SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 230/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 Sdo 10/2014 z 19. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 10/2014 z 19. marca 2014(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ako právna nástupkyňaje účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva v konaní vedenom Okresným súdomPrešov pod sp. zn. 13 C 141/2005. Žalobca v predmetnom konaní predložil rozhodnutiaOkresného úradu v Prešove, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesnéhohospodárstva č. j. OPPaLH 99/92-1/Sl z 22. januára 1999, č. j. OPPaLH 99/92-11/Slzo 7. apríla 1999 a č. j. OPPaLH 99/92-13/Sl zo 14. apríla 1999 (ďalej aj „rozhodnutiapozemkového úradu“).
Rozhodnutia pozemkového úradu mali vyznačenú doložkou právoplatnostia vykonateľnosti, teda je zrejmé, že„prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu pozemkové spoločenstvo, ktoré v konaní zastupoval vtedajší predseda
, ktorý však, na konanie a zastupovanie oprávnených osôb − členov pozemkového spoločenstva nebol splnomocnený. Tzn., že nebol splnomocnený zastupovať ani právnu predchodkyňu sťažovateľky − ⬛⬛⬛⬛. Túto skutočnosť preukazuje čestné prehlásenie ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 28. 09. 2008.“.
Podaním z 28. marca 2012 sťažovateľka vyzvala Obvodný pozemkový úrad Prešov(ďalej len „pozemkový úrad“), aby jej doručil rozhodnutia pozemkového úradu, keďže malavedomosť o tom, že ostatným žijúcim členom pozemkového spoločenstva –doručoval rozhodnutia už v roku 2011 na podklade uznesenia Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 39/2009 z 31. marca 2011.
Pozemkový úrad na sťažovateľkino podanie nijako nereagoval a príslušnérozhodnutia jej nedoručil, preto 9. apríla 2013 podala Okresnej prokuratúre Prešov (ďalejlen „okresná prokuratúra“) podnet. Okresná prokuratúra vybavila podnet prípisomč. Pd 95/13 z 22. mája 2013, v ktorom sťažovateľke oznámila, že podnet odkladá z dôvodu,že nezistila zákonný dôvod na prijatie niektorého z prokurátorských opatrení.
Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo objasňuje dôvody, pre ktoré nesúhlasí s právnymnázorom okresnej prokuratúry týkajúcim sa posúdenia platnosti splnomocnenia, ktoré maličlenovia pozemkového spoločenstva – ⬛⬛⬛⬛ udeliť vtedajšiemu predsedovi ⬛⬛⬛⬛.
Sťažovateľka podala 5. júna 2013 krajskému súdu žalobu podľa § 250t ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhala, aby krajský súduložil pozemkovému úradu povinnosť v konaní sp. zn. OPPaLH 99/92 konať a doručiť jejrozhodnutia pozemkového úradu do 30 dní od právoplatnosti uznesenia. V žalobe uviedlaargumentáciu, ktorou okrem iného spochybňovala právne závery okresnej prokuratúry.
O žalobe rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Scud 2/2013 z 31. októbra 2013tak, že ju zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu, že krajskýsúd jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Nesúhlasila s právnym názorom krajskéhosúdu, podľa ktorého skúmanie platnosti splnomocnenia je možné len v osobitnom súdnomkonaní. Tento právny názor podľa sťažovateľky krajský súd«zrejme prevzal z odpovede okresného prokurátora na podnet, ktorú si porušovateľ účelovo „doplnil“ − bez poukazu na relevantnú právnu normu), pretože porušovateľ tak odmietol preskúmať rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia, tzn. či predmetné splnomocnenie bolo v súlade so zákonom, a či tak konanie pred správnym orgánom mohlo vôbec začať, čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru sťažovateľky nie je možné súhlasiť ani s názorom Krajského súdu v Prešove, že jej návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré sťažovateľka žiada doručiť, uplynula lehota viac ako tri roky. Keďže sťažovateľke, resp. jej právnej predchodkyni neboli žiadané rozhodnutia odporcu riadne oznámené − doručené v zmysle ust. § 51 zákona č. 71/1967 Zb., čiže nemožno hovoriť o právoplatnosti takto nedoručených rozhodnutí vydaných odporcom a rovnako nie je možné posudzovať nárok sťažovateľky ako oneskorený, poprípade vylúčiť možnosť postupovať podľa § 250t O. s. p.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso 45/2008 z 26. 03. 2009...
... Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 279/2010-21 zo dňa 25. 08. 2010...».
O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesenímz 19. marca 2014 tak, že konanie o dovolaní zastavil. S poukazom na odôvodnenienapadnutého uznesenia sťažovateľka spochybňuje právny názor najvyššieho súduo neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve. Podľa sťažovateľky dovolanie podanéz dôvodov podľa § 237 OSP je prípustné aj v systéme správneho súdnictva. V tejtosúvislosti v sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľka poukazuje na to, že ust. § 237 O. s. p., nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že: „ak je občianske súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení (§ 237 O. s. p.), možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 283/07-35 zo dňa 17. 04. 2008).
Podľa sťažovateľky aj v danom prípade (bez ohľadu na osobitosť konania v správnom súdnictve) mal preto najvyšší súd povinnosť preskúmať, či napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., a to zvlášť preto, že sťažovateľka v dovolaní takúto vadu, konkrétne odňatie možnosti pred súdom, namietala.
Obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní č. III. ÚS 171/06, v ktorom uviedol, že: „prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.“
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Cdo 114/2000 uviedol, že odňatím možnosti konať pred súdom je treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 O. s. p. sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných v § 237 O. s. p. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 281/2013 zo dňa 30. 05. 2013)
Pokiaľ teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 10/2014, nepreskúmal rozhodnutie krajského súdu v rozsahu, v ktorom bolo napadnuté a tým neprihliadol na vady konania, ktoré boli uplatnené v dovolaní sťažovateľky, nepostupoval v súlade so zákonom.
Sťažovateľka považuje postup porušovateľa, ktorý dospel k záveru, že v správnom konaní nie je dovolacím súdom, keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP − Správne súdnictvo − nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, ktorým odmietol preskúmať postup krajského súdu, za nesprávny, majúci za následok porušenie základných práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.»
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo(sťažovateľky, pozn.)... podľa článku 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny... a právo... zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 10/2014 zo dňa 19. 03. 2014, porušené bolo.
... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 03. 2014, sp. zn. 1 Sdo 10/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť (sťažovateľke, pozn.)... trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 19. marca 2014 konanie o dovolanísťažovateľky zastavil. V odôvodnení poukázal na obsah uznesenia krajského súduz 31. októbra 2013 a na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Následne citoval ustanovenia§ 246c ods. 1, § 250t ods. 7 a § 236 ods. 1 OSP a uviedol tieto právne závery:
„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu súdu konajúceho podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) opravný prostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu podľa § 250t O. s. p. je zrejmé, že proti rozhodnutiu krajského súdu nie je prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve. Z uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v danej vecí pred najvyšším súdom.
Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c O. s. p. konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci samej.
Pre úplnosť Najvyšší súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. februára 2010 číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu.
V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania.
Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237 O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody.
Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych veciach.
Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010 číslo II. ÚS 65/2010 ale uviedol, že otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09. Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie IV. ÚS 283/07 neprichádza do úvahy.
V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok podmienok konania.“
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením najvyššieho súdu z 19. marca 2014. Sťažovateľka spochybňuje právny názornajvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu vydanémuv konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správa podľa štvrtej hlavy piatej častiObčianskeho súdneho poriadku.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor o neprípustnostidovolania v systéme správneho súdnictva, z odôvodnenia je zrejmé, že aplikoval § 246cods. 1, § 250t ods. 7 a § 236 ods. 1 OSP a vysporiadal sa aj s relevantnou judikatúrouústavného súdu, osobitne aj s nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07. Ústavný súd dospel k záveru,že uvedený právny záver najvyššieho súdu je primerane odôvodnený, nemožno hopovažovať za zjavne neodôvodnený. Rovnako tak tento právny názor nie je arbitrárny, pretoje ústavne udržateľný.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejtočasti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravnýprostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššiehosúdu opravný prostriedok nie je prípustný.
V správnom súdnictve vytvára Občiansky súdny poriadok osobitný systémopravných prostriedkov, ktorý je vymedzený odchylne od všeobecných predpokladovprípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej častiObčianskeho súdneho poriadku predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutiaz prieskumu opravným súdom (IV. ÚS 596/2012).
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgánverejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnympredpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosťorgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.
V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictvapodľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je nahradzovaťčinnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupovorgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pririešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdomskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutiaa postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to,že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumnéa účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútudovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvomdovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictveuž túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvosú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m.IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 596/2012). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolodovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa § 237OSP. Tento záver je potrebné aplikovať aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správypodľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd už uviedol, že závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúryústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavnéhosúdu (napr. II. ÚS 125/2011, IV. ÚS 81/2012, IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012,IV. ÚS 127/2012, IV. ÚS 596/2012, II. ÚS 657/2013), preto v súčasnosti nemožno tietozávery aplikovať v prerokúvanej veci.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že vo svojejdoterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názornajvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľaV.častiObčianskehosúdnehoporiadku(Správnesúdnictvo)neprípustné(pozri predovšetkým uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010).
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na právne závery ústavného súdu v uznesenísp. zn. IV. ÚS 281/2013 z 30. mája 2013 a v náleze sp. zn. III. ÚS 171/06 z 5. apríla 2007.Žiadne z uvedených rozhodnutí sa netýkalo prípustnosti dovolania v systéme správnehosúdnictva, preto ich v prerokúvanom prípade nemožno priamo aplikovať a vyvodiť z nichprávny názor o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam súdov podľa V. častiObčianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp. zn.IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra 2011, závery z tohto uznesenia v tejto veci v zásadenemožno aplikovať z dôvodu, že nejde o vec správneho súdnictva. Závery, ktoré sú uvedenév náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008, sú ojedinelýmvybočením z inak štandardnej judikatúry ústavného súdu a boli vo viacerých prípadochprekonané novšou judikatúrou ústavného súdu (napr. II. ÚS 125/2011, IV. ÚS 81/2012,IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012, IV. ÚS 127/2012, IV. ÚS 596/2012), preto v súčasnostinemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebopráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne takéskutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľkyna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu z 19. marca 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromnajvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už prijej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016