znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 231/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práva   podľa   čl.   5   ods. 1   písm.   c),   ods.   3   a   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp 87/2007 zo 7. augusta 2007 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Tpo 60/2007 zo 14. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2007 doručená sťažnosť B. A., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., v ktorej namieta porušenie svojho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl.   8   ods.   1,   2   a 5   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie práva podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,   porušenie   práva   nebyť   dlhšie   vo   väzbe   ako   po   dobu   nevyhnutnú   alebo   byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a porušenie práva na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo 16. februára 2007 oznámené uznesenie vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. sp. zn. ČVS: KRP-39/OVK-TN-2006 zo 16. februára 2007 o vnesení obvinenia za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a za trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona.   Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 24/2007 z 18. februára 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Sťažovateľ   aj prokurátor   Krajskej prokuratúry   v T.   (ďalej   len   „prokurátor“)   podali   proti   uzneseniu   sťažnosť,   Krajský   súd v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ich   sťažnosti   uznesením   sp.   zn.   6   Tpo   18/2007 z 9. marca 2007 zamietol.

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 45/2007 z 30. apríla 2007 rozhodol o prepustení sťažovateľa   z väzby na   slobodu   na základe   jeho žiadosti   z 5.   apríla   2007.   Krajský   súd v konaní   o sťažnosti   prokurátora   napadnuté   uznesenie   zrušil   a žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Prokurátor 24. júla 2007 predložil okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa,   o ktorom   okresný   súd   rozhodol   na   verejnom   zasadnutí   7.   augusta   2007 uznesením   sp.   zn.   0   Tp   87/2007   tak,   že   lehotu   väzby predĺžil   do   16.   novembra   2007. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú bližšie neodôvodnil. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 60/2007 zo 14. augusta 2007 sťažnosť zamietol. Rozhodnutie krajského   súdu   bolo   doručené   okresnému   súdu   15.   augusta   2007   a sťažovateľovi 21. augusta 2007.

Sťažovateľ   namieta,   že   procesne   vykonaným   dokazovaním   neboli   zistené   žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývali jeho kolúzne aktivity alebo dôvodná obava z kolúznych aktivít,   ktoré   by   odôvodňovali   väzbu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku, a neboli zistené ani také okolnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že by jeho prepustením na slobodu   hrozilo,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného konania v zmysle § 76 ods. 2 Trestného poriadku. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu je   nepresvedčivé,   neurčité   a nezrozumiteľné   nielen   čo   sa   týka   dôvodov   väzby   a jej predĺženia,   ale   aj   vo   vzťahu   k dôvodnosti   podozrenia   zo   spáchania   skutku,   ktorý   je sťažovateľovi kladený za vinu. Rozhodnutie sa nezaoberá všetkými procesne vykonanými dôkazmi,   opomína   vyhodnotenie   dôkazov,   ktoré   svedčia   v prospech   sťažovateľa,   a to negatívnu komparáciu pachových stôp, negatívnu daktyloskopickú komparáciu a svedeckú výpoveď a rekogníciu svedkom obžaloby J. T., ktorý neopoznal sťažovateľa a uviedol, že ho 22. augusta 2005 (v deň spáchania skutku) ani nikdy predtým nevidel. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty väzby nevyplýva, prečo nevyhovel návrhu obhajoby   na   zamietnutie   návrhu   prokurátora   a jej   skutkovým   a právnym   argumentom predneseným   na   verejnom   zasadnutí   7.   augusta   2007.   Okresný   súd   sa   nezaoberal obtiažnosťou   veci   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   a neuviedol,   aké   úkony   je   ešte   potrebné vykonať,   a teda   dostatočne   neodôvodnil,   prečo   nebolo   možné   skončiť   trestné   stíhanie a prečo prepustením sťažovateľa hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie účelu trestného konania.

Krajský súd sa v rozhodnutí, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o predĺžení   lehoty   väzby,   formálne   stotožnil   s odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu a nenapravil   jeho   právne pochybenia. Sťažovateľ   namieta,   že   uznesenie   krajského   súdu neobsahuje žiadne skutkové zistenia zakladajúce väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a dôvod jej predĺženia podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd   neodstránil   ani   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   sa   vo   svojom   rozhodnutí nevysporiadal s obhajobou sťažovateľa na verejnom zasadnutí 7. augusta 2007 vo vzťahu k námietkam o nezákonnosti väzby a jej predĺženia.

Ďalej sa sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti zaoberá hodnotením dôkazov, ktoré majú svedčiť   v jeho   prospech   a spochybňovať,   resp.   vyvracať   spáchanie   skutku: „výpovede svedka   obžaloby   J.   T.,   ktorý   na   rekognícii   uviedol,   že   nie   som   osobou,   ktorá   sa   mala zúčastniť na lúpeži dňa 22. 08. 2005 a ani nikdy predtým sa so mnou nestretol, výpoveď údajného organizátora Ing. J. Š., že ma nepozná, záznamy z telekomunikačnej prevádzky preukazujú, že s uvedenými osobami som nebol v žiadnom kontakte pred dňom 22. 08. 2005, dňa   22.   08.   2005   ani   po   dni   22.   08.   2005,   komparácia   pachových   stôp   je   negatívna a rovnako aj daktyloskopická komparácia je negatívna“, a poukazuje, že jediným dôkazom v jeho   neprospech   sú   výpovede   poškodených   manželov   K.   a ich   konfrontácie   s ním. Sťažovateľ sa dosiaľ márne domáhal psychofyziologického preskúmania pravdivosti jeho výpovede a výpovedí poškodených.

Sťažovateľ poukázal, že v čase vydania sťažnosťou napadnutých rozhodnutí už boli relevantné   dôkazy   procesne   zabezpečené,   nehrozilo   nebezpečenstvo   kolúznych   aktivít a jeho   prepustením   by   sa   žiadnym   spôsobom   neohrozilo   dosiahnutie   účelu   trestného konania. V súvislosti s dĺžkou väzby argumentuje s odvolaním sa na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), že dĺžku väzby v trvaní šesť mesiacov už nemožno kvalifikovať ako väzbu v počiatočnom štádiu konania a jej predĺženie výlučne   na   základe   dôvodnosti   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   a formálneho konštatovania pretrvávajúceho väzobného dôvodu, nie je ústavne akceptovateľné.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 87/2007 zo 7. augusta 2007 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 60/2007 zo 14. augusta 2007, aby zrušil označené uznesenie krajského súdu, prikázal krajskému súdu prepustiť ho z väzby na slobodu a uložil krajskému súdu nahradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, ak sa tak stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom: (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c), musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci   a má   právo   byť   súdený v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže   podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 0 Tp 87/2007 a jeho rozhodnutím   zo 7. augusta 2007 o predĺžení lehoty väzby, ústavný súd odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie, pretože proti rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým sa mohol domáhať (a aj domáhal) preskúmania rozhodnutia okresného   súdu   a postupu,   ktorý   mu   predchádzal.   Tým,   že   v systéme   všeobecného súdnictva existoval súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu právam, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta   aj   v konaní   pred   ústavným   súdom,   je   v zmysle   princípu subsidiarity vylúčené, aby o tejto časti sťažnosti rozhodoval ústavný súd.

V   súvislosti   s právom   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne a neodôvodnené, krajský súd nedostatočne preskúmal dôvody jeho väzby, jednostranne vyhodnotil vykonané dôkazy a nevysporiadal sa s jeho argumentáciou, ktorú predniesol v konaní pred okresným súdom.

Konanie vedené krajským súdom inicioval sťažovateľ podaním sťažnosti, ktorá je návrhom   na   preskúmanie   zákonnosti   ďalšieho   trvania   väzby   a vzťahujú   sa   naň   záruky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru (rozsudok Jabloński v. Poľsko z 21. decembra 2000, č. 33492/96,   §   87).   Právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, je obsiahnuté   aj   v čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   a v   čl.   8   ods.   2   a   5   listiny   (III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03).

Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade s konaním   ustanoveným   zákonom“   a každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie   osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36). Článok 5 ods. 4 dohovoru oprávňuje na skúmanie procedurálnych a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné na to, aby v zmysle dohovoru bolo ich pozbavenie slobody „zákonné“. To znamená, že príslušný súd nielenže musí   preskúmať   súlad   s procedurálnymi   požiadavkami   vnútroštátneho   práva,   ale   tiež oprávnenosť podozrenia, na ktorom sa zatknutie zakladá, a legitimitu cieľa sledovaného zadržaním a následnou väzbou (napr. Butkevičius c. Litva, rozsudok ESĽP z 26. marca 2002, § 43).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (napr.   rozsudok   vo   veci   Schiesser   v.   Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, Séria A, č. 34, § 31).

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Podľa § 76 ods.   2 Trestného poriadku ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, prokurátor je povinný podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu   najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku   v odôvodnení   uznesenia   treba,   ak   to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   právne   úvahy,   na   základe ktorých podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgána) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Krajský súd v úvode odôvodnenia uznesenia sp. zn. 6 Tpo 60/2007 zo 14. augusta 2007 rekapituloval rozhodnutie okresného súdu a konštatoval, že po preskúmaní správnosti výroku   napadnutého   uznesenia   a konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   zistil,   že   sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Ďalej v odôvodnení uviedol:

„...Doposiaľ   vykonanými   dôkazmi   u obvineného   B.   A.   nebolo   zoslabené   resp. vyvrátené   podozrenie,   že   je   jedným   z páchateľov   lúpežného   prepadnutia,   ktoré   bolo vykonané 22. 8. 2005 voči poškodeným J. a K. K.. Samotní poškodení J. K. a K. K. nezávisle od   seba   vo   svojich   výpovediach   objektívne   a zásadne   usvedčujú   obvineného   B.   A.   zo spáchania trestnej činnosti v tom, že tohto opoznali v herni v N. 15. 2. 2007 ako jedného z páchateľov   trestného   činu   lúpeže   a túto   skutočnosť   aj   bezodkladne   oznámili vyšetrovateľovi, ktorý bezodkladne vo veci začal potom konať. V rámci vyšetrovania neboli produkované   také   dôkazy,   ktoré   by   relevantne   zoslabili   alebo   vyvrátili   podozrenie u obvineného   B.   A.   zo   spáchania   trestnej   činnosti,   resp.   dôkazy,   ktoré   by   spochybnili vieryhodnosť výpovedí svedkov poškodených J. K. a K. K.. Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že vyšetrovateľ vykonáva priebežne úkony za účelom zabezpečenia dôkazov tak, ako   na   ne   poukazuje   vo   svojom   návrhu   Krajská   prokurátorka   v T.   a tiež   sudca   pre prípravné konanie okresného súdu vo svojom rozhodnutí s ktorými závermi sa stotožnil aj krajský súd.

Krajský súd sa taktiež stotožnil s právnym záverom sudcu pre prípravné konanie vysloveným vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu kolúznych dôvodov väzby u obvineného B. A. v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti aj krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že práve obvinený B. A. potom ako bol opoznaný poškodenými preukázateľne nepravdivo tvrdil vo svojej výpovedi zo 16. 2. 2007 ako aj pri konfrontácii s poškodenými, že J. K. pri návšteve herne 15. 2. 2007 ho vydieral tak, že ak mu nedá 100.000,- Sk zatiahne ho do nejakej lúpeže, ktorými výpoveďami sa snažil vystaviť poškodených – svedkov do postavenia nevieryhodnosti v tom, že voči nemu nehovoria pravdu, keď ho opoznali ako páchateľa trestnej činnosti. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že obvinený B. A. bez   predostretia   konkrétneho   obhajobného   prednesu   hneď   po   oboznámení   jeho   osoby poškodenými sa snažil vytvoriť takú situáciu, resp. vyvíjal aktivitu – nepodložené obvinenie z vydierania   poškodených,   ktoré vo vzájomnom   súvise   s poukazom   na   charakter trestnej činnosti,   okolnosti   a spôsob   jej   spáchania   naďalej   u neho   preukazujú   dôvodnosť podozrenie, pričom tieto skutočnosti u neho plne odôvodňujú aj záver o dôvodnosti obavy z následkov predpokladaných a uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. teda dôvodov pre ktoré bol vzatý do väzby.“

Sťažovateľ namieta, že krajský súd nedostatočne preskúmal a nesprávne vyhodnotil dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   skutku,   za   ktorý   mu   bolo   vznesené   obvinenie, existenciu   väzobného   dôvodu   a nevysporiadal   sa   s jeho   argumentáciou,   ktorú   v tejto súvislosti   predniesol   v konaní   o návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   pred okresným súdom.

Sťažnosť   podanú   krajskému   súdu   sťažovateľ   písomne   neodôvodnil.   Zo   zápisnice o verejnom   zasadnutí   pred   okresným   súdom   zo   7.   augusta   2007   vyplýva,   že   obhajca sťažovateľa   namietal,   že   neboli   zabezpečené   všetky   ním   navrhované   dôkazy   -   výpisy prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov z telefónnych čísiel mobilných operátorov, ktoré sťažovateľ používal v relevantnom čase, vrátane identifikácie jeho pohybu v deň spáchania skutku   22.   augusta   2005   podľa   prihlasovania   sa   telefónov   na   jednotlivé   vysielače, preskúmanie   pravdivosti   jeho   výpovede   a výpovede   poškodených   na   detektore   lži, a poukázal na negatívnu komparáciu pachových stôp a daktyloskopických stôp a výpoveď J. T., ku ktorej uviedol, že keby mu obžaloba nedôverovala, nedala by mu možnosť zníženia trestu pod podmienkou, že bude vypovedať pravdivo o všetkých skutočnostiach, ktoré sú mu   o veci   známe.   Obhajca   ďalej   namietol   nedôvodnosť   obavy   z kolúznych   aktivít sťažovateľa,   pretože   z výpisov   telefónnych   hovorov   nevyplýva   žiadna   komunikácia sťažovateľa   s ďalšími   obvinenými,   niektorých   z nich   sťažovateľ   ani   nepozná   a dôkazy, ktoré by preukazovali obavu z kolúznych aktivít sťažovateľa, nepredložil ani prokurátor.

Z judikatúry   ústavného   súdu   a ESĽP   vyplýva,   že   v odôvodnení   uznesenia o preskúmaní zákonnosti väzby nemusí dať súd odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov väzby (II. ÚS 38/05, obdobne Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Podľa názoru   ústavného   súdu   sťažovateľove   námietky   predostreté   v sťažnosti   ústavnému   súdu nespochybňujú   skutkový   a právny   záver   krajského   súdu   o pretrvávaní   dôvodného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie. Svoje úvahy   o hodnotení   vykonaných   dôkazov   krajský   súd   uviedol   v odôvodnení   uznesenia, pričom uviedol, ktoré skutočnosti boli pre jeho závery rozhodujúce, a vyhodnotil dôkazy spochybňujúce spáchanie trestného činu sťažovateľom (výpovede poškodených sťažovateľa usvedčujú,   dosiaľ   iné dôkazy   nespochybnili ich   vierohodnosť,   neboli produkované také dôkazy, ktoré by relevantne spochybnili alebo vyvrátili podozrenie u sťažovateľa). Tento hodnotiaci záver krajského súdu je v rozpore s hodnotením sťažovateľa, nie je však v takom rozpore so skutkovým stavom známym v čase rozhodovania krajského súdu, ktorý by viedol k záveru o nedôvodnosti podozrenia voči sťažovateľovi. Zákonný dôvod väzby sťažovateľa podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   krajský   súd   skutkovo   odôvodnil   jeho správaním   bezprostredne   po   tom,   ako   ho   poškodení   označili   ako   jedného   z páchateľov trestného činu, keď ich nepravdivo obvinil z vydierania, čo krajský súd vyhodnotil ako jeho snahu   o spochybnenie   vierohodnosti   výpovedí   poškodených,   a   v spojení   s charakterom trestnej činnosti a spôsobom jej spáchania dospel k právnemu záveru, že uvedený väzobný dôvod   trvá   aj   naďalej.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   s ohľadom   na   povahu   dôvodov vzneseného obvinenia (obvinenie zo závažnej násilnej trestnej činnosti, na ktorej sa malo podieľať viacero páchateľov) ide o takú konkrétnu skutočnosť, ktorou bolo možné v čase rozhodovania   krajského   súdu   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   u sťažovateľa.   V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Kučera v. Slovenská republika zo 17. júla 2007 (§ 95), v ktorom s odvolaním sa na predošlú judikatúru uviedol, že v prípadoch,   ktoré sa týkajú organizovaných skupín, je nebezpečenstvo, že zadržaný môže po prepustení vyvíjať nátlak na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť konanie, často mimoriadne vysoké.

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   nesumarizoval   argumentáciu   sťažovateľa prednesenú na verejnom zasadnutí pred okresným súdom, ústavný súd sa však nestotožňuje s názorom   sťažovateľa,   že   sa   s jeho   námietkami   nevysporiadal,   pretože   rozhodnutie odôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, nie však v súlade s argumentáciou sťažovateľa, čo   však aj s prihliadnutím   na skutočnosť,   že v sťažnosti   krajskému súdu   túto   námietku nevzniesol,   nemožno   považovať   za   postup,   ktorým   by   porušil   právo   sťažovateľa   na preskúmanie zákonnosti jeho väzby.

Sťažovateľ namietal v spojitosti s nezákonnosťou svojej väzby aj jej neprimeranú dĺžku, a tým aj porušenie práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania, ktoré je zaručené v čl. 5 ods. 3 dohovoru a vyplýva aj z čl. 17 ods. 5 ústavy.

Primeranosť doby trvania väzby sa posudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolností, pričom podstatnými sú predovšetkým: pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená osobnej slobody spáchala trestný čin, významné a dostatočné dôvody pre toto   pozbavenie   a osobitná   starostlivosť   (urýchlenie)   príslušných   orgánov   pri   vedení konania proti nej (napr. III. ÚS 7/00).

Z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. Wemhoff v. Nemecko   z 27.   júna   1968,   §   12;   Stogmüller   v.   Rakúsko   z 11. novembra   1969,   §   4; Letellier v. Francúzsko z 26. júna 1991, § 35; Punzelt v. Česká republika z 25. apríla 2000, § 73 a Jecius v. Litva z 31. júla 2000, § 93) vyplýva, že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, hoci je conditio sine qua non pre väzbu, samo osebe môže byť len dočasným väzobným dôvodom (skôr v počiatočných štádiách trestného konania). Pokiaľ má väzba trvať   aj   naďalej,   musí   k tomuto   jej   základnému   predpokladu   pristúpiť   ďalší   významný a dostatočný dôvod, resp. dôvody ustanovené vnútroštátnym zákonom, pričom kompetentné orgány musia navyše vo väzobnej veci postupovať s osobitnou starostlivosťou.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby rozhodnutím z 18. februára 2007 s tým, že väzba začína od 16. februára 2007 o 17. 50 h. Uznesením zo 7. augusta 2007 okresný súd predĺžil lehotu   jeho   väzby   v rámci   zákonnom   prípustnej   lehoty   jej   trvania   v prípravnom   konaní do 16. novembra 2007 a uviedol, že táto doba je podľa jeho názoru primeraná a dostačujúca na ukončenie prípravného konania. Zákonným dôvodom na vzatie sťažovateľa do väzby a aj na predĺženie lehoty jej trvania bola obava z kolúznych aktivít v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   nezistil   dôvod   na   zasahovanie   do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov pri posudzovaní dôvodnosti podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil stíhaného trestného činu ani pri posudzovaní opodstatnenosti väzobného dôvodu. Sťažovateľ v sťažnosti nenamietal prieťahy v postupe orgánov činných v trestnom konaní ani konštatovanie krajského súdu v napadnutom uznesení sp. zn. 6 Tpo 60/2007 zo 14. augusta 2007, že vyšetrovateľ vykonáva priebežne úkony za účelom zabezpečenia dôkazov. Preto sa ústavný súd nezaoberal posúdením, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo veci samej s urýchlením a osobitnou starostlivosťou.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby a právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tak, ako sú zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, a preto sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2007