znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/2010-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   H.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 19 CoE/148/2009-256 z 26. novembra 2009, ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 0 Er/1238/2000-248 z 3. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   A.   H.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 5. marca 2010 doručená sťažnosť A.   H. (ďalej   len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE/148/2009-256 z 26. novembra 2009, ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Er/1238/2000-248 z 3. septembra 2009.

Z podania   sťažovateľky   a   pripojených   listinných   dôkazov   vyplynulo,   že   proti sťažovateľke   ako   povinnej   je   vedená   exekúcia   na   podklade   exekučného   titulu   – vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 7 Cb/11/1992-137 z 19. mája 1997, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť pohľadávku v sume 64 061,90 Sk s príslušenstvom a trovy   konania   v sume   9   498   Sk.   Sťažovateľka   od   začiatku   predmetného   exekučného konania   doručila   okresnému   súdu   niekoľko   podaní,   ktorými   opakovane   žiadala prebiehajúcu   exekúciu   zastaviť.   Namietala   neprípustnosť   exekúcie   predovšetkým v dôsledku   spochybňovania   vykonateľného   exekučného   titulu   z dôvodu,   že   jej   nebol doručený.   Návrhy   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie   boli   okresným   súdom,   ako   aj krajským   súdom   zamietnuté   ako   neopodstatnené   a účelové.   Naposledy   o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením č. k. 0 Er/1238/2000-248 z 3. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým opätovne návrh sťažovateľky   zamietol   s odôvodnením,   že   exekúcia   sa   vedie   na   podklade   spôsobilého exekučného   titulu   a sťažovateľka   v priebehu   exekučného   konania   nepreukázala   žiadny dôvod   zániku   záväzku   z exekučného   titulu.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka prostredníctvom súdom ustanoveného právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadala   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   a jej   návrhu   na   zastavenie   exekúcie vyhovieť   dôvodiac   tým,   že   pokračovanie   v exekučnom   konaní   proti   sťažovateľke   je v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky uznesením č. k. 19 CoE/148/2009-256 z 26. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi   závermi   a odôvodnením   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu.   Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd doplnil, že „v danom prípade nebol   naplnený   ani   jeden   zo   zákonných   predpokladov,   podľa   ktorého   možno   exekučné konanie zastaviť.... Exekúciu, ktorá je vykonávaná na návrh oprávneného, keď povinný dobrovoľne v stanovenej lehote nesplnil, čo mu ukladalo vykonateľné rozhodnutie, nemožno v žiadnom prípade považovať za činnosť smerujúcu proti dobrým mravom.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu „spočíva v nesprávnom posúdení veci nedostatočne preukázaného skutkového stavu“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v rámci prvostupňového konania „mi bola odňatá možnosť konať pred súdom“ a v konaní pred súdom druhého stupňa „nebolo vykonané dokazovanie, aby bol náležite zistený skutkový stav veci“.

Vo svojom podaní sťažovateľka poukázala aj na vady základného konania, v ktorom došlo k vydaniu exekučného titulu, na podklade ktorého je proti nej vedená exekúcia. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že „... rozsudok 7 Cb/11/92 O. S. v Prievidzi vydaný zo dňa 19.5.1997 mi nebol doručený včas aby som mohla podať odvolanie.... Najprv som si musela vyžiadať rozsudok z O. S. a na základe doručenia rozsudku som podávala odvolanie na K. S.“. Postupom okresného súdu a krajského súdu, ako aj ich napadnutými rozhodnutiami bolo podľa názoru sťažovateľky porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľka navrhla vydať toto rozhodnutie: „Ja požadujem, aby predseda Ústavného súdu zabezpečil zrušenie mnou uvedených rozhodnutí súdov, pretože tieto sú nezákonné... Pokiaľ je to možné, požadujem primerané odškodné za nezákonné postupy O. S. v Prievidzi a K. S. v Trenčíne, tak isto za prieťahy v súdnom konaní a ublíženie na zdraví...

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta postup v konaní, ako aj uznesenie   okresného   súdu,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu.   Ako   vyplýva z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu základným právam a slobodám (ako aj ľudským právam a základným slobodám) je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných   súdov.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam mal krajský súd ako súd odvolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

2. Obdobná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta postup v konaní a uznesenie krajského súdu. Z listinných dôkazov pripojených k podaniu sťažovateľky   vyplýva,   že   v predmetnej   veci   podala   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, a to podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 5. februára 2010, ako aj podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2010. O dovolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo.

V danom   prípade   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky vyplývajúcim z dohovoru prináleží všeobecnému súdu (najvyššiemu súdu), čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

V okolnostiach prípadu sťažovateľka považuje právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu   za   nezákonné   a podanie   dovolania   odôvodňuje   ustanovením   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP je nesporne   účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   prípadného   porušenia   označeného práva sťažovateľky (napr. obdobne III. ÚS 3/07, I. ÚS 160/07).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   podala   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   pričom   takmer   súčasne   sa   obrátila so sťažnosťou   aj   na ústavný   súd,   v   ktorej   tvrdí   také   porušenie   procesných   oprávnení, ktoré napĺňajú   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Ústava   ani   zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010