znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 231/2012-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. P., T., A. S., T., a M. C., T., zastúpených A., s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 75/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. P., A. S. a M. C.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012 doručená sťažnosť L. P., T., M. S., T., A. S., T., a M. C., T., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 75/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. júna 2012. Doplňujúcim podaním z 19. júna 2012 doručeným osobne do podateľne ústavného súdu 20. júna 2012 právny zástupca oznámil, že v sťažnosti uvedený sťažovateľ M. S. zomrel ešte pred jej podaním ústavnému súdu. Preto treba za sťažovateľov považovať iba L. P., A. S. a M. C. (ďalej len „sťažovateľky“). Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľky   sa podanou   žalobou   domáhali   vydania   bezdôvodného   obohatenia   získaného   uzavretím čiastočne   relatívne   neplatných   kúpnych   zmlúv   od   J.   (ďalej   len   „žalovaný“)   ako predávajúceho. Kúpne zmluvy uzavreté podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) boli relatívne neplatné v časti dohodnutej kúpnej ceny pre rozpor s cenovými predpismi v zmysle § 49a tretej vety Občianskeho zákonníka. Z uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľky   domáhali   vrátenia   tej   časti   kúpnej   ceny,   ktorá prevyšovala   najvyššiu   zákonom   prípustnú   kúpnu   cenu.   Rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 61/2007 z 28. septembra 2011 bola žaloba sťažovateliek zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu bolo treba za smerodajné považovať vyriešenie dvoch zásadných otázok, a to jednak, či žalovanému vznikla v zmysle § 17 ods. 3 písm. g) zákona o vlastníctve bytov povinnosť predať sťažovateľkám byty za regulovanú   (cenovým   predpisom   určenú)   cenu,   a ďalej,   či   sa   sťažovateľky   mohli dovolávať   relatívnej   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   v   časti   týkajúcej   sa   ceny   bytov za predpokladu, že od počiatku mali vedomosť, že dojednaná kúpna cena môže odporovať cenovému predpisu, a či v takomto prípade nebol na mieste postup podľa § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že kúpne zmluvy boli v časti týkajúcej sa ceny bytov v objektívnom rozpore so zákonnou úpravou podľa § 18 zákona o vlastníctve bytov, čo spôsobovalo ich čiastočnú relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia §   40a   štvrtej   vety   Občianskeho   zákonníka.   K   druhej   nastolenej   otázke,   t.   j.   či   sa sťažovateľky   mohli   dovolávať   relatívnej   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   za   situácie,   keď od počiatku   mali vedomosť   o   rozpore   kúpnej   ceny   s cenovým   predpisom,   okresný   súd zaujal   negatívne   stanovisko.   Vychádzal   z   názoru,   že   sťažovateľky   neboli   oprávnené dovolávať sa relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv, keďže svojím konaním samy vyvolali a spôsobili čiastočnú relatívnu neplatnosť kúpnych zmlúv v časti dojednanej kúpnej ceny. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľky mali možnosť, ak im žalovaný nechcel byty predať, domáhať sa svojho práva prostredníctvom žaloby o nahradenie prejavu vôle podľa § 29   ods.   8   zákona   o   vlastníctve   bytov.   Sťažovateľky   sa   však   rozhodli   obísť   toto ustanovenie, a to tým, že dobrovoľne a účelovo uzavreli kúpne zmluvy, hoci nepochybne vedeli,   že   tieto   sú   postihnuté   relatívnou   neplatnosťou   v   časti   dojednanej   kúpnej   ceny. Postupovali tak   preto,   lebo   podľa   ich   názoru   bolo   lepšie   rýchlo   uzavrieť   aspoň   nejaké zmluvy, hoci aj relatívne neplatné, a v čase ich uzatvárania vedeli, že sa obrátia na súd so žalobou   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z dôvodu   relatívnej   neplatnosti   zmlúv v časti dojednanej kúpnej ceny.

Na základe odvolania sťažovateliek rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 75/2012-302 z 27. marca 2012 bol rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 61/2007-267 potvrdený. Podľa   krajského   súdu   názor   sťažovateliek   týkajúci   sa   možnosti   dovolania   sa   relatívnej neplatnosti   časti   právneho   úkonu   bez   ohľadu   na skutočnosť,   že   strana   dovolávajúca   sa neplatnosti túto pri vzniku právneho úkonu sama spôsobila, je neudržateľný a vo svojich dôsledkoch   by   viedol   k   pripusteniu   možnosti   uzavretia   celkom   alebo   sčasti   neplatného právneho úkonu v rozpore so zásadou hmotnoprávnej prevencie vyplývajúcou z ustanovenia §   43   Občianskeho   zákonníka   (účastníci   sú   povinní   dbať,   aby sa   pri   úprave   zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov), resp. § 39 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom).

Podľa názoru sťažovateliek došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, ako aj základného práva na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva. Všeobecné súdy sa   v   odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   nevysporiadali   so   všetkými   relevantnými argumentmi, ktoré sťažovateľky predostreli. Je pritom korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Keďže všeobecné súdy sa nevysporiadali s argumentáciou   sťažovateliek   a   neponúkli   im   právne   relevantné   odpovede,   sú   ich rozhodnutia   arbitrárne   a   ich   interpretácia   a   aplikácia   právnych   noriem   je   nezlučiteľná s ústavou a dohovorom. „Okrem toho rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na absenciu odôvodnenia odníma sťažovateľom právo na účinné uplatňovanie opravných prostriedkov.“ Podľa   názoru   sťažovateliek   krajský   súd   nemohol   aplikovať   ustanovenie   §   219   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   to   najmä   z   dôvodu,   že   odvolanie   sťažovateliek poukazovalo na celú škálu pochybení okresného súdu a zároveň uvádzalo prípady, kedy sa okresný súd nevyjadril k argumentom sťažovateliek. V takýchto prípadoch by odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo ponúknuť odvolateľom dostatočné odpovede na ním kladené otázky a vznesené argumenty a námietky. Ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemá slúžiť ako všeobecné pravidlo pri „potvrdzovacích“ rozhodnutiach odvolacích   súdov,   ale   ako   výnimka,   ktorú   je   potrebné   aplikovať   reštriktívne,   najmä v prípadoch   nedostatočne   odôvodnených,   resp.   účelových   odvolaní,   prípadne   odvolaní nenapádajúcich   dôvody   uvedené   v   rozhodnutí.   Pritom   sa   všeobecné   súdy   pri   aplikácii ustanovenia § 40a štvrtej vety Občianskeho zákonníka natoľko odchýlili od jeho znenia, že popreli jeho účel   a význam. Na rozdiel   od všeobecných   prípadov relatívnej neplatnosti právnych úkonov (§ 40a prvá a tretia veta Občianskeho zákonníka) je v prípade relatívnej neplatnosti   z   dôvodu   porušenia   cenového   predpisu   potrebné   brať   na   zreteľ   nielen súkromnoprávny,   ale   aj   verejnoprávny   rozmer   tohto   ustanovenia   spočívajúci   v   rozpore právneho úkonu s objektívnym právom. Aj z tohto dôvodu zákonodarca nevylúčil z okruhu osôb oprávnených dovolávať sa neplatnosti toho úkonu tých, ktorí neplatnosť spôsobili. Ak by sme pripustili argumentáciu, podľa ktorej sa účastník zmluvy relatívne neplatnej pre rozpor   s   cenovými   predpismi   môže   dovolávať   relatívnej   neplatnosti,   iba   ak   je dobromyseľný v tom, že uzatvára platnú zmluvu, a o dôvode relatívnej neplatnosti by sa dozvedel až neskôr, viedlo by to k popretiu zásady, podľa ktorej cenové predpisy (ako všeobecne záväzné právne predpisy) sú známe každému, a teda že o dôvode neplatnosti pre rozpor s cenovými predpismi sa objektívne nemožno dozvedieť až neskôr, t. j. po uzavretí právneho úkonu. Pokiaľ všeobecné súdy tvrdia, že sťažovateľky mali možnosť obrátiť sa na súd so žalobou o uloženie splnenia kontraktačnej povinnosti podľa § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov, mali pritom zohľadniť aj postavenie sťažovateliek, ktoré pri riešení svojej   bytovej   otázky   zvolili   schodnejšie   riešenie,   čo   im   nemožno   zazlievať,   keďže po dlhoročných neúspešných pokusoch o kúpu bytov za regulované ceny chceli získať istotu v podobe   vlastníckeho   práva   a   až   následne   riešiť   nerešpektovanie   cenových   predpisov zo strany žalovaného.

Sťažovateľky   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 75/2012 s tým, aby bol rozsudok z 27. marca 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov konania vo výške 887,57 €.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľky nepodali proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 75/2012-302 z 27. marca 2012 dovolanie. Rozsudok bol ich právnemu zástupcovi doručený 11. apríla 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru sťažovateliek všeobecné súdy, ktoré sa dôsledne nevysporiadali s ich argumentáciou a neponúkli im právne relevantné odpovede, im svojím postupom odňali právo   na   účinné   uplatňovanie   opravných   prostriedkov.   Popri   namietanom   nesprávnom výklade   hmotnoprávneho   ustanovenia   §   40a   Občianskeho   zákonníka   je   práve   uvedené sťažnostné tvrdenie (majúce procesnoprávny charakter) jadrom podanej sťažnosti.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Za situácie, keď sťažovateľky namietajú, že postupom všeobecných súdov im bolo odňaté právo na účinné uplatňovanie opravných prostriedkov, mohli sa tieto brániť podaním dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   pričom   prípustnosť   dovolania   mohli   odvíjať od ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľky dovolanie proti rozsudku krajského súdu   nepodali.   Možno   preto   dospieť   k   záveru,   že   sťažovateľky   nevyčerpali   možnosť podania dovolania ako účinného opravného prostriedku, hoci na to mali právo. Preto je sťažnosť neprípustná.

Napokon treba dodať, že sťažovateľky ani len netvrdili (tým menej preukázali), že dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto nemal ani dôvod na prípadný postup v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012