znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 232/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   11   NcC   72/2012z 19. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   akoneprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 NcC 72/2012 z 19. októbra2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súduKošice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala svojich nárokov na náhraduškody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti zaškodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v zneníneskorších   predpisov,   smerujúcu   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvomspravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnyma zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva naposkytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovalav úvode podanej žaloby „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Košice II sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Poukázala na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúruústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   tak,   že   nevylúčil   všetkých   sudcovokresného súdu z prerokúvania a rozhodovania v predmetnom konaní.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhraduškody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu má byť prerokovanáa rozhodnutá   sudcami   toho   istého   okresného   súdu,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosťo nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnostiprípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, uvedenérozhodnutie   zruší   a   vec   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   finančnézadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   konania.   Súčasne   sa   domáhala   vydania   dočasnéhoopatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súdv tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súdeprebiehali   dve   konania,   prípadne   viac   konaní   v   tej   istej   veci.   Totožnosť   veci   je   danápri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,a identity   účastníkov   konania.   O   prekážku   litispendencie   nejde,   ak   chýba   čo   len   jedenz uvedených znakov totožnosti veci.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 11 NcC 72/2012 z 19. októbra 2012. Ústavný súd zistil, že konanie v tej istejveci voči tomu istému uzneseniu krajského súdu pre porušenie tých istých práv sťažovateľkyuž   prebieha   pred   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp 10073/2014   na   základe   sťažnostisťažovateľky doručenej 18. augusta 2014.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   začatie   konania   s   nižšou   spisovou   značkou(Rvp 10073/2014) bráni tomu, aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie s vyššou spisovouznačkou   (Rvp   11523/2014),   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuťpre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľkyv nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015