SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 230/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 8/2013 z 25. marca2013, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Oboer 357/2013 z 18. decembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 8/2013 z 25. marca2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Oboer 357/2013z 18. decembra 2013 (ďalej ako „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvyo úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boldlžník povinný vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Po zročnostipohľadávky a v nadväznosti na rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolosťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom.Rozhodcovský rozsudok tohto súdu bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie.Následne bolo na základe rozhodcovského rozsudku začaté exekučné konanie. V priebehuexekučného konania bola uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp.zn. 12 Er 412/2009 z 30. júla 2012 exekúcia zastavená. Krajský súd na základesťažovateľkou podaného odvolania napadnutým uznesením sp. zn. 14 CoE 8/2013 z 25.marca 2013 potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým súd prvého stupňaexekúciu zastavil, a zároveň zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Najvyššísúd dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné uznesením sp. zn. 3 Oboer 357/2013z 18. decembra 2013 odmietol, súčasne zamietol jej procesný návrh na prerušeniedovolacieho konania.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,poukazujúc pri tom na judikatúru ústavných súdov iných európskych štátov (najmä Českejrepubliky a Spolkovej republiky Nemecko, pozn.) namieta, že postupom a uznesením takkrajského súdu, ako aj najvyššieho súdu boli porušené ňou označené základné práva podľaústavy a charty a práva podľa dohovoru, pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvochrovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, protirozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, nevyhovel jej návrhuna prerušenie dovolacieho konania a nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na posúdenieprejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu pojmu neprijateľnej zmluvnej podmienky,v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdnekonanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle judikatúryuž aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárneprávo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.
Okrem toho podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivýproces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania, tak postupom a uznesenímkrajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu. V tejto súvislostisťažovateľka argumentuje nezohľadnením rozsudku Súdneho dvora z 21. 2. 2013 vo veciBanif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách samá vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrilispôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľasťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález ako platný exekučný titul.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom konštatoval, ženapádaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu došlok porušeniu označených základných práv podľa ústavy a charty a práv podľa dohovoru, abytieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jejpriznal finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov, ako i najvyššieho súdu odmietolako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konanie tak krajského súdu, akoaj najvyššieho súdu, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti možno vyvodiť, žeodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom a najvyšším súdom,obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súdje nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním povereniana vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej radyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentáciepoukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa ajz napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995,R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdua rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
V nadväznosti na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd poukazujena jeho konštantnú rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej skutočnosť, že najvyšší súd sak sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupukrajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozporeso zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora,na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil,práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnostinevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a preto sa k nejvo svojich uzneseniach ani nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotnásťažovateľka neuvádzala. Pre ústavnú udržateľnosť napádaného postupu a uzneseniapostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupnisúdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súduodvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnejmožnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.
Ústavný súd rovnako vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázkySúdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automatickyza následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010). Ústavný súdnie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predloženíprejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súduBVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ. V tejtosúvislosti ústavný súd už neraz sťažovateľke zdôraznil, že je vecou vnútroštátneho(všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo vecisamej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdnehodvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí(napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnenépredpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverovvšeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovanýchústavným súdom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybneznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právnynázor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnejargumentácie sťažovateľky k namietanému uzneseniu krajského súdu, ako i najvyššiehosúdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je ajv prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 67/2014 z 5. marca2014, sp. zn. I. ÚS 143/2014 z 26. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 330/2014 z 2. júla 2014, sp. zn.I. ÚS 331/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. I. ÚS 332/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. I. ÚS 437/2014z 13. augusta 2014, sp. zn. I. ÚS 510/2014 z 10. septembra 2014, sp. zn. I. ÚS 511/2014z 10. septembra 2014, sp. zn. III. ÚS 382/2014 z 17. júna 2014, sp. zn. IV. ÚS 307/2014z 23. mája 2014 a sp. zn. IV. ÚS 377/2014 z 1. júla 2014), ktoré skončili odmietnutímrovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súdv posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čohopristúpil k odmietnutiu aj tejto sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nemohol prehliadnuť predovšetkým„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní predvšeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s týmistým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto sú pre všetkýchzainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tietoskutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné akopredpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právnyprostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobnýchprípadoch ako neefektívny.
V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý, ženebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získaniemateriálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a jeto porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015