znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 prerokoval prijatú sťažnosť V. H. a I. H., obaja bytom N., zastúpených JUDr. P. Š., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Brezno pod sp. zn. 3 Er 2652/2012 a takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti V. H. a I. H.   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 230/2013-11 z 18. apríla 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť V. H. a I. H., obaja bytom N. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Er 2652/2012.

Prijatá sťažnosť smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 Er 2652/2012-27 z 18.   decembra   2012.   Týmto   uznesením   bola   zamietnutá   námietka   sťažovateľov,   ktorí tvrdili, že z vymáhaného dlhu uhradili ešte pred začatím exekúcie sumu 26 000 €. Keďže sťažovatelia nepredložili okresnému súdu žiadne dôkazy o zaplatení uvedenej sumy, pričom oprávnený subjekt úhradu tejto sumy popieral, námietky sťažovateľov boli v uvedenom rozsahu   zamietnuté.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu o zamietnutí   námietok   nebolo   prípustné   odvolanie,   ale   ani   dovolanie,   sťažovatelia   sa domáhali nápravy označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V priebehu konania vedeného ústavným súdom vyšlo najavo, že sťažovatelia ešte 15. januára   2013   (teda   po   vydaní   uznesenia   okresného   súdu   z   18.   decembra   2012 o zamietnutí námietok a pred podaním sťažnosti ústavnému súdu 7. marca 2013) podali okresnému   súdu   návrh   na   zastavenie   exekúcie   týkajúcej   sa   sumy   26   000   €,   a   to   na rovnakom základe, aký uplatňovali v námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie, avšak s tým rozdielom, že k návrhu na zastavenie exekúcie už priložili listinné dôkazy preukazujúce úhradu sumy 26 000 €. O tejto skutočnosti ústavný súd neinformovali.

Ďalej ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   2652/2012-49 z 12. marca   2013   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 6 CoE 28/2013 z 30. mája 2013 bolo návrhu sťažovateľov ako povinných na zastavenie exekúcie týkajúcej sa sumy 26 000 € právoplatne vyhovené.

Možno   konštatovať,   že   predmet   sporu,   teda   otázka   dôvodnosti   požiadavky oprávneného   subjektu   na   exekučné   vymáhanie   sumy   26   000   €,   bol   citovanými právoplatnými uzneseniami všeobecných súdov   vyriešený, a to jednoznačne v prospech sťažovateľov. Tým predmet sporu prestal existovať.

Pokiaľ ústavný súd svojím uznesením č. k. II. ÚS 230/2013-11 z 18. apríla 2013 prijal sťažnosť na ďalšie konanie, vychádzal z toho, že neexistovala ustálená rozhodovacia prax   všeobecných   súdov   v   otázke,   či   po   právoplatnom   zamietnutí   námietok   proti upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   je   možné   úspešne   požiadať   o   zastavenie   exekúcie   na základe totožných dôvodov, aké boli predtým uplatnené v námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Z tohto dôvodu bol ústavný súd tej mienky, že je daná jeho subsidiárna právomoc v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z citovaných uznesení všeobecných súdov, ktorými bola exekúcia týkajúca sa sumy 26 000 € zastavená, možno vyvodiť, že všeobecné súdy zaujali stanovisko, podľa ktorého bolo v ich právomoci poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa ústavy a dohovoru. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa   §   104   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   ide   o   taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Vzhľadom na skutočnosť, že právoplatnými uzneseniami všeobecných súdov bola sťažovateľom   poskytnutá   ochrana   ich   označeným   právam,   je   subsidiárna   právomoc ústavného súdu vylúčená.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   treba   považovať   za   neodstrániteľný nedostatok podmienky konania v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku   v spojení s ustanovením § 31a zákona o ústavnom   súde.   Preto bolo potrebné konanie zastaviť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013