znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 232/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   trvale   bytom   M.,   zastúpeného   advokátom JUDr. O. M., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Tzo V 1/2005 z 30. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2005 doručená sťažnosť J. M., trvale bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. M., so sídlom B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tzo V 1/2005 z 30. mája 2005.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   uznesením   Krajského   úradu   justičnej   polície Policajného zboru v Bratislave z 25. marca 2003 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Proti tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   Krajskej   prokuratúry Bratislava uznesením z 19. mája 2003 zamietol.

Dňa 11. novembra 2003 vzniesol krajský prokurátor voči sťažovateľovi obžalobu, ktorú Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 25. marca 2003 vrátil prokurátorovi   na   došetrenie.   Voči   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 29/04 z dňa 9. septembra 2004 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil v celom rozsahu a trestné stíhanie sťažovateľa pre skutok právne posúdený ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zastavil.

Dňa 1. marca 2005 podal námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   podľa   §   266   ods.   1 Trestného poriadku proti právoplatnému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 29/04 z 9. septembra 2004. Rozsudkom sp. zn. 1 Tzo V 1/2005 z 30. mája 2005 najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu, aby trestnú vec znovu prejednal a rozhodol.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   vyššie   označených   základných   práv došlo tým, že najvyšší súd konal a rozhodoval v predmetnej veci napriek tomu, že sťažnosť pre   porušenie   zákona   v zmysle   §   266   ods.   1   Trestného   poriadku   nebol   námestník generálneho prokurátora oprávnený podať. Sťažovateľ zastáva názor, že právomoc podľa § 266   ods.   1   Trestného   poriadku   nemôže   generálny   prokurátor   delegovať   inej   osobe s odkazom na § 14 ods. 2 písm. b), § 16 a § 9 ods. 1 zákona č. 151/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Sťažovateľ uvádza, že jeho právny zástupca žiadal na verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu, aby ho predseda senátu oboznámil so splnomocnením generálneho prokurátora pre jeho prvého námestníka v tejto   individuálnej veci, čo predseda senátu neurobil s odôvodnením, že na tento účel majú   v registri   univerzálnu   plnú   moc.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   doterajšia   prax najvyššieho súdu vo veci prerokovania sťažnosti pre porušenia zákona bola taká, že ju podával vždy prvým námestník generálneho prokurátora, ale z obsahu sťažnosti vyplýva, že zastáva názor, že takáto prax nie je v súlade s ústavou a v dôsledku tohto postupu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:  

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím o sťažnosti pre porušenie zákona v trestnej veci obv. J. M. zo dňa 30. 05. 2005, sp. zn. 1 Tzo V 1/05 porušil jeho právo podľa čl. 2 ods. 2, podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  

Ústavný   súd   požiadal   ešte   pred   predbežným   prejednaním   sťažnosti   predsedu najvyššieho súdu o predloženie spisu sp. zn. 1 To V 1/2005, ako aj o poskytnutie informácie o tom, kedy bolo namietané uznesenie doručené sťažovateľovi.  

Predseda   najvyššieho súdu predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 1 To V 1/2005 a zároveň   zaslal   fotokópiu   listu   generálneho   prokurátora   z 22.   augusta   2000   sp.   zn. Se 46/00-1   adresovaného   predsedovi   trestného   kolégia   najvyššieho   súdu,   v ktorom informuje o organizačnom pokyne č. 2/2000, ktorého súčasťou je aj aprobačné oprávnenie na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vrátane oprávnenia námestníkov generálneho prokurátora schvaľovať a podpisovať sťažnosti pre porušenie   zákona   v trestných   veciach   (čl.   2   bod   3   pokynu),   ako   aj   fotokópiu   listu generálneho prokurátora   z 26. marca 2002 sp.   zn. Se 34/02 adresovaný tiež predsedovi trestného   kolégia   najvyššieho   súdu,   ktorým   generálny   prokurátor   vysvetľuje   svoj organizačný   pokyn   č.   2/2000,   ktorým   upravuje   aprobačné   oprávnenie   na   generálnej prokuratúre.

Ústavný súd po nahliadnutí do spisu sp. zn. 1 To V 1/2005 zistil, že v zápisnici o verejnom pojednávaní konaného na najvyššom súde 30. mája 2005 vo veci vedenej pod sp. zn. 1 To V 1/2005 sa vo vzťahu k podstate sťažnosti uvádza „Obhajca obvineného z formálno-právneho   hľadiska   namieta   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona,   ktorú podpísal prvý námestník generálneho prokurátora SR, vzhľadom na to, že právo podať sťažnosť pre porušenie zákona je neprenosné, ako to hovorí Ústava SR, a preto generálny prokurátor nemôže sám osebe meniť zákon.“. V odôvodnení namietaného rozsudku nie je zmienka o tom, ako sa najvyšší súd vysporiadal s námietkou právneho zástupcu sťažovateľa týkajúcou sa podpísania a podania   sťažnosti pre porušenia zákona prvým námestníkom generálneho prokurátora.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či návrh na začatie konania (sťažnosť) nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu z 30. mája 2005 sp. zn. 1 Tzo V 1/2005. Argumentuje tým, že označené rozhodnutie mu nebolo doručené, a tiež tým, že sťažnosť pre porušenie zákona, na základe ktorej najvyšší súd konal a rozhodol, podala neoprávnená osoba.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že zo zápisnice sp. zn. 1 Tzo V 1/2005 o verejnom zasadnutí konanom na najvyššom súde 30. mája 2005 o sťažnosti pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor v neprospech obvineného – sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu z 9. septembra 2004 sp. zn. 3 To 29/2004 vyplynulo, že tak obvinený, ako aj   jeho   obhajca   sa   na   tomto   zasadnutí   osobne   zúčastnili   a boli   oboznámení   tak s rozhodnutím, ako aj s jeho podstatnými dôvodmi a boli poučení aj o tom, že proti tomuto rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Ústavný   súd   preto   považoval   za dostatočné   naplnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé prejednanie veci osobnú účasť sťažovateľa a jeho obhajcu pri vyhlásení rozsudku a dospel k záveru,   že   táto   skutočnosť   vylučuje   možné   porušenie   označených   práv   sťažovateľa spočívajúce v odmietnutí mu poskytnutia súdnej ochrany.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Vo svojej sťažnosti uvádza ako argument na podporu svojho tvrdenia len skutočnosť, že sťažnosť pre porušenie zákona je oprávnený podávať minister spravodlivosti a generálny prokurátor, pričom aj v neprospech obvineného, čím postavenie   účastníkov   konania   nie   je rovnaké;   argumentuje tiež   tým,   že   prokuratúra   je monokratický orgán, že generálny prokurátor je priamo nadriadený prokurátorom a nejde o osobu nezávislú a nestrannú, ktorá by mohla byť garantom zákonnosti v trestnom konaní, ale   naopak   sa   jej   priznávajú   práva   nad   rámec   práv   vychádzajúc   z princípu   rovnosti účastníkov konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   iba   nespokojnosť   s právnou   úpravou   niektorého právneho inštitútu nezakladá sama osebe porušenie základných práv a slobôd. Uvedenie argumentu spočívajúceho len v charaktere právnej úpravy zakladá podľa názoru ústavného súdu tiež dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľom   namietaná   nestrannosť   a nezávislosť   generálneho   prokurátora   a ostatných prokurátorov nezakladá príčinnú súvislosť medzi sťažnosťou pre porušenie zákona podanou generálnym   prokurátorom,   o ktorej   konal   a rozhodoval   najvyšší   súd,   a namietaným porušením základného práva sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu. O tejto sťažnosti rozhoduje a v danom prípade aj rozhodoval nezávislý a nestranný súd, a nie sťažovateľom namietaný generálny prokurátor, resp. ním poverený zástupca. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 3. novembra 2005