znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 231/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť H. S., Izrael, a M. F., Izrael, zastúpených S., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. S. a M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2009 doručená sťažnosť H. S., Izrael (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a M. F., Izrael (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11.   novembra   2008   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie“)   a   navrhli   vydať   nález   tohto znenia:

„1.   Právo   Sťažovateliek   pokojne   užívať   majetok   podľa   článku   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2008, sp. zn. 8 Co 12/2006-327, porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2008, sp. zn. 8 Co 12/2006-327 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000 € pre každú zo Sťažovateliek, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľkám   trovy   právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľky   boli   ako   žalobkyne v 1. a 2. rade účastníčkami konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa spolu so žalobkyňou v 3. rade (ktorá ale v priebehu konania svoj   návrh   vzala   späť a   súd   konanie   o   jej   návrhu   právoplatne zastavil)   domáhali proti žalovaným, a to mestu B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a B. samosprávnemu kraju (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) určenia, že každá zo žalobkýň v 1. až 3. rade je podielovou spoluvlastníčkou v 1/3 k celku (neskôr, že žalobkyne v 1. a 2. rade každá v 1/2 k celku) nehnuteľnosti,   a   to   parc.   č.   2342/1   o   výmere   133   m2   zastavané   plochy   a   na   nej nachádzajúcej sa stavby popisné číslo IV-968 nové súp. č. 1660 a parc. č. 2342/2 o výmere 547   m2   záhrady,   ktoré   boli   pôvodne   evidované   v pozemnoknižnej   vložke   č.   9865 a v súčasnosti   sú   evidované   ako   parcely   registra   „C“   na   LV   č.   1,   k.   ú.   S.   (ďalej   len „nehnuteľnosť“). Vo svojej žalobe doručenej okresnému súdu 16. decembra 2002 uviedli, že   matka   sťažovateliek   (a   svokra   žalobkyne   v 3.   rade)   bola   do   apríla   1939   jedným z podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, pričom ona sama, ako aj ostatní podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti boli židovského pôvodu a pod tlakom nastupujúceho nacizmu boli nútení nehnuteľnosť predať občanom nemeckej národnosti Š. G. a jeho manželke P., rod.   P.   (ďalej   len   „manželia   G.“)   zmluvou   zo   17.   apríla   1939.   Po   oslobodení Československa bola na nehnuteľnosť uvalená národná správa, následne bola nehnuteľnosť manželom G. konfiškovaná a jej vlastníctvo prešlo na štát (výmer Národného výboru v B. č. 71041/VIII-1945   z   18.   októbra   1945,   uznesenie   Národného   výboru   v B.   č.   122589 z 1. októbra   1946,   výmer   Národného   výboru   v B.   z   11.   novembra   1948).   Spomedzi všetkých   podielových   spoluvlastníkov prežila matka sťažovateliek ako jediná   nacistickú perzekúciu   a   uplatnila   si   nárok   na   jej   vrátenie   podľa   §   6   zákona   č.   128/1946   Sb. o neplatnosti niektorých majetkoprávnych úkonov z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti   a z iných   zásahov   do   majetku   v znení   neskorších   predpisov,   a   to   z   dôvodu neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   na   základe   ktorej   prešlo   vlastníctvo   k   nehnuteľnosti   na manželov G., pričom bývalý Okresný súd v Bratislave uznesením sp. zn. Nc VIII 326/1946 jej návrhu vyhovel a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, a preto sa týmto dňom podľa názoru   sťažovateliek   stala   ich   matka   vlastníčkou   nehnuteľnosti.   Žalovaný   v 1. rade   je vedený ako vlastník nehnuteľnosti na príslušnom liste vlastníctva na základe § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, pričom   vlastníkom   nehnuteľnosti   by   mohol   byť   iba   v   prípade,   ak   by   vlastníkom nehnuteľnosti   k   1.   aprílu   1991   bol   štát   (žalovanému   v   2.   rade   bolo   delimitačným protokolom z 29. januára 2004 odovzdané majetkové právo k niektorým stavbám stojacim na   týchto   pozemkoch).   Keďže   právoplatnosťou   uznesenia   bývalého   Okresného   súdu v Bratislave   sp.   zn.   Nc   VIII   326/1946   sa   stala   vlastníčkou   nehnuteľnosti   matka sťažovateliek, neexistuje žiadna iná právna skutočnosť, na základe ktorej by štát nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti po tomto dni (štátu preto nesvedčí žiadny titul nadobudnutia), a keďže   matka   sťažovateliek   nehnuteľnosť   za   svojho   života   nepreviedla   už   inej   osobe, žalovaní nemôžu byť vlastníkom   nehnuteľnosti.   Naopak,   keďže matka sťažovateliek po svojom   vysťahovaní   sa   do   Izraela   v   roku   1949   tam   17.   septembra   1978   zomrela   bez zanechania   závetu,   jej   zákonnými   dedičmi   sú   sťažovateľky   ako   jej   deti   a   žalobkyňa v 3. rade ako jediný závetný dedič po bratovi sťažovateliek A., a to každý rovným dielom. Vlastníctvo   k   nehnuteľnosti   nadobudli   sťažovateľky   a   ich   brat   smrťou   svojej   matky a žalovaná v 3. rade smrťou svojho manžela.

Okresný   súd   o   podanej   žalobe   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   10   C   203/2002-281 z 30. marca   2005   tak,   že   žalobu   sťažovateliek   zamietol   a   konanie   o   nároku   žalobkyne v 3. rade   zastavil.   Vychádzal   z   toho,   že   z   vykonaného   dokazovania   síce   vyplynulo,   že bývalý Okresný súd v Bratislave v konaní sp. zn. Nc. VIII 326/46 reštitučnému návrhu matky   sťažovateliek   a   ďalších   osôb   právoplatne   vyhovel,   avšak   následne   na   návrh generálneho   prokurátora   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“) rozsudkom   č.   k.   Cz II.   16/50-5   z   21.   decembra   1950   zistil,   že   uvedeným   rozsudkom bývalého Okresného súdu v Bratislave bol porušený zákon, uznesením č. k. Cz II. 16/50-Nc z 13. februára 1953 jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto konaní   bol   reštitučný   návrh   rozhodnutím   bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 zamietnutý, pretože neboli splnené podmienky reštitúcie, a toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   3.   novembra   1955.   Z   dokazovania   ďalej vyplynulo,   že   nehnuteľnosti   boli   skonfiškované   podľa   §   1   ods.   4   dekrétu   prezidenta republiky č. 108/1945 rozhodnutím bývalého Národného výboru v B. č. 122589/VIII/1946 z 3.   októbra   1946,   a   to   k   30.   októbru   1945,   pričom   toto   rozhodnutie   bolo   doplnené rozhodnutím č. 122589/VIII/46 z 11. novembra 1948. Z uvedeného okresný súd vyvodil záver, podľa ktorého je nesporné, že nehnuteľnosť legitímne prešla do vlastníctva štátu a neskôr   do   vlastníctva   žalovaného,   resp.   žalovaných,   a   zrejmé   je   i   to,   že   matka sťažovateliek,   resp.   sťažovateľky,   všetky   zastúpené   opatrovníkom   (bol   ním   J.   M., zamestnanec bývalého Ľudového   súdu   v Bratislave,   pozn.)   neboli v   reštitučnom   konaní úspešné, pretože ich návrh bol napokon bývalým Ľudovým súdom v Bratislave právoplatne zamietnutý.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky 26. septembra 2005 odvolanie, ktorým žiadali odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel. Sťažovateľky poukázali   na   to,   že   matka   sťažovateliek   s   nimi   ako   maloletými   deťmi   boli   ako   osoby židovského pôvodu po skončení druhej svetovej vojny v Československu v neznesiteľnej situácii, ostali bez prostriedkov   a bez domova, na získanie ktorých   mali právny nárok, a v tejto situácii v kontexte nastupujúceho komunistického režimu a spôsobu fungovania komunistických   inštitúcii,   ktoré   konali   svojvoľne   a   zaujato   voči   osobám   židovského pôvodu, im neostalo iné, než sa v roku 1949 vysťahovať do Izraela. Pokiaľ okresný súd zabezpečil archívne dôkazy, z ktorých vyplynulo, že rozsudok bývalého Okresného súdu v Bratislave, ktorým bolo právoplatne vyhovené reštitučnému návrhu matky sťažovateliek a samotných sťažovateliek, bol následne zrušený, okresný súd nevzal do úvahy, že toto konanie sa uskutočnilo bez prítomnosti   a bez vedomostí sťažovateliek, resp. ich   matky o jeho   priebehu,   ktoré   sa   takto   nemali   možnosť   účinne   brániť.   O   rozhodnutí   bývalého Ľudového súdu v Bratislave sa matka sťažovateliek nikdy už nedozvedela a sťažovateľky sa o   ňom   dozvedeli   až   v   konaní   pred   okresným   súdom.   Postup   generálneho   prokurátora, najvyššieho   súdu   a   bývalého   Ľudového   súdu   v   Bratislave   bol   účelový,   spolitizovaný, motivovaný   židovským   pôvodom   matky   sťažovateliek   a   samotných   sťažovateliek a porušoval aj v tom čase ústavou garantované základné práva účastníkov na spravodlivý proces a na ochranu vlastníctva.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8 Co   12/2006-327 z 11.   novembra   2008   rozsudok okresného súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil, a preto sa s jeho rozhodnutím stotožnil. Nad rámec dôvodov okresného súdu poukázal krajský súd i na to, že sťažovateľky sa mali navyše podanou žalobou domáhať určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich matke, a nie priamo určenia, že ony sú jej podielovými spoluvlastníčkami, ako aj na to, že v konaní zjavne nebol úplný okruh účastníkov, keď účastníkmi konania neboli právni nástupcovia ostatných pôvodných podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľky   najprv   poukázali   na   to,   že v reštitučnom   konaní   vedenom   pôvodne   na   návrh   matky   sťažovateľov   bol   jej   návrh v priebehu reštitučného konania modifikovaný tak, že nárok na vrátenie nehnuteľnosti si uplatnila nielen matka sťažovateliek, ale aj sťažovateľky samotné a ich brat A., ako aj dedič po K. M. – E. H. Bývalý Okresný súd v Bratislave svojím právoplatným rozhodnutím sp. zn.   Nc   VIII   326/46   z   18.   januára   1949   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. R II 118/49-22 z 25. apríla 1949 vyhovel už takto modifikovanému návrhu a následne sa sťažovateľky, ich brat a matka v roku 1949 ujali svojich vlastníckych práv k nehnuteľnosti, čo je potvrdené korešpodenciou matky sťažovateliek s advokátom dr. H. L., ktorý ju v reštitučnom konaní zastupoval. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateliek zrejmé,   že   neobstojí   argumentácia   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o   jeho   záver,   že   ak sťažovateľky odvodzujú svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva ich matky, po ktorej mali dediť, mali sa správne domáhať určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich matke,   pretože   v   reštitučnom   konaní   nadobudli   samotné   sťažovateľky   vlastnícke   právo originálnym spôsobom na základe v reštitučnom konaní vydaného rozhodnutia, a preto bola ich žaloba, resp. jej petit, správna. Sťažovateľky ďalej poukázali obdobne ako v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 203/2002 -281 z 30. marca 2005 na to, že postup generálneho   prokurátora,   najvyššieho   súdu   a bývalého   Ľudového   súdu   v   Bratislave   bol spolitizovaný,   motivovaný   židovským   pôvodom   matky   sťažovateliek   a   samotných sťažovateliek   a   porušoval   aj   v   tom   čase   ústavou   garantované   práva   účastníkov   na spravodlivý proces a na ochranu vlastníctva.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   12/2006-327 z 11. novembra 2008 odôvodnili sťažovateľky tým, že krajský súd nevzal do úvahy, že konanie najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave, v dôsledku ktorého došlo k zrušeniu   právoplatného   bývalého   Okresného   súdu   v   Bratislave   rozhodnutia   sp.   zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, prebehlo bez vedomosti o ňom u matky sťažovateliek so značným časovým odstupom potom, ako bolo reštitučnému návrhu matky sťažovateliek vyhovené,   a že generálny prokurátor   v tom   čase mohol   napadnúť sťažnosťou   prakticky akékoľvek   rozhodnutie   súdu   a   bez   časového   obmedzenia.   O   existencii   rozhodnutia najvyššieho súdu a naň nadväzujúceho rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sa sťažovateľky dozvedeli až bezprostredne pred rozhodnutím o ich žalobe okresným súdom, pričom o existencii tohto rozhodnutia nemali vedomosť nie z vlastnej viny, ale v dôsledku porušovania ich práv štátnymi orgánmi. Keďže žalovaní v konaní pred okresným súdom o existencii   týchto   rozhodnutí   vedeli   a   sťažovateľky   sa   o   ňom   dozvedeli   až   pred rozhodnutím okresného súdu, bol porušený princíp rovnosti zbraní. Porušený bol i princíp právnej istoty, a to preto, že najvyšší súd a bývalý Ľudový súd v Bratislave zasiahli svojimi rozhodnutiami   do   právoplatne   rozhodnutej   veci   a   účinkov   rozhodnutia,   z   ktorého   bolo zrejmé, že sťažovateľkám a ich matke bolo priznané vlastníctvo k nehnuteľnosti, a tým porušili aj princíp právnej istoty, na čo neprihliadol ani krajský súd. Tým, že okresný súd a ani   krajský   súd   neprihliadli,   hoci   tak   boli   povinné   urobiť,   na   nezákonnosť   postupu najvyššieho   súdu   a   bývalého   Ľudového   súdu   v   Bratislave,   ktoré   inak   nie   je   možné preskúmať či zrušiť, porušili právo sťažovateliek na prístup k súdu.

K porušeniu práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu došlo rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 z dôvodu, že nehnuteľnosť bola nepochybne vlastníctvom rodiny sťažovateliek pred rokom 1939, vlastníckeho práva k nej   sa   sťažovateľky   a   ich   matka   znova   ujali   po   právoplatnosti   rozhodnutia   bývalého Okresného súdu v Bratislave rozhodnutia sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, o jeho odňatí nemali žiadnu vedomosť, boli presvedčené o existencii svojho vlastníctva, a tak im svedčala minimálne legitímna nádej aj na jeho potvrdenie v konaní pred krajským súdom určením,   že   sťažovateľky   sú   vlastníčkami   nehnuteľnosti.   Podľa   názoru   sťažovateliek   tu nejde o prípad, vo vzťahu ku ktorému by platilo, že majetkom v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu   nie   je   nádej   na   uznanie   bývalého   vlastníckeho   práva,   ktorého   výkon   nie   je efektívny ako v sťažnosti č. 42527/98 pred Európskym súdom pre ľudské práva Princ Hans Adam II v. Nemecko, pretože v prípade sťažovateliek nejde o bývalé vlastnícke právo, ale o reálne judikované vlastníctvo rozhodnutím bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949. Ak krajský súd túto skutočnosť nerešpektoval a žalobu sťažovateliek   zamietol,   potvrdil   tým   rozhodnutie   bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 bez toho, aby zohľadnil jeho protiprávnosť, a tým zasiahol do práva sťažovateliek pokojne užívať ich majetok. Takéto rozhodnutie nebolo odôvodnené   všeobecným   záujmom,   krajský   súd   neskúmal   ani   len   samotnú   existenciu verejného záujmu a svojím rozhodnutím porušil i princíp spravodlivej rovnováhy medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou základných práv jednotlivca.

K   porušeniu   práva   sťažovateliek   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru   došlo   podľa   tvrdení   sťažovateliek   tým,   že   krajský   súd   nesprávne   aplikoval ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď dospel k záveru, že je viazaný právoplatným rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp.   zn.   14   No   219/51   z   25.   októbra   1954,   pretože   podľa   názoru   sťažovateliek   z   tohto ustanovenia nevyplýva, že krajský súd bol viazaný uvedeným rozhodnutím, ale naopak toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že krajský súd mal sám zhodnotiť všetky okolnosti rozhodujúce   pre   vydanie   rozhodnutia   bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 14 No 219/51   z   25.   októbra   1954   vrátane   tých,   ktoré   svedčili   o   nezákonnosti   jeho rozhodnutia   a   jeho   rozpore   s   vtedy   platnou   ústavou.   Ak   by   krajský   súd   aplikoval ustanovenie § 135 ods. 1 OSP takýmto spôsobom, iba takáto aplikácia by bola v súlade s ústavou   a   iba   takýto   výklad   by   bol   ústavne   konformný.   Iba   v   prípade   preskúmania rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 krajským   súdom   by   bolo   naplnené   právo   sťažovateliek   na   účinný   prostriedok   nápravy vo vzťahu k porušeniu ich práva vlastniť majetok týmto rozhodnutím.

Rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 nadobudol právoplatnosť 3. februára 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdili, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 došlo k porušeniu jednak ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jednak k porušeniu ich práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti predovšetkým tvrdili, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto, že týmto rozsudkom došlo k porušeniu princípu právnej istoty, rovnosti zbraní a práva na prístup k súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   ešte   prv,   než   sa   zaoberal   argumentáciou   sťažovateliek,   skúmal,   či spôsob, akým sa sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi domáhali rozhodnutia o tom,   že   sú   vlastníčkami   nehnuteľnosti   (podanie   určovacej   žaloby),   bol   spôsobom prípustným a súladným s právnym poriadkom, teda inak povedané, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si sťažovateľky, ktoré nevyužili možnosť uplatniť si svoj nárok na základe   reštitučných   predpisov,   podali žalobu, ktorou   žiadali   určiť,   teda   deklarovať, existenciu svojho vlastníckeho práva.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel,   aby   spôsobili   zánik   vlastníckeho   práva   oprávnených   osôb,   ale   aby   im   uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho   nároku,   resp.   finančnej   náhrady   domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné predpisy   občianskeho   práva   [podľa   nástrojov   ochrany   vlastníckeho   práva   –   žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.] (III. ÚS 178/06).

Keďže ústavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru upustiť, konštatuje,   že   aj   v   prípade   sťažovateliek   prichádzala   do   úvahy   žaloba   opierajúca   sa o všeobecné   predpisy   občianskeho   práva,   teda   podanie   žaloby   o   určenie   existencie vlastníckeho práva. Takto podanú žalobu sťažovateliek boli preto všeobecné súdy povinné prerokovať   a   o   nej   rozhodnúť,   pričom   predpokladom   vyhovenia   takejto   žalobe,   okrem správnosti   formulovania   petitu   žaloby   a   splnenia   ostatných   formálnych   podmienok   na vedenie konania, bolo aj to, že sťažovateľky by v konaní preukázali, že v čase rozhodovania všeobecných   súdov   ich   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   trvá,   hoci   zápis   v   katastri nehnuteľností tomu nezodpovedá.

Keďže ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom, z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Sťažovateľky v časti sťažnosti, ktorou namietali porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, argumentovali tým, že rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp rovnosti zbraní z dôvodu, že na rozdiel od žalovaných nemali k dispozícii   rozhodnutie bývalého   Ľudového   súdu   v   Bratislave   a   jemu   predchádzajúce   zrušovacie   rozhodnutia nadriadených súdov a s týmito sa oboznámili až v priebehu konania pred okresným súdom v roku   2005;   princíp   právnej   istoty   preto,   že stav   nastolený   právoplatným   rozhodnutím bývalého Okresného   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   Nc VIII   326/46   z 18.   januára 1949 bol zmenený so značným časovým odstupom na základe mimoriadneho opravného prostriedku, podmienky uplatnenia ktorého boli koncipované mimoriadne široko, pričom krajský súd uvedené nezohľadnil, ako   aj z dôvodu,   že napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené   ich   právo   na   prístup   k   súdu,   keď   zrejme   neexistuje   spôsob,   akým   dosiahnuť zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954, keď navyše ich žaloba bola zamietnutá, i preto, že sa z formálnych   dôvodov   nemohli   domáhať   určenia,   že   priamo   ony   sú   podielové spoluvlastníčky nehnuteľnosti, hoci z rozhodnutia bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 je zrejmé, že i sťažovateľky na jeho základe nadobudli originálnym spôsobom spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti.

Vo   vzťahu   k   tejto   argumentácii   sťažovateliek   považuje ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že podľa jeho názoru niet príčinnej súvislosti medzi porušením základného práva na súdnu   ochranu   sťažovateliek   z   dôvodov   uvedených   sťažovateľkami   spočívajúcich v porušení princípu právnej istoty, ako aj princípu rovnosti zbraní a rozsudkom krajského súdu. Je to tak preto, že ani samotné sťažovateľky sa nesťažujú v súvislosti s obsahom rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 a jemu predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí nadriadených súdov na postup krajského súdu, resp. okresného súdu v konaní, z ktorého pochádza napadnuté rozhodnutie, tvrdia iba to, že tieto rozhodnutia mal údajne k dispozícii, resp. o nich vedel žalovaný dlhší čas, než sťažovateľky. V samotnej okolnosti, dôsledkom nedostatku v konaní akého subjektu sa tak stalo,   už   ústavný   súd   nepovažuje   za   významné.   Nepochybne   sťažovateľky   v   čase rozhodovania okresného súdu i krajského súdu obsah rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 a jemu predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí nadriadených súdov poznali a na ich obsah reagovali aj v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu. Ostatne, ani zo sťažnosti sťažovateliek nevyplýva opak. Podľa názoru ústavného súdu, ku ktorému dospel po preskúmaní obsahu spisu okresného súdu   sp.   zn.   10   C   203/2002,   nemožno   ani   s   ohľadom   na   obsah   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu dospieť k záveru, že v tomto konaní došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Ústavný súd nezistil ani existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným porušením princípu   právnej   istoty   a   rozsudkom   krajského   súdu.   Krajský   súd   svojím   rozhodnutím princíp právnej istoty z dôvodov uvádzaných sťažovateľkami nemohol porušiť, pretože jeho rozhodnutie   nemohlo   zasiahnuť   do   účinkov   rozhodnutia   bývalého   Okresného   súdu v Bratislave   sp.   zn.   Nc   VIII   326/46   z 18.   januára 1949,   pretože   toto   rozhodnutie   bolo zrušené už v čase pred rozhodovaním krajského súdu vo veci sp. zn. 8 Co 12/2006. Pokiaľ ide o právo sťažovateliek na prístup k súdu, ústavný súd poukazuje na to, že porušenie práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl.   46   ústavy   by   v   prípade   sťažovateliek prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby podmienky na prístup k súdu ustanovené Občianskym súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   krajského   súdu   rešpektované   spôsobom   zjavne neopodstatneným   alebo   arbitrárnym.   Inými   slovami,   keby   krajský   súd   tieto   všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľkám zjavne svojvoľne alebo diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateliek   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľky   v   konaní   pred okresným súdom i krajským súdom vystupovali ako žalobkyne, mali priznané postavenie účastníkov súdneho konania a krajský súd o ich návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s ich predstavami.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateliek vo vzťahu k tej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, z ktorej vyplýva, že žaloba sťažovateliek nebola v súlade s procesnými predpismi, pokiaľ sa ňou nedomáhali určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich matke,   ale priamo   určenia,   že ony sú   jej   podielovými spoluvlastníčkami,   podľa   názoru ústavného   súdu   by   tento   právny   názor   krajského   súdu   nepochybne   obstál   vo   vzťahu k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti, o ktorom sťažovateľky tvrdia, že patril ich matke ku dňu jej smrti, avšak neobstál by vo vzťahu k tým spoluvlastníckym podielom, ktoré mali nadobudnúť podľa svojich tvrdení priamo sťažovateľky na základe rozhodnutia bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949.

Základom argumentácie sťažovateliek, ktoré tvrdia, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, je ich tvrdenie o tom, že krajský súd sa mal vysporiadať   s   právoplatným   rozhodnutím   bývalého Ľudového   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 14 No   219/51   z   25.   októbra   1954   a   jemu   predchádzajúcimi   zrušujúcimi   rozhodnutiami nadriadených súdov tak, že ich existenciu nevezme do úvahy, pretože boli protiprávne. Dôvodmi, pre ktoré tak mal krajský súd postupovať, je potom to, že tieto rozhodnutia boli vydané   v   období,   v   ktorom   dochádzalo   na   území   Československa   vo   všeobecnosti k porušovaniu   základných   práv,   tieto   rozhodnutia   boli   vydané   účelovo,   ich   vydaniu predchádzalo   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   generálneho   prokurátora, ktorého možnosť podania bola takmer neobmedzená, rozhodnutie bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 bolo zrušené so značným časovým odstupom, keď uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. R II 118/49-22 z 25. apríla 1949 bolo   zrušené   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   13.   februára   1953, a najmä z dôvodu, že sťažovateľky, resp. ich matka bola židovského pôvodu.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   12/2006-327 z 11. novembra 2008, krajský súd sa s rozhodnutím okresného súdu stotožnil, keď dospel k záveru, že okresný súd „za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov, a to najmä oboznámením obsahu súdnych rozhodnutí nachádzajúcich sa v spise bývalého Ľudového súdu Bratislava číslo sp. zn. 14 No 219/51, a keď navrhovateľky v 1. a 2. rade ani v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil a návrh navrhovateliek na požadované určenie   ich   vlastníckeho   práva   k uvedeným   nehnuteľnostiam   zamietol,   rozhodol   vecne správne“. Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 203/2002-281 z 30. marca 2005, ten žalobu zamietol s poukazom na to, že „z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že právna   predchodkyňa   navrhovateliek   a   navrhovateľky   zastúpené   opatrovníkom   neboli úspešné v reštitučnom konaní“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Ústavný súd preto posudzoval ďalej napadnuté rozhodnutie okresného súdu z hľadiska, či nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti.

Z už citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tak okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že právoplatné uznesenie bývalého Ľudového súdu v Bratislave   sp.   zn.   14   No   219/51   z   25.   októbra   1954   im   nepatrí   v   žiadnom   prípade preskúmavať,   a   sú   ním   viazané.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   principiálne   nemožno pripustiť   preskúmavanie   právoplatných   rozsudkov   vydaných   v   období   neslobody   mimo prípadov,   v   ktorých   bolo   možné   takéto   rozsudky   podľa   platnej   právnej   úpravy   zrušiť a preskúmať.

Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 uviedol i ďalší významný argument pre zamietnutie žaloby sťažovateliek:

«Ďalším dôvodom, pre ktorý by však musel súd návrh v tejto veci zamietnuť je aj skutočnosť, že ak sa navrhovateľky v 1. a 2. rade, po tom, ako navrhovateľka v 3. rade zobrala svoj návrh späť (správne tu však mal súd prvého stupňa konanie o jej návrhu zastaviť podľa § 96 ods. 1 O. s. p.) domáhali určenia, že každá z nich je spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti s veľkosťou podielu ½ k celku, a teda týmto návrhom sa takéhoto určenia nedomáhali všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po pôvodných spoluvlastníkoch tejto nehnuteľnosti, išlo tu o nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie v konaní, pretože vlastníctvo k nehnuteľnosti sa v súdnom konaní musí vždy uplatňovať návrhom smerujúcim proti   všetkým   jej   formálnym   vlastníkom,   resp.   spoluvlastníkom   a   zároveň   má   byť uplatňované všetkými, do úvahy prichádzajúcimi jej spoluvlastníkmi (v prípade, ak by toto ich vlastnícke právo bolo potvrdené v dedičskom konaní).

Okruh účastníkov je tak daný na strane odporcov tými, ktorí sú zapísaní v príslušnom katastri nehnuteľností ako vlastníci určitej nehnuteľnosti a na strane navrhovateľov tými, ktorí o sebe tvrdia, že vlastnícke právo nadobudli iným spôsobom, resp. ho odvodzujú od svojich právnych predchodcov.

Nesprávny   bol   teda   procesný   postup   navrhovateliek   ohľadne   účastníctva navrhovateľky v 3. rade, pokiaľ táto už nechcela byť účastníčkou tohto konania na strane navrhovateľov, a tak „svoje práva vyplývajúce zo spoluvlastníctva nehnuteľností“ previedla v prospech navrhovateliek v 1. a 2. rade (čestné prehlásenie z 2. 12. 2002) a nežiadala, aby súd určil, že je podielovou spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti v 1/3 (hoci ňou nikdy nebola a tak tieto „jej práva“ nemohla ani platne previesť na navrhovateľky v 1. a 2. rade), pretože vzhľadom na uvedenú zásadu potreby vecnej legitimácie účastníkov v súdnom spore, bolo potom len vecou navrhovateliek v 1. a 2. rade, ktoré vo svojom návrhu vymedzujú okruh účastníkov konania, aby navrhovateľku v 3. rade, pokiaľ sa táto už nemienila zúčastňovať konania na strane navrhovateľov, označili ako účastníčku na strane odporcov. Určovací výrok rozsudku má totiž účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie aj voči tretím osobám.   Ak   má   teda   na   jeho   základe   dôjsť   k   zmene   zápisu   o   vlastníctvo   v   evidencii nehnuteľností,   resp.   v   katastri   nehnuteľností,   je   bezpodmienečne   potrebné,   aby   bol vyhlásený   v   konaní,   v   ktorom   osoba   zapísaná   ako   vlastník,   bola   jeho   účastníkom (R 65/1972).

O rovnaký nedostatok vecnej legitimácie sa potom jednalo aj v prípade opomenutia E. H., ako dediča po jeho sestre K. M., pôvodnej spoluvlastníčke uvedenej nehnuteľnosti v ¼, resp. jeho právnych nástupcov, keď ani v tomto prípade navrhovateľky v 1. a 2. rade nevymedzili v návrhu dostatočne okruh účastníkov tohto súdneho konania.

O týchto nedostatkoch ich návrhu, vedúcich v konečnom dôsledku k jeho zamietnutiu, resp.   o   spôsobe   jeho   odstránenia,   nemohol   ani   súd   prvého   stupňa   a   ani   odvolací   súd poskytnúť navrhovateľkám ani poučenie v zmysle § 5 O. s. p., predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach (procesných úkonoch, ktoré môžu vykonať, ich dôsledkoch a procesnom postupe).   Zo   žiadnych   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno   vyvodiť povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný (prípadne o tom, že prichádzajú do úvahy aj ďalší účastníci na strane odporcu), pretože by to už nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný a ani oprávnený poskytnúť (R 38/1994).

Rovnako nebolo zo strany súdu možné a nebolo by to ani zákonné (vychádzajúc zo zásady   rovnosti   účastníkov   konania)   poskytnúť   navrhovateľkám   poučenie   o   možnosti navrhnúť pristúpenie prípadných ďalších právnych nástupcov pôvodných spoluvlastníkov predmetnej   nehnuteľnosti   do   konania   i   z   dôvodu,   že   navrhovateľky   boli   zastúpené   od počiatku   advokátom   a   v   takomto   prípade   súdy   v   zmysle   ust.   §   5   vety   druhej   O.   s.   p. poučovaciu povinnosť nemajú.»

S poukazom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, s ktorou sa aj ústavný súd stotožňuje, je zrejmé, že už len preto, že sťažovateľky neoznačili úplný okruh účastníkov konania,   teda   všetkých   právnych   nástupcov   po   bývalých   podielových   spoluvlastníkoch nehnuteľnosti,   je   nevyhnutné   považovať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktorými   bola žaloba   sťažovateliek   zamietnutá,   za   správne,   pretože   podanie   určovacej   žaloby,   ktorá nerešpektuje   uvedené   základné   formálne   predpoklady,   nemôže   viesť   k   pozitívnemu rozhodnutiu pre žalobcov. Odôvodnenosť požiadavky úplnosti okruhu účastníkov konania o určovacej žalobe je daná najmä ochranou základných práv právnych nástupcov ostatných podielových   spoluvlastníkov   nehnuteľnosti.   Na   vyvrátenie   tohto   dôvodu   na   zamietnutie žaloby ostatne ani sťažovateľky vo svojej sťažnosti nepredložili ústavnému súdu žiaden argument,   ktorý   by   odôvodňoval   porušenie   ich   základných   práv   takouto   aplikáciou príslušných ustanovení upravujúcich formálne predpoklady konania o určovacej žalobe.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. princípov, ktoré sťažovateľky namietajú. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   záver krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad krajským   súdom   takého   nedostatky   nevykazuje, a   preto   bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Namietané   porušenie   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu

Sťažovateľky ďalej v sťažnosti namietali aj porušenie svojho práva na majetok podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   12/2006-327 z 11. novembra 2008 z toho dôvodu, že nehnuteľnosť predstavuje „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu a v dôsledku rozsudku krajského súdu boli tohto majetku zbavené bez   dodržania   podmienok   vyplývajúcich   z   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Tvrdili,   že nehnuteľnosť bola vlastníctvom rodiny sťažovateliek pred rokom 1939, vlastníckeho práva k   nej   sa   sťažovateľky   a   ich   matka   znova   ujali po   právoplatnosti   rozhodnutia   bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, o jeho neskoršom odňatí nemali žiadnu vedomosť, boli presvedčené o existencii svojho vlastníctva, a tak im svedčala minimálne legitímna nádej aj na jeho potvrdenie v konaní pred krajským súdom. U sťažovateliek pritom nešlo iba o „nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon nie je efektívny“, pretože v ich prípade nejde o bývalé vlastnícke právo, ale o reálne judikované vlastníctvo rozhodnutím bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46   z   18.   januára   1949.   Ak   krajský   súd   túto   skutočnosť   nerešpektoval   a   žalobu sťažovateliek   zamietol,   potvrdil   tým   rozhodnutie   bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 bez toho, aby zohľadnil jeho protiprávnosť, a tým zasiahol   do   ich   práva   pokojne   užívať ich   majetok.   V   ďalšej   časti   argumentácie   potom sťažovateľky odôvodňujú, že pre odňatie majetku neboli splnené podmienky vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo, že ide o „majetok“ sťažovateliek v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok   vo   vlastníctve   fyzickej   alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, ku   ktorému   nadobudnutie   vlastníctva   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.

Ako   je   z   tvrdení   sťažovateliek   zrejmé,   podľa   ich   názoru   im   svedčila   minimálne legitímna   nádej   na   nadobudnutie   ich   majetku,   resp.   na určenie,   že   ide   o   ich   existujúci majetok.   Tieto   tvrdenia   sťažovateliek   by   mohli   byť   správne   iba   v   prípade,   ak   by   ich vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   ostalo   dosiaľ   zachované,   alebo   v   prípade,   ak   by sťažovateľky   skutočne   splnili   všetky   podmienky   stanovené   právnymi   predpismi   pre nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   v   prípade,   ak   svoje   vlastnícke   právo medzičasom   stratili.   Sťažovateľky   uznávajú,   že   svoje   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti stratili rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave, toto rozhodnutie však považujú za také, ktoré do úvahy nemal vziať krajský súd pri svojom rozhodovaní s ohľadom na okolnosti, za ktorých bolo vydané a ktoré sťažovateľky popísali v sťažnosti.

Ako už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateliek o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   principiálne   nemožno pripustiť   preskúmavanie právoplatných   rozsudkov   vydaných   v   období neslobody   okrem prípadov, v ktorých bolo možné takéto rozsudky podľa platnej právnej úpravy preskúmavať. Ak rozsudok bývalého Ľudového súdu v Bratislave nepatrilo preskúmavať krajskému súdu a bol ním viazaný, potom vo vzťahu k nehnuteľnosti nemohlo ísť ani o existujúci majetok sťažovateliek.

Dôsledkom uvedeného záveru je konštatovanie, že matka sťažovateliek stratila svoje vlastníctvo   k   nehnuteľnosti   na   základe   kúpnej   zmluvy,   ktorou   nehnuteľnosť   nadobudli manželia G. v roku 1939.

Ostalo   teda   preskúmať,   či   sťažovateľkám   patrila   aspoň   legitímna   nádej   na znovunadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

K   obnoveniu   zaniknutého   vlastníckeho   práva   v   dôsledku   jeho   prechodu   na   štát v období   totalitného   režimu   na   Slovensku   podľa   slovenského   právneho   poriadku nedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. V situácii, keď tieto zákonné   podmienky   neboli   splnené,   nemožno   uvažovať   ani   o   legitímnej   nádeji   na nadobudnutie nehnuteľnosti. Sťažovateľky nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že znova získajú vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Iba skutočnosť, že sťažovateľky, resp. ich právna predchodkyňa bola pred   rokom   1939   podielovou   spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti,   nezakladá   bez   ďalšieho legitímnu   nádej   sťažovateliek   na   nadobudnutie   vlastníctva   v   prípade,   ak   ich   právna predchodkyňa svoje vlastníctvo stratila ešte počas svojho života.

Z uvedených dôvodov   sťažovateľkám nepatrila podľa názoru ústavného súdu   ani legitímna nádej na nadobudnutie majetku, a preto ani rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť   k   porušeniu   ich   práva   na   majetok   tak,   ako   je   toto   právo   garantované   v   čl.   1 dodatkového   protokolu.   Za   situácie,   keď   sťažovateľka   nemala   majetok   v   zmysle   čl.   1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či bola majetku zbavená, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok ustanovených v čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd v týchto súvislostiach poukazuje i na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva,   z   ktorých   vyplýva,   že   zbavenie   majetku   je   jednorázovým   aktom,   ktorý nezakladá   pokračujúcu   situáciu   zbavenia   vlastníckeho   práva   (Smoleanu   v.   Rumunsko, rozsudok z 3. decembra 2003, ods. 46, Lindner a Hemmermayer v. Rumunsko, rozsudok z 3. decembra 2003, ods. 40), a majetkom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je ani nádej, že dávno vyhasnuté vlastníctvo ožije.

Aj z týchto dôvodov a časovej pôsobnosti neprislúcha ústavnému súdu posudzovať z hľadiska rešpektovania základných práv samotný spôsob, akým matka sťažovateliek svoje vlastníctvo stratila, bez ohľadu na to, či sa tak stalo v roku 1939, alebo v roku 1954.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, ak sťažovateľky vo svojej sťažnosti dôvodili tým, že vo vzťahu k nim nejde o prípad, že „mali iba nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon nie je už dlhodobo efektívny“, a to preto, že ich vlastníctvo bolo judikované bývalým Okresným súdom v Bratislave rozhodnutím sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, podľa názoru ústavného súdu takáto argumentácia neobstojí, pretože toto rozhodnutie bolo zrušené v dôsledku uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z   13.   februára   1953.   Počínajúc   dňom   zrušenia   rozhodnutia   bývalého   Okresného   súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 ostala sťažovateľkám iba nádej na uznanie   bývalého   vlastníckeho   práva,   ktorá   však   v   čase   rozhodovania   krajského   súdu nemala oporu v právnych predpisoch.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateliek pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané   porušenie   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru   v   spojení   s   právom   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu

K   porušeniu   práva   sťažovateliek   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 došlo podľa ich tvrdení tým, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 135 OSP, keď dospel   k   záveru,   že   je   viazaný   právoplatným   rozhodnutím   bývalého   Ľudového   súdu v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954, pretože podľa názoru sťažovateliek z tohto   ustanovenia   nevyplýva,   že   krajský   súd   bol   viazaný   uvedeným   rozhodnutím,   ale naopak, toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že krajský súd mal sám zhodnotiť všetky okolnosti   rozhodujúce   pre   vydanie   rozhodnutia   bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 vrátane tých, ktoré svedčili o nezákonnosti jeho rozhodnutia a jeho rozpore s vtedy platnou ústavou.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv zdôrazniť, že v situácii, keď konštatoval, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 nemohlo byť porušené právo sťažovateliek na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu otázka porušenia čl. 13 dohovoru v spojení s porušením tohto práva.

Napriek   tomu   však   ústavný   súd   považuje   za   významné   zaujať   stanovisko   aj k relevantnej argumentácii sťažovateliek. V prvom rade ústavný súd zisťuje, že niet žiadnej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol (ako už bolo konštatované riadne a   ústavne-konformným   spôsobom)   preskúmaný   rozsudok   okresného   súdu   a   údajným porušením práva sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy. Ani samotná argumentácia sťažovateliek nenaznačuje opak, keď je založená obdobne ako ich argumentácia vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práva na prístup k súdu na myšlienke, že krajský súd bol povinný preskúmavať   znovu   v   konaní   správnosť   a   zákonnosť   dôvodov,   pre   ktoré   návrh   matky sťažovateliek a samotných sťažovateliek na reštitúciu ich majetku zamietol bývalý Ľudový súd   v Bratislave   právoplatným   uznesením   sp.   zn.   14   No   219/51   z   25.   októbra   1954. Nemožnosť takéhoto prieskumu je daná práve účinkami právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré   vylučujú   nielen   to,   aby   opätovne   všeobecný   súd   bez   predchádzajúceho   zrušenia rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave rozhodoval o nároku sťažovateliek na reštitúciu majetku, ale vylučujú aj možnosť posúdiť ako otázku predbežnú oprávnenosť reštitučného nároku sťažovateliek uplatneného v konaní pred bývalým Okresným súdom v Bratislave.   Výrokom   právoplatného   uznesenia   bývalého   Ľudového   súdu   v   Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 bol viazaný nielen krajský súd, ale boli a sú ním viazané aj samotné sťažovateľky, ktoré boli, ako to vyplýva aj z obsahu tohto rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave, účastníčkami konania, v ktorom bola právoplatne vyriešená otázka platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti manželom G. v roku 1939.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   ešte   k   tvrdeniam   sťažovateliek   pripisujúcich   osobitný význam   skutočnosti,   že   rozhodnutie   bývalého   Okresného   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 nadobudlo právoplatnosť a až následne s istým časovým odstupom bolo zrušené po podaní mimoriadneho opravného prostriedku, poznamenáva, že toto rozhodnutie okresného súdu síce z procesného hľadiska všeobecne zaväzovalo, avšak nemohlo zmeniť predprocesný hmotnoprávny vzťah, ktorý sa znova prejavil, len čo bolo toto rozhodnutie neskôr uznané za chybné a v dôsledku toho zrušené.

Pokiaľ sťažovateľky v závere tej časti sťažnosti, v ktorej odôvodňujú porušenie čl. 13 dohovoru, uvádzajú, že ak by ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého krajský súd správne   vychádzal   z   toho,   že   je   viazaný   skoršími   rozhodnutiami   súdov   týkajúcimi   sa nehnuteľnosti   vrátane   rozhodnutia   bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 14 No 219/51   z   25.   októbra   1954,   potom   sú   toho   názoru,   že   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sú v rozpore s čl. 13 dohovoru, ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na to,   že v   konaní o   sťažnosti   mu neprislúcha posudzovať súlad ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   s   ústavou,   pretože   takto   je   ústavný   súd oprávnený postupovať iba v prípade splnenia zákonných predpokladov na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009