znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 232/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť PharmDr. J. K., M., zastúpeného advokátkou JUDr. O. P., D., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 93/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 60/2010) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PharmDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 93/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 60/2010) p o r u š e n é   b o l o.

2. PharmDr. J. K. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť PharmDr. J. K. trovy konania v   sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   trinásť   centov)   na účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. O. P., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. II. ÚS 232/2013-15 z 18. apríla 2013 na ďalšie konanie sťažnosť PharmDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Co 93/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 60/2010).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   žalobou podanou 4. decembra   2008   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) domáhal proti spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej aj „žalovaná“), zaplatenia náhrady mzdy v sume   3   795,40   €   z   dôvodu   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru.   Okresný   súd 6. októbra   2009   rozhodol   vo   veci   sťažovateľa   rozsudkom   č. k. 19 C 134/2008-122   tak, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi 3 793,49 € brutto s príslušenstvom a trovy konania v   lehote   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   a vo zvyšnej   časti   žalobu zamietol. Proti uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   žalovaná   odvolanie,   ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril podaním zo 4. decembra 2009.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   ďalšiemu   priebehu konania   vedeného   na   krajskom   súde v sťažnosti uviedol:

„Prvú urgenciu poslal sťažovateľ listom zo dňa 25. 3. 2010 k č. k. 6 Co/60/2010. Krajský súd v Bratislave listom zo dňa 29. 4. 2010 informoval sťažovateľa, že spis bol postúpený na Okresný súd Bratislava II.

Keďže vo veci sa dlhodobo nič nedialo, sťažovateľ v septembri 2011 kontaktoval informačnú kanceláriu Krajského súdu v Bratislave a zistil, že spis má pridelené nové číslo, a to č. k. 3 Co/276/2011.

Preto listom zo dňa 16. 5. 2012 zaslal sťažovateľ urgenciu k č. k. 3 Co/276/2011. Na tento list sťažovateľ písomnú odpoveď nedostal a tak v októbri 2012 opäť kontaktoval informačnú kanceláriu Krajského súdu v Bratislave a zistil, že spis má zase nové číslo, a to č. k. 6 Co/93/2011. Vec bola na Krajskom súde v Bratislave od začiatku roka 2010, teda takmer tri roky a za tento čas súd nevytýčil ani jedno pojednávanie...

Pretože   vo   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   Bratislava   pod   č.   k.   6   Co/60/2010, pod č. k. 3 Co/276/2011 a v súčasnosti pod č. k. 6 Co/93/2011 sa nekonalo, bolo právo sťažovateľa na súdnu ochranu uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy v SR a právo na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   odst.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd nečinnosťou Krajského súdu Bratislava porušené. V konaní nastali prieťahy nečinnosťou súdu.

Vo   veci   podal   sťažovateľ   predsedovi   Krajského   súdu   v   Bratislave   sťažnosť na prieťahy v konaní listom zo dňa 12. 10. 2012.

Krajský   súd   v   Bratislave   v   odpovedi   zo   dňa   9.   11.   2012   uviedol,   že   sťažnosť je dôvodná.“

2.1 Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha ochrany svojich označených práv a navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo PharmDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ust. § 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   odst.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. 6 Co/93/2011 porušené. Sťažovateľovi,   PharmDr.   J.   K.,   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20.000.- €, ktoré je povinná vyplatiť SR – Krajský súd v Bratislave k rukám sťažovateľa. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 907,01 €..., ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa č... vedený v S. a. s.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Ľ. S., listom sp. zn. Spr. 3131/13 z 24. mája 2013, a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 3. júna 2013.

3.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:«Prípisom   zo   dňa   21.   05.   2013   som   požiadal   JUDr.   M.   M.,   predsedu   senátu 6 Co Krajského súdu v Bratislave o vyjadrenie k veci sp. zn. 6 Co 93/2011; požadované vyjadrenie menovaného predsedu senátu mi bolo doručené dňa 23. 05. 2013.

V tomto vyjadrení JUDr. M. M. uviedol, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je datovaná dňom   28.   01.   2013 a   Ústavnému súdu Slovenskej   republiky (ďalej   len „ÚS   SR“)   bola doručená dňa 13. 02. 2013. Pritom už dňa 04. 01. 2013 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené predvolanie na konanie, stanovené na termín 14. 01. 2013. Toto konanie bolo odročené na termín 04. 02. 2013 (samotný sťažovateľ, ako aj jeho právna zástupkyňa, boli na tomto konaní osobne prítomní). Súdne konanie bolo odročené na termín 18. 02. 2013 za účelom vyhlásenia rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ vypracoval ústavnú sťažnosť v čase, keď tunajší, odvolací súd vo veci riadne konal a keď teda nebol dôvod na podanie takejto sťažnosti.

Preto predseda senátu 6 Co zastáva názor, že sťažovateľovi nemohlo pri koncipovaní a   podaní   ústavnej   sťažností   ísť   o   to,   aby   urýchlil   konanie   v   predmetnej   veci   sp.   zn. 6 Co 93/2011.

Z tohto dôvodu sa JUDr. M. M. nemôže vyjadriť k sťažnosti sťažovateľa tvrdiac, že nie   je   kompetentný   zaujať   stanovisko   k   otázke,   či   v   tejto   veci   odvolací   súd   nekonal bez prieťahov. Má za to, že posúdenie tejto otázky patrí výlučne ÚS SR.

S uvedeným vyjadrením predsedu senátu 6 Co sa v celom rozsahu stotožňujem. Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu krajského súdu uviedla:

„Listom   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   27.   5.   2013   bolo   sťažovateľovi   doručené vyjadrenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 24. 5. 2013, v ktorom sa Krajský súd vyjadril len k aktuálnemu roku. Dôvodom pre podanie sťažnosti bola nečinnosť Krajského súdu Bratislava v rokoch 2010, 2011 a 2012. Na tom, že v uvedených rokoch prieťahy na strane Krajského   súdu   Bratislava   boli   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   začiatkom   tohto   roku sa vo veci začalo konať.

Sťažovateľ   súhlasí   s tým.   aby   Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho   pojednávania, ak dospeje k záveru, že ústne pojednávanie neprispeje k ďalšiemu objasneniu veci.“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa s ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu na vec sa vzťahujúceho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného pod sp. zn. 6 Co 93/2011 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 6 Co 60/2010):

Dňa 19. februára 2010 bol spis predložený krajskému súdu ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní spoločnosti E., s. r. o., proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 C 134/2008 zo 6. októbra 2009, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy v sume 3 793,49 € brutto s príslušenstvom a trovy konania.

Dňa   30.   marca   2010   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia o odvolaní   z   dôvodu   zrejmej   nesprávnosti   vo   výroku   rozsudku   o   trovách   konania, ktorú môže opraviť len okresný súd postupom podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Dňa 31. marca 2010 bol spis doručený okresnému súdu. Dňa 8. júla 2010 okresný súd opätovne predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní bez vydania opravného uznesenia z dôvodu, že nie je rozpor vo výroku rozsudku tak, ako bol vyhlásený a ako je uvedený v jeho písomnom vyhotovení.

Dňa 31. augusta 2010 krajský súd opäť vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní   z   dôvodu   neodstránenia   zrejmej   nesprávnosti   vo   výroku   o   trovách   konania, pričom poukázal na svoj prípis z 30. marca 2010.

Dňa 6. septembra 2010 bol spis doručený okresnému súdu. Dňa   10.   novembra   2010   okresný   súd   vrátil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní bez opravného uznesenia, keďže podľa sudkyne konajúcej vo veci nejde o chybu v   písaní,   počítaní   alebo   inú   zrejmú   nesprávnosť.   Spis   bol   zapísaný   na   krajskom   súde pod novou sp. zn. 6 Co 365/2010.

Dňa 4. januára 2011 bol spis pridelený na prerokovanie a rozhodnutie do senátu 3 Co pod novou sp. zn. 3 Co 276/2011.

Dňa   29.   marca   2011   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia o odvolaní s výzvou na konanie v intenciách pokynov odvolacieho súdu z 30. marca 2010 a 31. augusta 2010.

Dňa 31. marca 2011 bol spis doručený okresnému súdu. Dňa 1. júla 2011 okresný súd vrátil spis krajskému súdu bez vydania opravného uznesenia, keďže podľa sudkyne okresného súdu nejde o zrejmú nesprávnosť vo výroku rozsudku   o trovách   konania, pričom   odvolaciemu súdu   nič nebráni, ak považuje výrok za nesprávny, tento zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie. Dňa   16.   augusta   2011   bol   spis   na   základe   námietky   nesprávneho   zápisu veci do oddelenia   3   Co   predložený   na   zápis   do   súdneho   oddelenia   6   Co   pod   novou sp. zn. 6 Co 93/2011.

Dňa 15. novembra 2012 krajský súd nariadil pojednávanie na 15. január 2013.Dňa 28. decembra 2012 krajský súd odročil nariadené pojednávanie na 14. január 2013.

Dňa   14.   januára   2013   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené pre neprítomnosť   účastníkov   na   4.   február   2013.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa ospravedlnila svoju neúčasť nepriaznivými poveternostnými podmienkami.

Dňa 4. februára 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí právnych zástupcov účastníkov odročené na 18. február 2013 pre účel vyhlásenia rozsudku. Dňa   18.   februára   2013   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   odvolací   súd rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   93/11   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi 3 780,09 €, a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd tiež zrušil výrok napadnutého rozsudku o trovách konania a v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.

Dňa 4. marca 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom krajského súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   93/2011   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 6 Co 60/2010)   dochádzalo   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   a   postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   posúdením   namietaného   konania   podľa prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej   stránke   zložité   –   jeho   predmetom   je   nárok   na   zaplatenie   náhrady   mzdy, teda ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napokon ani predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nenamietal   zložitosť   veci.   Doterajšia dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na jeho nečinnosť, ale aj neefektívnu činnosť.

Krajský súd bol v namietanom konaní krátkodobo nečinný v období od 10. novembra 2010 do 29. marca 2011 (4 a pol mesiaca) a dlhodobo nečinný v období od 1. júla 2011 do 14. januára 2013 (18 mesiacov). Celkovo bol teda krajský súd v tejto veci nečinný viac ako 22 mesiacov. Uvedená nečinnosť krajského súdu nie je ospravedlniteľná, pretože súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti   krajského   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.

Krajskému súdu možno vytknúť aj neefektívny postup spočívajúci v opakovaných výzvach   adresovaných   okresnému   súdu   na   opravu   výroku   prvostupňového   rozsudku o trovách konania podľa § 164 OSP, v ktorom podľa názoru odvolacieho súdu absentovalo platobné miesto na poukázanie trov konania priznaných úspešnému žalobcovi. Okresný súd sa nestotožil s názorom odvolacieho súdu s odôvodnením, že v tomto prípade nejde o chybu v písaní alebo počítaní alebo o inú zrejmú nesprávnosť, ktorá by sa mala riešiť postupom podľa § 164 OSP, ale o otázku iného právneho posúdenia veci. Odvolací súd aj napriek stanovisku   okresného   súdu,   ktorému   nemožno   uprieť   racio,   zotrval   na   svojom   názore a opakovane vyzýval okresný súd na vydanie opravného uznesenia namiesto toho, aby vec meritórne   posúdil   a rozhodol   o   odvolaní.   Dôsledkom   uvedeného   postupu   bolo   obdobie 16 mesiacov, počas ktorého sa spis striedavo nachádzal na krajskom súde a na okresnom súde. Napokon krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 93/2011 z 18. februára 2013 zrušil výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania z iných dôvodov, pričom o chýbajúcom platobnom mieste nie je v odôvodnení odvolacieho rozsudku ani zmienka.

Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť, ako aj neefektívnu činnosť krajského súdu ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené   zložitosťou   veci   či   v   dôsledku   správania   účastníkov   konania,   ale   najmä v dôsledku postupu súdu.

Obranu   krajského   súdu,   podľa   ktorého „sťažovateľ   vypracoval   ústavnú   sťažnosť v čase, keď tunajší, odvolací súd vo veci riadne konal a keď teda nebol dôvod na podanie takejto   sťažnosti.   Preto...   sťažovateľovi   nemohlo   pri   koncipovaní   a   podaní   ústavnej sťažností ísť o to, aby urýchlil konanie v predmetnej veci...“, nemožno akceptovať. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   pripomína svoju   skôr   citovanú   judikatúru, podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, ku ktorému dochádza v okolnostiach predmetnej veci až právoplatným rozhodnutím súdu.

Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda   vykonanie spravodlivosti   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 18. februára 2013 bola predmetná vec na krajskom súde rozsudkom meritórne rozhodnutá a následne 4. marca 2013 bol spis vrátený okresnému súdu, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa   § 56 ods.   4 zákona o ústavnom   súde   môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, avšak svoju žiadosť v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde vôbec neodôvodnil.

Keďže   sťažovateľ   žiadnym   spôsobom   nezdôvodnil   svoj   návrh   na   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pričom   vec   bola   krajským   súdom   meritórne   rozhodnutá, ústavný   súd   sťažovateľom   požadované   finančné   zadosťučinenie   nepriznal,   čo   vyplýva z bodu 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. O. P., ktoré si uplatnil v sume 907,01 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z pridanej   hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v súlade s vyhláškou v celkovej sume 331,13 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013