla 2004 rozsudok, ktorým z časti žalobnému   návrhu   žalobcu   vyhovel   a vo   zvyšku   žalobu   zamietol.   Proti   uvedenému rozsudku okresného súdu sa okrem výroku o vrátení súdneho poplatku odvolali obidvaja účastníci   konania,   pričom   sťažovateľ   v odvolaní   konštatoval,   že   predmetný   rozsudok okresného súdu považuje za nezákonný, pretože podľa jeho názoru okresný súd zvýhodnil žalobcu, ktorý nepreukázal, že štatutár (vtedy p. Š.) je oprávnený konať v mene žalobcu, a tiež   podľa   sťažovateľa   nebolo   preukázané,   že „prebehla   registrácia   zmluvy o spoločenstve vlastníkov“.

Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 398/04-224 a 9 NcC 46/04-224 z 26. mája 2005 rozsudok   okresného   súdu   v odvolaním   žalobcu   napadnutej   časti   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom odvolanie sťažovateľa krajský súd kvalifikoval ako nedôvodné a v tejto súvislosti konštatoval (str. 6): „Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že prvostupňový súd dospel k správnym záverom, že navrhovateľ vznikol zákonom predpísaným spôsobom v zmysle § 7 ods. 1 vyššie citovaného zákona,   predsedom   spoločenstva   bol   zvolený   Š.   Š.,   ktorý   je   štatutárnym   orgánom,   keď odvolací   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   a preto   sú   námietky odporcu   ohľadne   nedostatku   aktívnej   legitimácie   uvedené   vo   svojom   odvolaní   právne irelevantné.“

Uznesením č. k. 7 C 63/02-311 z 12. decembra 2005 okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 29. júla 2005 o ustanovenie právneho zástupcu v konaní. Toto uznesenie bolo z dôvodu odvolania sťažovateľa potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 21/06-337, 9 Co 98/06-337 a 9 NcC 2/06-337 z 28. februára 2006. Následne sťažovateľ 19. mája 2006 podal proti predmetnému uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré okresný súd predložil Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   avšak   najvyšší   súd prípisom   z 27.   septembra   2006   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne   predložený, pretože   bolo   potrebné   rozhodnúť   o žiadosti   sťažovateľa   z 18.   septembra   2006, ktorou požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v dovolacom   konaní.   Uznesením č. k. 7 C 63/02-441   z 5.   októbra   2006   okresný   súd   neustanovil   sťažovateľovi   právneho zástupcu   pre   dovolacie   konanie.   Toto   uznesenie   bolo   z dôvodu   odvolania   sťažovateľa potvrdené aj uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 485/06-465 z 30. mája 2007.

Medzitým   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 9 Co 398/04 a 9 NcC 46/04 opätovne vyhlásil vo veci rozsudok č. k. 7 C 63/02-383 z 24. mája 2006, ktorým časti žalobného návrhu   žalobcu   vyhovel   a vo   zvyšnej   časti   tento   žalobný   návrh   zamietol.   Odvolanie sťažovateľa proti predmetnému rozsudku okresného súdu bolo okresnému súdu doručené 7. augusta 2006, z dôvodu podania ktorého okresný súd uznesením č. k. 7 C 63/02-482 z 24. októbra 2007 uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Sťažovateľ sa odvolal   aj   proti   tomuto   uzneseniu,   ktoré   bolo   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   12   Co 20/2008-491 z 20. februára 2008 zrušené.

Vo   vzťahu   k označenému   konaniu   okresného   súdu   namieta   sťažovateľ   porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru, ako aj porušenie čl. 14 dohovoru, zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ich namieta z dôvodu, že okresný súd nevyhovel jeho návrhu a žalobu proti nemu nezamietol z dôvodu sťažovateľom tvrdeného nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že tými istými argumentmi sťažovateľ zdôvodnil   ním   namietané   porušenie   čl.   6   ods.   1   (jeho   atribút   spravodlivého   súdneho konania) a čl. 14 dohovoru v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02, aj v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 68/07.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 68/07-21 z 26. apríla 2007 a zistil, že týmto uznesením ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú, pretože v tejto časti bola sťažnosť sťažovateľa už preskúmaná ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 71/06. Uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 68/07-21 z 26. apríla 2007 nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2007.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Odmietnutie   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   neprípustnosť   je   rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napadá   rovnaké   konanie,   aké   bolo   napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako neprípustný.

Vychádzajúc   z toho,   že   sťažovateľ   namieta   z rovnakých   dôvodov   porušenie   tých istých   práv   a   v súvislosti   s tým   istým   konaním   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného   porušenia   čl.   6   ods.   1   a čl.   14 dohovoru je neprípustná, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 bolo porušené aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy,   ktorého   porušenie   zdôvodňuje   tými   istými   dôvodmi,   ako   v prípade namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97).

Inými   slovami   právo   na   spravodlivý   proces   je   garantované nielen   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, ale aj v čl. 46 ods. 1 ústavy, takže vzhľadom na uvedené ústavný súd zistil, že atribút   spravodlivého   súdneho   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 63/02 bol už ústavným súdom preskúmaný v konaní ústavného súdu vedenom pod   sp. zn.   II.   ÚS   68/07.   V   uvedenom   konaní   ústavný   súd   konštatoval,   že   v prípade nespokojnosti   sťažovateľa   s meritórnym   rozhodnutím   okresného   súdu   mal   sťažovateľ možnosť   domáhať   sa   jeho   zmeny   využitím   účinných   prostriedkov   nápravy   (odvolanie) v systéme všeobecných súdov (v konaní pred krajským súdom, pretože ústavný súd nie je odvolacou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov), ktoré sťažovateľ napokon aj využil,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   68/07-21 z 26. apríla 2007 v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

Odmietnutie návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci je rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napadá   rovnaké   konanie,   aké   bolo   napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako neprípustný.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je aj vo vzťahu k namietanému čl. 46 ods. 1 ústavy neprípustná, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02, ústavný súd toto preskúmal iba v čase po vydaní uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 68/07-21 z 26. apríla 2007, ktorým ústavný súd už z hľadiska tohto základného práva preskúmal označený postup okresného súdu.

Po vydaní uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 68/07-21 z 26. apríla 2007 ústavný súd v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 zistil nasledujúci skutkový stav. Spis vedený pod sp. zn. 7 C 63/02 bol po rozhodnutí ústavného súdu a po skončení odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 485/06, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 63/02-441 z 5. októbra 2006, ktorým okresný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu pre dovolacie konanie, vrátený okresnému súdu 16. júla 2007 (odvolacie konanie prebiehalo na krajskom   súde   od   23.   októbra   2006   do   16.   júla   2007).   Následne   okresný   súd   vydal uznesenie č. k. 7 C 63/02-482 z 24. októbra 2007, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku. V dôsledku odvolania sťažovateľa proti tomuto uzneseniu sa spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 7 C 63/02 nachádzal od 21. januára 2008   do   29.   februára   2008   na   krajskom   súde,   ktorý   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   zrušil.   Následne   okresný   súd   opätovne   5.   mája   2008   predložil   spis krajskému   súdu   na   konanie   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 7 C 63/02-383 z 24. mája 2006, kde sa nachádza doteraz.

Vzhľadom na to, že uvedený skutkový stav v postupe okresného súdu nesignalizuje v období   po   vydaní   uznesenia ústavného súdu   možnosť   porušenia základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, reálnosť porušenia ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06), sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods.   2   ústavy   (súdy,   iné   štátne   orgány,   orgány   verejnej   správy)   majú   zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval   právnu   pomoc,   a to „za   podmienok   ustanovených   zákonom“.   Zo   sťažnosti sťažovateľa nevyplýva žiadny argument, ktorým by zdôvodnil namietané porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy. Iba zo zisteného skutkového stavu v danej veci sa možno domnievať, že sťažovateľ   toto   tvrdí   z dôvodu,   že   okresný   súd   nevyhovel   jeho   žiadosti,   aby   mu   bol v konaní pred okresným súdom ustanovený právny zástupca.

Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak (...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym   orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom   prerokovaní   odmietne   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Zo   zisteného skutkového   stavu   je   zrejmé,   že   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   7   C   63/02-311 z 12. decembra 2005, ktorým okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 29. júla 2005 o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní,   bolo   z hľadiska   preskúmania   existencie „podmienok ustanovených zákonom“ na jeho vydanie preskúmané už v odvolacom konaní krajského súdu č. k. 9 Co 21/06-337, 9 Co 98/06-337 a 9 NcC 2/06-337.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Napokon sťažovateľ namietal, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 bolo porušené aj jeho právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti nevyplýva, čím, resp. akým konaním sa okresný súd   mal   v   napadnutom   konaní   dopustiť   porušenia   označeného   práva.   Sťažovateľ   teda neuviedol žiaden argument na podporu jeho požiadavky vysloviť ním požadované porušenie práva   zaručeného   v čl.   13   dohovoru.   Ústavný   súd   uvádza,   že   len   tvrdenie   sťažovateľa o porušení práva alebo slobody bez konkrétneho zdôvodnenia, čím, resp. akým postupom malo k jeho porušeniu dôjsť, nepostačuje na to, aby ústavný súd jeho porušenie vyslovil. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.

3. Ku konaniu krajského súdu vedenému pod sp. zn. 9 Co 398/04

Sťažovateľ   označil   za   porušovateľa   ním   označených   základných   práv   a práv zaručených v ústave a dohovore aj krajský súd, ktorý sa mal ich porušenia dopustiť v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   398/04,   v rámci   ktorého   krajský   súd   konal   o odvolaniach účastníkov konania proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 63/02-138 z 1. júla 2004.

Z obsahu spisu vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 68/07 ústavný súd zistil, že vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   398/04   bola   sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako podaná oneskorene.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03) rozhodnutie o odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   oneskorené   podanie   je   rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   rovnaké   konanie,   aké   bolo   napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný. Lehotu dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti, ktorú na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ustanovuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemožno odpustiť ani predĺžiť.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je neprípustná, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 398/04, ústavný súd vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 398/04-224   z 26.   mája   2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   25.   júla   2005,   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému postupu generálnej prokuratúry

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti neoznačil konanie generálnej prokuratúry,   v rámci   ktorého   malo   dôjsť   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jeho základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že podanie sťažovateľa obsahovalo hrubo urážlivé a dehonestujúce   výroky   na adresu   zákonnej   sudkyne   okresného   súdu,   ako   aj na   adresu sudkyne ústavného súdu.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k predmetnému   správaniu   sťažovateľa   poukazuje   na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004)“.

V prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť návrh odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitosti, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými vo svojom   podaní   prekročil   hranicu   normálnej   kritiky   a hrubo   uráža   zákonnú   sudkyňu okresného súdu a sudkyňu ústavného súdu, a to v rozpore s princípom zachovania slušnosti, úcty k súdom a jeho sudcom.

Správanie sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu bolo treba označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takého práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   mohol   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitosti,   ktorých   súčasťou   je   aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   a trovách   konania   je   podmienené   vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008