znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 231/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. C., s. r. o., N., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. C., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 31 Cb 59/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre   (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 31 Cb 59/2011.

Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ uzavrel s odporcom zmluvu o reklamnej, propagačnej činnosti a inzercii zo   dňa   04.04.2011,   kde   sa   v   Čl.   1   tejto   zmluvy   žalobca   zaviazal   vykonať   reklamnú, propagačnú   alebo   inzertnú   činnosť   pre   žalovaného   formou   uverejňovania   reklamného banneru na internetovom portáli a to v lehote od 01.05.2011 do 30.04.2016 a podľa Čl. 4 sa odporca zaviazal zaplatiť za uvedenú činnosť 480,- € s DPH/mesiac.

Sťažovateľ fakturoval odporcovi za reklamu na internetovej stránke za mesiac júl 2011 faktúrou číslo 2011006 vystavenou dňa 11.07.2011 sumu 480,-   EUR   splatnú dňa 24.07.2011.

Dňa 08.08.2011 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 480,- Eur s príslušenstvom. Okresný súd Nitra dňa 17.08.2012 vydal platobný rozkaz, proti ktorému odporca podal dňa 14.09.2011 odpor.   Následne   sa   v   danej   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vykonal   výsluch svedkov. Sťažovateľ argumentoval, že pohľadávka nemôže byť započítaná, pretože záväzok voči   odporcovi   nevznikol.   Partnerská   zmluva   zo   dňa   04.04.2011   obsahovala   záväzok odporcu   poskytnúť   sťažovateľovi   priestory   na   zorganizovanie   výstavy,   ktorá   sa neuskutočnila   a   preto   mal   sťažovateľ   za   to,   že   mu   záväzok   voči   odporcovi   nevznikol. Sťažovateľ taktiež namietal neurčitosť právneho úkonu, pretože nebolo zrejmé k akej sume sa jeho pohľadávka započítava.   Na základe uvedeného nemohla byť pohľadávka,   ktorá podľa   názoru   sťažovateľa   ani   nevznikla   započítaná.   Súd   sa   nestotožnil   s   tvrdením sťažovateľa   ohľadom   spornosti   a   nemožnosti   vzájomného   započítania   pohľadávok.   Na základe   vykonaného   dokazovania   žalobu   zamietol   ako   nedôvodnú.   Proti   rozsudku Okresného súdu Nitra podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal arbitrárnosť konania a rozpor rozhodnutia s vykonanými dôkazmi,   svedeckými výpoveďami a argumentáciou sporových strán. Krajský súd Nitra sa vo svojom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   považoval   za   vecne   správne   a   rozsudok potvrdil....

Sťažovateľ má za to, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nesprávne a v rozpore so zákonom   posúdil   skutkový   stav   a   následne   vyvodil   nesprávne   právne   závery   boli porušené   jeho   práva,   ktoré   mu   priznáva   Ústava   SR.   Súd   mal   existenciu   pohľadávky sťažovateľa za nespornú, nakoľko ojej dôvodnosti nepochyboval ani odporca. Vzhľadom na to je potrebné vyjadriť sa k pohľadávke odporcu, ktorá bola započítaná voči pohľadávke sťažovateľa.   Predmetná   započítaná   pohľadávka   odporcu   mala   vzniknúť   z   Partnerskej zmluvy č. 153/2011/AXVN podpísanej medzi sťažovateľom a odporcom dňa 04.04.2011. Predmetom   tejto   zmluvy   bolo   dočasné   prenajatie   časti   výstavného   areálu,   ktorý   sa nachádza v správe odporcu. Súd zadefinoval vyššie uvedenú zmluvu ako „nájomnú zmluvu“ a podľa toho aj posúdil nárok odporcu na zaplatenie fakturovanej sumy ako „nájomného“ za užívanie pavilónov. Ako bude vysvetlené nižšie, súd prvého stupňa sa svojvoľne a bez akéhokoľvek dôvodu odchýlil od dôkazov ako aj výpovedí svedkov obsiahnutých v súdnom spise, čím porušil základné zásady procesného práva...

Druhostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa, ktorý v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu argumentoval nesprávnym výkladom prvostupňového súdu, ktorý zadefinoval započítavanú pohľadávku odporcu ako nájomné, keď žiadna zo strán to neuviedla a ani z listinných dôkazov to nevyplýva. Súd bol v tomto smere povinný postupovať v súlade s § 266 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom ale jeho závery obsiahnuté v rozsudku sú v rozpore s týmito výkladovými pravidlami ako aj s § 120 ods. 3 OSP (strany zhodne uviedli, že započítaná pohľadávka mala byť za služby nie za nájom). V konaní bolo jednoznačne preukázané, že strany sa dohodli na konaní výstavy začiatkom   septembra   2011.   Táto   výstava   bez   ohľadu   na   zavinenie   strán   sa   ale neuskutočnila, t. z. nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu nájomcovi.

V   partnerskej   zmluve   nie   je   uvedená   objednávka   sťažovateľa   na   služby   spojené s prenájmom, t. j. s projekciou výstavy, resp. iných služieb, preto odporca vystavil faktúru za služby spojené s prenájom bez právneho aj zmluvného základu.

Z   uvedeného   dôvodu   má   sťažovateľ   za   to,   že   súd   pri   rozhodovaní   nevychádzal z podkladov   predložených   stranami   sporu,   nezohľadnil   jednotlivé   predkladané   tvrdenia a ani svedecké výpovede, ktoré jednoznačne preukázali, že nešlo o nájom....

Súd započítal voči pohľadávke sťažovateľa, ktorá je nesporná, pohľadávku odporcu, ktorej samotná výška je sporná, pretože odporca ani súd neozrejmil výšku pohľadávky, ktorú je podľa ich názoru možné započítať. Nie je jasné pohľadávka v akej výške bola započítaná, či išlo o pohľadávku vo výške 3600,- s DPH alebo vo výške 5400,- Eur s DPH. Súd sa vo svojom rozhodnutí k tejto spornej otázke nevyjadril a neurčil v akej výške je pohľadávka odporcu spôsobilá na započítanie....

Odporca   nepredložil   dôkazy,   ktoré   by   potvrdzovali   opodstatnenosť   vystavenej faktúry,   práve   naopak   všetky   svedecké   výpovede   potvrdzujú,   že   sa   nejednalo   o   nájom. Napriek   tomu,   že   odporca   mal   dôkazné   bremeno   nemusel   predložiť   žiadne   dôkazy druhostupňový   súd   rozhodol   v   jeho   prospech.   Preto   má   sťažovateľ   za   to,   že   odporca neuniesol dôkazné bremeno.

Druhostupňový   súd   tak   porušil   zásadu   rovnosti   strán,   pretože   napriek   tomu,   že odporca nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, prisvedčil odporcovi právo na započítanie pohľadávky, pritom výška tejto pohľadávky nebola odporcom ani súdom určená. Sťažovateľ nemá do toho času vedomosť pohľadávka v akej časti (energie, nájom) bola započítaná k jeho pohľadávke. Vzhľadom na to, že nie je doteraz objasnená výška spornej pohľadávky, má sťažovateľ za to, že rozhodnutie druhostupňového súdu je nepreskúmateľné, pretože odporcovi bolo priznané isté právo, ktoré nie je podložené žiadnymi dôkazmi predloženými v spore. Pritom všetky predložené dôkazy rozhodnutiu druhostupňového súdu odporujú. Napriek tomu, že odporca nikdy netvrdil, že ide o nájom, súd vypracoval odôvodnenie, v ktorom ignoroval dôkazy a to výhradne v prospech štátneho podniku (odporcu). Preto je sťažovateľ   toho   názoru,   že   druhostupňový   súd   dôkazy   vôbec   nevyhodnotil,   rozhodol svojvoľne a tak v rozpore so zákonom. Z uvedeného dôvodu má sťažovateľ za to, že týmto konaním boli porušené jeho práva. Súd mal v danej veci oprávnenie vykonať aj iný ako účastníkmi navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie, avšak žiadny dôkaz, ktorý by preukázal tvrdenia odporcu nevykonal.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1)   Krajský   súd   v   konaní   sp.   zn.   31Cb/59/2011   porušil   sťažovateľove   právo definované v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

2)   Krajský   súd   v   konaní   sp.   zn.   31Cb/59/2011   porušil   sťažovateľove   právo definované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

3)   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   15Cob/139/2012-73   zo   dňa   04.07.2012   sa zrušuje,

4) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   o   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, zjavne neopodstatnené návrhy, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v predloženej podobe nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu podania nie je zrejmé, ktoré rozhodnutie krajského súdu napáda, a petit je vzhľadom   na   odlišné   označenie   krajského   súdu,   ktorého   postupom   mali   byť   porušené sťažovateľkine práva, a rozhodnutia krajského súdu, ktorý sťažovateľka navrhuje zrušiť, nevykonateľný. Preto je sťažnosť ako celok zmätočná, nezrozumiteľná a neumožňuje, aby ju ústavný súd meritórne prerokoval.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom predpísaných   náležitostiach,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľky,   nie   je   povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľky boli dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013