znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 233/03-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti D. G., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., so sídlom K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 444/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 1326/96) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 444/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 1326/96) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 444/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 1326/96) konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 35 000 Sk (slovom tridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. D. G. p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisíc osemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2002 doručená sťažnosť D. G., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., so sídlom K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 1326/96, t. č. vedenom pod sp. zn. 30 C 444/02.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 20. novembra 1996 podala ako navrhovateľka v 1. rade spolu s navrhovateľkou v 2. rade žalobu proti Bytovému podniku mesta Košice, ktorá   sa   týkala   zľavy   z nájomného.   Vec   sa   vedie   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   20   C 1326/96 (z okresným súdom predloženého spisu vyplynulo, že t. č. sa konanie vedie pod sp. zn. 30 C 444/02). Vo veci sa zatiaľ uskutočnilo len jedno pojednávanie 2. marca 1999 a okresný súd vo veci dosiaľ nerozhodol. Podaním zo 6. augusta 2003 označeným ako „Prieťahy   v konaní   sp.   zn.   20   C   1326/96-40“   sťažovateľka   upozornila   okresný   súd   na prieťahy v doterajšom priebehu konania. Na toto podanie sťažovateľka nedostala odpoveď.Na   základe   postupu   okresného   súdu   v doterajšom   priebehu   konania   sťažovateľka vyslovuje názor, že v namietanom konaní nepochybne dochádza k prieťahom, a žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C 1326/96 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20 C 1326/96 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 100. 000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením z 26. novembra 2003 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti,   ako   aj   k otázke   konania   ústneho   pojednávania.   Na vyjadrenie   sa   ohľadom ústneho pojednávania vyzval ústavný súd aj sťažovateľku.

Okresný súd a aj sťažovateľka oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril nasledovne:

„...Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 12. 2003, ma žiadate o vyjadrenie sa k sťažnosti D. G. vo veci vedenej pod sp. zn. 30 C 444/02 (predtým 20 C 1326/96). Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou, ako aj s napadnutým spisom tunajšieho súdu, v ktorom sa namietajú prieťahy v konaní, Vám dávam nasledujúce vyjadrenie: S poukazom na § 53 ods. 1 zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov som toho názoru, že predmetná sťažnosť nie je prípustná, nakoľko   sťažovateľka   nevyčerpala   všetky   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej základných práv účinne poskytuje.

Z ustanovenia   §   19   zákona   o štátnej   správe   súdov   totiž   vyplýva,   že   sťažnosť   sa podáva   na   príslušnom   orgáne   štátnej   správy   súdu.   Sťažovateľkou   ale   takáto   sťažnosť podaná nebola, čo nepopiera ani samotná sťažovateľka. Je síce pravdou, že v predmetnom spise sa nachádza podanie sťažovateľky označené ako „prieťahy v konaní sp. zn. 20 C 1326/96“, avšak toto bolo adresované Okresnému súdu Košice II, teda nie orgánu štátnej správy súdu.

Uvedené podanie nebolo zo spisu zákonným sudcom vylúčené, pričom o podaniach, adresovaných   do   konkrétnych   súdnych   spisov,   môžu   rozhodovať   len   vo   veci   konajúci zákonní sudcovia.

K samotnému obsahu spisu je potrebné uviesť, že návrh na začatie konania síce bol podaný dňa 20. 11. 1996, avšak doplatok súdneho poplatku bol zaplatený až na základe výzvy súdu dňa 24. 2. 1997.

Na deň 26. 5. 1997 boli žalobkyne (jednou z nich je i sťažovateľka) predvolané na informatívny výsluch, na ktorom boli súdom poučené o náležitostiach návrhu a spôsobe jeho opravy. Obe žalobkyne, teda aj sťažovateľka, zhodne uviedli, že poučeniu porozumeli a v súdom stanovenej 15-dňovej lehote doručia súdu opravené podanie.

Napriek uvedenému sa tak nestalo a žalobný petit bol zo strany žalobkýň upresnený až po ďalšej výzve súdu dňa 13. 8. 1997, kedy bol zaplatený aj doplatok súdneho poplatku. Dňa   21.   8.   1997   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rovnopisu   žalobného   návrhu žalovanému,   ktorý   bol   vyzvaný   na   vyjadrenie   sa   k nemu   v lehote   15   dní.   Stanovisko žalovaného bolo súdu doručené 15. 10. 1997.

V júli 1998 bolo vyjadrenie žalovaného doručené žalobkyniam a vo februári 1999 bol určený termín pojednávania na deň 22. 3. 1999. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia listinných dokladov zo strany žalovaného a špecifikácie uplatňovaného nároku zo strany žalobkyne (sťažovateľky).

V máji 1999 bolo podanie žalobkyne doručované na vyjadrenie žalovanému. Následne došlo opatrením predsedu súdu v dňoch 12. 7. 1999 a 2. 10. 2000 k zmene zákonných sudcov v danej veci.

Dňa 21. 6. 2001 dala konajúca sudkyňa pokyn pre doručenie prípisov žalobkyni, právnej   zástupkyni   žalovaného   a Okresnému   úradu   Košice   I za   účelom   zabezpečenia dokladov   potrebných   pre   ďalšie   konanie   vo   veci.   Doručovanie   právnej   zástupkyni žalovaného bolo bez pozitívneho výsledku, preto bolo opakované podľa pokynu sudkyne v decembri 2001 na novozistenú adresu.

Uznesením zo   dňa   1.   3.   2002,   ktoré nadobudlo právoplatnosť   26.   4.   2002,   bolo konanie o nároku žalobkyne v 2. rade zastavené a konanie o nároku žalobkyne v 1. rade (sťažovateľky)   bolo   vylúčené   na   samostatné   konanie,   ktoré   je   vedené   pod   sp.   zn. 30 C 444/02.

Dňa 15. 2. 2003 nastúpila JUDr. A. G., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, preto bola predmetná vec pridelená následne do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. A. M. a dňa 16. 4. 2003 do súdneho oddelenia nového sudcu JUDr. A. P., ktorý dňa 17. 10. 2003 dal pokyn pre doručenie výzvy sťažovateľke.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   možno pripustiť, že v danom konaní došlo v určitých časových obdobiach k prieťahom. Tieto boli spôsobené predovšetkým opakovanou zmenou zákonných sudcov v danom konaní, ktorí pri prevzatí väčšieho množstva spisov sa len postupne mohli s týmito oboznamovať a následne v nich začať vykonávať úkony, ako aj enormnou zaťaženosťou všetkých sudcov tunajšieho súdu. Aj v súčasnosti je v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu JUDr. A. P. takmer 800 nevybavených vecí, čo mu neumožňuje ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho vyžadovať, konať vo všetkých pridelených veciach bez prieťahov.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že prieťahy v danom konaní spôsobila   aj   samotná   sťažovateľka,   ktorá   petit   žalobného   návrhu   neupravila   v súdom stanovenej lehote, ale až po opätovnej výzve súdu. Rovnako postupovala aj pri uhrádzaní doplatku súdneho poplatku.

Tiež   nemožno   súhlasiť   s názorom   sťažovateľky,   že   v danom   prípade   sa   jedná o skutkovo jednoduchý spor.

Sťažovateľkou požadované finančné zadosťučinenie považujem vzhľadom na predmet sporu a vyššie uvádzané skutočnosti za neprimerane vysoké.“.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prerokovanie jej veci v primeranom čase podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným  ...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd uzavrel, že namietané konanie sp. zn. 30 C 444/02 o zľave nájomného je štandardnou súčasťou rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nie je ani právne a ani fakticky zložité. Rovnako povaha veci nie je taká, aby si toto konanie vyžadovalo časovo náročnejší alebo osobitný prístup.

2. Čo sa týka správania sťažovateľky v namietanom konaní, táto postupovala aktívne a súčinnostne.   Na   výzvu   okresného   súdu   upravila   náležitosti   návrhu   a bez   zbytočného odkladu   reagovala   aj   na   ďalšie   výzvy   okresného   súdu.   Svojím   správaním   v období   od podania návrhu až do 13. augusta 1997, keď bol upresnený zo strany sťažovateľky (aj druhej navrhovateľky) petit návrhu a doplatený súdny poplatok, však prispela podľa názoru ústavného súdu k predĺženiu tejto fázy (časti) konania.

3. Posledným kritériom, na základe ktorého ústavný súd posudzoval, či v uvedenom konaní   došlo   ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom pôvodne pod sp. zn. 20 C 1326/96, t. č. pod sp. zn. 30 C 444/02.

Ústavný súd zo spisu zistil v zásade obdobné skutočnosti, ako uviedol vo svojom vyjadrení predseda okresného súdu.

Po podaní návrhu 20. novembra 1996 tento obe navrhovateľky (jednou z nich bola sťažovateľka) dopĺňali na základe výzvy okresného súdu podľa jeho požiadaviek až do 13. augusta 1997, t. j. prispeli k predĺženiu tejto fázy (časti) konania, a preto toto obdobie ústavný súd nehodnotí ako obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

V ďalšom období okresný súd 21. augusta 1997 vyzval žalovaného na predloženie podkladov a v júli 1998 zaslal vyjadrenie žalovaného sťažovateľke (a ďalšej žalobkyni); 22. marca   1999   sa   uskutočnilo   prvé   a zatiaľ   jediné   pojednávanie   vo   veci   samej   (keď predtým ešte 4. marca 1999 druhá žalobkyňa oznámila, že na pokračovaní sporu netrvá). Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľke a aj žalovanému bolo uložené predložiť súdom požadované dokumenty. Sťažovateľka si túto povinnosť splnila 31.   marca   1999.   Od   júna   1999,   keď   okresný   súd   vyzval   žalovaného   na   vyjadrenie   sa k podkladom sťažovateľky, až do 23. augusta 2001, t. j. viac ako dva roky, okresný súd neurobil   žiaden   procesný   úkon.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   napriek zdôvodneniam   predsedu   okresného   súdu,   že   dochádza   k zmene zákonných   sudcov,   táto skutočnosť nemôže byť ospravedlnením vyše dvojročnej nečinnosti okresného súdu a toto obdobie   ústavný   súd   zhodnotil   ako   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní.   V ďalšom   období   okresný   súd   opakovane vyzval   žalovaného,   aby   sa   vyjadril k žalobe, a sťažovateľku, aby oznámila, či trvá na žalobe. Po oznámení sťažovateľky, že trvá na žalobe, po získaní vyjadrenia štátneho hygienika a výzve pre žalovaného predložiť podklady okresný súd 1. marca 2002 uznesením zastavil konanie voči žalovanej v druhom rade a žalobu sťažovateľky vylúčil na samostatné konanie. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia   o vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   (26.   apríla   2002)   okresný   súd   až   do 17. októbra   2003   vo   veci   neurobil   ani   jeden   procesný   úkon   (17.   októbra   2003   vyzval sťažovateľku na vyjadrenie, či trvá na žalobe - táto obratom 4. novembra 2003 oznámila, že na žalobe trvá) a zo spisu vyplynulo, že tento stav pretrvával až do 20. januára 2004, keď bol spis predložený ústavnému súdu. Ústavný súd aj toto obdobie nečinnosti od 26. apríla 2002 do 17. októbra 2003 vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na zistenie zbytočných prieťahov v namietanom konaní v trvaní tri a pol roka ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 444/02 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.20   C   1926/96)   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   a jej   právo   na prerokovanie veci v primeranom čase podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 30 C 444/02 (pôvodne sp. zn. 20 C 1326/96) konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov   sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požadovala primerané finančné zadosťučinenie od okresného súdu vo výške 100 000 Sk, čo odôvodnila nasledovne:

„Domnieva sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba 6 rokov a 10 mesiacov, je neprimerane dlhá, ničím neospravedlniteľná a spôsobil ju odporca svojou nečinnosťou.

Vzhľadom   na   to,   že   to   bol   práve   odporca,   orgán,   ktorého   úlohou   je   ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľka nezvratne nadobudla, neospravedlniteľný.“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   30   C   444/02 (pôvodne sp. zn. 20 C 1326/96), berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nepričinila, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 35 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. I. R. vo výške 8 800 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a 130 Sk režijný paušál, t. j. v rozsahu uplatnenom právnou zástupkyňou sťažovateľky 20. januára 2004.   Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004