SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 232/2016-45
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti REMO spol. s r. o., Mierová 64, Humenné, zastúpenej advokátomJUDr. Bernardom Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 1 Cob 244/2005z 15. februára 2011, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 65/2011,7 Ncb 4/2011 z 26. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti REMO spol. s r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu a 10. júna 2014 poštou doručenásťažnosť obchodnej spoločnosti REMO spol. s r. o., Mierová 64, Humenné (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresnéhosúdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Cob 244/2005 z 15. februára 2011,rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cob 65/2011,7 Ncb 4/2011 z 26. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 12. septembra 2005domáhal proti(ďalejlen „žalovaný v 1. rade“),(ďalej len „žalovaný v 2. rade“), a(ďalej len „žalovaný v 3. rade“; spolu ďalej len „žalovaní“), určenia, že„rozšírenie zo dňa 01. 04. 2005 obchodnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2004 o dodatočnú prevádzku v Humennom na ulici Mierová v Humennom, uzavretej medzi žalovaným v 1/r. a v 2/r., resp. v 3/r. na druhej strane je neplatné...“.
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom z 2. októbra 2008 tak, že ju zamietol.Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súduznesením z 29. decembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil naďalšie konanie.
Po vrátení veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 1 Cb 244/2005-609z 15. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietola sťažovateľovi uložil, aby nahradil žalovaným trovy konania.
Proti rozsudku okresného súdu z 15. februára 2011 podal sťažovateľ odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cob 65/2011-733 7 Ncb 4/2011-733z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudokokresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014 (ďalejaj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdua napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie sú riadne odôvodnené a zároveň sú arbitrárne.
Z rozsiahlej sťažnosti obsahujúcej prevažne všeobecnú argumentáciu možno dospieťk záveru, že sťažovateľ namieta, že okresný súd
- nevypočul ním označených svedkov, ktorí mali svojimi výpoveďami preukázať, žev prerokúvanom prípade má sťažovateľ naliehavý právny záujem na určení neplatnostipodľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“);
- rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu,
- neprerušil tak ako ani krajský súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSPa nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie s prejudiciálnou otázkou týkajúcou savýkladu Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 z 31. júla 2002 o uplatňovaní čl. 81 ods. 3zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov v sektoremotorových vozidiel (ďalej len „Nariadenie č. 1400/2002“),
- neodôvodnil riadne výrok o náhrade trov konania,ako aj to, že krajský súd nerozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa voči zákonnejsudkyni okresného súdu.
Sťažovateľ namieta, že súdy vyššej inštancie – krajský súd a najvyšší súd nenapraviliv opravných konaniach pochybenia inštančne nižších súdov.
Sťažovateľ v týchto súvislostiach v sťažnosti uvádza:«V odvolaní žalobca poukázal hlavne na tieto skutočnosti: Súd prvého stupňa náležitým spôsobom nevykonal dôkazy ktoré odporca súdu predložil v zmysle ust. § 122 a násl./ O. s. p., tieto dôkazy vôbec nehodnotil tak ako mu to ukladá ust. § 132 a násl./ O. s. p. a vôbec sa súd neoboznámil s týmito dôkazmi a s týmito dôkazmi súd neoboznámil ani žalovaných v 1/r., v 2/r. a v 3/r. A preto náležite súd I. stupňa v tejto veci nezistil riadne a úplne skutkový stav veci na základe dôkazov predložených žalobcom.
Takže súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne posúdil vec a preto nevykonal dôkazy predložené odporcom a tak nesprávne rozhodol. I keď povinnosťou súdu I. stupňa v tejto veci bolo podľa ust. § 132/ O. s. p. starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho čo uviedli účastníci, čo súd I. stupňa v tejto veci neurobil a toto ust. § 132/ O. s. p. vôbec nerešpektoval....
Teda v danom prípade podľa ust. § 205 ods. 2, písm. a/ O. s. p. v konaní došlo postupom súdu k vadám uvedeným v ust. § 221, ods. 1, písm. f/ O. s. p. − totiž žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom....
Konkrétne konajúci súd sa vôbec nezaoberal a neoboznámil sa s listinnými dôkazmi ktoré súdu predložil žalobca počas súdneho konania na súde I. stupňa a tieto na pojednávaní vôbec neprečítal a neoboznámil sa s nimi a ani s nimi neoboznámil žalovaných v 1/r., v 2/r. a v 3/r., takže pri rozhodovaní ich nebral vôbec do úvahy, ako to vyplýva z právnej vety odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde o týchto dôkazoch predložených žalobcom nie je žiadna zmienka....
Totiž odporca tvrdí, že v danom prípade nie je rozhodujúca skutočnosť, teda je irelevantná otázka či žalobca bol uvedený na jednej listine ako účastník právneho vzťahu založeného obchodnou zmluvou z 01. 08. 2004. Lebo podstatnou skutočnosťou je tá skutočnosť, že žalovaný v 3/r. uzavrel dňa 01. 08. 2004 rovnaké čo do znenia ich obsahu − teda rovnaké obchodné zmluvy tak so žalobcom, ako aj so žalovanými v 1/r. a v 2/r.... Žalobca skutočnosťami uvedenými v časti I. až V. svojej žaloby preukázal a preukazuje naliehavý právny záujem na takomto negatívnom určení v tejto veci v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p., t. j. na určení neplatnosti rozšírenia obchodnej zmluvy, uzavretej dňa 01. 08. 2004 ku ktorému došlo dňa 01. 04. 2005 medzi žalovaným v 1/r. na jednej strane a medzi žalovaným v 3/r. na strane druhej, nakoľko bez takéhoto požadovaného určenia, ako to žalobca v tejto žalobe požaduje by bolo postavenie žalobcu v tejto veci veľmi neisté...
Žalobca ďalej taktiež preukazuje naliehavý právny záujem na takomto negatívnom určení v tejto veci v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p., aj tým, t. j. tvrdením, že bez takéhoto určenia by bolo postavenie žalobcu v tejto veci veľmi neisté. Lebo žalobca sa bez takéhoto určenia nemôže domáhať prípadných peňažných nárokov z titulu náhrady škody, resp. peňažných plnení, ktoré majú svoj základ v predmetnej obchodnej zmluve zo dňa 01. 08. 2004. Navrhovaným určením bude teda preukázaný základ nároku žalobcu na náhradu škody proti žalovaným.
... na otázku žalobcu, či mohol si obchodník, ktorý má uzavretú obchodnú zmluvu s dodávateľom zriadiť dodatočnú predajňu expedície dodacie miesto pred termínom 1. 10. 2005, ministerstvo hospodárstva dalo jednoznačnú odpoveď, že nie, nemohol. Možnosť zriaďovania nových predajných miest alebo dodávateľských miest je daná obchodníkom, predajcom až od 1. 10. 2005.
Nakoľko ministerstvo hospodárstva vo svojej odpovedi na položenú otázku žalobcom, ktorá je vyššie uvedená odpovedalo nasledovne − citujeme:
„Máme za to, že ak došlo k rozšíreniu počtu prevádzok uvedených v zmluve zo strany dodávateľa, z dôvodu na jeho strane nedošlo k porušeniu článku 81 ods. 1 zmluvy. Nariadenie povoľuje, aby sa dodávateľ dohodol so svojím predajcom na cieľoch odbytu na základe danej geografickej oblasti, ktorá môže byť menšia, ako spoločný trh.“...
Teda z vyššie uvedeného vôbec nevyplýva záver, k akému dospel odvolací súd - že zo strany žalobcu jednoznačne nedošlo k preukázaniu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy. A, že táto zmluva bola uzavretá v zmysle citovaného nariadenia 1400/2002, bola uzavretá medzi dodávateľom a predajcom. Samotný predajca, čiže obchodník, nezriadil ďalšie predajné miesto sám ako obchodník v rámci podnikateľských aktivít. Keďže v danom prípade bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu zisťovať (vykonaním žalobcom navrhnutých dôkazov, najmä výsluchom štatutárneho organu žalovaného v 3/rade ako dodávateľa, ktorý predmetnú zmluvu za žalovaného v 3/rade podpisoval − čo súdy neurobili) − či v danom prípade došlo k rozšíreniu počtu prevádzok u žalovaného v 1/r. uvedených v zmluve uzavretej medzi žalovaným v 1/r. a žalovaným v 3/r. zo strany dodávateľa a z dôvodu na jeho strane, teda z dôvodov na strane žalovaného v 3/r. ako dodávateľa.
Touto otázkou sa nezaoberal ani súd prvého stupňa, avšak ani odvolací súd a týmto postupom došlo jednak zo strany odvolacieho súdu k tomu, že
- odvolací súd v tejto veci v danom prípade nevykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. (Nariadenie komisie ES 1400/2002 z 31. júla 2002...
Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma. Čo sa tak v danom prípade nestalo.
a jednak zo strany súdu prvého stupňa, ako aj zo strany odvolacieho súdu došlo k tomu, že
- takýmto postupom zo strany súdu sa žalobcovi, ako účastníkovi konania znemožnilo konať pred súdom v zmysle ust. § 237, písm. f/ O. s. p.
... druhostupňový súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol prvostupňový okresný súd, a žalobca sa teda po prvýkrát mal možnosť o týchto dôvodoch dozvedieť až z rozhodnutia druhostupňového súdu bez toho, aby mu predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim, t. j. k nekomfortnému a neústavnému výkladu listu ministerstva hospodárstva, ktorý výklad použil druhostupňový súd a ktorý je nesprávny, nezrozumiteľný a nezákonný a súčasne tak všeobecné súdy nemali možnosť posúdiť, resp. vysporiadať sa s jeho argumentmi, t. j. s argumentmi žalobcu. Nadriadený súd v danom prípade Krajský súd v Prešove v tejto veci... bol povinný rozhodnúť o vylúčení/nevylúčení samosudkyne súdu prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Totiž v danom prípade sudkyňu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci na návrh žalobcu - účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), ktorý návrh v tejto veci žalobca podal súdu písomne, podaním zo dňa 04. 04. 2011 o ktorom doposiaľ nebolo relevantné podľa zákona rozhodnuté − čím došlo zo strany konajúceho odvolacieho súdu k porušeniu základného práva na prejednanie veci nestranným súdom... Nakoniec žalobca uvádza a zvýrazňuje, že odvolací Krajský súd v Prešove (ale v zásade už ani prvostupňový Okresný súd vo Svidníku) pri svojom konaní a rozhodovaní nerešpektovali a nezohľadnili príslušné zákonné ustanovenia a ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov ani pokiaľ ide o náhradu trov konania. Pričom prvostupňový súd − Okresný súd vo Svidníku rozsudkom sp. zn. 1 Cb 244/2005 zo dňa 2011 priznal žalovaným v 1. a v 2. rade náhradu trov konania vo výške 853,86 Eur a žalovanému v 3. rade vo výške 3.466.09 Eur, a to v rozpore so zákonom a v rozpore s ust. § 16, ods. 1/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov, ako aj v rozpore s ustálenou judikatúrou... Ak sa však navrhnutý dôkaz týka rozhodných skutočnosti je súd povinný takýto dôkaz vykonať (čo je daný prípad), lebo vykonanie navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu, a to výsluch navrhnutých svedkov zo strany navrhovateľa v tejto veci sa týka rozhodných skutočnosti, t. j. − či odporcom, konkrétne štatutárnym organom odporcu v 3/r. je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi v 3/r. teda či je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania, a to medzi navrhovateľom a odporcom v 3/r. je sporný vo vzťahu - hlavne k tomu či že žalobca má uzavretú so žalovaným v 3/r. rovnakú obchodnú zmluvu, ako žalovaný v 1/r. aj ako žalovaný v 2/r. a či je na základe tejto obchodnej zmluvy účastníkom právneho − zmluvného vzťahu založeného touto obchodnou zmluvou rovnako tak, ako je to u žalovaných v 1/r., v 2/r. a v 3/r., ako aj či žalobca môže rovnako postupovať pri zriaďovaní dodatočných prevádzok ako to urobil žalovaný v 1/r. a v 2/r...
Totiž v danom prípade nie je možné zo strany navrhovateľa žalovať žalovaných v 1. až 3. rade o plnenie − čo je nesporné, preto do úvahy prichádza iba žaloba o určenie podľa ust. § 80, písm. c/ O. s. p. a v tomto smere poukazujeme na túto judikatúru... Žalobca považuje aj toto uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 5/2013 zo dňa 28. januára 2014, ktorým dovolanie žalobcu odmietol za svojvoľné, arbitrárne a nedostatočne odôvodnené...»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:«... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 65/2011-733, 7 Cob 4/2011-733 z 26. septembra 2012 a Rozsudkom Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. 1 Cob 244/2005-609 z 15. februára 2011 porušené bolo...
... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 65/2011-733, 7 Cob 4/2011-733 z 26. septembra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že odvolací súd je povinný predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku na výklad Nariadenia Es č. 14M00/2002 tohto znenia: „Má sa článok 5 ods. 2 písm. b) NARIADENIA Komisie ES č. 1400/2002 z 31. 07. 2005 o uplatňovaní článku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel vykladať tak, že vylučuje možnosť zriaďovanie dodatočných predajní predajcami pred termínom 01. 10. 2005 a na ktorú sa má vzťahovať bloková výnimka ako na výslovne zakazujúcu doložku.“
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur..., ktoré je mu Najvyšší súd SR povinný vyplatiť... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu − k rukám sťažovateľa.
... Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia - nálezu na účet advokáta...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Ústavný súd považoval za potrebné vymedziť najskôr rozsah základných práv,porušenie ktorých sťažovateľ namieta a možnosť porušenia ktorých má ústavný súdpreskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom nauvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimopetitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit(I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 126/2012).
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súduz 15. februára 2011, napadnutým rozsudkom krajského súdu z 26. septembra 2012a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. januára 2014.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta aj porušenie základných práv podľačl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Porušenie týchto základných práv však sťažovateľnezahrnul do petitu sťažnosti, preto o namietanom porušení týchto základných práv ústavnýsúd nerozhodoval.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnejmoci,ktoréhokompetenciapredchádzaprávomociústavnéhosúdu(IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti rozsudku okresného súdu z 15. februára 2011 bolo prípustné odvolanie, ktorésťažovateľ podal a rozhodol o ňom krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. septembra2012. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnil na základeodvolania podaného sťažovateľom, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosťv tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadnépodanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanúaj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keďto konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolacísúd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdunemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorousťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 26. septembra 2012z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 26. septembra2012, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciuargumentáciu sťažovateľa, na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v námietke zaujatosti protizákonnej sudkyni, na vyjadrenia žalovaných k odvolaniu. Uviedol tiež, že obchodná zmluvaz 1. augusta 2004 a jej dodatok z 1. apríla 2005 boli uzavreté medzi žalovaným v 1. radea žalovaným v 3. rade, preto považoval právny záver okresného súdu o zamietnutí žalobyvoči žalobcovi v 2. rade pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie za správny.
Krajský súd sa tiež zameral na skúmanie otázky, či sťažovateľ preukázal existenciunaliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti a toho, ako túto skutočnosť posúdilokresný súd. V prvom rade poukazuje na všeobecné východiská týkajúce sa existencienaliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP, pričom uvádza, že tento naliehavýprávny záujem„sa musí dotýkať konkrétnej otázky a musí sa viazať na konkrétny určovací petit...(jeho existenciu musí)preukázať jednoznačne žalobca, pričom... musí existovať nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený...(jehonedostatok)je dôvodom k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite. Vo všeobecnosti... je daný len tam, kde bez tohto určenia by bolo právo žalobcu ohrozené alebo kde by bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu neistým, pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na plnenie povinnosti...“.
Následne krajský súd uviedol:„V tomto prípade samotný žalobca v podanej žalobe konkretizuje svoj naliehavý právny záujem na takejto určujúcej žalobe z tohto dôvodu, že vydaním určujúceho rozsudku si zabezpečí ďalšie nároky vyplývajúce z porušenia neplatného právneho vzťahu, plniť. Nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení a ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmaval po vecnej stránke. Prvostupňový súd správne postupoval, ak nenariaďoval v prvostupňovom konaní dokazovanie výsluchom svedkov a inými navrhnutými dôkazmi. Určovací petit je len prostriedkom umožniť ochranu právneho postavenia žalobcu, ale skôr, než postavenie účastníka konania bolo porušené (ak bolo porušené), takýto určujúci petit má za cieľ poskytnúť preventívnu ochranu pri preukázaní naliehavosti právneho záujmu na určení tohto práva. Pre názornosť odvolací súd uvádza, že na vznik právneho záujmu žalobcu na určenie naliehavosti preukázania naliehavosti právneho záujmu stačí také správanie odporcu, ktoré svedčí o jeho úmysle porušiť právo žalobcu, resp. mu spôsobiť ujmu na jeho právnom postavení, ale stále sa tu uvažuje v intenciách do budúcnosti. Je teda prostriedkom, ktorým sa môže účastník konania domáhať, dovolávať ochrany skôr, než jeho právo, resp. postavenie bolo porušené, čiže takáto určujúca žaloba musí mať prvky preventívneho charakteru, a nie prvky represálie. V rovnakom danom prípade pre doplnenie odvolací súd ďalej uvádza, že takýto návrh sa uplatní v prípade, keď určujúci výrok je potrebný z hľadiska prevencie v prípade predchádzania sporom. Predmetná žaloba nenesie prvky takéhoto sporu. Z predmetnej žaloby vyplýva, že v danom prípade už došlo, podľa žalobcu, k porušeniu práva. Z tohto dôvodu sa domáha určenia súdom, že má naliehavý právny záujem na neplatnosti právneho úkonu. V tomto štádiu naliehavý právny záujem nie je preukázaný zo strany žalobcu a preto prvostupňový súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu zamietol.“
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s námietkousťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že okresný súdnevykonal dôkazy ním navrhnuté (listinné dôkazy a výsluch svedkov) na preukázanieexistencie naliehavého právneho záujmu a tiež, že okresný súd rozhodol na pojednávanív jeho neprítomnosti. K tejto argumentácii sťažovateľa krajský súd uviedol:
„Pre určenie naliehavosti právneho záujmu je podstatné preukázanie skutočností, ktoré musia vyplývať zo samotnej žaloby. Tvrdenie, že svedkovia preukážu naliehavý právny záujem, je to už skutkové a nie procesné dokazovanie. Naliehavosť právneho záujmu sa preukazuje z procesného hľadiska a vykonávané dokazovanie je už skutkové preukazovanie nároku navrhnutými dôkazmi. To, že prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy a resp. to, že nepredvolal svedkov, nezakladá pre žalobcu ospravedlniteľný dôvod neúčasti na súdnom pojednávaní. Žalobca právny zástupca bol včas predvolaný na súdne pojednávaní, mal o tom vedomosť, čo vyplýva aj z jeho tvrdenia a tým, že sa nezúčastnil súdneho pojednávania z tohto sa ospravedlnil, súdu dal na vedomie, že pretože nie sú predvolaní svedkovia, navrhuje pojednávanie odročiť. O tom, aké dôkazy na súde sa vykonajú, rozhoduje sudca, a nie účastník konania. Ak súd posúdil, že navrhnutí svedkovia nie sú ako dôkaz pre naliehavosť právneho záujmu opodstatnení pre vypočutie, účastník konania rozhodnutie sudcu nie je oprávnený hodnotiť a takýmto spôsobom sa súdneho pojednávania nezúčastniť. Žalobcovi a právnemu zástupcovi súd prvého stupňa neodňal možnosť konať pred súdom, naopak, súdneho pojednávania sa nezúčastnili z neospravedlniteľného dôvodu a preto prvostupňový súd správne rozhodol, ak podľa § 101 ods. 2 O. s. p. konal v neprítomnosti žalovaného. Tvrdenie žalobcu, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je zdôvodnený a je zmätočný, že nebol zistený skutkový stav, že tento nie je náležite odôvodnený, tieto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.“
Krajský súd následne skúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa výkladu a aplikácieNariadenia č. 1400/2002, pričom uviedol:
„Pokiaľ ide o nariadenie komisie ES 1400/2002... odvolací súd z úradného vestníka Európskej únie z článku 37 zisťuje, že z tohto článku nevyplýva záväzný údaj, ale je tu daná možnosť, aby podmienka stanovená v článku 5.2 ods. b) nadobudla účinnosť 1. 10. 2005. Z tohto vyplýva, že samotná citácia uvádza, že aby všetci prevádzkovatelia kvantitatívneho selektívneho distribučného systému nových osobných a ľahkých úžitkových motorových vozidiel mali možnosť prispôsobiť svoju obchodnú stratégiu skončeniu platnosti výnimky na ustanovenie o mieste je vhodné stanoviť, aby podmienka stanovená v článku 5.2 písm. b) nadobudla účinnosť 1. 10. 2005.
Odvolací súd poukazuje na stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré predložil žalobca ako dôkaz do spisu. Z dôkazu žalobcu číslo 18 vyplýva, že problematika nariadenia 1400/2002... je v kompetencii Európskej komisie − GR pre hospodársku súťaž. Článok 81 zmluvy sa vzťahuje na dohody, ktoré môžu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi a ktoré bránia, obmedzujú alebo narušujú hospodársku súťaž. Zákaz článku 81 ods. 1 sa nevzťahuje na tie dohody, ktoré prinášajú dostatočné výhody, napr. zvýšenie efektívnosti prevyšujúce protisúťažné účinky. Nové motorové vozidla v Slovenskej republiky distribuuje v rámci kvalitatívneho selektívneho distribučného systému v zmysle nariadenia, dodávateľ na otázku žalobcu, či mohol si obchodník, ktorý má uzavretú obchodnú zmluvu s dodávateľom zriadiť dodatočnú predajňu expedície dodacie miesto pred termínom 1. 10. 2005, ministerstvo hospodárstva dalo jednoznačnú odpoveď, že nie, nemohol. Možnosť zriaďovania nových predajných miest alebo dodávateľských miest je daná obchodníkom, predajcom až od 1. 10. 2005. V danom prípade nejde o zriadenie prevádzky obchodníkom, ale došlo k uzavretiu zmluvy medzi dodávateľom a obchodníkom, čiže z uvedeného vyplýva, že nie obchodník, t. j. žalovaný v 1. rade si zriadil novú predajňu, ale na základe zmluvy s dodávateľom došlo k zriadeniu novej predajne. Takáto odpoveď bola daná žalobcovi zo strany sekcie obchodu a cestovného ruchu, čiže na základe žalobcom uvádzaných skutočností a vychádzajúc z nariadenia Komisie ES 1400/2002 ako aj Príručky k predmetu nariadenia treba rozlišovať medzi možnosťami dodávateľa a možnosťami distributéra - obchodníka, predajcu. Podmienky predaja distribútorovi stanovuje dodávateľ vo forme zmluvy majúc za to, že ak došlo k rozšíreniu počtu prevádzok uvedených v zmluve zo strany dodávateľa, z dôvodu na jeho strane nedošlo k porušeniu článku 81 ods. 1 zmluvy. Nariadenie povoľuje, aby sa dodávateľ dohodol so svojím predajcom na cieľoch odbytu na základe danej geografickej oblasti, ktorá môže byť menšia, ako spoločný trh. Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že zo strany žalobcu jednoznačne nedošlo k preukázaniu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy. Táto zmluva bola uzavretá v zmysle citovaného nariadenia 1400/2002 bola uzavretá medzi dodávateľom a predajcom. Samotný predajca, čiže obchodník, nezriadil ďalšie predajné miesto sám ako obchodník v rámci podnikateľských aktivít.
Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie v prospech žaloby. Prvostupňový súd správne vec vecne právne posúdil, v dostatočnom rozsahu rozsudok odôvodnil a z tohto dôvodu odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vykonaným dokazovaním a s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a tento v celom rozsahu potvrdzuje podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujal stanovisko k námietkezaujatosti sťažovateľa, pričom uviedol:
„V odvolacom konaní žalobca podal návrh na vylúčenie konajúcej sudkyni z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 O. s. p. V vznesenej námietky zaujatosti poukazuje na okolnosti spojené s rozhodovaním veci. Odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo jeho rozhodovanie v iných veciach. V tejto námietke zaujatosti žalobca poukazuje len na postup sudkyne v konaní o prejednávanej veci. S poukazom na ustanovenie § 15a ods. 5 O. s. p., ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada. V takomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. S poukazom na uvedené odvolací súd na túto námietku zaujatosti neprihliadal.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 1 Cb 244/2005-609z 15. februára 2011, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa o určenie neplatnostišpecifikovaného dodatku obchodnej zmluvy. Okresný súd v relevantnej časti odôvodneniauviedol:
„Svojou žalobou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti rozšírenia zo dňa 01. 04. 2005 obchodnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2004 o dodatočnú prevádzku v Humennom na ulici Mierovej uzavretej medzi žalovaným v 3. rade na jednej strane a medzi žalovaným v 1. a v 2. rade na strane druhej. Z predloženého rozšírenia zo dňa 01. 04. 2005 obchodnej zmluvy súd zistil, že toto bolo uzatvorené medzi žalovanými v 1. a 3. rade a teda že žalovaný v 2. rade nebol účastníkom tohto právneho vzťahu. V spore o neplatnosť právneho úkonu sú účastníkmi konania (či už na strane žalobcu alebo žalovaného) všetci účastníci právneho úkonu, prípadne ich právni nástupcovia a rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu (§ 91 ods. 2 O. s. p.), lebo účinky rozsúdenej veci sa vzťahujú iba na nich (§ 159 ods. 2, prvá časť vety, O. s. p.). V spore o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy účastníkom konania môže byť len účastník, ktorý bol zmluvnou stranou tohto právneho úkonu. Žalovaný v 2. rade však nehol účastníkom právneho vzťahu (rozšírenia obchodnej zmluvy zo dňa 01. 04. 2005), vyslovenia neplatnosti ktorého sa žalobca v tomto súdnom konaní domáha a preto sud žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovaného v 2. rade.
Vo vzťahu medzi skutočnými účastníkmi rozšírenia zo dňa 01. 04. 2005 obchodnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2004 o dodatočnú prevádzku v Humennom na ulici Mierovej uzavretej medzi žalovaným v 3. rade na jednej strane a medzi žalovaným v 1. rade na strane druhej súd v prvom rade skúmal existenciu naliehavosti právneho záujmu žalobcu na podaní určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p... Na preukázanie naliehavého právneho záujmu na žalobcom uplatňovanej určovacej žalobe je, podľa názoru súdu, právne bezvýznamné iba poukázanie žalobcu na to, že bez takéhoto určenia sa nemôže domáhať nároku na náhradu škody, respektíve vydania bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že možnosť žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p. vo všeobecnosti vylučuje existenciu právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. a v takomto prípade by žalobcovi nebolo možno odoprieť právnu ochranu prostredníctvom žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. výslovne iba v prípade, ak by žalobca preukázal, že má naliehavý právny záujem na tom, aby rozsudkom súdu bolo určené konkrétne právo alebo právny vzťah napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie žalobou podľa § 80 písm. b) O. s. p. V takomto prípade by splnenie alebo nesplnenie podmienky naliehavosti právneho záujmu záviselo od posúdenia, či ide alebo nejde o samoúčelnú žalobu, ktorá nevyrieši sporný vzťah ani v jej základoch. Súd preto opakovane vyzýval žalobcu, aby preukázal naliehavý právny záujem na ním podanej určovacej žalobe, pričom tento aj napriek svojej dôkaznej povinnosti preukázať naliehavosť právneho záujmu si túto svoju povinnosť nesplnil a právny záujem na ním podanej určovacej žalobe nepreukázal a preto súdu nezostávalo nič iné než žalobu žalobcu proti žalovaným v 1. a 3. rade zamietnuť.
Zástupca žalobcu predložil návrh na vykonanie dokazovania a to výsluchom určených svedkov a prečítaním všetkých zmlúv, čo odôvodnil tým, že uvedenými dôkazmi sa preukáže naliehavosť právneho záujmu. Súd nevykonal uvedené navrhnuté dôkazy zástupcom žalobcu, vzhľadom na to, že je toho názoru, že výsluchom svedkov by sa nemohol preukázať naliehavý právny záujem, a taktiež pokiaľ sa týka čítania všetkých zmlúv, ktoré sa nachádzajú v spise, tak účastníci mali možnosť sa s týmito zmluvami oboznámiť v priebehu konania.“
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Vychádzajúcz argumentácie sťažovateľa v sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ uplatnilv zásade tú istú argumentáciu v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdua aj v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s námietkousťažovateľa, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy (čítanie príslušných zmlúva výsluchy svedkov). Poukázal pritom na to, že existencia naliehavého právneho záujmuv zmysle § 80 písm. c) OSP má v zásade vyplynúť zo žaloby a tvrdení v nej obsiahnutýcha nie je potrebné vykonávať riadne procesné dokazovanie na preukázanie tejto skutočnosti.Uviedol tiež, že určenie neplatnosti dodatku obchodnej zmluvy malo byť podľa sťažovateľazákladom žaloby o náhradu škody, prípadne vydanie bezdôvodného obohatenia, pretosťažovateľ mohol svoj nárok uplatniť žalobou o plnenie. Vysporiadal sa aj s námietkousťažovateľa, že okresný súd rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcus tým, že dôvodom ich neúčasti malo byť to, že okresný súd na pojednávanie nepredvolalsvedkov. Podľa krajského súdu tento dôvod neúčasti na pojednávaní nie jeospravedlniteľným dôvodom, preto okresný súd nebol povinný odročiť pojednávanie. Z tejčasti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorou odôvodnil povinnosť sťažovateľa nahradiťtrovy konania žalovaným, je zrejmá tarifná hodnota veci a tarifná odmena za jeden úkonprávnej pomoci a tiež počet úkonov, za ktoré okresný súd priznal odmenu a tiež náhraduhotových výdavkov (režijný paušál) a náhradu za stratu času.
Ústavný súd nepreskúmal opodstatnenosť námietky týkajúcej sa výkladu a aplikácieNariadenia č. 1400/2002 a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej úniea tiež námietku, že krajský súd nerozhodol o námietke zaujatosti. Tieto námietky preskúmalnajvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje, aby sa nimi zaoberal aj ústavný súd.
Ústavný súd považuje výklad krajského súdu § 80 písm. c) OSP o existenciia preukázaní naliehavého právneho záujmu za jeden z možných výkladov, ktorý nie jev rozpore so zmyslom a účelom uvedeného zákonného ustanovenia, nemožno ho pretopovažovať za arbitrárny. Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresnýmsúdom svoje právne závery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavneneodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutýmrozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa predstavuje dostatočný podklad prevýrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil napadnutý rozsudokokresného súdu ako vecne správny.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, žepostup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré bynaznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymnázorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdupredmetný právny výklad predovšetkým § 80 písm. c) OSP krajským súdom ako odvolacímsúdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatkynevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa. V odôvodnenísvojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP, pričomuviedol:
„V danom prípade dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým, bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 O. s. p. nejde o dovolanie podľa citovaného ustanovenia, a nejde ani o dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1, 2 O. s. p.“
Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:„Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje ustanovením § 237 písmeno f./ a g./ O. s. p. s odôvodnením podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a./, b./ a.c/ O. s. p....
Prvou základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalobcu je, či v konkrétnom prípade ide o dovolanie s odkazom na ustanovenie § 237 písmeno f./ g./ prípustné.
Žalobca odňatím možnosti konať za účelom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f./ O. s. p. uvádza nevykonanie dôkazov žalobcom navrhnutých, nesprávny výklad Nariadenia komisie ES 1400/ 2002..., nevykonanie ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy a neposkytnutie súdnej ochrany v tom zmysle, že nebola ústavne súladne interpretovaná platná a účinná norma.“
Najvyšší súd následne uviedol tieto právne závery:„... v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28 augusta 1977, sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č, R 111/1998 časť právnej vety / konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci / § 241 ods. 2 písmen b./ O. s. p. aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný, z ktorého judikátu vychádza ustálená prax, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, ale nie jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného, preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia nedostatočné odôvodnenie by mohol prihliadať len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné.
Dovolací súd za potrebné považuje uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutí obidvoch súdov je zrejme aké dôkazy vykonal, akým skutkovými záverom súdy došli aké ustanovenia aplikovali a na základe čoho boli prijaté právne závery potrebné pre rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s, p./ skutkové a právne závery súdu prvého stupňa označil nie za zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež odôvodnenie a vykonané dokazovane citovanými dôkazmi kvalifikoval ako celok, ktorý spĺňa parametre odôvodnenia § 157 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že v žiadnom prípade nejde o porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako tvrdí žalobca v jeho dovolaní.
Odňatím možnosti konať pred súdom podľa dovolacieho súdu, nie je možné ani považovať vytýkanú nesplnenú povinnosť predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu nariadenia komisie ES č. 1400/2002 z 31. júla 2002. Žalobca v jeho dovolaní ničím nepreukázal, že výklad nariadenia komisie ES 1400/ 2002 z 31. júla 2002, ktorým sa konajúce súdy zaoberali bol nesprávny a že išlo o zákonnú povinnosť predložiť otázku týkajúcu sa tohto výkladu Súdnemu dvoru, ako otázku prejudiciálnu.
Z hľadiska skúmania otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f./ O. s. p námietku žalobcu ohľadne údajného nesprávneho právneho posúdenia smernice ES 1400/2002 z 31. júla 2002, dovolací súd označil preto za právne irelevantnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky /§10a ods. 1 O. s. p./ pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g./ O. s. p. dospel k záveru, že táto podmienka prípustnosti dovolania s poukazom na citované ustanovenie splnená nebola, vo veci rozhodol nevylúčený sudca o čom svedčí rozhodnutie súdu, ktorý sa s vznesenou námietkou voči sudkyni zaoberal a správne uviedol, že na vznesenú námietku zaujatosti nebolo možné prihliadnuť a to v zmysle ustanovenia § 15a ods. 5 O. s. p. Po preskúmaní dôvodov uvedených v dovolaní, ako aj citovaných uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citovanú judikatúru, obsah citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky dovolací súd nedospel k záveru, že žalobca preukázal, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ani že vo veci rozhodol vylúčený sudca z prejednania a rozhodovania vo veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s. p./ vzhľadom na to, že v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady konaní vymenované v § 237 a prípustnosť podaného dovolania nie je daná ani ustanovením § 238 O. s. p., dovolanie žalobcu v zmysle § 243b ods.5 v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písmen c./ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol.“
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Vo svojejargumentácii neuvádza konkrétne výhrady smerujúce k napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu a postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súddospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 238 OSP. Vzhľadomna obsah dovolania skúmal tiež, či konajúce súdy neodňali sťažovateľovi možnosť konaťpred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca podľa§ 237 písm. g) OSP. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súduv spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu spĺňa zákonné parametreodôvodnenia podľa § 157 ods. 2 OSP. Vysporiadal sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou savýkladu a aplikácie Nariadenia č. 1400/2002 a tiež predloženia prejudiciálnej otázkySúdnemu dvoru Európskej únie a dospel k záveru, že postupom konajúcich súdov nebolasťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal tiež na to, že krajský súdvzhľadom na obsah námietky zaujatosti neprihliadal na túto námietku, preto dospelk záveru, že nie je daný ani dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) OSP. Uvedené právnezávery nemožno podľa ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené,preto sú ústavne udržateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačujesvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušeniezákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenianajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenostinezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby lenna jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadkunajvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016