znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. V. a R. V., obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. D. H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   Krajskou prokuratúrou v Košiciach pod sp. zn. Kc 295/10 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky   pod   sp. zn.   VI/2   Pz   68/11,   ako aj   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1 a   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Co 210/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. a R. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011 doručená   sťažnosť   E.   V.   a R.   V.,   obaja   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Košiciach (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   pod   sp.   zn.   Kc   295/10   a Generálnou   prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 210/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 1270/1997-452 z 25. marca 2009 boli sťažovatelia   ako   žalovaní   zaviazaní   zaplatiť   žalobcovi   spoločne   a   nerozdielne   sumu 32 705,50 € s úrokmi z omeškania a s náhradou trov konania. Rozsudkom krajského súdu č. k.   2 Co 210/2009-481   z   28.   januára   2010   bol   rozsudok   okresného   súdu potvrdený. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 156/2010-554 z 28. októbra 2010 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 210/2009 z 28. januára 2010, a to pre neprípustnosť. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľov doručené 16. decembra 2010.

Po   doručení   uznesenia   najvyššieho   súdu   sťažovatelia   20.   decembra   2010   podali podnet na mimoriadne dovolanie proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu tvrdiac, že   tieto   súdy   sa   nedôsledne   vysporiadali   s   otázkou   platnosti   spornej   zmluvy   a   jej dodatku, ako aj s výškou uplatnenej sumy a jej príslušenstva. Krajská prokuratúra listom č. k. Kc 295/10-11 z 31. januára 2011 sťažovateľom oznámila, že rozsudky považuje za vecne správne, a preto podnet odkladá. Poukázala iba na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 156/2010   z   28.   októbra   2010,   hoci   tento   sa   nezaoberal   vecou   meritórne,   lebo dovolanie sťažovateľov odmietol iba z procesných dôvodov.

Sťažovatelia   podali   2.   februára   2011   generálnej   prokuratúre   opakovaný   podnet, v ktorom   vyslovili   nespokojnosť   s   vybavením   predchádzajúceho   podnetu.   Listom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 68/11-3 z 10. februára 2011 bol opakovaný podnet odložený.   Podľa   názoru   generálnej   prokuratúry   nebol   zistený   dôvod   na   zaujatie   iného právneho   stanoviska,   než   aký   bol   sťažovateľom   oznámený   listom   krajskej   prokuratúry z 31. januára 2011. Skutočnosti uvádzané v opakovanom podnete ako dôvody na podanie mimoriadneho dovolania boli uplatnené už počas súdneho konania, ako aj v pôvodnom podnete a vo veci konajúce súdy, ako aj krajská prokuratúra sa nimi zaoberali, pričom v ich právnom názore vo vzťahu k námietkam porušenie zákona nebolo zistené. Nie je možné súhlasiť s tvrdením o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľov svoj právny záver týkajúci sa otázky platnosti dodatku č. 3 riadne neodôvodnil. V tomto smere treba poukázať na dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že konanie na krajskom súde prebehlo podľa zásad spravodlivého procesu,   pričom   z   odôvodnenia   krajského   súdu   nevyplýva,   že   by   sa   tento   náležite nevysporiadal v odôvodnení s odvolacími námietkami, resp. s vlastnými právnymi závermi v sporných otázkach.

Podľa názoru sťažovateľov tak rozsudok krajského súdu, ako aj stanoviská krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry treba považovať za porušenie označených práv podľa ústavy   a   dohovoru.   Sťažovatelia   preto   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 295/10, generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11 a krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 210/2009 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 28. januára   2010   zrušený   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon   požadujú náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 210/2009 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Rozsudok krajského súdu z 28. januára 2010 bol právnej zástupkyni sťažovateľov doručený   podľa   rukou   písanej   poznámky   pravdepodobne   11.   alebo   16.   februára   2010. Sťažovatelia podali proti   rozsudku   v zákonnej lehote dovolanie, o ktorom   najvyšší súd rozhodol   uznesením   č.   k.   2   Cdo   156/2010-554   z   28.   októbra   2010.   Podľa   dátumovej pečiatky   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľov 16. decembra   2010.   Keďže   dovolanie   treba   považovať   za   účinný   právny   prostriedok ochrany označených práv sťažovateľov, sťažnosť podanú ústavnému súdu proti rozsudku krajského   súdu   by   bolo   možné   považovať   za   včasnú,   keby   bola   podaná   v   zákonnej dvojmesačnej lehote počítanej od 16. decembra 2010. Sťažnosť však bola odovzdaná na poštovú prepravu až 15. apríla 2011, teda po uplynutí zákonnej lehoty.

V uvedenej súvislosti treba ešte poznamenať, že na rozdiel od dovolania mimoriadne dovolanie nemožno považovať za účinný právny prostriedok ochrany práva v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda za taký právny prostriedok, ktorý by musel byť využitý predtým,   než   sa   neúspešný   účastník   obráti   na   ústavný   súd.   Podanie,   resp.   nepodanie mimoriadneho   dovolania   nie   je   totiž   v   dispozícii   účastníka   konania,   keďže   tento   sám uvedený mimoriadny opravný prostriedok najvyššiemu súdu podať nemôže, pretože tak môže urobiť iba generálna prokuratúra.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu o podnete vedenom krajskou prokuratúrou pod č. k. Kc 295/10-11 pre porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Ako to vyplýva z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre, proti prípisu krajskej prokuratúry, ktorým bol vybavený podnet sťažovateľov, bol prípustný opakovaný podnet, ktorý rovnako treba považovať za účinný prostriedok ochrany práva v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Práve preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov   mala   generálna   prokuratúra   v   rámci   konania   o   opakovanom   podnete, čo vylučovalo v danom štádiu právomoc ústavného súdu.

Napokon   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   konaniu   o   opakovanom   podnete vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11 pre porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných sudov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou   námietok   sťažovateľov   v   danej   časti   konania   je   nesúhlas   s   právnym názorom generálnej prokuratúry, ktorá dospela k záveru, podľa ktorého nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru ústavného súdu postup a stanovisko generálnej prokuratúry nemožno v nijakom   prípade   považovať za   arbitrárny,   ale ani za   zjavne neodôvodnený.   Je   vecou posúdenia generálnej prokuratúry, či mimoriadne dovolanie v danej veci podá, alebo či dospeje k opačnému záveru. Ani sťažovatelia netvrdia, že generálna prokuratúra nesprávne postupovala, keďže ich opakovaný podnet riadne preskúmala a zaujala k nemu stanovisko. Skutočnosť, že závery sťažovateľov neakceptovala, nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označených práv podľa ústavy. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd zasiahol do záverov generálnej prokuratúry.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011