znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 232/06-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., bytom V., zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   1,   20   a 59   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Daňového úradu V. č. 681/230/21972/03/Bar   zo 7.   júla   2003,   č.   681/230/21973/03/Bar   zo   7.   júla   2003, č. 681/230/21959/03/Bar z 1. júla 2003; rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR, pracovisko B.,   č. IX/256/534-5190/2003/423 zo 16.   októbra   2003,   č.   IX/256/535-5191/2003/423   zo 16. októbra 2003, č. IX/256/536-5192/2003/423 zo 16. októbra 2003 v spojení s opravným rozhodnutím č. IX/256/536-5802/20O3/423 z 19. novembra 2003; rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 158/04 z 25. augusta 2004; rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 SŽ-o-KS 6/2005 zo 14. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2006 doručená sťažnosť JUDr. I. T. bytom V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V., vo veci namietaného porušenia čl. 1, 20 a 59 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Protokol“) a čl. 14 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   rozhodnutím   Daňového   úradu   V. č. 681/230/21972/03/Bar   zo 7.   júla   2003,   č.   681/230/21973/03/Bar   zo   7.   júla   2003; č. 681/230/21959/03/Bar z 1. júla 2003; rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR, pracovisko B.,   č. IX/256/534-5190/2003/423 zo 16.   októbra   2003,   č.   IX/256/535-5191/2003/423   zo 16. októbra 2003, č. IX/256/536-5192/2003/423 zo 16. októbra 2003 v spojení s opravným rozhodnutím č. IX/256/536-5802/20O3/423 z 19. novembra 2003; rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 158/04 20 z 25. augusta 2004; rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 SŽ-o-KS 6/2005 zo 14. marca 2006.

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   označených   článkov   ústavy a Dohovoru rozhodnutiami príslušných daňových úradov a súdov v súvislosti so zvýšením jej dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. – 4. štvrťrok 2000 z odmeny funkcie súdneho exekútora (súdnej exekútorky), ktorú vykonávala, a v spojení s tým s vyrubením dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla:«Daňový úrad V. rozhodnutím č. 681/230/21973/03/Bar zo dňa 01. 07. 2003 bolo sťažovateľke určené zvýšenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1.-4. štvrťrok 2000 vo výške 26.525,- Sk. Rozhodnutie odôvodnil zhodne ako predchádzajúce rozhodnutie s   tým,   že keď   došlo   k   potvrdeniu   výšky   vyrubeného   rozdielu   dane   z   pridanej   hodnoty, potvrdil aj výšku zvýšenia dane podľa § 44 ods. 1 Zákona o DPH. Vyššie citovaný platobný výmer Daňového úradu bol potvrdený rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracovisko B. č. IX/256/535-5191/2003/423 zo dňa 16. 10. 2003.

Daňový úrad V. rozhodnutím č. 681/230/21959/03/Bar zo dňa 01. 07. 2003 vyrubil sťažovateľke daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000 114.080,- Sk. Podľa odôvodnenia rozhodnutia sťažovateľka pri určení základu dane a výpočte DPH z odmeny súdneho exekútora nepostupovala v súlade s § 7 ods. 1 Z. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, pretože pri poskytnutí služby platiteľovi DPH vypočítala daň zo základu dane - odmeny súdneho exekútora, ktorú považovala za cenu vrátane dane. Vyššie citovaný platobný   výmer   daňového   úradu   bol   zmenený   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   SR pracovisko B. č. IX/256/536-5192/2003/423 zo dňa 16. 10. 2003 v spojení s opravným rozhodnutím č. IX/256/536-5802/2003/423 zo dňa 19. 11. 2003 tak, že sťažovateľke bola vyrubená daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000 vo výške 93.080,- Sk. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 25. 08. 2004 sp. zn. 23 S 158/04 zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR   pracovisko   B.   č.   IX/256/534-5190/2003/423,   č.   IX/256/535-5191/2003/423,   č. IX/256/536-5192/2003/423 všetky zo dňa 16. 10. 2003.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 14. 03. 2006 sp. zn. 2 Sž-o-KS 6/2005 rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku KS v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S158/04 zo dňa 25. 08. 2004 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 158/04 zo dňa 25. 08. 2004 sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 20. 04. 2006.

... Vyššie   citovanými   rozhodnutiami   daňových   orgánov   a   súdov   nesporne   došlo   k zásahu do majetku sťažovateľky (povinnosť, ktorá bola sťažovateľke uložená právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami daňových orgánov v spojení s rozhodnutiami súdov, bola už splnená).

... Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy). Exekútora preto nemožno v zásade vylúčiť ani spod režimu ustanoveného v čl. 2 ods. 2 ústavy. Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov.   Z   týchto   ustanovení   vyplýva,   že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom. (PL. ÚS 49/03).

Sťažovateľka sa domnieva, že s prihliadnutím na vymedzenie postavenia exekútora ústavným súdom je vylúčené, aby exekútor mohol byť platiteľom dane z pridanej hodnoty s prihliadnutím   aj   na   to,   že   odmena,   ktorú   uhrádza   povinný   má   charakter   sankcie a nemožno preto v tejto spojitosti preniesť zaplatenie DPH z povinného na oprávneného. Ochrana poskytovaná súdnymi exekútormi podľa Exekučného poriadku nie je ochranou právnou, ale súdnou (ÚS 415/2000). Ak sa neuskutočnilo zdaniteľné plnenie nemožno ani určiť základ dane. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia podľa zákona o DPH je viazané na komerčné platenie ceny alebo odplaty medzi objednávateľom a dodávateľom služby, alebo tovaru,   zákonná   odmena   nemá   takýto   charakter.   Činnosť   súdneho   exekútora   nespĺňa predpoklady   charakteru   typického   slobodného   komerčno-právneho   vzťahu charakteristického pre podnikanie.

... Z výsledkov daňovej kontroly, ktoré slúžili ako podklady pre vydanie rozhodnutí, vyplýva   aj   zistenie,   že   sťažovateľka   v   prípade   „poskytovania   služby“   platiteľovi   DPH nesprávne určila základ dane a podľa názoru daňového úradu je v tomto prípade moja zákonná   odmena   bez   dane.   Sťažovateľka   však   postupovala   v   súlade   s   usmernením Ministerstva   financií   SR   odboru   nepriamych   daní   a   poplatkov   zo   dňa   20.   06.   1996 č. 11009/96, ktorým MF SR reagovalo na dotaz súdneho exekútora Ing. Karola Mihala a v tomto usmernení uvádza, že v zmysle § 7 ods. 1 Z. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty je základom dane cena alebo akákoľvek iná odplata za zdaniteľné plnenie teda i odplata, ktorá je určená všeobecne záväzným právnym predpisom. V čase, keď MF SR predkladalo zákon o dani z pridanej hodnoty na rokovanie vlády SR nebola platná a ani účinná   vyhláška,   ktorá   stanovovala   výšku   odmeny   súdnych   exekútorov,   a   preto   aj v rozhodnej dobe (rok 2000) nebol tento právny predpis uvedený v poznámke pod čiarou k odkazu č. 12 (§ 7). Podľa názoru MF SR uvedený zákon sa vzťahuje i na odmenu súdnych exekútorov a potom základom dane je odmena včítane dane z pridanej hodnoty. V danom prípade nie je právne významné od koho sa prijíma a akým spôsobom sa prijíma odplata resp.   odmena.   Súdy   Slovenskej   republiky   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   nenavyšovali odmenu exekútora o DPH, aj keď bol oprávnený platiteľom DPH a to až do 31. 08. 2005, kedy bol novelizovaný Exekučný poriadok. Sťažovateľka považuje za porušenie princípu právnej istoty rozdielny postup štátnych orgánov pri výklade zákona o dani z pridanej hodnoty.   Nemôže   byť   táto   skutočnosť   na   ujmu   sťažovateľke,   a   preto   rozhodnutiami daňových orgánov a súdov došlo aj k porušeniu čl. 1 a čl. 59 ústavy.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Daňový úrad V. rozhodnutiami č. 681/230/21972/03/Bar zo dňa 07. 07. 2003; č. 681/230/21973/03/Bar zo dňa 07. 07. 2003; č. 681/230/21959/03/Bar zo dňa 01. 07. 2003, Daňové riaditeľstvo SR pracovisko B. rozhodnutiami č. IX/256/534-5190/2003/423 zo dňa 16. 10. 2003, č. IX/256/535-5191/2003/423 zo dňa 16. 10. 2003, č. IX/256/536- 5192/2003/423   zo   dňa   16.   10.   2003   v   spojení   s   opravným   rozhodnutím   č. IX/256/536- 5802/2003/423 zo dňa 19. 11. 2003, Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodnutím sp. zn. 23 S 158/04 zo dňa 25. 08. 2004 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 2 SŽ-o-KS 6/2005 zo dňa 14. 03. 2006 porušili právo JUDr. I. T. na vlastnícke právo podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a právo zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru.

2) Rozhodnutia Daňového úradu V. č. 681/230/21972/03/Bar zo dňa 07. 07. 2003; č. 681/230/21973/03/Bar zo dňa 07. 07. 2003; č. 681/230/21959/03/Bar zo dňa 01. 07. 2003, rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR pracovisko B. č. IX/256/534-5190/2003/423 zo dňa 16.   10.   2003,   č.   IX/256/535-5191/2003/423   zo   dňa   16. 10.   2003,   č.   IX/256/536- 5192/2003/423   zo   dňa   16.   10.   2003   v spojení   s opravným rozhodnutím č.   IX/256/536- 5802/2003/423 zo dňa 19. 11. 2003, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 158/04 zo dňa 25. 08. 2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 SŽ-o-KS 6/2005 zo dňa 14. 03. 2006 sa zrušujú.

3) JUDr. I. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk (slovom päťstotisíc Sk), ktoré je Daňový úrad V., Daňové riaditeľstvo SR pracovisko B., Krajský súd Banská Bystrica, Najvyšší súd SR zaplatiť rovným dielom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   Daňový   úrad   V.,   Daňové   riaditeľstvo   SR   pracovisko   b.,   Krajský   súd   Banská Bystrica, Najvyšší súd SR zaplatiť rovným dielom trovy právneho zastúpenia advokátovi sťažovateľky.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

1.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   1,   20   a 59   ústavy,   ako   aj čl.   1   Protokolu a čl. 14 Dohovoru rozhodnutiami Daňového úradu V. č. 681/230/21972/03/Bar zo 7. júla 2003,   č.   681/230/21973/03/Bar   zo   7.   júla   2003,   č. 681/230/21959/03Bar   z 1.   júla   2003 a rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko B. č. IX/256/534-5190/2003/423 zo 16. októbra 2003, č. IX/256/535-5191/2003/423 zo 16. októbra 2003, č. IX/256/536-5192/2003/423   zo   16. októbra   2003   v spojení   s opravným   rozhodnutím   č. IX/256/536-5802/2003/423   z 19. novembra   2003,   ako   aj   rozhodnutím   krajského   súdu sp. zn. 23 S 158/04 z 25. augusta 2004.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Znamená to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Absentuje v prípadoch, keď o namietanom   porušení   základných   práv   rozhodnutiami   správnych   orgánov   rozhodujú všeobecné súdy alebo keď na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

V nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci.

2. Čo sa týka časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie čl. 1 a čl. 59 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 6/2005 zo 14. marca 2006, ústavný súd konštatuje, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd len o porušení základných práv sťažovateľa. Sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 a čl. 59 ústavy   však   neobsahuje   úpravu   základných   práv   a slobôd,   takže   absentuje   možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľka dožaduje vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ústavy (bez   bližšej   konkretizácie), čl.   1   Protokolu   a čl.   14   Dohovoru.   Svoj   návrh   na   takéto rozhodnutie   ústavného   súdu   o tejto   časti   sťažnosti   opiera   sťažovateľka   o svoj   nesúhlas s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   ktorým   sa   tento   súd   spravoval   pri   svojom rozhodovaní o odvolaní o rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 23 S 158/04 z 25. augusta 2004, keď rozhodnutie tohto súdu svojím rozhodnutím sp. zn. 2 Sž-o-KS 6/2005 zo 14. marca 2006 potvrdil. Sťažovateľka namieta rozdielny postup štátnych orgánov pri výklade zákona o dani z pridanej hodnoty. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ňou namietaného základného práva.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006