znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 232/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. C., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou, s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžo 20/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. C.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Sžo 20/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím S. p., pobočky N. (ďalej len „pobočka“) sp. zn. 700-1110224209-GC04/09   z   3.   apríla   2009   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   sumu 1 706,06 € podľa § 144 a § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Z odôvodnenia rozhodnutia, ale ani z prílohy nebolo jasné,   z   akého vymeriavacieho   základu   sa   vychádzalo pri   vyčíslení   požadovanej   sumy. Rozhodnutím   S.   p.,   ústredie   (ďalej   len   „ústredie“),   sp. zn.   322-4714-GC-04/2009 zo 7. septembra   2009   bolo   odvolanie   sťažovateľa   zamietnuté   a rozhodnutie   pobočky potvrdené s odôvodnením, že pobočka dlžné poistné a príspevky predpísala na základe odovzdaných mesačných výkazov poistného a príspevkov, ktoré je povinný zamestnávateľ predkladať.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 137/2009-38 z   10.   marca   2010   bolo   rozhodnutie   ústredia   na   základe   žaloby   sťažovateľa   zrušené. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 20/2010 z 24. februára 2011 bolo rozhodnutie krajského súdu zmenené tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá.

Sťažovateľ svoje odvolanie proti rozhodnutiu pobočky zdôvodňoval najmä tým, že z odôvodnenia rozhodnutia, ale ani z prílohy tvoriacej súčasť rozhodnutia nebolo jasné, z akého vymeriavacieho základu sa vychádzalo pri vyčíslení požadovanej sumy. Ústredie ako odvolací orgán sa týmito dôvodmi bližšie nezaoberalo a pôvodné rozhodnutie potvrdilo. Okrem toho v odôvodnení rozhodnutia uviedlo, že sumu 40,33 € nebude od sťažovateľa vymáhať,   keďže   táto   bola   zaplatená.   Výrok   rozhodnutia,   teda   exekučný   titul   zostal nezmenený.   Krajský   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   dospel   k   názoru,   že   je nepreskúmateľné,   avšak   najvyšší   súd   vyslovil   opačný   názor,   keď   konštatoval,   že rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom. V podstate tým potvrdil správnosť postupu v situácii,   keď   orgán   verejnej   správy   vydá   rozhodnutie   odporujúce   zákonu.   Závery najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   je   rozhodnutie   dostatočne   zrozumiteľné   (1),   prvým úkonom vo veci môže byť a aj bolo samotné rozhodnutie (2), a že keď je v odôvodnení uvedené, že suma 40,33 € sa nebude vymáhať, nie je to v rozpore s výrokom konštatujúcim niečo iné (3), sú neakceptovateľné.

Hoci   je povinnosťou   orgánu   verejnej   správy   presne   a úplne zistiť skutkový   stav a hoci z odôvodnenia rozhodnutia by malo vyplývať, ako sa k výroku dospelo, nič z toho sa v rozhodnutí ústredia nenachádza. Nie je možné nad všetky pochybnosti určiť, na základe akého úkonu sťažovateľa boli odvody vypočítané, či ide o odvody zamestnancov alebo zamestnávateľa, aká je výška jednotlivých odvodov a podobne. Najvyšší súd napriek tomu konštatoval, že rozhodnutia sú v súlade so zákonom, a teda že sťažovateľ nesie za ich správnosť zodpovednosť, keďže vychádzali len z dosiaľ nestotožnených dokladov, ktoré sám predložil. Hoci správne konanie v danom prípade začína na podnet orgánu verejnej správy dňom, keď tento urobil voči účastníkovi konania prvý úkon, v danom prípade prvý úkon spočíval rovno v doručení rozhodnutia pobočky, čo najvyšší súd odobril s tým, že žiadna kontrola vo veci nedoplatku poistného nebola vykonaná. Takýto postup by možno bol v súlade so zákonom, avšak v rozhodnutí pobočky je priamo uvedené, že „na základe kontroly odvodu poistného a príspevkov bolo zistené, že...“. Až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu ústredie priznalo, že vo veci žiadna kontrola vykonaná nebola a prvým úkonom vo veci bolo zaslanie rozhodnutia. Zákon pritom nikde neuvádza, že by prvým úkonom   proti   účastníkovi   konania   mohlo   byť   samotné   rozhodnutie.   Nemožno   súhlasiť napokon   so   záverom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   veta   uvedená   v   odôvodnení rozhodnutia   ústredia,   podľa   ktorej   sa   suma   40,33   €   nebude   vymáhať,   nezakladá nepreskúmateľnosť, resp. nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia, aj keď je vo výroku táto suma zahrnutá. Samotný výrok rozhodnutia znie totiž na čiastku 1 706,06 € a je exekučným titulom.   V   čase   rozhodovania   o   odvolaní   ústredie   už   malo   vedomosť   o   tom,   že   časť požadovaných odvodov vo výške 40,33 € bola zaplatená. Ústredie malo rozhodovať vo veci skutkového stavu existujúceho ku dňu vydania jeho rozhodnutia.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžo 20/2010 s tým, aby bol rozsudok z 24. februára 2011 zrušený. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 20/2010 z 24. februára 2011 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 137/2009-38 z 10. marca 2010 tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa zistenia najvyššieho súdu pobočka predpísala dlžné   poistné   a   príspevky   na   základe   mesačných   výkazov   poistného   a   príspevkov   za mesiace október až december 2008, ktoré vyplnil a predložil sťažovateľ ako zamestnávateľ. Dôvodom predpísania dlžného poistného bola skutočnosť, že sťažovateľ ako zamestnávateľ neodviedol poistné a príspevky vôbec za mesiace október a december 2008 a za mesiac november 2008 ich odviedol v nesprávnej sume. Tiež bolo dostatočne zistené, že sťažovateľ zaplatil   9.   júla   2009   časť   dlžného   poistného   a   príspevkov   v   sume   40,33   €.   Ústredie predpísalo dlžné poistné a príspevky na základe mesačných výkazov poistného a príspevkov za mesiace október až december 2008, ktorých príloha obsahuje zoznam zamestnancov, ich vymeriavace základy a odvody poistného a príspevkov za zamestnanca a zamestnávateľa. Nemožno sa preto stotožniť s názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je zrejmé, ako sa dospelo k jednotlivým sumám a z čoho sa vychádzalo pri výpočte poistného a príspevkov. Navyše, ak sťažovateľ odviedol poistné a príspevky v nesprávnej sume za mesiac november a   dlh   uhradil   po   doručení   rozhodnutia   pobočky,   nemuselo   ústredie   sťažovateľovi odôvodňovať, prečo dlžnú sumu uhradil. Najvyšší súd nesúhlasí s pochybením vytýkaným krajským súdom, podľa ktorého sa v spise nenachádza žiadny doklad o vykonaní kontroly odvodu poistného u sťažovateľa, čo znemožňuje zistiť presné údaje o vykonaní kontroly, o jej výsledku a o prípadnej reakcii sťažovateľa. Poistné a príspevky boli totiž predpísané na základe mesačných výkazov, a nie na základe protokolu o výsledku kontroly. Skutočnosť, že fyzická kontrola vykonaná nebola, je zrejmá z rozhodnutia ústredia a nenamietal ju ani sťažovateľ v podanej žalobe. Konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky S. p., je   začaté   dňom,   keď   táto   zložka   urobila   proti   účastníkovi   prvý   úkon.   Zákon   však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia,   pokiaľ   pobočka   disponovala   potrebnými   a   dostatočnými   podkladmi   pre rozhodnutie.   Skutočnosť,   že   ústredie   v   odôvodnení   uviedlo,   že   zaplatené   poistné a príspevky v sume 40,33 € nebude vymáhať, nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia, lebo   medzi   výrokom   rozhodnutia   a   jeho   odôvodnením   neexistuje   rozpor.   Hoci   výrok rozhodnutia je záväzný (nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť), na jeho základe (ako exekučného titulu) by nebola od sťažovateľa vymáhaná celá čiastka, teda aj tá, ktorá bola zaplatená (40,33 €), lebo výrok rozhodnutia deklaruje skutočnosť, že zročné poistné nebolo zaplatené včas.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou sťažnosti je námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia pobočky a ústredia, keďže z nich nie je možné presne zistiť, ako sa dospelo k vymáhanej sume. Ďalej sťažovateľ   vytýka   nepravdivé   tvrdenie   o   tom,   že   konanie   začalo   na   základe   kontroly, a napokon   skutočnosť,   že   v   priebehu   odvolacieho   konania   časť   vymáhanej   pohľadávky vo výške 40,33 € uhradil, čo sa však neodzrkadlilo vo výroku odvolacieho rozhodnutia ústredia.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je dostatočne komplexné a presvedčivé. Nemožno ho preto považovať v nijakom prípade za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd doň zasiahol.

Argumentácia, podľa   ktorej   nedoplatok   bol vyčíslený   tak,   že   na jednej   strane sa použili výkazy predostreté samotným sťažovateľom, z ktorých vyplývali jeho odvodové povinnosti, pričom tieto sa na druhej strane porovnali so skutočne realizovanými platbami sťažovateľa, je logická, zrozumiteľná a úplná. Vychádza z predpokladu, že sťažovateľ má k dispozícii   kópie   podkladov,   ktoré   pobočke   zaslal,   a   rovnako   disponuje   aj   dokladmi preukazujúcimi   ním   realizované   odvody.   Keďže   v   rozhodnutí   sú   celkom   presne a jednoznačne vymedzené časové obdobia, za ktoré sťažovateľ odvody neuskutočnil vôbec alebo iba čiastočne, nemôžu byť pochybnosti o tom, ako sa dospelo k vymáhanej čiastke nedoplatku.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v   uvedenej   súvislosti   poznamenať,   že   podľa obsahu listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii sa sťažovateľ ani v priebehu správneho konania,   ani   v   rámci   konania   na   správnom   súde,   ale ani   pred   ústavným   súdom   nikdy k tvrdeniu, podľa ktorého za mesiace október a december 2008 odvody neurobil, vôbec nevyjadril,   resp.   nebránil   sa   tak,   že   by   realizáciu   odvodov   príslušnými   dokladmi preukazoval, a tým sa pokúsil vyvrátiť tvrdenie, podľa ktorého dlhuje.

Okolnosť,   že   v   odôvodnení   rozhodnutia   pobočky   je   v   rozpore   so   skutočnosťou uvedené, že rozhodnutie bolo vydané po predchádzajúcej kontrole, nezakladá v konečnom dôsledku   pochybenie,   pretože   ústredie   v   rámci   odvolacieho   konania   toto   nesprávne skutkové ustálenie pobočky uviedlo na správnu mieru, keď na základe listinných dôkazov v súlade so skutočnosťou ustálilo, že ku kontrole nedošlo a že nedoplatok bol ustálený na základe písomnej dokumentácie, ktorej rozhodujúcu časť poskytol sám sťažovateľ.

Do určitej miery odlišná sa javí situácia týkajúca sa námietky sťažovateľa, podľa ktorej hoci v priebehu odvolacieho konania uhradil sumu 40,33 €, ústredie vo výroku svojho odvolacieho rozhodnutia nevzalo túto skutočnosť na vedomie a vysporiadalo sa s ňou iba v odôvodnení rozhodnutia, čo je neakceptovateľné vzhľadom na to, že rozhodnutie (jeho výrok) predstavuje exekučný titul.

Treba súhlasiť so sťažovateľom v tom, že rozhodnutie (výrok rozhodnutia) ústredia malo vychádzať zo skutkového stavu existujúceho v čase rozhodovania o odvolaní. Keďže sa   javí   ako   nesporné,   že   v   uvedenom   časovom   momente   sťažovateľ   už   uhradil   na vyrovnanie vymáhaného nedoplatku sumu 40,33 €, nepochybne bolo potrebné prvostupňové rozhodnutie pobočky zmeniť a výšku platobnej povinnosti sťažovateľa upraviť tak, aby zohľadňovala   vykonanú   úhradu.   To   sa   však   nestalo.   Namiesto   toho   v   odôvodnení rozhodnutia ústredia sa konštatuje, že „Pretože účastník konania 9. júla 2009 zaplatil za mesiac december 2008 poistné a príspevky v sume 40,33 € (1.214,98 SKK), uvedená suma už nebude od účastníka konania vymáhaná.“.

Za uvedeného skutkového a právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že miera porušenia   práva   sťažovateľa   uvedeným   pochybením   ústredia   a   jeho   nenapravením všeobecnými súdmi nemá ústavnoprávne relevantnú intenzitu, keďže sťažovateľovi nehrozí, že by suma 40,33 € bola od neho opätovne vymáhaná s poukazom na právoplatný výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy. Je totiž zrejmé, že úhradu tejto sumy orgán verejnej správy uznáva a nepožaduje ju. Za daného stavu preto z ústavnoprávneho hľadiska prichodí uprednostniť princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy pred základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011