znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 231/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   FROTEX,   výrobného   družstva   Dlhé   Pole,   zastúpeného advokátkou JUDr. J. P., B., ktorou namietalo porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. júna 2004 sp. zn. 1 Obdo 3/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť FROTEX, výrobného družstva Dlhé Pole,   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2004 doručená sťažnosť FROTEX, výrobného družstva Dlhé Pole (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 8. júna 2004 sp. zn. 1 Obdo 3/2004 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd vôbec neskúmal dôkazy uvedené sťažovateľom v dovolaní a stotožnil sa s právnym názorom odvolacieho súdu. Trval na tom, že neuzavrel žiadnu zmluvu so žalobkyňou, a preto odvolací súd rozhodol nezákonne a dovolací súd túto nezákonnosť nenapravil.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Základné   právo   na   súdnu ochranu sa   v celom rozsahu uplatnilo aj u sťažovateľa, ktorý ako žalovaný účastník sa domáhal ochrany v súdnom konaní proti žalobe o zaplatenie kúpnej ceny tak, že navrhoval jej   zamietnutie   zo   skutkových   a   právnych   dôvodov   uvedených   v jeho   procesných stanoviskách, ako aj v dovolaní proti napadnutému rozsudku. Výsledkom bol jeho procesný neúspech   v konaniach   pred   prvostupňovým   aj   druhostupňovým   súdom,   a   napokon   aj dovolanie proti rozsudku krajského súdu skončilo zamietnutím dovolania.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo účastníka konania na úspech s jeho procesným   úkonom,   v tomto   prípade   s dovolaním,   a do   obsahu   tohto   základného práva nepatrí ani právo na akceptovanie právneho názoru sťažovateľa na skutkový stav zistený   v konaní   pred   všeobecným   súdom.   Súčasne   berúc   zreteľ   na   okolnosti   prípadu, v ktorom bola podaná sťažnosť, ústavný súd nepovažuje za súčasť tohto základného práva to, aby dovolací súd skúmal dôkazy uvedené sťažovateľom v dovolaní, pretože taký postup by   odporoval   §   243a   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   podľa ktorého dovolací súd ani v prípade, že nariadi pojednávanie, dokazovanie nevykonáva.

3. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Nárok na zaplatenie kúpnej ceny,   ktorý   bol   uplatnený   voči   sťažovateľovi   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   patrí nepochybne do obsahu pojmu majetok. Je to však nárok, ktorému ochranu (alebo proti ktorého uplatneniu) poskytujú podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 OSP všeobecné súdy, pretože   ide   o   súkromnoprávny   nárok,   majúci   základ   v   záväzkovom   vzťahu.   V   tomto záväzkovoprávnom   vzťahu   porušuje   vlastnícke   právo   alebo   právo   vlastniť   majetok   ten subjekt, ktorý neplní povinnosti v súlade s obsahom takého záväzku. Preto nie je možné, aby sa všeobecný súd považoval za primárneho porušovateľa základného práva vlastniť majetok   len   z   dôvodu,   že   do   jeho   právomoci   patrí   rozhodovanie   o   splnení   záväzku vzniknutého na základe právom aprobovaného dôvodu (napríklad kúpna zmluva) a jeho rozhodnutie nie je v súlade s právnym názorom účastníka konania (sťažovateľa). Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by postupoval   v konaní tak,   že to   znamenalo porušenie   ústavných   princípov   spravodlivého procesu.   Inak   jeho   postup   a   rozhodnutie   nemožno   dávať   do   spojitosti   s   porušením základného práva vlastniť majetok.

4.   V   tejto   súvislosti   preto   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru považuje   za   potrebné   uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade a uplatňovaní   obyčajných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich   rozhodnutí. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 20/03, IV ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, prípadne postupmi, ktoré   im   predchádzali   v   konaní   pred   orgánmi   verejnej   moci,   osobitne   v   konaní   pred všeobecnými súdmi.

5. Sťažovateľ neuviedol žiadny ústavne akceptovateľný argument na to, aby bolo možné   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom,   postupom,   ktorý   mu predchádzal, a napokon aj jeho dôvodmi a označenými základnými právami. Ústavný súd takú   spojitosť   nezistil   ani   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku.   Dôvodmi,   ktoré   by zakladali   reálnu   možnosť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   skúmať   porušenie základných práv, nemôžu byť námietka o nepreskúmaní dôkazov a vlastný právny názor na hodnotenie skutkového stavu, prípadne to, že podľa sťažovateľa najvyšší súd neodstránil nezákonnosť, ktorej sa mal dopustiť odvolací súd. Preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).