znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 231/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a zo   sudcov   Jána   Klučku   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti D. K., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., bytom K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 takto

r o z h o d o l:

Základné právo D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. septembra 2003   doručená   sťažnosť   D.   K.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako odporkyňa. Ide o konanie o rozvod manželstva, ktoré začalo na základe návrhu Ing. J. K. 5. januára 1996. Okresný   súd   rozsudkom   č. k. 24 C 18/96-112   zo   16.   mája   2001   manželstvo   rozviedol a maloletý syn sťažovateľky J. bol zverený do výchovy otca. Matke bola uložená povinnosť prispievať   na   jeho   výživu   1   700   Sk   mesačne.   Výrok   o rozvode   manželstva   nadobudol právoplatnosť   3. októbra   2001.   Sťažovateľka   sa   proti   ostatným   častiam   rozhodnutia odvolala 6. júla 2001, 7. decembra 2001 podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom bolo 18. januára 2002 rozhodnuté tak, že maloletý J. bol zverený do výchovy sťažovateľky.   Navrhovateľ   sa   proti   tomuto   predbežnému   opatreniu   odvolal 12. februára 2002.   Medzitým   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) 10. mája 2002 zrušil rozsudok   č. k. 24 C 18/96-112 zo 16. mája 2001 v napadnutej časti a vec vrátil okresnému súdu. Okresný súd do času podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci   nerozhodol.   Sťažovateľka   využila   aj   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v namietanom konaní predsedovi okresného súdu, ktorý ich uznal za dôvodné; vo svojej odpovedi však uviedol, že boli spôsobené aj konaním účastníkov.

Sťažovateľka požaduje vydať tento nález: „Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov   čl.   3,   5   a 8   bolo   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 24 C 18/96 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 C 18/96 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 90.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a pretože nezistil podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   dôvody   na   jej   odmietnutie,   prijal   sťažnosť   na   ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti, ako aj k otázke ústneho pojednávania. Na vyjadrenie sa ku konaniu ústneho pojednávania vyzval ústavný súd aj sťažovateľku.

Sťažovateľka a aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

K sťažnosti   a k jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie   predseda   okresného   súdu   uviedol nasledovné:

„Návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom bol podaný na súde dňa 5. 1. 1996. Už na prvom pojednávaní dňa 19. 11. 1996 navrhovateľ Ing.   K.   vzniesol   námietku   zaujatosti   sudkyne   a spis   bol   postúpený   Krajskému   súdu v Košiciach na rozhodnutie. Krajský súd v Košiciach spis vrátil spolu s rozhodnutím dňa 13. 2.   1997.   Na   ďalšom   pojednávaní   konanom   dňa   13.   5.   1997   súd   nariadil   znalecké dokazovanie   znalcom   z odboru   detskej   psychológie.   Podaním   zo   dňa   17.   10.   1997 navrhovateľ   opakovane   vzniesol   námietku   zaujatosti   vybavujúcej   sudkyne.   Spis   bol   dňa

30. 10.   1997   opätovne   postúpený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Košiciach.   Na   súd prvého stupňa sa spis vrátil spolu s rozhodnutím o námietke zaujatosti dňa 13. 3. 1998. Dňa 17.   7.   1998   navrhovateľ   vzniesol   námietku   proti   osobe   znalca   PhDr.   B..   Uznesením č. k. 24 C   18/96   zo   dňa   28.   7.   1998   bola   na   podanie   znaleckého   posudku   ustanovená znalkyňa   PhDr.   Ľ.   C..   Navrhovateľ   sa   odmietol   podrobiť   znaleckému   vyšetreniu.   Proti osobe   znalkyne   vzniesol   námietku   zaujatosti.   Navrhovateľ   odmietol   spolupracovať   aj s kolíznym opatrovníkom, nemohlo byť vykonané šetrenie pomerov v rodine a z toho dôvodu kolízny opatrovník sa nemohol vyjadriť k predmetnému sporu.

Rozsudkom č. k. 24 C 18/96-112 zo dňa 16. 5. 2001 súd manželstvo účastníkov rozviedol a upravil práva a povinností rodičov k mal. J. K..

Rozsudok čo do výroku o rozvode nadobudol právoplatnosť dňa 3. 10. 2001. Proti výroku   o úprave   rodičovských   práv   podala   odvolanie   odporkyňa.   Následne   požiadala o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zveril mal. syna J. do jej výchovy.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 18 Co 438/01-179 zo dňa 10. 5. 2002 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 4. 11. 2002, 27. 1. 2003. Uznesením č. k. 24 C 18/96-206 zo dňa 13. 2. 2003 bolo opätovne nariadené znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru psychológie PhDr. K. P.. Znalecký posudok bol doručený súdu dňa 12. 8.   2003.   Dňa   3.   9.   2003   navrhovateľ   doručil   súdu   námietky   k znaleckému   posudku a žiadal nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie.

Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd pravidelne vo veci koná. Prieťahy   vo   veci   spôsobujú   samotní   účastníci   konania   rôznymi   procesnými   podaniami, ktoré majú za následok predlžovanie konania. Netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Spis 24 C 18/96 je toho času na Krajskom súde v Košiciach za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti vybavujúcej sudkyne.“.

Ústavný   súd   zo   spisu   sp.   zn.   24   C   18/96   vyžiadaného   z krajského   súdu   zistil nasledovné:

J. K.... 2004 dovŕšil 18. rok veku, čím sa stal plnoletým, a preto odpadol dôvod rozhodovať o jeho zverení do výchovy jedného z rodičov. Naďalej však ostáva aktuálna otázka úpravy vyživovacej povinnosti rodičov voči nemu, pretože zo spisu vyplynulo, že navštevuje strednú školu, t. j. v zmysle zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov sa posudzuje ako nezaopatrené dieťa.

Zo spisu ústavný súd zistil, že po podaní návrhu na rozvod Ing. J. K. 5. januára 1996, boli   v roku   1996   nariadené   dve   pojednávania,   z ktorých   jedno   sa   neuskutočnilo   pre práceneschopnosť   predsedu   senátu   a druhé   bolo odročené   z dôvodu   vznesenia   námietky zaujatosti Ing. J. K. a potreby rozhodovania o nich.

V roku   1997   boli   nariadené   dve   pojednávania,   z ktorých   prvé   bolo   odročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania vo veci zverenia maloletých detí a druhé bolo odročené   z dôvodu   potreby   predvolania   svedkyne   (pod   hrozbou   uloženia   pokuty).   Dňa 17. októbra 1997 Ing. J. K. opätovne vzniesol námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni a o tejto námietke rozhodoval krajský súd.

V roku   1998   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   z odboru   klinickej psychológie detí, pričom Ing. J. K. bezprostredne po jeho nariadení vzniesol námietku voči osobe súdneho znalca, a preto okresný súd určil inú súdnu znalkyňu. Ustanovená sudkyňa v novembri 1998 vrátila spis okresnému súdu, pretože Ing. J. K. sa odmietol s mal. synom podrobiť   vyšetreniu.   V novembri   1998   okresný   súd   reagoval   na   túto   situáciu   hrozbou pokuty Ing. J. K.. V približne rovnakom čase sťažovateľka žiadala o urýchlenie konania, pretože   nemala so   synom   kontakt.   Dňa 21. januára 1999   sa   J.   K.   sťažoval   na   prieťahy v konaní predsedovi súdu. Dňa 19. februára 1999 sa uskutočnilo pojednávanie (nariadené 19.   januára   1999)   za   prítomnosti   znalkyne   a bolo   odročené   s tým,   že   bude   vykonané znalecké   dokazovanie   s hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   za   jej   nedržanie.   Dňa

22. novembra   1999   znalkyňa   oznámila   okresnému   súdu,   že   J.   K.   nerešpektoval   5-krát predvolanie na znalecké dokazovanie.

V marci 2000   okresný   súd vyzval základnú školu   na informácie   o spolupráci   zo strany   rodičov   a nariadil   na   26.   apríl   2000   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 17. máj 2000, ktoré bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na zistenie vhodnosti výchovného prostredia s tým, že Ing. J. K. sa mal do 24. mája 2000 vyjadriť k osobám znalcov. Dňa 18. októbra 2000 sťažovateľka žiadala o urýchlenie rozhodnutia aj bez nariadenia znaleckého dokazovania, pretože Ing. J. K. maril úkony a bránil jej kontaktu so synom.

Dňa 16. februára 2001 okresný súd opakovane žiadal správu zo základnej školy a od orgánu   starostlivosti   o deti.   Základná   škola   informovala   okresný   súd,   že   so   školou spolupracuje otec a že mal. J. K. sa výborne učí. Pojednávanie nariadené na 28. marec 2001 bolo pre neprítomnosť účastníkov odročené. Orgán starostlivosti o deti okresnému súdu na jeho urgenciu oznámil, že otec s nimi nespolupracuje a mal. J. K., s ktorým sa kontaktovali v škole, odmietol s jeho pracovníkmi komunikovať. Na pojednávaní 16. mája 2001 bolo manželstvo rozvedené a mal. J. K. bol zverený do výchovy otca s tým, že okresný súd nariadil   matke   platiť   na   syna   výživné   1   700   Sk   vždy   k 20.   dňu   v mesiaci.   Rozsudok o rozvode manželstva sa stal právoplatným v októbri 2001. Proti rozhodnutiu o zverení mal. J.   K.   a o určení   výživného   podala   matka   odvolanie.   Okresný   súd   z dôvodu   odvolania predložil spis 19. októbra 2001 krajskému súdu. Medzitým 10. decembra 2002 sťažovateľka podala návrh na vydanie predbežného opatrenia o zverení mal. J. K., o čom okresný súd rozhodol 22. januára 2002 (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. októbra 2003).

Krajský   súd   1.   augusta   2002   svojím   uznesením   zrušil   rozsudok   okresného   súdu v napadnutej   časti   a vec   vrátil   okresnému   súdu.   Tento   4.   novembra   2002   nariadil pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia   dokazovania   –   o vyjadrenie kolízneho opatrovníka o podmienkach na výchovu mal. J. K. u matky. Kolízny opatrovník v novembri   2002   okresnému   súdu   oznámil,   že   u matky   sú   vhodné   podmienky   pre maloletého, ktorý nechce ísť k otcovi.

Pojednávanie nariadené na 27. január 2003 bolo odročené za účelom dokazovania – získania vyjadrenia školy. Okresný súd 13. februára 2003 ustanovil znalca. V nadväznosti na   to   sťažovateľka   žiadala   o zrušenie   uznesenia   okresného   súdu   o ustanovení   znalca a žiadala o ustanovenie znalca zo zoznamu znalcov krajského súdu. Okresný súd 28. marca 2003 uznesením rozhodol tak, že žiadosti sťažovateľky nevyhovel. V apríli 2003 podala sťažovateľka   sťažnosť   predsedovi   súdu   na   prieťahy   v označenom   konaní.   V júni 2003 žiadala sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne predloženie   znaleckého posudku.   V nadväznosti   na   to   okresný   súd   urgoval   znalkyňu,   ktorá   12. augusta 2003 predložila   okresnému   súdu   znalecký   posudok.   V auguste   2003   okresný   súd   požiadal gymnázium, ktoré mal. J. K. navštevuje, o zaslanie jeho charakteristiky (škola okresnému súdu oznámila, že spolupráca s matkou je výborná, s otcom žiadna a že odkedy je maloletý u matky,   zlepšil   si   prospech)   vrátane   informácie   o starostlivosti   rodičov   a   rodičov maloletého   o preukázanie ich   príjmov.   Ing.   J.   K.   vyjadril   12.   septembra   svoje   výhrady k znaleckému posudku, v októbri 2003 predložil okresnému súdu návrhy na zabezpečenie dôkazov, ktorý ich však v novembri 2003 zamietol. J. K. 12. decembra 2003 podal proti uzneseniu č. k. 24 C 18/96-269, ktorým okresný súd jeho návrhy na zabezpečenie dôkazov zamietol, odvolanie a 13. decembra 2003 podal návrh na vylúčenie sudcu na pojednávaní nariadenom na 17. december 2003, pričom svoju neúčasť vopred ospravedlnil. Z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti okresný súd pojednávanie odročil a 6. januára 2004 predložil spis krajskému súdu.

Uvedené   zistenia   zo   spisu   korešpondujú   s informáciami   uvedenými   v stanovisku okresného súdu ku sťažnosti sťažovateľky.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov“,   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná.“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníkov   súdneho   konania   (2) a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96, v jeho namietanej časti ide o rozhodovanie o výchove a výživnom, t. j. o otázkach, ktoré tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   a nemožno   ho   preto považovať za právne zložité. Čo sa týka faktickej zložitosti veci, túto nemožno vylúčiť, čo podporuje aj zistenie, že pre rozhodovanie vo veci bolo potrebné opakovane nariaďovať znalecké dokazovanie, ktoré aj v dôsledku správania účastníkov malo vplyv na celkovú dobu   konania.   Ústavný   súd   pri   hodnotení   povahy   veci   uzavrel,   že   ide   o taký   predmet konania,   ktorý   si   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   vzhľadom   na   psychický   dopad rozhodovania o zverení maloletého dieťaťa do výchovy len jedného z rodičov.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 24 C 18/96, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto konania. Ústavný súd uzavrel, že sťažovateľka bola v konaní aktívna a poskytovala súdu patričnú   súčinnosť.   Využila   v konaní   niektoré   svoje   procesné   oprávnenia   v súvislosti s výberom   znalkyne   a uplatnením   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní,   ale   podľa   názoru ústavného súdu tieto úkony nemali za následok neprimerané predĺženie konania.

V tejto   súvislosti   ale ústavný   súd   uvádza,   že   druhý   účastník   tohto   konania,   otec maloletého, svojím správaním a využívaním procesných úkonov významnou mierou prispel k celkovej dĺžke konania, čo nemôže ísť na vrub okresného súdu.

3. Čo sa týka postupu okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu tento postupoval aktívne a so starostlivosťou primeranou k povahe veci napriek tomu, že otázka o výchove a výžive dnes už plnoletého J. K. nebola ku dňu podania sťažnosti sťažovateľky právoplatne uzavretá.   Okresný   súd   bol   po   celý   čas   konania   (a   najmä   po   právoplatnom   rozhodnutí o rozvode   manželstva)   opakovane   konfrontovaný   s procesnými   úkonmi   Ing.   J.   K.,   tiež účastníka tohto konania, ktorý síce využíval procesné úkony, na ktoré má zo zákona právo, avšak   často   boli   podľa   názoru   ústavného   súdu   účelové   a prispievali   k neúmernému predlžovaniu   konania   (opakované   vznášanie   námietok   zaujatosti   voči   konajúcemu sudcovi/sudkyni,   ale   aj   vznesenie   námietok   voči   ustanoveným   znalcom).   Okrem   toho dôvodom neúmerného predlžovania konania v tejto veci bolo aj opakované nariaďovanie znaleckého dokazovania, ktoré síce je objektívnym dôvodom na predĺženie konania, ale nie v takom   rozsahu,   ako   tomu   bolo   v namietanom   konaní.   K takémuto   predĺženiu   konania výrazne prispel   J. K.   svojím   nerešpektovaním   rozhodnutia   okresného   súdu   o poskytnutí potrebnej súčinnosti, napriek hrozbe poriadkovou pokutou okresným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 46/02) nutnosť   rozhodovať   o procesných   úkonoch   účastníkov   konania   (spočívajúcou   v ich opakovanom   využívaní   vedúcom   k potrebe   rozhodovania   o nich,   často   na   úrovni nadriadeného súdu) nemôže ísť na ťarchu konajúceho súdu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že napriek povahe konania, ktorá vyžaduje osobitne   citlivý   prístup,   to   boli   predovšetkým   procesné   úkony   a správanie   účastníkov napadnutého konania (najmä Ing. J. K.), ktoré vyvolávali potrebu venovať sa im zo strany okresného   súdu   v prevažnej   dobe   konania,   a to   v takej   miere   a v takom   rozsahu,   že o zverení maloletého J. K. sa konalo a rozhodovalo približne osem rokov bez dosiahnutia právoplatného   rozhodnutia   vo veci   samej,   pričom   maloletý   J.   K.   dovŕšil   medzitým 6. februára 2004 vek 18 rokov, čím sa stal plnoletým a odpadol predmet konania o jeho zverení do výchovy jedného z rodičov.

Opierajúc sa o tieto právne názory po posúdení uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že v konaní sp. zn. 24 C 18/96 postup okresného súdu nemožno hodnotiť ako taký, ktorý   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v konaní,   a teda   aj   porušenie   označených   práv sťažovateľky.

Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2004