znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 232/2012-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7 Er 637/2007 a základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Prešove   pod   sp.   zn. 10 CoE 60/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. P. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   v   jeho   prítomnosti   s   tým,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 Er 637/2007 a základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 CoE 60/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde sa viedlo exekučné konanie vo veci oprávnenej S. p. B., pobočka V. (ďalej len „oprávnená“) proti sťažovateľovi ako povinnému o vymoženie čiastky 909,77 € s prísl. Sťažovateľ podaním zo 7. januára 2008 požiadal o zastavenie   exekúcie   a   zároveň   navrhol   aj   zrušiť   rozhodnutie   oprávnenej   sp.   zn.   700-3310029607-GC04/07 z 9. februára 2007, ktoré tvorilo exekučný titul na vymoženie sumy 27 408 Sk (909,77 €). Návrh na zastavenie exekúcie sa týkal sumy 18 852 Sk (625,77 €), keďže   časť   vymáhanej   pohľadávky   oprávnenej   vo   výške   8   556   Sk   (284   €)   sťažovateľ uspokojil   pred   podaním   návrhu.   V   návrhu   sťažovateľ   poukazoval   na   nesprávny   úradný postup   povereného   súdneho   exekútora,   ktorý   sám   zapríčinil   začatie   exekúcie   tým,   že nevyplatil oprávnenej peňažné plnenia sťažovateľa z predchádzajúcich dvoch exekučných konaní,   hoci   sťažovateľ   poskytol   peňažné   plnenia   pre účely   uspokojenia   pohľadávok oprávnenej.   Okresný   súd   až   po   viac   ako   14   mesiacoch   zaslal   sťažovateľovi   správu zo 17. marca 2009, ktorou mu oznámil, že o jeho návrhu na zastavenie exekúcie rozhodovať nebude, a to z dôvodov uvedených v správe. Na základe oznámenia súdneho exekútora z 8. decembra 2008 považoval okresný súd exekučné konanie za úplne skončené z dôvodu vymoženia pohľadávky oprávnenej v plnej výške vrátane trov. Reálny stav právnej veci sťažovateľa bol po 16 mesiacoch od podania návrhu taký, že okresný súd nemienil vo veci rozhodovať, lebo ju považoval za skončenú, pričom však súdny exekútor vo svojom konaní pokračoval ďalej. Sťažovateľ podal 27. apríla 2010 predsedovi krajského súdu sťažnosť na predsedníčku   a   na   podpredsedníčku   okresného   súdu,   a   to   pre   porušenie   jeho   práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Výsledkom sťažnosti bolo vydanie uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-82 z 12. mája 2010 (vydané vyšším súdnym úradníkom), ktorým bolo návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie čiastočne vyhovené a exekúcia na vymoženie sumy 585,95 € bola zastavená. V prevyšujúcej časti (o 323,82 €) bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, ktorého jadrom bolo podrobné vyúčtovanie platieb, ktoré mal sťažovateľ   oprávnenej   poskytnúť,   a porovnanie   takto   ustálenej   platobnej   povinnosti so skutočne   realizovanými   platbami   sťažovateľa,   ktoré   tento   poskytol   či   už   priamo oprávnenej,   alebo   súdnemu   exekútorovi   v prospech   oprávnenej.   Z   podrobnej   súvahy sťažovateľa vyplynulo, že zaplatil viac, ako mal, teda, že došlo z jeho strany k preplatku. Keďže sudkyňa okresného súdu nemienila odvolaniu sťažovateľa sama vyhovieť, predložila spis   krajskému súdu,   ktorý   uznesením   č. k.   10 CoE   29/2010-144 zo   16.   februára 2011 rozhodol, že vec vracia okresnému súdu ako bezdôvodne predloženú, a to preto, že podanie odvolania zo strany sťažovateľa nepripúšťa ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a že z tohto dôvodu mala v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku o odvolaní rozhodnúť sudkyňa okresného súdu. Následne uznesením okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-149 z 18. mája 2011 bolo bez nariadenia pojednávania rozhodnuté tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie v časti prevyšujúcej sumu 585,95 € bol zamietnutý. O návrhu sťažovateľa, aby sa v plnom rozsahu zrušilo rozhodnutie oprávnenej (exekučný titul), okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu. Napokon uznesením krajského súdu č. k. 10 CoE 60/2011-173 z 31. januára 2012 bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté s tým, že proti rozhodnutiu, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, nie je odvolanie prípustné. Okrem toho krajský súd považoval odvolanie aj za oneskorene podané.

Podľa   názoru   sťažovateľa   stav   právnej   neistoty   trval   u   neho   od   podania   návrhu na zastavenie   exekúcie   7.   januára   2008   až   do   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia krajského súdu 13. apríla 2012, teda 4 roky a viac než 3 mesiace. Vzhľadom na skutočnosť, že   krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa   odmietol,   hoci   sa   ním   správne   mal   meritórne zaoberať, trvá stav právnej neistoty sťažovateľa i naďalej.

Sťažovateľ ďalej v súvislosti s otázkou vyčerpania možných opravných prostriedkov zdôrazňuje, že sa spravoval odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplývalo, že proti uzneseniu okresného súdu o nevyhovení návrhu na zastavenie exekúcie nie je odvolanie prípustné. Preto ani nemohol považovať za možné a už vôbec nie účinné v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) podávať proti uzneseniu   krajského   súdu   o odmietnutí   odvolania   mimoriadny   opravný   prostriedok v podobe   dovolania.   Až po uplynutí   viac   než   mesačného   odstupu   od   právoplatnosti uznesenia krajského súdu sa sťažovateľ dozvedel o uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 199/2009 z 13. októbra 2009 a jeho právnych záveroch o prípustnosti odvolania v obdobnom prípade. Sťažovateľ je preto toho názoru,   že   nemožno   odmietnuť   jeho   sťažnosť   ako   neprípustnú   iba   preto,   že   sa   riadil argumentáciou krajského súdu o neprípustnosti odvolania. Preto, aj keby bolo v danej veci prípustné dovolanie a sťažovateľ tento mimoriadny opravný prostriedok nevyčerpal, je daný popísaný dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý ústavný súd v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde nemôže sťažnosť odmietnuť.

Okresný   súd   porušil   práva   sťažovateľa   predovšetkým   tým,   že   o   jeho   návrhu na zastavenie exekúcie po dlhú dobu nerozhodol, a urobil tak až na zásah nadriadeného krajského súdu. Ďalej okresný súd i krajský súd pochybili tým, že rozhodli bez nariadenia pojednávania.   Postup   okresného   súdu   sa   vyznačoval   značnými   prieťahmi.   Okresný   súd založil svoje rozhodnutie len na tvrdení oprávnenej, podľa ktorého sťažovateľ uhradil jej pohľadávku   len   vo   výške   585,95   €.   Sťažovateľ   nedostal   možnosť   vyjadriť   sa na pojednávaní ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom ním navrhnuté dôkazy okresný súd nevzal do úvahy, resp. sa s nimi nezaoberal (najmä v súvislosti s otázkou, či sťažovateľ uhradil aj zvyšok pohľadávky oprávnenej vo výške 323,82 €).

Napokon   krajský   súd   chybne   ustálil,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   nie   je odvolanie prípustné, resp. že odvolanie sťažovateľa bolo podané oneskorene.

V   súvislosti   s   otázkou   prípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu sťažovateľ   poukazuje   najmä   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   199/2009 z 13. októbra 2009, podľa ktorého je právne irelevantné, či sa návrhu na zastavenie exekúcie vyhovelo   alebo   nie.   Odvolanie   proti   uzneseniu   o   zastavení   exekúcie   je   totiž   prípustné v závislosti od dôvodu, pre ktorý bola exekúcia zastavená. Ak súd uznesením zamietne návrh na zastavenie exekúcie, je odvolanie prípustné, ak sa v návrhu uplatňovali návrhy uvedené   v   ustanovení   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku.   V   kontexte   právneho   názoru najvyššieho súdu vyznieva uznesenie krajského súdu ako jednoznačne arbitrárne.

Čo   sa   týka   otázky   včasnosti   podaného   odvolania,   krajský   súd   konštatoval, že uznesenie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   9.   júna   2011.   Ustálil   tiež, že odvolanie sťažovateľa bolo podané na pošte 9. septembra 2011. Podľa názoru krajského súdu poučenie dané v uznesení okresného súdu, podľa ktorého je prípustné odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, je chybné, a preto sťažovateľ mohol podať odvolanie v lehote 3 mesiacov od doručenia uznesenia okresného súdu. Na margo týchto záverov krajského súdu poukazuje sťažovateľ na ustanovenie § 57 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku o počítaní lehôt, z ktorého možno vyvodiť, že odvolanie bolo podané v 3-mesačnej lehote.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 Er 637/2007 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 CoE 60/2011 s tým, aby uznesenie krajského súdu z 31. januára   2012   bolo   zrušené   a   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   priznanie finančného   zadosťučinenia   tak   od   okresného   súdu,   ako   aj   od   krajského   súdu, a to po 16 000 € od každého z nich. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-82 z 12. mája 2010, ktorým vyšší súdny úradník čiastočne vyhovel návrhu sťažovateľa a exekúciu v časti o vymoženie istiny 585,95   €   zastavil,   vyplýva,   že   podľa   poučenia   je   proti   uzneseniu   prípustné   odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 CoE 29/2010-144 zo 16. februára 2011, ktorým bola vec vrátená okresnému súdu ako bezdôvodne predložená, vyplýva, že podľa názoru krajského súdu   vzhľadom   na ustanovenie   § 202   ods.   2 Občianskeho súdneho   poriadku v spojení s ustanoveniami § 57 ods. 1 a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-82 z 12. mája 2010 v zásade nie je prípustné. Keďže   toto   uznesenie   vydal   vyšší   súdny   úradník, v zmysle   §   374   ods.   4   Občianskeho súdneho   poriadku   je   odvolanie   prípustné,   jeho   podaním   sa   rozhodnutie   zrušuje   a   je povinnosťou sudcu rozhodnúť opätovne.

Z   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   7   Er   637/2007-149   z   18.   mája   2011,   ktorým sudkyňa návrh   sťažovateľa na zastavenie exekúcie   v časti   prevyšujúcej   sumu 585,95   € zamietla, podľa poučenia vyplýva, že proti uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-149 z 18.   mája   2011   vyplýva,   že   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   9.   júna   2011 a odvolanie je datované 9. septembra 2011. Sťažovateľ poukazuje na to, že odvolanie podal na   základe   §   201   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku,   no   najmä   s   ohľadom na ustanovenie § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z opravného uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-168 z 19. septembra 2011 vyplýva,   že   ním   bolo   opravené   poučenie   uvedené   v   uznesení   okresného   súdu   č.   k. 7 Er 637/2007-149 z 18.   mája 2011   tak,   že poučenie má správne   znieť: „Proti   tomuto uzneseniu   odvolanie   nie   je   prípustné.“ Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   27.   októbra 2011.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 CoE 60/2011-173 z 31. januára 2012 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 7 Er 637/2007-149   z   18.   mája   2011.   Podľa   názoru   krajského   súdu   podmienky   podania odvolania upravuje ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolanie nie je   prípustné   v   exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona,   ak   tento   osobitný   zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného   zákona. V zmysle tohto   ustanovenia   je teda   v exekučnom   konaní prípustné odvolanie   len   v   tom   prípade,   ak   to   Exekučný   poriadok   výslovne   pripúšťa.   Proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), c) až h) Exekučného poriadku je prípustné odvolanie v zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Citované ustanovenie vymedzuje prípady, v ktorých súd exekúciu zastaví. Odvolanie je prípustné len v prípadoch, keď súd exekúciu zastaví z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b), c),   f)   až   h)   Exekučného   poriadku.   Exekučný   poriadok   výslovne   neustanovuje   to,   že odvolanie   je   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   ktorým   súd   návrh   na   zastavenie   exekúcie zamietol,   a   preto   v   zmysle   ustanovenia   §   202   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku odvolanie proti výroku, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol, nie je prípustné. Okrem toho krajský súd zisťuje, že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. júna 2011. Odvolanie bolo podané na pošte 9. septembra 2011. Poučenie, podľa ktorého proti uzneseniu je odvolanie prípustné, je chybné, a z tohto dôvodu účastník konania mohol podať odvolanie v lehote 3 mesiacov od jeho doručenia. Vzhľadom na uvedené popritom, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nie je prípustné, bolo navyše aj oneskorene podané.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 10 CoE 60/2011 pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že sťažovateľ si je vedomý skutočnosti, že proti   uzneseniu   krajského   súdu   o   odmietnutí   jeho   odvolania   mohol   podať   dovolanie, ktorého   prípustnosť   by   vyplývala   z   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku.   Sťažovateľ   však   dovolanie   nepodal.   Vysvetľuje   to   tým,   že   sa   spravoval odôvodnením uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplývalo, že proti uzneseniu okresného súdu   o   zamietnutí   návrhu   na zastavenie   exekúcie   nie   je odvolanie   prípustné.   Preto   ani nemohol   považovať   za   možné   a   už   vôbec   nie   účinné   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Až po uplynutí zákonnej lehoty   na   podanie   dovolania   sa   dozvedel   o   existencii   precedentného   rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorého je odvolanie v takýchto prípadoch prípustné. Je preto toho názoru,   že   jeho   sťažnosť   nemožno   odmietnuť   ako   neprípustnú   iba   preto,   že   sa   riadil argumentáciou krajského súdu   o neprípustnosti odvolania. Považuje to za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý ústavný súd v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde nemôže sťažnosť odmietnuť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré v danom   prípade   neprichádza   do   úvahy   odmietnuť   rozoberanú   časť   sťažnosti   ako neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu   dovolanie   ako   účinný   opravný   prostriedok,   ktorý   mal   v   zmysle   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku k dispozícii.

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že krajský súd už v uznesení č. k. 10 CoE 29/2010-144   zo   16.   februára   2011   vyslovil   názor   o   zásadnej   neprípustnosti   odvolania   v   danom prípade.   V   rozpore   s   tým   však   v   uzneseniach   okresného   súdu   č.   k.   7   Er   637/2007-82 z 12. mája 2010, ako aj č. k. 7 Er 637/2007-149 z 18. mája 2011 bolo uvedené poučenie, podľa   ktorého   je   odvolanie   prípustné.   Za   danej   situácie   v   záujme   dôslednej   ochrany ústavných práv sťažovateľa v ich nie formálnom, ale materiálnom poňatí dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľom uplatnený dôvod, pre ktorý dovolanie nepodal, treba považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa.

Keďže   sťažnosť   v   rozoberanej   časti   nemožno   považovať   za   neprípustnú,   bolo potrebné zaoberať sa ďalšími skutkovými podstatami vyplývajúcimi z ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V rámci ďalšej analýzy možno dôjsť k záveru, že táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Krajský súd odvolanie sťažovateľa odmietol predovšetkým preto, že ho považoval za neprípustné, ale ďalej aj preto, že podľa jeho názoru bolo oneskorene podané.

Podľa   názoru   ústavného súdu   nemožno sa   stotožniť so   záverom   krajského   súdu, podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné.

Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d)   exekúcia   postihuje   veci   alebo   práva,   ktoré   sú   vylúčené   z   exekúcie   alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom.

Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiam   podľa   §   57   ods.   1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Z dikcie ustanovenia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku možno vyvodiť, že odvolanie je prípustné tak proti takým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) zastavená, ako aj proti takým rozhodnutiam, ktorými bol návrh na zastavenie exekúcie z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) zamietnutý.

V uvedenej súvislosti sa javí ako významné aj to, že podľa § 56 ods. 7 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie. Teda v tomto prípade je z dikcie zákona nepochybné, že odvolanie je prípustné iba proti kladnému   (vyhovujúcemu)   rozhodnutiu,   nie   teda   aj   proti   negatívnemu   (zamietajúcemu) rozhodnutiu (mutatis mutandis II. ÚS 375/2011).

Napriek   uvedenému   záveru   o   nesprávnosti   právneho   názoru   krajského   súdu o neprípustnosti odvolania treba uznesenie krajského súdu považovať za vecne správne, a to vzhľadom na to, že jeho záver, podľa ktorého sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu oneskorene, je akceptovateľný, i keď z odlišných dôvodov, než ktoré v tejto súvislosti krajský súd uviedol.

Podľa § 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia   rozhodnutia   na   súde,   proti   rozhodnutiu   ktorého   smeruje.   Ak   bolo   vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania, alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia.

Možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie   po uplynutí 15-dňovej   lehoty podľa § 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a zároveň v rámci 3-mesačnej lehoty podľa § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V danom prípade však neboli splnené podmienky na to, aby bolo možné podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia uznesenia. V poučení uznesenia okresného súdu, podľa ktorého proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní, nie je nesprávne uvedená lehota na podanie odvolania. Nie je splnená ani ďalšia   podmienka,   podľa   ktorej   by   malo   absentovať   poučenie   o   lehote   na   podanie odvolania.   Napokon   uznesenie   neobsahuje   ani   poučenie   o   tom,   že   odvolanie   nie   je prípustné.

Na   uvedenom   konštatovaní   nič   nemení   skutočnosť,   že   opravným   uznesením okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-168 z 19. septembra 2011 bolo opravené poučenie uvedené v uznesení z 18. mája 2011, a to v tom zmysle, že proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Sťažovateľ podal odvolanie ešte pred vydaním opravného uznesenia (18. mája 2011),   teda   v   zmysle   poučenia   v   znení   pred   opravou.   Toto   pôvodné   poučenie   (ako   to vyplýva z už uvedených úvah) bolo správne.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo podané po uplynutí 15-dňovej lehoty, treba považovať za oneskorené.

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   krajský   súd   odvolanie   odmietol   z   takých   dvoch odlišných dôvodov, z ktorých každý sám osebe bol na odmietnutie odvolania postačujúci, treba uznesenie považovať za vecne správne s tým, že odvolanie bolo právom odmietnuté ako oneskorené.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 7 Er 637/2007 pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti bolo potrebné odmietnuť pre oneskorenosť.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pritom prieťahy v konaní treba považovať za iný zásah.

Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci rozhodol ešte 18. mája 2011 a sťažovateľ podal   proti   rozhodnutiu   odvolanie   ešte   9.   septembra   2011,   je   zrejmé,   že   od   skončenia tvrdených prieťahov v konaní vedenom okresným súdom prešlo podstatne viac času ako 2 mesiace do chvíle, kým sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 12. júna 2012. Preto je sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.

Napokon tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 7 Er 637/2007 pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu v prítomnosti sťažovateľa s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, treba považovať za neprípustnú.

Podľa poučenia okresného súdu uvedeného v uznesení z 18. mája 2011 bolo proti uzneseniu   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok.   Sťažovateľ   aj   podal odvolanie,   avšak   oneskorene.   Možno   preto   konštatovať,   že   účinný   opravný   prostriedok v podobe odvolania vlastne nevyužil.

K   dosiaľ   uvedenému   treba   dodať,   že   sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej preukazoval),   že   odvolanie   podal   po   uplynutí   15-dňovej   lehoty   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu ani neprichádzal do úvahy prípadný postup v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012