znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 230/09-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. decembra 2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   P.   H.,   L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   K.,   B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 114/2008 z 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 114/2008 z 20. novembra 2008   p o r u š e n é b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 114/2008 z 20.   novembra 2008 a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr. P. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem   eur   a päťdesiatsedem   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. E. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. P. H., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   8   Sžo   114/2008   z   20.   novembra   2008   (ďalej   len „uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   11.   januára   2000 menovacím dekrétom č. 13034/1999-40 s účinnosťou od 11. januára 2000 vymenovaný ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky do funkcie predsedu Okresného súdu Žilina. V   zmysle   ustanovení   §   93   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) malo jeho funkčné obdobie trvať do 1. apríla 2007.

Dňa   4.   októbra   2006   bol   sťažovateľovi   doručený   list   ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky Štefana Harabina (ďalej len „minister spravodlivosti“) č. 15248/2006-41/4, v ktorom bolo uvedené: „Vážený pán H., podľa ust. § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Vás odvolávam z funkcie predsedu Okresného súdu v Žiline, z dôvodu neplnenia si povinností predsedu súdu ustanovených zákonom.“ Tento list nebol nijako odôvodnený a okrem hlavičky odosielateľa, podpisu, pečiatky a adresy adresáta neobsahuje žiadne iné údaje.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že «je presvedčený, že týmto rozhodnutím minister spravodlivosti Slovenskej republiky zasiahol do jeho práv. Keďže proti uvedenému rozhodnutiu   ministra   nie   je   možné   podať   žiadny   riadny   opravný   prostriedok,   podal v zákonnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 S 451/2006 zo dňa 19.03.2008 tak, že konanie vo veci zastavil. Súd sa stotožnil s tvrdeniami uvedenými v žalobe a konštatoval, že rozhodnutie ministra o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu pre neplnenie povinností predsedu súdu je individuálnym správnym aktom zasahujúcim do práv   a   povinností   dotknutého   sudcu,   ktoré   je   za   predpokladu   vyčerpania   prípustných riadnych opravných prostriedkov preskúmateľné súdom na základe žaloby podľa § 247 a nasl. O. s. p. Súd však zároveň konštatoval, že vo veci nie sú splnené podmienky pre súdny prieskum rozhodnutia, pretože žalobca v danom prípade nevyužil možnosť podať vo veci rozklad   proti   žalovanému   rozhodnutiu   ministra   a   podal   žalobu   proti   neprávoplatnému rozhodnutiu. V namietanom uznesení sa uvádza, že krajský súd nemal právomoc vo veci konať v zmysle § 247 ods. 2 O. s. p., preto súd postupoval podľa ustanovenia § 250d ods. 3 veta prvá O. s. p. a konanie vo veci zastavil.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ včas podaným odvolaním. O odvolaní rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   8   Sžo   114/2008 zo dňa 20.11.2008 potvrdil uznesenie prvostupňového súdu. V odôvodnení uznesenia súd konštatuje,   že   prvostupňový   súd   dospel   k   správnemu   záveru,   že   rozhodnutie   ministra o odvolaní   žalobcu   z   funkcie   predsedu   súdu   nemožno   preskúmať   v   súdnom   konaní   na základe žaloby, pretože nie sú splnené podmienky pre takýto prieskum. (...)

Vzhľadom   na   subsidiárny   charakter   správneho   poriadku   sa   na   rozhodovanie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. vzťahuje správny poriadok. (s. 5-6 namietaného   rozhodnutia)   Najvyšší   súd   SR   teda   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti považoval   za   individuálny   správny   akt   týkajúci   sa   práv   žalobcu,   pričom   jedným zo základných práv subjektu   je možnosť   domôcť   sa svojich   práv   na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde. Zároveň však Najvyšší súd SR konštatoval, že podľa jeho názoru mal žalobca podať proti rozhodnutiu žalovaného rozklad, o ktorom by bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní.

Namietané uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo sťažovateľovi doručené cestou jeho právnej zástupkyne dňa 18. 12. 2008.

S poukazom na dikciu ustanovenia § 38 ods. 7 zákona 757/2004 Z. z., predseda súdu môže byť ministrom spravodlivosti odvolaný z funkcie výlučne formou rozhodnutia. Toto rozhodnutie   má   povahu   rozhodnutia   v   oblasti   verejnej   správy,   pričom   sa   týka   práv a povinností konkrétneho subjektu, t.j. konkrétneho predsedu súdu. Rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie je preto potrebné považovať za správne rozhodnutie   sui   generis.   Najvyšší   súd   SR   aj   Krajský   súd   v   Bratislave   (...)   posudzovali rozhodnutie ministra spravodlivosti ako individuálny správny akt týkajúci sa práv žalobcu, pričom za jedno zo základných práv subjektu považovali možnosť domôcť sa svojich práv na súde.

Zákon č. 757/2004 Z. z. a ani správny poriadok 71/1976 Zb. neobsahujú úpravu možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra spravodlivostí, a teda ani rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. (...)

Za tejto situácie nemožno uvažovať o použití inštitútu rozkladu, pretože rozklad je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy (§ 61 zákona č. 71/1967 Zb.). (...)

Sťažovateľ   je   preto   presvedčený,   že   jediným   efektívnym   prostriedkom   nápravy, ktorým   mohol   dosiahnuť   účinnú   ochranu   svojich   subjektívnych   práv,   a   ktorý   bol aplikovateľný   v   danej   situácii,   bola   žaloba   podľa   §   244   a   nasl.   O.s.p.   o   preskúmaní zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu. Je zrejmé, že boli splnené všetky podmienky na súdne preskúmanie namietaného rozhodnutia všeobecným súdom v rámci systému správneho súdnictva. (...)

Najvyšší   súd   SR   ani   prvostupňový   Krajský   súd   SR   nespochybnili   argumentáciu sťažovateľa o tom, že rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu súdu   je   preskúmateľné   súdom   podľa   Piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Obe rozhodnutia súdov spochybňujú len skutočnosť, že sťažovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky súdneho prieskumu rozhodnutí. (...)

K argumentácii sťažovateľa, že vo veci neexistuje taký štátny orgán, ktorý by mohol rozhodovať o rozklade, keďže v prvom stupni rozhodoval priamo a výlučne minister (ako to vyplýva zo zákona) a neexistuje štátny orgán priamo nadriadený ministrovi. K tomu však len Najvyšší súd SR uviedol, že „pri rozhodovaní o rozklade ide vlastne o osobitný prípad opravy vlastného rozhodnutia“. (...)

Napriek presvedčeniu, že vo veci nie je možné podať rozklad (prípadne iný riadny opravný   prostriedok),   z   dôvodu   neistoty   a   nejednoznačnosti   právnej   úpravy   sťažovateľ zaslal dňa 07.11. 2006 ministrovi spravodlivosti list z obsahu ktorého je zrejmé, že namieta zákonnosť   rozhodnutia,   ktorým   minister   spravodlivosti   odvolal   sťažovateľa   z   funkcie predsedu súdu. (...)

Na   tento   list   poukázal   sťažovateľ   aj   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   o   čom referoval Najvyšší súd SR aj v namietanom rozhodnutí sp.   zn.   8 Sžo 114/2008 zo dňa 20.11.2008, keď na str. 2 uznesenia uvádza: „žalobca zaslal ministrovi spravodlivosti list, v ktorom poukázal na nezákonnosť rozhodnutia o odvolaní z funkcie predsedu súdu (...) Najvyšší súd SR mal vedomosť o tomto podaní sťažovateľa, v namietanom rozhodnutí ho nijako   nezohľadnil,   nepreskúmal   ho,   vôbec   sa   ním   nezaoberal   a   v   podstate   možno konštatovať, že ho ignoroval. (...)

Podanie sťažovateľa nebolo výslovne označené ako „rozklad“, z jeho obsahu je však zrejmé, že sťažovateľ namietal jeho nezákonnosť. Pokiaľ mal minister spravodlivostí za to, že predmetné podanie neobsahuje predpísané náležitostí, mal vyzvať účastníka konania (t. j. sťažovateľa) na odstránenie nedostatkov a poskytnúť mu na to primeranú lehotu, prípadne mu mal pomôcť tieto nedostatky odstrániť. Nič také sa však nestalo.

Rozhodnutie o odvolaní bolo sťažovateľovi doručené dňa 04. 10. 2006, rozklad zaslal ministrovi   dňa   07.   11.   2006.   Vzhľadom   k   tomu,   že   rozhodnutie   o   odvolaní   z   funkcie predsedu   súdu   neobsahovalo   vôbec   poučenie   o   opravnom   prostriedku,   treba   rozklad sťažovateľa   považovať   za   podaný   včas,   keďže   ho   podal   v   lehote   najneskôr   do   troch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Rozkladom sťažovateľa sa minister spravodlivosti a ani iný orgán doposiaľ vôbec nezaoberal ani o ňom nerozhodol. Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa zo dňa 15. 05.   2008,   aby   príslušný   orgán   rozhodol   o   rozklade   proti   rozhodnutiu   ministra spravodlivosti   č. 15248/2006-41/4   zo   dňa   03.   10.   2006   Ministerstvo   spravodlivosti   SR odpovedalo prostredníctvom generálneho riaditeľa sekcie rozvoja, ekonomiky a správy, že „ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že rozhodnutiu o odvolaní z funkcie predsedu súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj osobitná rozkladová komisia“. O rozklade teda nerozhodol ani minister spravodlivosti ani žiadny iný štátny orgán. Z uvedeného je nepochybné, že ani sám minister spravodlivostí nepredpokladá existenciu riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré vydal. Namietaným   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bol   sťažovateľ ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov   verejnej   moci   v   súlade   s   právom   a   zákonom   stanovenými   požiadavkami. denegationis iustitiae (...)

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. (...)

Namietané rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a ako   také   aj   nepresvedčivé.   Namietané   rozhodnutie   ignoruje   účel   a   zmysel   zákonných ustanovení   upravujúcich   odvolanie   predsedu   všeobecného   súdu,   a   to   všetko   na   úkor subjektívnych práv sťažovateľa (...)

Najvyšší súd SR namietaným uznesením sp. zn. 8 Sžo 114/2008 zo dňa 20. 11. 2008 vybočil   z   ústavným   medzí   rozhodovania   príslušného   orgánu   ochrany   práv.   Svojím rozhodnutím Najvyšší súd SR de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. (...)».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 8 Sžo 114/2008 zo dňa 20. 11. 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 114/2008 zo dňa 20. 11. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 EUR (slovom tritisíctristodevätnásť EUR a 39 centov), ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 230/09-19 z 11. júna 2009 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predmetnú ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

II.

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril podaním č. k. KP 8/09-78 z 23. septembra 2009, v ktorom sa uvádza, že sťažovateľ nebol na svojom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 dohovoru ukrátený a k porušeniu týchto jeho práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 114/2008 z 20. novembra 2008 nedošlo. Ďalej poukázal na obsah napadnutého rozhodnutia a na tam uvedené dôvody a uviedol:

„Najvyšší súd SR... považuje za dôležité zdôrazniť, že konanie v správnom súdnictve je   ovládané   dispozičnou   zásadou,   znamenajúcou,   že   súd   preskúmava   napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v žalobe. Zo žaloby musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva, že žalobca je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v žalobe uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia   správneho orgánu.   Tieto jednotlivé   tvrdenia   tvoria vlastnú podstatu bodov žaloby, ktorými je súd viazaný.

Zo   žaloby   ani   z   písomných   podaní   žalobcu,   ktoré   doručil   krajskému   súdu   totiž nevyplynulo, že by žalobca tvrdil, že proti rozhodnutiu žalovaného podal (rozklad) opravný prostriedok a z obsahu spisu vyplynulo, že takýto dôkaz krajskému súdu ani nepredložil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa ani takou námietkou žalobcu nezaoberal.

V odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu žalobca dokonca uvádza, že vo veci nie je   možné   podať   rozklad   proti   napadnutému   rozhodnutou   žalovaného   s   argumentáciou a právnou   analýzou,   na   základe   ktorej   takýto   názor   zastáva.   Podľa   žalobcu   jediným efektívnym   prostriedkom   nápravy,   ktorým   mohol   dosiahnuť   účinnú   ochranu   svojich subjektívnych práv a ktorý mal v danej situácii k dispozícii, bola podľa žalobcu žaloba podľa § 244 a nasl. OSP.

Pre   úplnosť   žalobca   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   dodal,   že v dôsledku nie celkom explicitnej úpravy, nedostatočnej súdnej praxe a najmä z obavy z prípadného   zmeškania   lehoty   zaslal   písomne   ministrovi   spravodlivosti   list,   v ktorom poukázal na nezákonnosť rozhodnutia o odvolaní z funkcie predsedu súdu. Týmto podaním sa však minister spravodlivosti a ani iný orgán doposiaľ vôbec nezaoberal.

Žalobca teda ani v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu netvrdil, že podal proti rozhodnutiu žalovaného rozklad a takýto dôkaz Najvyššiemu súdu SR ako odvolaciemu súdu nepredložil.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací bol viazaný rozsahom dôvodov, ktoré uvádzal v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu. Zaoberal sa všetkými odvolacími námietkami a zaujal k nim stanovisko. S prihliadnutím na spomenutý charakter správneho konania, ktorý je ovládaný dispozičnou zásadou a s poukazom na to,   že žalobca v žalobe proti rozhodnutiu   vôbec   netvrdil,   že   podal   rozklad   (opravný   prostriedok)   proti   rozhodnutiu, dokonca to priamo netvrdil ani v odvolacom konaní sa otázka podania rozkladu nemohla stať predmetom posudzovania odvolacieho súdu.

Na záver najvyšší súd si dovoľuje dať do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o skutkovo a právne rovnakej veci. Ide o uznesenie Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   č.   k.   I.   ÚS   44/09-19   zo   dňa   19.2.2009,   ktorým   bola   sťažnosť JUDr. Ľ. B., zast. advokátom JUDr. E.K. odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.“

Z vyjadrenia najvyššieho súdu napokon vyplýva, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti pred ústavným súdom.

Sťažovateľ listom z 9. septembra 2009 oznámil ústavnému súdu, že „vzhľadom na charakter veci a skutkové okolnosti na vykonaní ústneho pojednávania trvá“.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   sťažnosť na ústnom   pojednávaní,   ktoré   bolo   vykonané   v   prítomnosti   sťažovateľa   a jeho   právnej zástupkyne. Na ústnom pojednávaní právna zástupkyňa sťažovateľa predniesla podstatný obsah sťažnosti a sťažovateľ dodal, že svoju sťažnosť v časti, ktorou sa domáhal priznania primeraného   finančného   zadosťučinenia,   berie   späť.   Ústavný   súd   preto   o tejto   časti sťažnosti už nerozhodoval.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľovi   bol   4.   októbra   2006   doručený   list   ministra   spravodlivosti č. 15248/2006-41/4, ktorým ho odvolal podľa § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. z funkcie predsedu   Okresného   súdu   v   Žiline „z   dôvodu   neplnenia   si   povinností   predsedu   súdu ustanovených zákonom“. Tento list neobsahoval bližšie dôvody a ani poučenie o možnosti podania opravného prostriedku.

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania rozhodnutia ministra spravodlivosti č. 15248/2006-41/4, toto rozhodnutie navrhol zrušiť a vec vrátiť ministrovi spravodlivosti na ďalšie konanie.Krajský   súd   konanie zastavil   uznesením   č.   k.   2   S   451/06-36   z   19.   marca   2008, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky podľa § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na uplatnenie preskúmavacej právomoci súdu, pričom vychádzal z toho, že napadnuté rozhodnutie je individuálnym správnym aktom. Krajský súd uznal, že žalovaný takýmto individuálnym správnym aktom zasahuje do práv a povinností sťažovateľa. Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu   podlieha právnemu režimu   správneho poriadku   so   všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, pretože podľa zásady generálnej klauzuly súdnemu preskúmavaniu podliehajú zásadne   všetky   rozhodnutia   orgánov   štátnej   správy,   ktorými   sa   rozhodlo   o   právach a povinnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb,   ak   možnosť   ich   preskúmavania výslovne   nevylučuje   osobitný   predpis   alebo   Občiansky   súdny   poriadok.   Napadnuté rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľa   však   podľa   krajského   súdu   nebolo   možné   preskúmať (§   247   ods.   2   OSP)   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nevyužil   možnosť   podať   rozklad   proti napadnutému rozhodnutiu ministra spravodlivosti   a podal žalobu proti neprávoplatnému rozhodnutiu, a preto bolo konanie podľa § 250d ods. 3 prvej vety OSP zastavené.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 6. mája 2008 odvolanie, v ktorom uviedol dôvody, pre ktoré je presvedčený, že proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu nemožno podať rozklad a jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorý mal k dispozícii, bola žaloba správnemu súdu o preskúmanie zákonnosti napadnutého   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti.   Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   ďalej uviedol: „Pre úplnosť dodávame, že sťažovateľ v dôsledku nie celkom explicitnej právnej úpravy, nedostatočnej súdnej praxe a najmä z obavy z prípadného zmeškania lehoty zaslal písomne   ministrovi   spravodlivosti   list,   v   ktorom   poukázal   na   nezákonnosť   rozhodnutia o odvolaní z funkcie predsedu súdu. Týmto podaním sa však minister spravodlivosti a ani iný orgán doposiaľ vôbec nezaoberal ani o ňom nerozhodol. Uvedené tiež naznačuje, že ani sám   minister   spravodlivosti   nepredpokladá   existenciu   riadneho   opravného   prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré vydal.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Vychádzajúc aj z uvedených ústavne významných a relevantných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 8 Sžo 114/2008 z 20. novembra 2008 odôvodnil takto:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku)   preskúmal odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   ako aj konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   a   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu   žalobcu   nemožno vyhovieť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým je Slovenská republika (čl. 1 Ústavy SR). Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Správny   súd   preskúmava   aj zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej súdy v zásade môžu a aj musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je   obmedzený   negatívnou   enumeráciou   rozhodnutí,   ktoré   správne   súdy   nepreskúmavajú (§ 248 Občianskeho súdneho poriadku).

(...)   Zákon   č.   757/2004   Z.   z.   výslovne   nevylučuje   aplikáciu   správneho   poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu, ktorým rozhodnutie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č.757/2004 Z. z. podľa názoru odvolacieho súdu nesporne je.

S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č.757/2004 Z. z. sa vzťahuje správny poriadok.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia (§ 248 OSP, § 247 ods. 2 OSP, § 1 ods. 1 správneho poriadku, pozn.) ako aj ustálenú judikatúru (o. i. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. M-Sždov 7/03, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 200/05-77 zo dňa 14. decembra 2005 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Sž-o-NS 159/2005, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 78/2007 zo dňa 19. decembra 2007, sp. zn. 6 Sžo 76/2007 zo dňa 11. decembra 2007) odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie   žalovaného   treba   považovať   za   individuálny   správny   akt   týkajúci   sa   práv žalobcu, pričom jedným zo základných práv subjektu je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom   orgáne   v   rámci   správneho   konania,   resp.   na   súde.   Nestotožnil   sa   preto s argumentáciou žalovaného, že o individuálny správny akt v tomto prípade nejde. Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému   rozhodnutiu   podaním   riadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   nazval rozkladom.

(...)   Je   pravdou,   že   rozhodnutie   žalovaného   zo   dňa   3.   októbra   2006 č. 15248/2006/41-4   správnym   poriadkom   stanovené   náležitosti   (§   47)   neobsahuje a neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku – rozklade. Samotná táto skutočnosť však podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje nulitu rozhodnutia. Preto odvolací súd na túto chybu nemohol prihliadať.

Keďže zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu žalovaného podať rozklad, o ktorom by bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca však rozklad proti rozhodnutiu žalovaného nepodal. Keďže žalobca napadal žalobou neprávoplatné rozhodnutie, nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky neboli splnené Občianskym súdnym poriadkom stanovené podmienky postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 2) a nebola daná právomoc súdu na konanie vo veci žalobcu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd odvolací odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 ods.   1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.“

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   predsedu   súdu   je   rozhodnutím (individuálnym   správnym   aktom),   ktorým   môže   byť   zasiahnuté   do   subjektívnych   práv sťažovateľa, a procesný postup pri vydávaní tohto rozhodnutia je upravený v správnom poriadku.   Z týchto   záverov   vychádzal   aj   ústavný   súd,   pretože   ho   považuje   za   jeden z možných ústavne konformných výkladov.

Zásadný   význam   v   okolnostiach   prerokúvanej   veci   mala   potom   otázka,   či   proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu je možné podať rozklad, t. j. či   existuje   opravný   prostriedok,   ktorý   bol   sťažovateľ   proti   napadnutému   rozhodnutiu povinný v zmysle § 247 ods. 2 OSP vyčerpať pred podaním žaloby.

Najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého, ak rozhodnutie ministra spravodlivosti je   individuálnym   správnym   aktom   zasahujúcim   do   práv   a   povinností   sťažovateľa a rozhodnutie   o   odvolaní   sudcu   z   funkcie   predsedu   súdu   podlieha   právnemu   režimu správneho   poriadku,   potom   proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   je   možné   podať rozklad (§ 61 správneho poriadku).

Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 44/09 už vyslovil, že z „ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 správneho poriadku v spojení s § 53 správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch,   keď rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti (predmetom veci bolo rovnako odvolanie sudcu z funkcie predsedu súdu, pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.“

Podľa § 247 ods. 1 OSP rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom   správneho   orgánu,   a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.

Podľa   §   247   ods.   2   OSP   predpokladom   postupu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa však nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.   Uplatnenie   práva   na   prístup   k   súdu   sa   vymedzuje   podmienkami   ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí   tejto   osobe   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľ   stal   účastníkom   konania   pred   správnym   súdom,   musí   splniť   predpoklady ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska,   najmä   či   žaloba   bola   podaná   včas,   oprávnenou   osobou   a   či   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie uznesenia najvyššieho   súdu   obsahuje   veľmi   podrobné,   dôsledné   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie právneho názoru týkajúceho sa otázky existencie možnosti podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozklad, ktorá je podstatná, resp. rozhodujúca pre záver o splnení zákonnej podmienky podľa § 247 ods. 2 OSP na postup podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.   Výklad príslušných   ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   podal   najvyšší   súd vo svojom uznesení a podľa ktorého je proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti prípustný rozklad ako riadny opravný prostriedok, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred podaním žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, možno podľa názoru ústavného súdu označiť za ústavne súladný.

Preto právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu prípustný rozklad a v prípade, ak nebol   podaný,   je   nevyhnutné   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra spravodlivosti o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu, nemožno považovať za arbitrárny alebo svojvoľný.

Najvyšší   súd vo svojom   vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zdôraznil, že ako súd odvolací   bol   viazaný   rozsahom   dôvodov,   ktoré   uvádzal   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu krajského   súdu.   Tvrdil,   že   sa   zaoberal   všetkými   odvolacími   námietkami   sťažovateľa a zaujal k nim stanovisko.

Je zrejmé, že ak by sa najvyšší súd ako súd odvolací skutočne zaoberal všetkými odvolacími   námietkami   sťažovateľa   a   súčasne   by   sťažovateľ   nebol   podal   rozklad   proti rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti,   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   by nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska splnenia týchto podmienok.

Najvyšší   súd   založil   svoje   rozhodnutie,   ktorým   odmietol   preskúmať   rozhodnutie ministra spravodlivosti, na zistení, že proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti sťažovateľ rozklad nepodal. Ako vyplýva z obsahu uznesenia najvyššieho súdu, odmietnutie zaoberať sa   žalobou   sťažovateľa   a   nevyhnutnosť   konanie   zastaviť   bolo   odôvodnené   iba   týmto jediným dôvodom.

Ako vyplýva z odvolania sťažovateľa, o ktorom najvyšší súd rozhodoval, sťažovateľ doručil   ministrovi   spravodlivosti   list,   v   ktorom   poukázal   na   nezákonnosť   rozhodnutia, ktorým bol odvolaný z funkcie predsedu súdu. Tento list sťažovateľ predložil ústavnému súdu ako jednu z príloh svojej sťažnosti. List je datovaný 7. novembra 2006 a bol zaslaný ministrovi   spravodlivosti „k   listu   MS   SR   z 3.   10.   2006,   č.   15248/2006-41/4,   doručený 4.10.2006“. Sťažovateľ v ňom   okrem   iného uviedol: „Vzhľadom   na   ustanovenia   §§   38 ods. 5 a 42 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch Vaše rozhodnutie nie je súladné so zákonom. Je   v rozpore   aj   s   Vami   prezentovanými   názormi   v   minulosti,   keď   ste   boli   odvolávaný z funkcie predsedu súdu. Z názoru prezentovaného hovorcom som pochopil, že rozhodnutie považujete za zákonné, ak je v rozhodnutí citovaný zákonný predpis. Platí však podobná konštrukcia ako pri súdnom prieskume výpovedí podľa zákonníka práce - absencia citácie zákona   nevadí,   absencia   skutkového   vymedzenia   dôvodov   činí   úkon   neplatným. Neplatnosťou   potom   trpia   všetky   následné   úkony   -   vyhlásenie   výberového   konania, menovanie   nového   predsedu   a   aj   všetky   jeho   úkony,   najmä   rozvrh   práce,   čo   najmä v trestných   konaniach   účastníci   ako   dôvod   námietok   zákonného   sudcu   hojne   využívajú. Mienim sa obrátiť na súd, preto považujem za korektné oznámiť Vám to a nechať Vám priestor na mimosúdne odstránenie nezákonnosti. Vytvoríte totiž nebezpečný precedens pre všetkých Vami vymenovaných predsedov, ktorí do funkcie nastúpia po 1.4.2007. Budú totiž v právnej neistote očakávať každú zmenu v osobe ministra s tým, či ich takisto neodvolá v rozpore   so   zákonom   ako   Vy   mňa   a   mojich   kolegov   a   priateľov.   Ak   vládna   moc   raz prekoná psychologickú bariéru, zvykne si na to.“

Keďže   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   neobsahovalo   poučenie   o   opravnom prostriedku, sťažovateľ mal právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Podľa   §   19   ods.   2   správneho   poriadku   každé   podanie   sa   posudzuje   podľa   jeho obsahu. Je zrejmé, že v tomto prípade tento list sťažovateľa nebol označený ako „rozklad“, avšak   je   z   neho   nepochybné,   akej   veci   sa   týka,   ako   aj   to,   že   rozhodnutiu   ministra spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu súdu vytýka jeho nezákonnosť, a to z dôvodu nedostatku dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané.

Ústavný súd pre úplnosť poukazuje aj na to, že v situácii, keď rozhodnutie ministra spravodlivosti   muselo   nepochybne   obsahovať   náležitosti   rozhodnutia   podľa   správneho poriadku, k čomu ostatne dospel i najvyšší súd, a tieto náležitosti neobsahovalo, k čomu rovnako   tak   dospel   aj   najvyšší   súd,   potom   nemožno   ani   od   sťažovateľa   vyžadovať dodržanie príslušnej formy na podanie opravného prostriedku, o to viac, že rozhodnutie ministra neobsahovalo ani len poučenie o opravnom prostriedku.

Za   týchto   okolností   považuje   ústavný   súd   toto   podanie   sťažovateľa   adresované ministrovi spravodlivosti za rozklad proti rozhodnutiu ministra. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ svoje právo podať proti rozhodnutiu o svojom odvolaní z funkcie predsedu súdu rozklad, ako sám v sťažnosti uviedol, využil a inicioval svojím návrhom konanie o rozklade proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti.   Rozklad   sťažovateľa   doručený   ministrovi spravodlivosti sa mal stať súčasťou   správneho spisu   vedeného ministrom spravodlivosti o veci odvolania sťažovateľa z funkcie predsedu súdu. Celý tento spis bol povinný žalovaný v konaní pred krajským súdom správnemu súdu predložiť. V prípade, ak sa s jeho obsahom neoboznámil správny súd, nemožno tento stav pričítať na ťarchu sťažovateľa.

Pokiaľ najvyšší súd nevzal do úvahy existenciu podaného rozkladu a v odôvodnení svojho   rozhodnutia   dospel   k   záveru,   že   proti   rozhodnutiu   ministra   sťažovateľ   rozklad nepodal (hoci o podaní rozkladu mal vedomosť z podaného odvolania sťažovateľa a mal mať o ňom vedomosť i z obsahu správneho spisu žalovaného), takýto nedostatok dôvodov jeho rozhodnutia je natoľko závažný, že takéto rozhodnutie nemôže zodpovedať požiadavke ústavne konformného rozhodnutia súdu. Uvedený nedostatok zvýrazňuje i tá skutočnosť, že práve   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   rozklad   sťažovateľ   nepodal,   bol   jediným dôvodom,   pre   ktorý   správne   súdy   dospeli   k   záveru   o   potrebe   nezaoberať   sa   vecou sťažovateľa   a   konanie vedené   pred   nimi   zastaviť.   Už   len   z tohto   dôvodu   je   uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a je v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný súd pre úplnosť považuje za potrebné dodať aj to, že ako vyplýva z príloh sťažnosti,   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) právnej zástupkyni sťažovateľa listom č. 17357/2008-41 z 18. júla 2008 „v nadväznosti   na   Vami   zaslané   žiadosti   o   urýchlenie   rozhodnutia   o rozklade   proti rozhodnutiam o odvolaní z funkcie predsedu súdu“ oznámilo, že „minister spravodlivosti pri odvolávaní z funkcie predsedu súdu postupoval v súlade so zákonom č.757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že rozhodnutie o odvolaní z funkcie predsedu súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj osobitná rozkladová komisia.“.

Nepochybne účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy za podmienky, že takéto preskúmanie nevylučuje zákon. Podmienky, za ktorých zákon vylučuje preskúmanie zákonnosti správneho orgánu súdom (§ 247 ods. 2 OSP) je potrebné vykladať reštriktívne. Ich ústavne konformný výklad môže byť iba taký, ktorý umožní správnemu súdu poskytnúť účinnú (skutočnú), a nie iba iluzórnu ochranu právam fyzických osôb.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   okolnosťami   tohto   prípadu   poukazuje   na   to,   že sťažovateľovi bolo doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti o jeho odvolaní z funkcie predsedu súdu, ktoré neobsahovalo základné zákonom predpísané náležitosti, neobsahovalo žiadne vecné odôvodnenie a ani poučenie o opravnom prostriedku. Napriek tomu sťažovateľ proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   rozklad.   Ako   vyplýva   z   pripojeného   listu   ministerstva spravodlivosti adresovaného právnej zástupkyni sťažovateľa, ministerstvo spravodlivosti sa rozkladom zaoberalo, avšak dospelo k záveru, že rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu z funkcie   nemožno   rozkladom   napadnúť,   a   rovnaký   názor   vyslovila   i   poradná   osobitná rozkladová komisia. Ak je tento názor v priamom rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozpore s ustálenou judikatúrou, na ktorú najvyšší súd poukázal, a je i v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, potom by bolo iba iluzórnym poskytnutie súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľovi tak, že   konanie   o   jeho   žalobe   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   o   jeho odvolaní z funkcie je zastavené pre nesplnenie podmienok súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov (§ 247 ods. 2 OSP).

Právna úprava stanovenia týchto podmienok počíta s tým, že správne orgány sú si vedomé aspoň svojej právomoci a inštančného postupu. Pokiaľ to tak nie je, potom nemôže následky takto vytvoreného stavu znášať žalobca, ktorý sa obráti so žalobou o preskúmanie zákonnosti na súd. Ak ochrana správnymi súdmi má naplniť svoj účel a zmysel, potom za tejto   situácie   je   vecou   správneho   súdu,   aby   bez   zbytočného   odkladu   poskytol   ochranu fyzickej osobe, ktorá tvrdí, že jej práva boli rozhodnutím porušené.

Nie je úlohou ústavného súdu vyhodnocovať skutkový stav tejto veci do času, kým ho nevyhodnotí všeobecný súd. Preto ústavný súd ani nemôže zaujať stanovisko k splneniu alebo nesplneniu podmienok na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia či   sa vysloviť   k   otázke,   či   je   namieste   konanie   pred   správnym   súdom   zastaviť,   alebo   vec meritórne prerokovať. Ústavný súd sa musí v tejto situácii obmedziť iba na konštatovanie, že ak bolo konanie zastavené s poukazom na to, že sťažovateľ nepodal proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozklad, hoci rozklad podal, a súčasne najvyšší súd nevzal do úvahy ďalší priebeh konania žalovaného vo veci odvolania sťažovateľa z funkcie predsedu súdu, ktoré   musia   vyplývať   z   úplného   správneho   spisu   žalovaného,   ktorý   má   správny   súd povinnosť zabezpečiť pre svoje rozhodovanie, potom svojím rozhodnutím porušil základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa.

Keďže právne závery najvyššieho súdu v uvedenej otázke boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   rozpore   so   základnými   princípmi   právneho   štátu   je   aj   porušenie   niektorého zo základných   práv   a   slobôd   zaručených   ústavou.   Keďže   v   danom   prípade   došlo k porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv,   bol   tým   porušený   i   princíp právneho štátu zakotvený v čl. 1 ods. 1 ústavy, a to aj preto (ako uvádza aj sťažovateľ), že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 114/2008 z 20. novembra 2008, bolo potrebné toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť o odvolaní   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   rozsudku   takým   spôsobom,   ktorý   bude ústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto náleze.V.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti, účasť na pojednávaní na ústavnom súde) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. za tri úkony 347,70 €. Spolu s režijným paušálom 3 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada priznaná v sume 368,55 €, čo spolu s 19 % DPH, ktorej platiteľkou je právna zástupkyňa sťažovateľa, tvorí celkovú sumu 438,57 €.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.   Ústavný   súd   uplatneným   trovám   konania   sťažovateľa   vo   zvyšnej   časti nevyhovel.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009