znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1   ÚstavySlovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 8/2013 z 25. marca2013,   ako   aj   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 3 Oboer 357/2013 z 18. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   a uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 8/2013 z 25. marca2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“),   ako   aj   postupom   a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Oboer 357/2013z 18. decembra 2013 (ďalej ako „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvyo úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boldlžník   povinný   vrátiť   podľa   podmienok   dohodnutých   v   úverovej   zmluve.   Po   zročnostipohľadávky   a   v   nadväznosti   na   rozhodcovskú   doložku   v   úverovej   zmluve   bolosťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom.Rozhodcovský   rozsudok   tohto   súdu   bol   exekučným   titulom   na vykonanie   exekúcie.Následne bolo na základe rozhodcovského rozsudku začaté exekučné konanie. V priebehuexekučného konania bola uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp.zn.   12   Er   412/2009   z 30.   júla   2012   exekúcia   zastavená.   Krajský   súd   na   základesťažovateľkou podaného odvolania napadnutým uznesením sp. zn. 14 CoE 8/2013 z 25.marca 2013 potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým súd prvého stupňaexekúciu zastavil, a zároveň zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Najvyššísúd dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné uznesením sp. zn. 3 Oboer 357/2013z 18.   decembra   2013   odmietol,   súčasne   zamietol   jej   procesný   návrh   na   prerušeniedovolacieho konania.

V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii,poukazujúc pri tom na judikatúru ústavných súdov iných európskych štátov (najmä Českejrepubliky a Spolkovej republiky Nemecko, pozn.) namieta, že postupom a uznesením takkrajského súdu, ako aj najvyššieho súdu boli porušené ňou označené základné práva podľaústavy   a charty   a práva   podľa   dohovoru,   pričom   k   ich   porušeniu   malo   dôjsť   v dvochrovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, protirozhodnutiu   ktorého   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   nevyhovel   jej   návrhuna prerušenie dovolacieho konania a nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len„Súdny   dvor“)   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie   na   posúdenieprejudiciálnu   otázku   týkajúcu   sa   výkladu   pojmu   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky,v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdnekonanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle judikatúryuž aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárneprávo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.

Okrem toho podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivýproces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania, tak postupom a uznesenímkrajského   súdu,   ako   aj   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu.   V tejto   súvislostisťažovateľka argumentuje nezohľadnením rozsudku Súdneho dvora z 21. 2. 2013 vo veciBanif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách samá vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či   spotrebiteľ   informovaný   o   svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bolazrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval   v   rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrilispôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Podľasťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou   medzinárodnej   zmluvy   a nadobudla   právnu   záväznosť)   a 1.5.2004   (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného   na   neprijateľnú   podmienku,   v dôsledku   toho   ukrátili   sťažovateľa   o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález ako platný exekučný titul.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom konštatoval, ženapádaným   postupom   a   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   došlok porušeniu označených základných práv podľa ústavy a charty a práv podľa dohovoru, abytieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jejpriznal finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov, ako i najvyššieho súdu odmietolako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konanie tak krajského súdu, akoaj   najvyššieho   súdu,   postupom   ktorých   malo   dôjsť   k   porušeniu   ňou   označených   práv.Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti možno vyvodiť, žeodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom a najvyšším súdom,obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   v   ktorých   vyslovil,   že   okresný   súdje nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   povereniana vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej radyč. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentáciepoukázal   na   ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   ktorá   je   sťažovateľke   známa   ajz napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995,R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdua rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

V nadväznosti   na   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazujena jeho   konštantnú   rozhodovaciu   prax,   v zmysle   ktorej   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sak sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupukrajského súdu nevyjadril,   bez   ďalšieho   neznamená, že by   tým   najvyšší   súd   v rozporeso zásadami   spravodlivého   súdneho   konania   neaplikoval   judikatúru   Súdneho   dvora,na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil,práve   naopak,   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   iba   v sťažovateľkou   tvrdenej   skutočnostinevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a preto sa k nejvo   svojich   uzneseniach   ani   nevyjadroval,   keďže   v dovolacích   konaniach   ju   samotnásťažovateľka   neuvádzala.   Pre ústavnú   udržateľnosť   napádaného   postupu   a   uzneseniapostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupnisúdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súduodvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnejmožnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

Ústavný súd rovnako vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázkySúdnemu   dvoru,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   EÚ,   musí   mať   automatickyza následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010). Ústavný súdnie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predloženíprejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súduBVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ. V tejtosúvislosti   ústavný   súd   už   neraz   sťažovateľke   zdôraznil,   že   je   vecou   vnútroštátneho(všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo vecisamej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdnehodvora   o   prejudiciálnej   otázke,   relevantnosť   otázok,   ktoré   Súdnemu   dvoru   položí(napr. IV. ÚS   206/08,   II.   ÚS   129/2010,   II.   ÚS   163/2010),   ako   aj   to,   či   sú   splnenépredpoklady,   za   ktorých   vnútroštátny   súd   konajúci   o   veci   nemá   povinnosť   predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii   a skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre   ustálenie   záverovvšeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovanýchústavným   súdom,   pozn.),   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   sťažovateľke   sú   nepochybneznáme   dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch,   ako   aj   vyslovený   právnynázor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnejargumentácie sťažovateľky k namietanému uzneseniu krajského súdu, ako i najvyššiehosúdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je ajv prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 67/2014 z 5. marca2014, sp. zn. I. ÚS 143/2014 z 26. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 330/2014 z 2. júla 2014, sp. zn.I. ÚS 331/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. I. ÚS 332/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. I. ÚS 437/2014z 13. augusta 2014, sp. zn. I. ÚS 510/2014 z 10. septembra 2014, sp. zn. I. ÚS 511/2014z 10. septembra 2014, sp. zn. III. ÚS 382/2014 z 17. júna 2014, sp. zn. IV. ÚS 307/2014z 23. mája 2014 a sp. zn. IV. ÚS 377/2014 z 1. júla 2014), ktoré skončili odmietnutímrovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súdv posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach   odkazuje   na   už   citované   svoje   skoršie   rozhodnutia,   v dôsledku   čohopristúpil k odmietnutiu aj tejto sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní predvšeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s týmistým   účastníkom,   a to   spoločnosťou   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   Tieto   sú   pre   všetkýchzainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tietoskutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,keďže   aj   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   nevyhnutné   akopredpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právnyprostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobnýchprípadoch ako neefektívny.

V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý, ženebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybaveniav predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získaniemateriálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a jeto porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015