znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 232/09-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. decembra 2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta a Juraja Horvátha vo veci sťažnosti spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sž 110/2007 zo 4. decembra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo 4. decembra 2008 p o r u š i l   základné právo spoločnosti B., o. c. p., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo 4. decembra 2008   z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy konania spoločnosti B., o. c. p., a. s., v sume 681,27 € (slovom šesťstoosemdesiatjeden eur a dvadsaťsedem centov) na účet   advokáta JUDr.   M. V.,   B., do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 232/09-13 z 11. júna 2009 podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Sž 110/2007 zo 4. decembra 2008.

Sťažovateľ uviedol, že žalobou podanou na najvyššom súde sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta 2007, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie N. č. UBD-1685-4/2006, ktorým mu bola uložená pokuta v sume 250 000 Sk za porušenie ustanovenia § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) a § 75 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných   papieroch   a investičných   službách   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov (zákon   o cenných   papieroch)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o cenných papieroch“)   z dôvodov   neposkytnutia   požadovaných   podkladov,   čím   sa   sťažil   výkon dohľadu na diaľku.

Najvyšší súd zamietol žalobu s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutia správneho orgánu boli vydané v súlade so zákonom.

Sťažovateľ   uviedol,   že   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   dostatočne   so   skutočnosťami uvedenými   v žalobe,   ako   aj   v doplnenom   podaní,   v   ktorých   namietal   nesprávne vyhodnotenie skutkového a právneho záveru, čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Tvrdil, že najvyšší súd použitím ustanovenia § 250h Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) obmedzil jeho základné právo opomenutím ním doplneného podania, pričom   išlo o vec zásadného významu. Namietal nesprávny   výklad   ustanovenia   §   35   zákona   o dohľade   nad   finančným   trhom,   ako   aj ustanovenie   §   75   zákona   o cenných   papieroch,   s čím   sa   najvyšší   súd   ani   dostatočne nevysporiadal   v odôvodnení   rozhodnutia.   Ďalej   uviedol,   že   najvyšší   súd   sa   vôbec v odôvodnení   rozhodnutia   nezaoberal   výškou   uloženej   pokuty,   ktorú   taktiež   v žalobe namietal,   a preto   nie je   možné   identifikovať,   z čoho   pri   rozhodovaní   o výške   pokuty vychádzal.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo dňa 4.12.2008 porušil základné právo spoločnosti B. o.c.p. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo dňa 4.12.2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti B. o.c.p. a.s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku.“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 8/09-43 z 1. októbra 2009 uviedla:

«Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. II ÚS 232/09-13 zo dňa 11. 6. 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., ktorá navrhla, aby Ústavný súd rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo dňa 4. 12. 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo dňa 4. 12. 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (...)

Sťažovateľ za základne porušenie práva na súdnu ochranu považuje tú skutočnosť, že v dôsledku výkladu § 250h ods. 1 O. s. p. Najvyšším súdom SR došlo k obmedzeniu práva na spravodlivé súdne konanie zo strany Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru sťažovateľa ide o vec zásadného právneho významu, pretože pokiaľ si orgán verejnej moci vyloží právne predpisy spôsobom, ktorý zákon neuvádza a nie je presne definovaný v právnom predpise, dochádza k porušeniu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že nedochádza k zmene rozsahu napadnutia rozhodnutia správneho orgánu, ak uviedol ďalšie argumenty odôvodňujúce podaný žalobný návrh. (...) Najvyšší súd poukazuje na nasledovné skutočnosti: Podľa   zápisnice   o   pojednávaní   (čl.   45   súdneho   spisu)   a   podľa   odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom je zaznamenaný procesný priebeh konania Najvyšší súd podľa § 250h O. s. p. v danej veci nerozhodoval, a ani toto ustanovenie v priebehu konania neaplikoval.

Podanie   žalobcu   zo   dňa   3.   12.   2008,   nazvané   „Vyjadrenie   a   návrh   na   zmenu (spresnenie žalobného návrhu)“ čl. 43 obsahovalo rozšírenie o nové dôvody oproti žalobe (čl. 1-4).

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku (čl.   48) poukázal   na to,   že dôvody žalobcu preskúmal   iba   v   rozsahu   pôvodne   podanej   žaloby.   Uvedenie   dôvodov   žaloby   je obligatórnou náležitosťou žaloby podľa § 249 ods. 2 O. s. p. a je pre súd záväzné. Najvyšší súd   v medziach   žaloby   nezistil   porušenie   zákona   žalovaným   ani   vybočenie   z   medzí primeranej aplikácie zákona.

V zmysle ustanovenia § 250j ods. 1 O. s. p. súd môže žalobu preskúmať iba v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Ustanovenie § 250j ods. 1 O. s. p. neumožňuje súdu prihliadať na kvalitatívne ďalšie dôvody, uvedené v doplňujúcich vyjadreniach žalobcu. Podľa názoru súdu ustanovenie § 250j ods. 1 O. s. p. neumožňovalo súdu prihliadať na rozširujúce dôvody v doplňujúcich vyjadreniach podaných po uplynutí lehoty na podanie žaloby.

Najvyšší   súd   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podanej   sťažnosti nevyhovel.»

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom písomnom stanovisku z 30. septembra 2009 uviedol, že trvá na ústnom pojednávaní veci na ústavnom súde, a k meritu veci dodal, že: «Sťažovateľ naďalej zotrváva na svojom stanovisku, že postupom Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd a to k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a to najmä tým, že Najvyšší súd SR sa nezaoberal skutočnosťami uvedenými v   doplnenom   podaní   v   rozsahu   celého   podania   a   dôvodmi   potvrdzujúcimi   tvrdenia sťažovateľa.

Sťažovateľ   zastúpený   právnym   zástupcom   ako   jeden   z   argumentov,   prečo   podľa názoru   sťažovateľa   došlo   k   porušeniu   jeho   práv,   uviedol   odkaz   na   §   250h   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom zo samotného podania (Sťažnosti) je zrejmé, že okrem uvedeného paragrafu uvádza sťažovateľ skutočnosti, ktoré sú uvedené v § 250j ods. 1 O. s. p.. Nie je však pravdivé tvrdenie zo strany NS SR, že by súd nebral do úvahy § 250h, pretože na str. 3 v treťom odseku posledná veta je uvedené: „Rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia žalobca môže len v lehote podľa § 250b O.s.p.“, čo je presné znenie § 250h ods. 1 a je teda zrejmé, že súd prihliadal i na tento paragraf. Cely tretí odsek str. 3 hovorí len o rozsahu pôvodne podanej žaloby. Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nie je možné od seba oddeliť a podľa názoru sťažovateľa sa navzájom prelínajú. Keďže   podľa   §   250h   aj   po   podaní   žaloby   je   možné   rozsah   napadnutia   správneho rozhodnutia obmedziť, v dôsledku čoho dochádza k zmene žaloby, aj po lehote je možné uvádzať i ďalšie právne skutočnosti, ktoré nemenia (nerozširujú) rozsah napadnutia, keďže zákon takýto zákaz neuvádza.

S   prihliadnutím   na   tú   skutočnosť,   že   obsahom   doplneného   podania   boli   len argumenty potvrdzujúce skutočnosti obsiahnuté v žalobnom návrhu, bolo potrebné zo strany NS SR zaoberať sa týmito tvrdeniami a zaujať k nim stanovisko. Sťažovateľ nemá vedomosť o   tom,   že   by   O.s.p.   obmedzoval   jeho   práva   po   podaní   žaloby   uvádzať   na   podporu skutočností   obsiahnutých   v   žalobnom   návrhu   tvrdenia   a   argumenty,   ktoré   podporujú žalobný   návrh.   Predovšetkým   poukážem   na   tú   skutočnosť,   že   súd   poskytuje   priestor v správnom konaní ako žalobcovi tak i žalovanému vyjadriť sa k jednotlivým tvrdeným skutočnostiam. Pokiaľ by ich súd nebral do úvahy, prakticky by nemalo význam zaujať stanovisko   k   vyjadreniam   druhej   strany   a   ani   uvádzať   na   ústnom   pojednávaní   určité potvrdzujúce skutočnosti. Súd by sa nimi zrejme ani nemal zaoberať. Z tohto pohľadu je zrejmé, že aj následne učinené podania a tvrdenia majú právny význam.

Pokiaľ striktne vychádzam zo znenia § 250j ods. 1 a § 250h ods. 1, musím uviesť, že NS SR preskúmal vec v rozsahu uvedenom v žalobe. Žiadnym podaním sťažovateľa neskôr nedošlo k úprave rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia. Nemôžeme sa však stotožniť s tým, že NS SR posúdil vec z dôvodov uvedených v žalobe. Poukážem na to, že § 249 ods. 2 O. s. p. okrem iného uvádza, že žaloba musí obsahovať uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Rozsah napadnutia je možné rozšíriť len v lehote uvedenej v § 250b, avšak O.s.p. neobmedzuje uviesť aj neskôr tvrdenia, argumenty a dôvody, ktoré podporujú jeho tvrdenia. Podstatou je preukázanie nezákonnosti správneho rozhodnutia.   Uvedením dôvodov následne po podaní žaloby   stávajú sa   tieto dôvody a argumenty súčasťou odôvodnenia žaloby samotnej a teda súčasťou žaloby. NS SR mal prihliadnuť na túto skutočnosť a preskúmať rozhodnutie správneho orgánu aj v rozsahu ďalších   dôvodov,   ktorými   však   nedošlo   k   rozšíreniu   rozsahu   napadnutia   správneho rozhodnutia.

Poukážem tiež na § 250d ods. 3, ktorý uvádza dôvody, pre ktoré súd konanie zastaví, pričom ako dôvod nie je uvedené, že by súd konanie zastavil, ak by žaloba neobsahovala dôvody nezákonnosti správneho rozhodnutia. Som toho názoru, že v takomto prípade súd nariadi odstránenie vád konania a až vtedy, ak by neboli odstránené, konanie by zastavil. Jedná sa o hypotetický príklad, ale pokiaľ žaloba neobsahuje dôvody, súd vyzve žalobcu na doplnenie dôvodov, pretože ich neuvedenie bráni vecnému prejednaniu. Podstatné je, že v danej lehote je podaná žaloba a následné dopĺňanie a to i dôvodov nezákonnosti, nemôže byť zo strany súdu posudzované ako bezvýznamné alebo podané po lehote bez povinnosti súdu zaoberať sa tvrdeniami uvedenými v neskoršom podaní.»

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   sťažnosť na ústnom pojednávaní, ktoré bolo vykonané v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý   predniesol   podstatný   obsah   sťažnosti   a navrhol,   aby   sťažnostnému   návrhu   bolo vyhovené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   l   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv alebo slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie,   rozhodol   o   opatrení   alebo   vydal   iný   zásah,   je   povinný   vec   prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a   používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojim občanom. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základných práv alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných na ochranu akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva   alebo   slobody,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   takéhoto uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   (III.   ÚS   60/04).   Existencia   takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky s uplatňovaním základných práv a slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie takýchto procesných postupov. Ústavný súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   verejnej   moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitie je v súlade s procesnými predpismi (II. ÚS 143/02).

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia platných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom   konaní   materiálu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP), obdobne II. ÚS 174/04.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 145/02, I. ÚS 44/03).

a) Zo žaloby sťažovateľa podanej na najvyššom súde vyplývalo, že namietal nielen právny názor rozhodnutia správneho orgánu v merite veci, ktorého zákonnosť sa domáhal preskúmať, ale namietal aj výšku uloženej pokuty, pretože táto sa mu javila neprimerane vysoká.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   podanému ústavnému   súdu   uviedla,   že   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   predovšetkým   z   pôvodne podanej   žaloby,   a   nie   jej   dodatku   (z   3.   decembra   2008),   a   nemohol   teda   prihliadnuť na doplnenie žaloby postupujúc podľa § 250j ods. 1 OSP.

Zo všetkých dostupných materiálov ústavný súd zistil, že ako v základnej žalobe, tak aj   jej   dodatkom   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho orgánu týkajúceho sa aj výšky uloženej pokuty.

Podľa ustanovenia § 250j ods. 5 OSP vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 môže súd rozhodnúť rozsudkom o náhrade škody, o peňažnom plnení alebo o peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o spore, o inej právnej veci alebo o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd, ak je vznesená námietka žalobcom, je povinný preskúmať rozhodnutie správneho orgánu aj v uvedených okolnostiach. Sťažovateľ podanou žalobou, jej doplnením a aj v správnom konaní namietal výšku uloženej sankcie. Za   týchto   okolností   bol   preto   najvyšší   súd   povinný   sa   touto   námietkou   zaoberať a preskúmať napadnuté rozhodnutie aj v uvedenom smere a svoje rozhodnutie v každom prípadne zdôvodniť podľa charakteru rozhodnutia. Z jeho rozhodnutia však vyplýva, že sa tým vôbec nezaoberal a v rozhodnutí sa o tom ani nezmienil. Preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a v tomto smere je arbitrárne.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

b) Podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom bude povinný o žalobe sťažovateľa proti žalovanému konať a rozhodnúť v celom rozsahu dôvodov žaloby, pričom je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Pretože sa sťažovateľ nedomáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tom nerozhodoval.

c) Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom. Sťažovateľov právny zástupca vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo veci sumou 1 768,88 € ako odmenu za štyri úkony právnej služby,   režijný   paušál,   náhradu   cestovných   výdavkov   v súvislosti   s cestou   na   miesto konania pojednávania a späť, náhradu za stratu času, ako aj daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), ktorej je platcom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti, účasť na pojednávaní na ústavnom súde) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. za tri úkony 347,70 €. Spolu s režijným paušálom 3 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada priznaná   v   sume   368,55 €,   čo   s 19   %   DPH,   ktorej   je   právny   zástupca   sťažovateľa platiteľom, predstavuje sumu 438,57 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   aj   náhradu   cestovných   nákladov,   ktorú   jeho právny   zástupca   vyčíslil   sumou   242,70   €.   Keďže   uplatnená   suma   nie   je   v rozpore s ustanovením § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, ústavný súd mu ju priznal tak, ako bola uplatnená.

Celkovo ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 681,27 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009