znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 232/08-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť L., T., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   základného práva   na ochranu práva   na inom   orgáne   Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 144/08 a takto

r o z h o d o l :

1. Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. IV/1 Gn   144/08   p o r u š i l a   základné   právo   L.   na   ochranu   práva   na   inom   orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   z a k a z u j e   pokračovať v porušovaní označeného základného práva.

3. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 908,32 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstoosem slovenských korún a tridsaťdva halierov), ktorú   j e   Generálna prokuratúra Slovenskej republiky   p o v i n n á   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 232/08-24 z 27. mája 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. IV/1 Gn 144/08.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 25. augusta 2008 a tiež aj generálna prokuratúra vo vyjadrení z 29. júla 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 11. apríla 2007 podal Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru P. (ďalej len „polícia“) trestné oznámenie, podľa ktorého pri ťažbe dreva v národných prírodných rezerváciách Tichá dolina a Kôprová dolina vo Vysokých Tatrách dochádzalo k porušovaniu zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov tým, že sa ťažba vykonávala bez súhlasu na zásah do biotopov, bez výnimky z ochrany druhov a bez posúdenia vplyvu ťažby na životné prostredie. Trestné oznámenie bolo 16.   apríla   2007   doplnené odborným   posudkom   Ing. E.   B.   a Mgr.   J.   F. Uznesením   polície   sp.   zn.   ČVS:   ORP-951/OSV-PP-2007   zo   4.   mája   2007   bolo   trestné oznámenie   odmietnuté.   Sťažovateľ   poveril   svojím   zastupovaním   vo   veci   trestného oznámenia advokátku JUDr. I. R. (ďalej len „advokátka“), ktorá 9. mája 2007 predložila polícii   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   vo   veci   jeho   trestného   oznámenia z 11. apríla 2007. Sťažovateľ zastúpený advokátkou podal proti uzneseniu polície 14. mája 2007 sťažnosť, ktorej dôvody doplnil 16. mája 2007. Uznesením Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 326/07-10 z 1. júna 2007 bola sťažnosť proti uzneseniu polície zamietnutá ako sťažnosť neoprávnenej osoby. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že uznesenie bolo doručené 10. mája 2007, pričom advokátka sťažovateľa bez toho, aby v zákonnej lehote podala sťažnosť, len v podaní zo 16. mája 2007 uviedla, že v mene   sťažovateľa   podala   už   predtým   sťažnosť.   Ďalej   dospela   okresná   prokuratúra k záveru, že sťažnosť podanú advokátkou v mene sťažovateľa treba považovať za sťažnosť neoprávnenej osoby, keďže Trestný poriadok priznáva právo na zastúpenie splnomocnenou osobou iba poškodenému, nie aj oznamovateľovi, pričom sťažovateľa nemožno považovať v danej   veci   za   poškodeného.   Napokon   bolo   konštatované,   že   nebolo   pripojené   ani splnomocnenie   sťažovateľa   na   jeho   zastupovanie   advokátkou.   Popri   uznesení   okresnej prokuratúry z 1. júna 2007 bol doručený aj jej prípis z toho istého dňa č. k. 1 Pn 326/07-11 označený ako „Spracovanie kalamitného dreva v NPR Tichá dolina a NPR Kôprová dolina vo   Vysokých   Tatrách   –   podnet“. Z prípisu   vyplýva,   že   okresná   prokuratúra   považovala podanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu polície za podnet na preskúmanie správnosti postupu   polície,   pričom   dospela   k záveru,   že   postupu   polície   nemožno   nič   vyčítať. Sťažovateľ   prostredníctvom   advokátky   žiadosťou   z 8.   augusta   2007   požiadal   Krajskú prokuratúru   v P.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   o preskúmanie   postupu   okresnej prokuratúry.   K žiadosti   pripojil   fotokópie   listinných   dôkazov   preukazujúcich   jednak predloženie splnomocnenia zo strany sťažovateľa pre advokátku, ako aj podanie sťažnosti proti uzneseniu polície v zákonnej lehote. Poukázal na ustanovenie čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na právnu pomoc pred štátnymi orgánmi a orgánmi verejnej správy od začiatku konania. Prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 165/07-7 z 3. októbra 2007   bol   podnet   odložený   ako   nedôvodný,   keďže   napádané postupy   a rozhodnutia   boli v súlade   so   zákonom.   Krajská   prokuratúra   považovala   podnet   na   preskúmanie   postupu okresnej prokuratúry za opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“).   Podľa zistenia   krajskej   prokuratúry   v   policajnom   spise,   ale   ani   v dozorovom   spise   okresnej prokuratúry sa nenachádzalo splnomocnenie sťažovateľa pre advokátku a nebolo ku dňu rozhodovania okresnej prokuratúry políciou predložené. Sťažnosť proti uzneseniu polície podaná v mene sťažovateľa bola podaná oneskorene podaním zo 16. mája 2007, aj keď je označená ako doplnenie sťažnosti. Doklady predložené advokátkou nasvedčujú bez pochýb tomu, že splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa bolo predložené. Ako však vyplýva z obsahu   spisu,   ale aj   z telefonickej   informácie   prokurátorky,   splnomocnenie   jej   nebolo políciou   predložené,   a nie   je   ani   obsahom   predloženého   spisu.   Stalo   sa   tak   zrejme nedopatrením   pri   organizačnej   zmene   štruktúr   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky. Správny   je preto   záver,   že   sťažnosť   bola   podaná   oneskorene.   Vo   všeobecnej   rovine   je dôvodná námietka týkajúca sa skutočnosti, že okresná prokuratúra nepovažovala advokátku za   legitimovanú   konať   v mene   sťažovateľa,   keďže   sťažovateľ   nie   je   poškodeným,   ale oznamovateľom. Podstatná je však skutočnosť, že postup orgánov prípravného konania bol vecne správny. Krajská prokuratúra napokon s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre upozorňuje, že ďalší opakovaný podnet bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti. Podnetom z 10. januára 2008 sťažovateľ požiadal generálnu prokuratúru o preskúmanie vybavenia jeho podnetu krajskou prokuratúrou, pričom svoje podanie   označil   ako   opakovaný   podnet.   Poukázal   na   to,   že   v konaní   bol   zastúpený advokátkou, predloženie splnomocnenia preukázal listinnými dôkazmi, a proti uzneseniu polície podal v zákonnej lehote sťažnosť, čo tiež dokumentoval. Z uvedených skutočností vyvodil,   že   bolo   povinnosťou   okresnej   prokuratúry   rozhodnúť   o jeho   sťažnosti   proti uzneseniu   polície   meritórnym   spôsobom.   Keďže   preukázateľne   podal   sťažnosť   proti uzneseniu polície, nebolo možné toto jeho podanie považovať za podnet a následné ďalšie podanie   krajskej   prokuratúre   za   opakovaný   podnet,   lebo   za   opakovaný   podnet   treba považovať   podanie   z 10. januára   2008   adresované   generálnej   prokuratúre.   Sťažovateľ nesúhlasil ani s názorom vysloveným v merite veci. Prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 144/08-4 z 15. februára 2008, ktorý bol advokátke doručený poštou 25. februára 2008,   generálna   prokuratúra   podnet   sťažovateľa   z 10.   januára   2008   posúdila   ako   ďalší opakovaný   podnet   vo   vzťahu   k vybaveniu   predchádzajúceho   podnetu   krajskou prokuratúrou, pričom námietky sťažovateľa voči kvalifikácii jeho podnetu z 8. augusta 2007 nemajú   oporu   v zákone   o prokuratúre.   Vo   vecnej   rovine   sa   neuvádzajú   žiadne   nové okolnosti, ktoré by neboli známe už z predchádzajúcich podnetov. Preto ďalší opakovaný podnet treba bez ďalších opatrení ako nedôvodný odložiť.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   generálnej   prokuratúry   došlo   k porušeniu označeného základného práva podľa ústavy, a to z viacerých hľadísk. Predovšetkým bolo treba brať na zreteľ, že sťažovateľ sa domáhal preskúmania postupu krajskej prokuratúry. Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre nadriadeným prokurátorom sa na účely vybavenia rozumie   generálny   prokurátor   okrem   iného   aj   vtedy,   ak   ide   o preskúmanie   vybavenia podnetu   krajským   prokurátorom.   Toto   špeciálne   ustanovenie   (vo   vzťahu   k odseku   1) exkluzívne definuje pre účely konania podľa zákona o prokuratúre a na vybavenie podnetu pojem   nadriadeného   prokurátora   špecifickým   spôsobom   oproti   definícii   uvedenej v odseku 1.   Preto   príslušným na vybavenie podnetu   sťažovateľa   z 10.   januára 2008 bol výlučne generálny prokurátor   Slovenskej   republiky. Ďalej nemožno   súhlasiť s názorom, podľa ktorého podanie sťažovateľa z 10. januára 2008 bolo ďalším opakovaným podnetom, lebo   v skutočnosti   bolo   opakovaným   podnetom.   Je   to   tak   preto,   že   riadny   opravný prostriedok podaný proti uzneseniu polície nebolo možné považovať za podnet. Generálna prokuratúra   pochybila   aj   tým,   že   napriek   svojmu   postaveniu   a úlohám   nevykonala na základe dôkazov predložených sťažovateľom žiadne opatrenia, na ktoré je oprávnená a ktoré   by   viedli   k odstráneniu   porušenia   zákonnosti   a k vyvodeniu   zodpovednosti za porušenie práva.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   IV/1   Gn   144/08   s tým,   aby   sa   generálnej   prokuratúre   zakázalo pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Sťažovateľ požaduje tiež náhradu trov konania.

Z vyjadrenia   generálnej   prokuratúry   z 29.   júla   2008   doručeného   ústavnému   súdu 8. augusta 2008 podpísaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky JUDr. D. T. (ďalej len „generálny prokurátor“) vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú a žiada vysloviť, že označené základné právo sťažovateľa nebolo porušené s tým, aby bola sťažnosť zamietnutá. Vo veci podaných oznámení sťažovateľa a J. F. z 11. apríla 2007 konala polícia, ktorá   po   doplnení   oznámenia   obstaraním   príslušných   listinných   podkladov   uznesením z 11. apríla 2007 postupom podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku oznámenie odmietla. Uznesenie spolu s vyšetrovacím spisom bolo predložené 4. mája 2007 okresnej prokuratúre, ktorá po preskúmaní uznesenia a príslušného spisu tento vrátila späť polícii 18. mája   2007   so   žiadosťou   o podanie   správy   o nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia. Okresná prokuratúra rozhodla o podaných sťažnostiach 1. júna 2007 tak, že ich zamietla z dôvodov   §   193   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku,   teda   ako   sťažnosti   podané neoprávnenou osobou. Súčasne vec vybavila i postupom podľa § 31 zákona o prokuratúre, a to   osobitným   podaním   adresovaným   advokátke.   V čase   rozhodovania   okresnej prokuratúry   o podaných   sťažnostiach   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu,   ale   ani   súčasťou podaných sťažností nebolo splnomocnenie pre advokátku. Následne o podaní advokátky dožadujúcej sa preskúmania postupu okresnej prokuratúry rozhodovala krajská prokuratúra. Vzhľadom   na   argumentáciu   advokátky   o tom,   že   bola   splnomocnenou   zástupkyňou oznamovateľa,   dozorujúci   prokurátor   následne   v októbri   2007   zisťoval   existenciu   jej splnomocnenia.   Zistil,   že   advokátka   predložila   splnomocnenie   na   zastupovanie oznamovateľa J. F. 4. mája 2007 Obvodnému oddeleniu Policajného zboru V. (ďalej len „obvodné oddelenie“), pričom tento orgán 15. mája 2007 splnomocnenie odstúpil polícii. Z uvedených skutočností vyplýva, že splnomocnenie advokátky na zastupovanie J. F. bolo doručené orgánu, ktorý 4. mája 2007 vo veci nekonal, pričom v tomto čase polícia ako príslušný   orgán   už   rozhodovanie   o podaných   oznámeniach   skončila   vypracovaním uznesenia   o odmietnutí   a spisový   materiál   4.   mája   2007   doručila   okresnej   prokuratúre. Znamená   to,   že   splnomocnenie   nebolo   doručené   orgánu,   ktorý   vo   veci   konal.   Krajská prokuratúra   vybavila   podanie   sťažovateľa   ako   opakovaný   podnet   vo   veci   trestného oznámenia.   Dôvody,   pre   ktoré   bolo   podanie   sťažovateľa   kvalifikované   ako   opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, sú podrobne rozvedené v prípise krajskej prokuratúry   č.   k.   1   Kn   165/07-7   z 3.   októbra   2007.   Vybavenie   opakovaného   podnetu napadol sťažovateľ na generálnej prokuratúre podaním z 10. januára 2008. S prihliadnutím na spôsob vybavenia veci (vybavenie opakovaného podnetu) je generálna prokuratúra toho názoru, že na vybavenie tohto ďalšieho podnetu z 10. januára 2007, teda na zistenie, či obsahuje   nové   skutočnosti,   bola   príslušná   krajská   prokuratúra.   Generálna   prokuratúra vyrozumením   sp.   zn.   IV/1   Gn   144/08   z 15.   februára   2008   ďalší   opakovaný   podnet sťažovateľa   bez   ďalších   opatrení   ako   nedôvodný   odložila.   Vo   vzťahu   ku   krajskej prokuratúre je z obsahu podanej sťažnosti rozhodnou námietka spočívajúca v tvrdení, že postupom, pri ktorom podanie sťažovateľa z 8. augusta 2007 posúdila a vybavila listom č. k. 1 Kn 165/07-7 z 3. októbra 2007 ako opakovaný podnet, mu odňala právo, resp. možnosť domáhať   sa   preskúmania   svojho   podnetu   adresovaného   krajskej   prokuratúre prostredníctvom   inštitútu   opakovaného   podnetu.   Sťažovateľ   má   zrejme   na   mysli skutočnosť, že mu bolo odňaté právo na posúdenie a vybavenie jeho opakovaného podnetu generálnou   prokuratúrou.   K tvrdeniu   sťažovateľa,   že   jeden   prokurátor   generálnej prokuratúry kvalifikoval jeho podanie ako podnet podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a druhý ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, treba uviesť, že list generálnej   prokuratúry   č.   k.   1   Kn   165/07-3   zo   17.   augusta   2007   je   iba   formálnym potvrdením   prijatia   podania.   Postupom   orgánov   prokuratúry   nebolo   porušené   právo sťažovateľa   domáhať   sa   preskúmania   zákonnosti   postupu   polície   v dvojinštančnom prieskumnom konaní. Totiž odhliadnuc od skutočnosti, že rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní o podaných trestných oznámeniach sú   vecne správne, bolo uznesenie polície   v tejto   veci   posúdené   z hľadiska   jeho   zákonnosti   v dvojinštančnom   postupe. Ak okresná   prokuratúra   zamietla   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   (oznamovateľom)   ako podanú neoprávnenou osobou postupom podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, tak   ide   iba   o formálne   rozhodnutia   vydané   bez   preskúmania   zákonnosti   postupu a rozhodnutia   vo   veci.   Práve   z uvedeného   dôvodu   podľa   ustálenej   praxe   orgánov prokuratúry v týchto prípadoch sa podanie posudzuje a vybavuje aj ako podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre potom vybavuje nadriadená krajská prokuratúra, ktorá vybavuje aj prípadný ďalší podnet (§ 34 ods. 2 zákona o prokuratúre). Znamená to, že podanie sťažovateľa bolo aj v tomto prípade   posudzované   v dvojinštančnom   prieskumnom   konaní.   Nemožno   súhlasiť   ani s vecnou   stránkou   podanej   sťažnosti,   a to v časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta   porušenie predpisov   hmotného   a procesného   trestného   práva   s poukazom   na   nekonanie   orgánov činných v trestnom konaní o obsahovo rovnakých trestných oznámeniach sťažovateľa a J. F. Generálna prokuratúra napokon považuje za potrebné zdôrazniť, že aktivity sťažovateľa a iných   vyvíjané   v súvislosti   s odstraňovaním   následkov   kalamity   z novembra   2004 vyvolávajú právny chaos. Podávajú sa často opakovane s rovnakým, alebo veľmi podobným obsahom, sú adresované viacerým štátnym ustanovizniam súčasne a zneužívajú existenciu európskej   ochranárskej   legislatívy,   ktorá   nie   vždy   korešponduje   s platnou   slovenskou legislatívou, ako aj skutočnosť, že príslušné zákony si navzájom odporujú. Do rozhodovacej činnosti orgánov štátnych lesov a orgánov štátnej ochrany prírody vnášajú právnu neistotu a vyvolávajú   stav   právnej   nepostihnuteľnosti   páchateľov   takéhoto   protispoločenského konania. Takto vyvolaná pasivita orgánov ochrany štátnych lesov spôsobuje v súčasnosti nevyčísliteľné   morálne,   spoločenské   i materiálne   škody   v podobe   postupnej   fyzickej likvidácie   najvzácnejších   lesných   porastov   v chránených   krajinných   územiach a rezerváciách Tatranského národného parku, a to v dôsledku masívneho, nekontrolovaného premnoženia   podkôrneho   hmyzu   (lykožrúta   smrekového   a iných)   v národnej   prírodnej rezervácii   Tichá   a Kôprová   dolina   v Podbanskom,   ale aj v iných   chránených   lokalitách. V tomto smere iniciovala generálna prokuratúra v júni 2008 trestné konanie, ktoré dosiaľ nie je ukončené. Takéto počínanie ochranárskych združení považuje generálna prokuratúra za neprijateľné z hľadiska ochrany oprávnených záujmov spoločnosti, ale aj za odporujúce čl. 41 ods. 1 až ods. 4 ústavy.

Z repliky   sťažovateľa   z 25.   augusta   2008   doručenej   ústavnému   súdu   faxom   toho istého   dňa   a poštou   26.   augusta   2008   vyplýva,   že   nepovažuje   argumentáciu   generálnej prokuratúry za akceptovateľnú. Trvá na požadovanom návrhu nálezu uvedenom v sťažnosti a trovy právneho zastúpenia vyčísľuje celkovou sumou 12 017 Sk. Požaduje pritom odmenu za tri úkony právnych služieb v roku 2008 po 3 176 Sk, tri režijné paušály po 190 Sk a 19 % dane z pridanej hodnoty zo základu dane 10 098 Sk vo výške 1 919 Sk. Predovšetkým vytýka generálnej prokuratúre, že nijako nereagovala na námietku, podľa ktorej zákonom predpísaný spôsob   vybavovania opakovaného podnetu   sa   nedodržal   tým, že ho   vybavil prokurátor generálnej prokuratúry, a nie samotný generálny prokurátor. Ďalej uvádza, že generálna prokuratúra nespochybňuje skutočnosť, že sťažnosť proti uzneseniu polície bola podaná včas. Sťažnosť nepovažuje za dôvodnú predovšetkým preto, že advokátka predložila splnomocnenie na zastupovanie oznamovateľa J. F. 4. mája 2007 obvodnému oddeleniu, ktoré   však   v danej   veci   nekonalo.   Sťažovateľ   nenachádza   jasnú   súvislosť   medzi predložením   splnomocnenia   daného   J.   F.   a sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   ktorú podal sťažovateľ, a nie J. F. Z predložených listinných dôkazov nesporne vyplývalo, že podaním z 9. mája 2007 predložila advokátka splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa nie   obvodnému   oddeleniu,   ale   polícii,   ktorá   odmietla   trestné   oznámenie   sťažovateľa uznesením zo 4. mája 2007. Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sa sťažnosť podáva orgánu, proti uzneseniu ktorého smeruje, preto splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátkou   bolo   nepochybne   predložené   kompetentnému   orgánu.   Sťažovateľ   teda postupoval   v plnom   súlade   s Trestným   poriadkom   a svoje   podania   adresoval   vecne   aj miestne   príslušným   orgánom.   Pokiaľ   vinou   zlej   organizácie   práce,   nedbanlivosti   alebo iného   pochybenia   orgánov   činných   v trestnom   konaní   došlo   k situácii,   keď   podania sťažovateľa   neboli   predložené   orgánu,   ktorý   o sťažnosti   rozhodoval,   nijaké   ustanovenie žiadneho právneho predpisu neumožňuje toto pochybenie pričítať na ťarchu sťažovateľa, ktorý má právo domáhať sa predpísaným spôsobom svojho práva na orgánoch Slovenskej republiky a tomuto právu zodpovedá povinnosť orgánov Slovenskej republiky postupovať v súlade   s právnymi   predpismi,   ktoré   ich   činnosť   upravujú.   Preto   pokiaľ   sa   okresná prokuratúra, ktorá nemala k dispozícii podanú sťažnosť, ale ani splnomocnenie sťažovateľa udelené advokátke, rozhodla nevyžiadať si tieto listiny, resp. dôkazy o včasnosti ich podania napriek tomu, že došlé podanie advokátky zo 16. mája 2007 zjavne vyvolávalo pochybnosti o úplnosti   spisového   materiálu   a sťažnosť   odmietla   ako   podanú   neoprávnenou   osobou, potom toto pochybenie mala napraviť krajská prokuratúra na základe podaného podnetu, čo sa však nestalo. Generálna prokuratúra nerozlišuje medzi právom sťažovateľa na riadne vybavenie podanej sťažnosti v zmysle Trestného poriadku a jeho právom na to, aby jeho podnety,   opakované   podnety   a ďalšie   opakované   podnety   boli   vybavené   spôsobom predpísaným   zákonom   o prokuratúre.   Sťažnosť   proti   uzneseniu   o odmietnutí   trestného oznámenia   je   riadny   opravný   prostriedok   v zmysle   Trestného   poriadku,   pričom z ustanovenia   §   192   až   §   195   Trestného   poriadku   vyplýva   postup   pri rozhodovaní o sťažnosti. Citované ustanovenia nedávajú možnosť na to, aby sťažnosti proti uzneseniu mohol nadriadený orgán vybaviť inak ako rozhodnutím o sťažnosti. Zákon o prokuratúre dáva zároveň právo na to, aby podnety boli vybavované spôsobom tam uvedeným, pričom existuje právo domáhať sa preskúmania vybavenia podnetu opakovaným podnetom. Preto nemožno   súhlasiť   s názorom,   že   námietky   sťažovateľa   boli   v konečnom   dôsledku preskúmané v dvojinštančnom postupe. Dvojinštančný postup neznamená rozhodovanie na dvoch   stupňoch   podľa   rôznych   právnych   predpisov.   Nemožno   súhlasiť   ani   s názorom, podľa ktorého odmietnutie trestného oznámenia políciou bolo vecne správne. Sťažovateľ napokon   reaguje   aj   na   tú   časť   vyjadrenia   generálnej   prokuratúry,   ktorá   sa   síce   priamo nevzťahuje na predmet konania, avšak vyjadruje postoj generálneho prokurátora k činnosti sťažovateľa. Sťažovateľ je týmto vyjadrením hlboko otrasený. Nemôže uveriť, že generálny prokurátor   v podaní   ústavnému   súdu   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   je   združením vyvolávajúcim právny chaos, vnášajúcim do rozhodovacej činnosti orgánov štátnych lesov a orgánov   štátnej   ochrany   prírody   stav   právnej   neistoty   a   vyvoláva   stav   právnej nepostihnuteľnosti   páchateľov   takéhoto   protispoločenského   konania.   V právnom   štáte   je protispoločenské   konanie   definované   tým,   že   je   považované   zákonom   za   trestný   čin, priestupok alebo iný delikt. V právnom štáte neexistuje iné protispoločenské konanie než také, ktoré je za takéto označené v zákone. So zreteľom na tieto skutočnosti sťažovateľ zdôrazňuje, že vnášanie právnej neistoty do rozhodovacej činnosti orgánov štátnych lesov a orgánov štátnej ochrany prírody zákon nepovažuje za trestný čin, priestupok a ani iný delikt. Preto sťažovateľ nevie celkom dobre pochopiť, čo mal na mysli generálny prokurátor vyjadrením, že sťažovateľ vnáša právnu neistotu do rozhodovacej činnosti týchto orgánov. Vo všeobecnosti neexistuje právnická osoba, ktorú by bolo možné zaradiť pod pojem orgán štátnych   lesov.   Pokiaľ   ide   o európsku   ochranársku   legislatívu,   sťažovateľ   ani   v tomto prípade   celkom   dobre   nechápe,   čo   sa   tým   malo   na   mysli.   Sťažovateľ   je   aktívnym občianskym   združením,   ktorého   cieľom   je   ochrana   životného   prostredia.   Preto   svoje aktivity smeruje k tomu, aby životné prostredie bolo také priaznivé, ako to zaručuje čl. 44 ústavy. Pri naplnení svojich cieľov postupuje vždy   v súlade s ústavou, medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a zákonmi. S ľútosťou treba konštatovať, že argumentácia generálneho   prokurátora   sa   nedá   neporovnať   s argumentáciou   iného   prokurátora   v inej krajine v inom čase.

II.

Z uznesenia polície sp. zn. ČVS: ORP-951/OSV-PP-2007 zo 4. mája 2007 vyplýva, že   trestné   oznámenie   podané   sťažovateľom   11.   apríla   2007   pre   podozrenie   z prečinov ohrozenia   a poškodenia   životného   prostredia   podľa   §   300   ods.   1   Trestného   zákona a porušovania   ochrany   rastlín   a živočíchov   podľa   §   305 ods.   1   písm.   a) a b) Trestného zákona, ku ktorým malo dôjsť v apríli 2007 vo Vysokých Tatrách v národných prírodných rezerváciách   Tichá   dolina   a Kôprová   dolina   počas   spracovania   kalamitného   dreva,   sa odmieta, lebo nie je dôvod na začatie trestného stíhania.

Z prípisu   advokátky   z 9.   mája   2007   adresovaného   polícii   vyplýva,   že   vo   veci trestného   oznámenia   z 11.   apríla   2007   zastupuje   sťažovateľa   a v prílohe   predkladá splnomocnenie. Z podacieho lístka vyplýva, že zásielka bola polícii odoslaná doporučene 9. mája 2007 z Pošty K. pod podacím číslom 80381 745.

Z podania advokátky   zo 14. mája 2007 adresovaného polícii   vyplýva, že podáva sťažnosť proti uzneseniu polície zo 4. mája 2007 s tým, že dôvody sťažnosti doplní v lehote troch dní. Z podacieho lístka vyplýva, že zásielka bola polícii odoslaná doporučene 14. mája 2007 z Pošty K. pod podacím číslom 80364 081.

Z podania advokátky zo 16. mája 2007 adresovaného polícii vyplýva, že doplňuje dôvody   sťažnosti   podanej   14.   mája 2007.   Z podacieho   lístka   vyplýva,   že zásielka   bola polícii odoslaná doporučene 16. mája 2007.

Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 326/07-10 z 1. júna 2007 vyplýva, že sťažnosť advokátky sťažovateľa proti uzneseniu polície zo 4. mája 2007 sa zamieta, lebo bola podaná neoprávnenou osobou. Uznesenie polície o odmietnutí trestného oznámenia bolo sťažovateľovi doručené 10. mája 2007. Advokátka sťažovateľa osobitným podaním zo 16. mája 2007 síce doplnila sťažnosť, avšak bez toho, aby predtým v mene sťažovateľa bola podaná samotná   sťažnosť.   Preto   sťažnosť   treba   považovať za   oneskorene   podanú. Okrem toho treba uviesť, že oprávnenou osobou na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu polície   je   oznamovateľ   a poškodený.   V danom   prípade   oznamovateľ   nie   je   zároveň   aj poškodenou osobou. Ustanovenia Trestného poriadku pritom nepriznávajú oznamovateľom ako takým právo na zastupovanie splnomocnenou osobou, lebo takéto právo je priznané iba poškodenému v zmysle ustanovenia § 46 a nasl., ako aj § 53 Trestného poriadku. Navyše advokátka   k svojmu   podaniu   nepripojila   ani   splnomocnenie   od   sťažovateľa   na   jeho zastupovanie.

Z prípisu okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 326/07-11 z 1. júna 2007 označeného ako „Spracovanie kalamitného dreva v NPR Tichá dolina a v NPR Kôprová dolina vo Vysokých Tatrách   –   podnet“ vyplýva,   že   sťažnosť   advokátky   podaná   v mene   sťažovateľa   proti uzneseniu polície zo 4. mája 2007 bola zamietnutá, lebo bola podaná neoprávnenou osobou. Aj napriek tomu však sťažnosť bola posúdená ako podnet v zmysle § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre na preskúmanie postupu polície pri vybavovaní trestného oznámenia. V rámci takéhoto preskúmania postupu polície možno dôjsť   k záveru, že uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia je zákonné a riadne odôvodnené.

Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 165/07-7 z 3. októbra 2007 vyplýva, že opakovaný podnet   sťažovateľa   z 8.   augusta   2007   proti   postupu   okresnej   prokuratúry   je nedôvodný   a odkladá   sa   bez   prijatia   konkrétnych   prokurátorských   opatrení   s výnimkou písomného   usmernenia   okresnej   prokuratúry   týkajúceho   sa   posudzovania   postavenia zástupcu oznamovateľa. Zároveň sa sťažovateľ vyrozumieva, že podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti. Podľa názoru krajskej prokuratúry z obsahu policajného spisu vyplýva, že hoci podaním zo 16. mája 2007 boli doplnené dôvody sťažnosti zo 14. mája 2007, v skutočnosti sťažnosť   v mene   sťažovateľa   podaná   nebola   a v prílohe   podania   sa   nenachádza   ani splnomocnenie   od   sťažovateľa   na   jeho   zastupovanie   advokátkou.   To   znamená,   že   ani v policajnom spise, ale ani v dozorovom spise okresnej prokuratúry sa ku dňu rozhodovania o sťažnosti splnomocnenie nenachádzalo, z čoho vyplýva, že spolu so sťažnosťou nebolo prokuratúre   predložené   splnomocnenie,   ktoré   preto   ani   nemohlo   byť   vzaté   do   úvahy. Navyše niet pochýb ani o tom, že sťažovateľova sťažnosť bola podaná oneskorene, aj keď je označená   ako   doplnenie   sťažnosti   zo   14.   mája   2007,   lebo   pôvodná   sťažnosť   v mene sťažovateľa   podaná   nebola.   Prílohou   teraz   posudzovaného   podania   bola   však   aj   kópia splnomocnenia z 8. mája 2007 (adresovaná 9. mája 2007 polícii). Tvrdeniu o predložení splnomocnenia nasvedčuje bez pochýb aj predložená kópia podacieho lístka doporučenej zásielky. Ako však vyplýva z obsahu spisu, ale aj z telefonickej informácie prokurátorky splnomocnenie   nebolo   predložené   okresnej   prokuratúre,   a nie   je   obsahovou   súčasťou policajného,   resp.   dozorového   spisu.   Stalo   sa   tak   zrejme   nedopatrením   pri   opätovnej organizačnej   zmene štruktúr   Policajného zboru   Slovenskej   republiky. Vo   veci   konajúca prokurátorka preto vyvodila správny záver, že sťažnosť bola podaná oneskorene, o čom však nerozhodla samostatným uznesením, čo možno považovať za procesný nedostatok. Ako to totiž vyplýva z ustanovenia § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, v poradí prvým dôvodom na zamietnutie sťažnosti podľa tohto zákonného ustanovenia je podanie sťažnosti oneskorene. Vo všeobecnej rovine treba považovať za dôvodnú námietku brojacu proti názoru, že vzhľadom na § 53 ods. 1 Trestného poriadku môže mať splnomocnenca iba poškodený a zúčastnená osoba, nie teda oznamovateľ. Prinajmenšom z ustanovenia čl. 47 ods. 2 ústavy vyplýva každému právo na právnu pomoc aj pred štátnymi orgánmi. Pokiaľ ide o uplatnenie tohto ústavného práva, nemôžu orgány činné v trestnom konaní pristúpiť k posúdeniu tejto otázky zužujúcim výkladom príslušných ustanovení Trestného poriadku a nebrať   do   úvahy   základné   právne   zásady,   na   ktorých   je   postavený   právny   poriadok. Z uvedeného dôvodu bude príslušná súčasť prokuratúry písomne upravená.

Z podania   advokátky   sťažovateľa   z 10.   januára   2008   adresovaného   generálnemu prokurátorovi označeného ako „Podnet na preskúmanie vybavenia podnetu prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove - opakovaný podnet“ vyplýva, že hoci v predchádzajúcich podaniach   bolo   listinnými   dôkazmi   preukázané   tak   predloženie   splnomocnenia   na zastupovanie   sťažovateľa   advokátkou,   ako   aj   včasné   podanie   sťažnosti   proti   uzneseniu polície,   krajská   prokuratúra   napriek   tomu   nenapravila   pochybenie   okresnej   prokuratúry, ktorá sťažnosť zamietla jednak ako oneskorene podanú, ale tiež aj ako sťažnosť podanú neoprávnenou   osobou.   Nemožno   tiež   súhlasiť   s názorom   krajskej   prokuratúry,   ktorá považovala   podanie   sťažovateľa   adresované   krajskej   prokuratúre   za   opakovaný   podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Napokon nemožno súhlasiť ani so stanoviskom krajskej prokuratúry v merite veci.

Z upovedomenia generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 144/08-4 z 15. februára 2008 vyplýva, že podanie sťažovateľa z 10. januára 2008 bolo posúdené ako ďalší opakovaný podnet vo vzťahu k vybaveniu jeho predchádzajúceho podnetu krajskou prokuratúrou, lebo námietky   sťažovateľa   voči   kvalifikácii   jeho   podnetu   z 8.   augusta   2007   nemajú   oporu v zákone o prokuratúre. Vo vecnej rovine sťažovateľ neuviedol žiadne nové okolnosti, ktoré by   neboli   známe   z jeho   predchádzajúcich   podnetov.   Na   námietky   citované   vybavenie reaguje, pričom do dôsledkov a zrozumiteľne ich objasňuje a vyčerpávajúcim spôsobom sa s nimi vyrovnáva. Za podstatné treba označiť súlad rozhodnutí podriadených prokuratúr vrátane spôsobu vybavenia okresnej prokuratúry z 1. júna 2007 s rozhodnutiami orgánov štátnej správy týkajúcimi sa ťažby kalamitného dreva v Tichej a Kôprovej doline. Vyhovieť požiadavkám   sťažovateľa   by   znamenalo   vytvorenie   stavu   právnej   neistoty   v podobe diametrálne rozličných rozhodnutí orgánov štátnej správy a prokuratúry týkajúcich sa toho istého problému. Takýto stav nemožno akceptovať, a to tým skôr, že uvedené rozhodnutia orgánov   štátnej   správy   neboli   v riadnom   opravnom   ani   mimoriadnom   konaní   zrušené a vytvárajú tak zákonnú bázu pre posudzovanie aktivít súvisiacich s ťažbou kalamitného dreva   v oboch   uvedených   lokalitách.   Vzhľadom   na   to,   že   ďalší   opakovaný   podnet z 10. januára   2008   neobsahuje   žiadne   podstatne   nové   skutočnosti,   než   tie,   ktoré   boli predmetom   citovaného   vybavenia,   a s poukazom   na   poučenie   uvedené   v citovanom vybavení   treba   podnet   bez   ďalších   opatrení   ako   nedôvodný   odložiť.   Upovedomenie podpísal   prokurátor   JUDr.   L.   H.   Podľa   dátumovej   pečiatky   advokátky   bolo   jej upovedomenie doručené 25. februára 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1.   Ústavný   súd   môže   zároveň   zakázať   pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy.   Z toho   vyplýva,   že   k reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04).

Vyššie   formulované   ústavné   závery   sa   v zásade   vzťahujú   nielen   na   ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

Z pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné   venovať   sa   najprv   niektorým   skutkovým otázkam.

Podľa tvrdenia sťažovateľa jeho trestné oznámenie z 11. apríla 2007 bolo odmietnuté uznesením polície zo 4. mája 2007. Generálna prokuratúra však vo svojom vyjadrení tvrdí, že k odmietnutiu trestného oznámenia došlo uznesením polície z 11. apríla 2007. Vzhľadom na to, že z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii a ktorých podstatný obsah je uvedený v časti II, je celkom nepochybné, že išlo o uznesenie zo 4. mája 2007, treba tvrdenie generálnej prokuratúry považovať za mylné.

Ďalej   sa   javí   zo   skutkového   hľadiska   sporné,   či   advokátka   predložila   polícii splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   a či   podala   v mene   sťažovateľa   v zákonnej trojdňovej lehote sťažnosť proti uzneseniu polície zo 4. mája 2007. Z listinných dôkazov predložených   sťažovateľom   jednoznačne   vyplýva,   že   9.   mája   2007   bolo   polícii doporučeným listom odoslané splnomocnenie sťažovateľa pre advokátku a 14. mája 2007 bola   doporučene   odoslaná   polícii   aj   sťažnosť.   Keďže   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie polície   sťažovateľ   prevzal   10.   mája   2007   (ako   to   výslovne   vyplýva   z odôvodnenia uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 326/07-10 z 1. júna 2007), posledným dňom zákonnej trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti by bol 13. máj 2007, ktorý však pripadol na nedeľu.   Preto   sa   zákonná   lehota   predĺžila   do   najbližšieho   pracovného   dňa,   ktorým   bol 14. máj 2007 pripadajúci na pondelok. Preto sťažnosť na základe predložených listinných dôkazov bola podaná včas.

Podľa   okresnej   prokuratúry   v spisovom   materiáli,   ktorý   jej   predložila   polícia,   sa nenachádzalo ani odvolanie zo 14. mája 2007, ale ani splnomocnenie pre advokátku. Bolo tam iba podanie zo 16. mája 2007, ktorým sa sťažnosť doplnila, pričom toto podanie bolo odovzdané na poštovú prepravu už po zákonnej lehote.

Ani podľa krajskej prokuratúry sa v predloženom spise polície ku dňu rozhodovania o sťažnosti sťažnosť a splnomocnenie nenachádzali, lebo tam bolo iba oneskorené podanie zo   16.   mája   2007.   Tvrdeniu   sťažovateľa   o predložení   splnomocnenia   nasvedčuje   však nepochybne kópia podacieho lístka doporučenej zásielky.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ listinnými dôkazmi dostatočným spôsobom preukázal tak predloženie splnomocnenia, ako aj podanie sťažnosti v zákonnej lehote. Kým nebudú tieto dôkazy vyvrátené (napr. informáciou z pošty o tom, že doporučené zásielky v skutočnosti   neboli   doručené),   bude   potrebné   vychádzať   z toho,   že   sťažnosť   proti uzneseniu polície zo 4. mája 2007 bola podaná včas a oprávnenou osobou. Nemožno mať totiž   nijaké pochybnosti   ani o tom,   že   sťažovateľ   mal   právo   byť zastúpený   advokátom v postavení   oznamovateľa   trestného   činu   pri   ústavne   konformnom   výklade   zákona v intenciách   čl.   47   ods.   2   ústavy.   Okrem   toho,   sťažnosť   bola   podaná   orgánu,   ktorý napadnuté uznesenie vydal, teda v intenciách § 187 ods. 1 Trestného poriadku. Pritom je bez   akéhokoľvek   právneho   významu   okolnosť,   komu   adresoval   svoju   sťažnosť   proti uzneseniu polície zo 4. mája 2007 ďalší oznamovateľ J. F.

Možno zhrnúť, že orgány prokuratúry nepovažovali za možné meritórne preskúmať vecnú správnosť uznesenia polície zo 4. mája 2007 v rámci konania o sťažnosti postupom podľa Trestného poriadku zo štyroch rôznych dôvodov. Išlo jednak o to, že sťažnosť bola podaná oneskorene, ďalej o to, že nebola podaná príslušnému orgánu, potom o to, že bola podaná neoprávnenou osobou, keďže ju podala advokátka, hoci podľa Trestného poriadku oznamovateľ nemohol konať prostredníctvom právneho zástupcu, a napokon o to, že bola podaná   neoprávnenou   osobou   preto,   lebo   advokátka   konajúca   v mene   sťažovateľa nepredložila splnomocnenie. Ako to vyplýva z už uvedených úvah, ani jeden z uplatnených dôvodov nemohol ústavný súd akceptovať.

S   prihliadnutím   na   uvedené   skutkové   závery   je   plne   opodstatnená   námietka sťažovateľa,   že   jeho   sťažnosť   zo   14.   mája   2007   mala   okresná   prokuratúra   skúmať meritórne. To zároveň znamená, že okresná prokuratúra nebola oprávnená považovať túto sťažnosť za podnet v zmysle zákona o prokuratúre. Okresná prokuratúra svojím postupom porušila čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom z ústavnoprávneho hľadiska nie je rozhodujúce, či konajúci prokurátor okresnej prokuratúry nesprávny postup subjektívne zavinil (napr. tým, že napriek podaniu zo 16. mája 2007 nepreveroval podanie sťažnosti v zákonnej lehote, resp. predloženie splnomocnenia pre advokátku).

Postup   krajskej   prokuratúry,   ktorá   na   rozdiel   od   okresnej   prokuratúry   mala k dispozícii   listinné   dôkazy   preukazujúce   včasnosť   podania   sťažnosti   a oprávnenosť advokátky konať v mene sťažovateľa, považuje ústavný súd tiež za porušenie označeného základného   práva,   avšak   podstatne   závažnejším   spôsobom,   a to   nielen   z objektívneho hľadiska, ale aj zo subjektívneho hľadiska príslušného prokurátora krajskej prokuratúry. Nemožno akceptovať názor krajskej prokuratúry, podľa ktorého by pre posúdenie veci malo byť   podstatné,   že   v čase   rozhodovania   o sťažnosti   tieto   dôkazy   nemal   prokurátor k dispozícii.   Naopak,   treba   prisvedčiť   sťažovateľovi,   že   prípadné   administratívne pochybenie   polície,   ktorá   sťažnosť   a splnomocnenie   okresnej   prokuratúre   nezaslala, nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa. Krajská prokuratúra preto pochybila jednak tým, že zamietnutie sťažnosti bez jej meritórneho skúmania odobrila, ale aj tým, že súhlasila s právnym   názorom   okresnej   prokuratúry,   podľa   ktorého   bola   sťažnosť   považovaná   za podnet podľa zákona o prokuratúre.

Porušenie   označeného   základného   práva   napokon   dovŕšila   generálna   prokuratúra, ktorá predchádzajúce závery okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry vyhodnotila ako správne   a pochybenia   nijako   nenapravila.   V rozpore   so   skutočnosťou   považovala   jej adresované podanie sťažovateľa z 10. januára 2008 za ďalší opakovaný podnet.

Možno   urobiť   záver,   že   v konečnom   dôsledku   z pohľadu   sťažovateľa   došlo k odopretiu spravodlivosti (denegationis iustitiae). Stalo sa tak jednak tým, že sťažovateľovi bolo   odopreté   právo   na   meritórne   preskúmanie   vecnej   správnosti   uznesenia   polície zo 4. mája 2007 v rámci konania o sťažnosti postupom podľa Trestného poriadku, ale aj tým,   že   mu   bolo   odopreté   právo   na   vecné   vybavenie   jeho   podania   z 10.   januára   2008 generálnou prokuratúrou v rámci inštitútu opakovaného podnetu postupom podľa zákona o prokuratúre.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na ochranu práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zakázal generálnej prokuratúre pokračovať   v porušovaní   označeného   základného   práva   (bod 2   výroku   nálezu).   Bude povinnosťou generálnej prokuratúry riadiť sa v ďalšom právnym názorom ústavného súdu a posúdiť   podanie   sťažovateľa   z 10.   januára   2008   ako   opakovaný   podnet.   Pritom   bude potrebné   vysporiadať   sa   aj   s argumentáciou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   o opakovanom podnete by mal rozhodnúť generálny prokurátor.

Vzhľadom na subsidiaritu právomoci ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd vyjadroval k vecnej správnosti uznesenia polície o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa. Túto otázku má posúdiť v danom štádiu generálna prokuratúra, prípadne generálny prokurátor.

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 017 Sk.

Ústavný súd považoval za možné priznať sťažovateľovi sumu 11 908,32 Sk, a to za tri   úkony   právnych   služieb   v roku   2008   (prevzatie   a príprava   zastupovania,   sťažnosť a replika) po 3 176 Sk. Priznal tiež 19 % dane z pridanej hodnoty   zo sumy 9 528 Sk vo výške 1 810,32 Sk. Napokon priznal aj režijný paušál trikrát po 190 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008