znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 231/2010-20

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. T. a M. T., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k.   44 C 30/2008-40 z 20. mája   2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 12 Co 135/2009-58 z 10. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A.   T.   a M. T. o d m i e t a   pre nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010 doručená   sťažnosť   A.   T.   a M.   T.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 44 C 30/2008-40 z 20. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 135/2009-58 z 10. decembra 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že pred okresným súdom uplatňovali náhradu škody z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru manžela sťažovateľky a otca sťažovateľa proti Ministerstvu   zdravotníctva   Slovenskej   republiky.   Okresný   súd   žalobu   zamietol s odôvodnením, že na vec sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nárok sťažovateľov   nebol   dôvodný.   Toto   rozhodnutie   bolo po   doplnení   dokazovania   v   celom rozsahu   potvrdené   krajským   súdom.   Rozhodnutie   súdov   bolo   nesprávne   a   nezákonné, pretože   vo   veci   nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav   a   súdy   vec   posudzovali   podľa neplatného právneho predpisu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý súdny   proces.   Okrem   toho   namietali,   že   súdy   konali   v   ich   neprítomnosti,   čím   porušili základné procesné pravidlá v konaní pred súdom. V konečnom dôsledku súdy rozhodli aj tak,   že   ich   zaviazali   na   náhradu   trov   konania,   čo   nebolo   na   mieste   vzhľadom   na   ich postavenie.   Aj   keď   krajský   súd   doplnil   dokazovanie,   použil   na   rozhodnutie   vo   veci ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   čo však bol nesprávny výklad. Žiadali preto, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1) Základné právo sťažovateľov na spravodlivé konanie bolo porušené.

2) KS a OS svojim konaním porušili Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

3)   Sťažovateľovi   sa   podľa   čl.   127   ods.   3   priznáva   finančné   zadosťučinenie   a   to vo výške 100.000,- EUR...

4) Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných opráv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   pokiaľ sťažovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Sťažovatelia uviedli, že v predmetnej veci podali aj dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej   republiky.   Toto   potvrdili   aj   písomne   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 3. mája 2010.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu veci právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to princíp subsidiarity.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná   za   zachovanú   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010