znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 2/2006 z 28. marca 2007 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 268/05 z 26. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2007 doručená   sťažnosť   R.   R.,   t.   č.   vo výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Tdo   2/2006   z 28.   marca   2007,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľa,   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   2   To   268/05   z 26.   januára   2006,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   3 T 36/05 z 13. októbra 2005.

Sťažovateľ bol odsúdený okresným súdom za pokračovací trestný čin podielníctva podľa § 251 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného zákona. Krajský súd zamietol jeho odvolanie ako nedôvodné podľa § 256 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   účinného   do   31.   decembra   2005. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd aj krajský súd prihliadali pri rozhodovaní o vine len na tie dôkazy,   ktoré   svedčili   v jeho   neprospech,   a krajský   súd   neakceptoval   jeho   právo   na vykonanie dôkazov. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým sa domáhal svojho práva na predvolanie a vypočutie svedkov a vykonanie ďalších dôkazov v trestnom   konaní.   Najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   s tým,   že   nemôže   skúmať a meniť správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku.   Sťažovateľ   uvádza,   že   najvyšší   súd   bol   povinný postupovať   podľa   dohovoru,   ak   bol   toho   názoru,   že   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   nerieši   právny problém   uvedený   v jeho   dovolaní,   pretože   dohovor   má   v právnom   poriadku   Slovenskej republiky   prednosť   pred   zákonmi.   Tým,   že   najvyšší   súd   neodstránil   porušenie   práva sťažovateľa   na   účinnú   obhajobu,   porušil   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru. Preto žiada, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1) Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28. 3. 2007, sp. zn. 3 Tdo 2/2006, ktorým dovolanie sťažovateľa R. R. odmietol a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 25. 1. 2006, sp. zn. 2 To 268/05, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa R. R. podané proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13. 10. 2005, sp. zn. 3 T 36/05 porušili právo sťažovateľa podľa § 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Tieto rozhodnutia sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie s tým, aby sťažovateľa R. R. ihneď prepustil z výkonu trestu odňatia slobody.

3) Sťažovateľovi R. R. priznáva odškodnenie vo výške 5 mil. Sk, ktoré mu vyplatí Krajský súd v Banskej Bystrici do 1 mesiaca.

4) Sťažovateľovi R. R. priznáva trovy konania tak ako budú vyčíslené jeho právnym zástupcom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   účelom   ktorého   je   náprava procesnoprávnych a hmotnoprávnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo konaní, ktoré ich vydaniu predchádzali. V dovolacom konaní najvyšší súd neskúma úplnosť zisteného skutkového   stavu,   ale v rozsahu   dovolacieho   návrhu   a uplatneného   dovolacieho   dôvodu skúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia a správnosť postupu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Najvyšší súd tak koná podľa § 384 Trestného poriadku na verejnom   zasadnutí.   Pred   samotným   preskúmaním   veci   najvyšší   súd   na   neverejnom zasadnutí zisťuje, či sú splnené podmienky dovolacieho konania a dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   napadol   uznesenie   krajského   súdu   dovolaním   z dôvodu,   že   bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a preto, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku   alebo na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia §   371   ods.   1 písm. i)   Trestného   poriadku.   Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tdo 2/2006 z 28. marca 2007 vyplýva, že sťažovateľ videl dovolacie dôvody v tom, že okresný súd aj krajský súd nebrali do úvahy a žiadnym spôsobom nevyhodnotili výpoveď obvineného   M.   T.,   krajský   súd   nebral   do   úvahy   písomné   vyhlásenia   spoluobvinených, v ktorých   zásadným   spôsobom   (v prospech   sťažovateľa)   zmenili   svoje   výpovede z prípravného   konania,   a nenariadil   ich   opätovné   vypočutie,   a tiež   tým,   že   krajský   súd nevykonal   sťažovateľom   navrhované   dokazovanie   týkajúce   sa   skutku   právne kvalifikovaného ako trestný čin vydierania, ktoré malo preukázať nesprávnosť svedeckých výpovedí manželov M.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa po predbežnom preskúmaní predložených spisov odmietol   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   dovolací   súd   na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že   nie   sú   splnené   dôvody   dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku.   V odôvodnení uznesenia   sp.   zn.   3   Tdo   2/2006   z 28.   marca   2007   k dovolacím   námietkam   sťažovateľa uviedol:

Okresný i krajský súd v písomných vyhotoveniach svojich rozhodnutí sa zaoberali s výpoveďou obvineného M. T.

Krajský   súd   sa   meritórne   nezaoberal   spomínanými   písomnými   vyhláseniami obvinených   a na   tam   uvádzané   okolnosti   nenariadil   ich   vypočutie;   považoval   pritom evidentne skutkový stav za dostatočne zistený inými dôkazmi.

Uvedený záver je zodpovedajúce konštatovať aj pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania týkajúce sa skutku posúdeného ako trestný čin vydierania, resp. aj vo vzťahu k námietke o nevykonaní dôkazov všeobecne svedčiacich v prospech obvineného; námietka týkajúca sa hodnotenia vykonaných dôkazov je z hľadiska dôvodov dovolania irelevantná. Základným negatívnym faktorom pre zámery sledované dovolateľom však je samotný legálny dôvod vyjadrený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Tento je možné použiť len ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Vychádzajúc z tejto procesnej úpravy dovolací súd skúma len to, či súdmi nižších stupňov zistený skutkový stav veci bol správne právne kvalifikovaný, teda či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, resp.   či   nedošlo   k porušeniu   iných   ustanovení   hmotnoprávneho   charakteru   (napr.   či neexistujú   dôvody   vylučujúce   protiprávnosť   skutku,   zánik   trestnosti   etc.)   Aj   pri   takom prípadnom pozitívnom zistení dovolací súd však musí ešte skúmať, či také porušenie zákona vôbec zásadne ovplyvňuje postavenie obvineného (§ 371 ods. 4 Tr. por.).

V rozhodovanej veci dovolacie námietky obvineného R. R. majú len jeden zásadný znak – tvrdí sa, že súdy nedostatočne či nesprávne zistili skutkový stav veci. Tieto však dovolací súd neskúma, vychádzajúc z prezumpcie, že v doterajšom konaní skutkový stav bol zistený správne a úplne; podmienka dovolania vyjadrená v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. teda v rozhodovanej veci nebola naplnená.

Dovolateľ zároveň tvrdil, že splnením podmienky stanovenej v uvedenom zákonnom ustanovení bolo porušené aj jeho právo na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.), teda že mu nebolo umožnené vykonávať obhajobu spôsobom, ktorého sa domáhal. Základ tejto právnej konštrukcie dovolania je však len v zistení, že sú splnené jeho podmienky podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., čo nebolo rezultované; dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je preto len odvodený, bez jasných znakov relevantnosti jeho samostatnej existencie.“

Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   zaoberal   námietkami sťažovateľa,   v súlade   s procesným   postupom   upraveným   v Trestnom   poriadkom   na neverejnom zasadnutí preskúmal, či spĺňajú dôvody dovolania, ktoré uviedol sťažovateľ a ktorými   je   dovolací   súd   viazaný   (§   385   Trestného   poriadku),   a dospel   k záveru,   že sťažovateľ namieta nedostatočné zistenie a nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu, ktoré však dovolací súd nemôže skúmať § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   sa   (v plnom rozsahu) vzťahuje predovšetkým na konanie prvostupňových súdov   v trestných veciach. Hoci   čl.   6   dohovoru   výslovne   nepriznáva   právo   na   podanie   opravného   prostriedku v trestných veciach (priznáva ho čl. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru), z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že sa vzťahuje aj na odvolacie konania a aj   na   kasačné   konanie,   avšak   spôsob   a rozsah,   v ktorom   sa   uplatňujú   práva   v ňom uvedené, závisí od povahy a druhu takýchto konaní, prípadne aj od špecifických okolností každého konkrétneho prípadu [rozhodnutie ESĽP vo veciach Delcourt zo 17. januára 1979, § 26, Pakelli z 25. apríla 1983, § 29, Pretto a ďalší z 8. decembra 1983, § 23, Axen z 8. decembra   1983,   §   27].   Právu   na   odvolanie   tak,   ako   ho   zaručuje   čl.   2   Protokolu   č.   7 k dohovoru, vyhovuje aj kasačná sťažnosť, na podklade ktorej môže súd preskúmať len právne   otázky,   nie   však   skutkový   stav   zistený   v prvostupňovom   súdnom   konaní (rozhodnutie ESĽP vo veciach Pesti a Frodl v. Rakúsko z 18. januára 2000, Loewenguth v. Francúzsko z 30. mája 2000).

Podľa   judikatúry   ESĽP   ustanovenie   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba. Ako o tom svedčia slová „za   rovnakých   podmienok“,   je   jeho   základným   cieľom   úplná   rovnosť   zbraní;   s touto výhradou ponecháva príslušným vnútroštátnym orgánom starostlivosť o to, aby posúdili, či treba vykonať navrhnutý dôkaz (napr. rozsudok Engel a iní v. Holansko z 8. júna 1976, § 91). Dôkazy musia byť spravidla vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní za účelom   ich   kontradiktórneho   prerokovania,   ale   použitie   výpovedí   z prípravného vyšetrovania sa samo osebe neprieči čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru pod podmienkou, že boli   rešpektované   práva   obhajoby;   tieto   spravidla   vyžadujú   poskytnúť   obvinenému primeranú a dostatočnú možnosť popierať usvedčujúcu výpoveď a vypočúvať svedka buď v čase výpovede, alebo neskôr (napr. rozsudok Saidi v. Francúzsko z 20. septembra 1993, § 43).   Pojem   svedok   v zmysle   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   sa   vzťahuje   aj   na spoluobvineného (Luca v. Taliansko z 27. februára 2001, § 41).

ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že požiadavka uvedená v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru je špecifickým aspektom práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.   ESĽP   nepatrí   nahradiť   hodnotenie   dôkazov   vykonané   vnútroštátnymi   súdmi svojím   vlastným   hodnotením,   jeho   úloha   spočíva   v tom,   aby   skúmal,   či   posudzované konanie   ako   celok   vrátane   spôsobu   vykonania   dôkazov   bolo   vykonané   spravodlivo (rozsudok Edwards v. Veľká Británia zo 16. decembra 1992, § 33, 34).

Ústavný súd sa preto zaoberal posúdením, či závery najvyššieho súdu, ku ktorým dospel   pri   skúmaní   existencie   a opodstatnenosti   sťažovateľom   uvedených   dovolacích dôvodov, nie sú v rozpore s priebehom a výsledkom trestného konania z hľadiska záruk, ktoré pre sťažovateľa vyplývajú z čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti (ani v dovolaní a v odvolaní) nenamietal, že nemal v trestnom konaní pred okresným súdom možnosť klásť otázky obžalovaným a svedkom, že nemal možnosť sa k ich výpovediam vyjadriť ani že jeho odsúdenie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané kontradiktórne pri rešpektovaní práv obhajoby tak, ako mu to vyplýva z práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   d)   dohovoru.   V sťažnosti   neuviedol,   že navrhoval   predvolanie   a vypočutie   v   súdnom   konaní   nevypočutých   svedkov,   ktorých okresný súd zamietol. Nesúhlasí však s tým, ako okresný súd hodnotil vykonané dôkazy a jeho skutkové zistenia považoval za nedostatočné, preto sa podaním odvolania domáhal zrušenia prvostupňového rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.   Krajský   súd   sa   v odvolacom   konaní   zaoberal   námietkami   týkajúcimi   sa nesprávneho hodnotenia dôkazov a nedostatočného zistenia skutkového stavu a v uznesení sp. zn. 2 To 268/05 z 26. januára 2006, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol, uviedol, prečo sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovateľove   námietky   sa   týkajú   rozsahu   dokazovania   vykonaného   v trestnom konaní a rozsahu prieskumnej právomoci dovolacieho súdu. Z právnej úpravy dovolacieho konania podľa Trestného poriadku vyplýva, že najvyšší súd nemôže opätovne preskúmavať skutkový   stav   zistený   prvostupňovým   súdom   alebo   doplnený   odvolacím   súdom.   Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právna úprava opravného konania, v ktorom súd   preskúma   len   právne   otázky,   nie   je   v rozpore   s dohovorom.   Ústavný   súd   posúdil uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tdo   2/2006   z 28.   marca   2007   z hľadiska sťažovateľových námietok a dospel k názoru, že závery dovolacieho súdu nie sú v rozpore s priebehom trestného konania vedeného proti sťažovateľovi, a teda jeho námietky nie sú v príčinnej súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru tak, ako sa uplatňuje v dovolacom konaní, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Správnosť skutkových zistení, ku ktorým dospel prvostupňový súd, bol oprávnený preskúmať krajský súd na podklade riadneho opravného prostriedku. Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 To 268/05 z 26. januára 2006, ktorým odvolanie zamietol, bolo sťažovateľovi doručené pred tým, ako sa obrátil s dovolaním na najvyšší súd. V prípade sťažovateľa však dovolanie vzhľadom na absenciu zákonných dovolacích dôvodov nie je možné považovať za účinný právny prostriedok   v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom   súde.   Sťažnosť ústavnému súdu podal na poštovú prepravu 4. októbra 2007, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty počítanej od doručenia rozhodnutia krajského súdu o odvolaní podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 268/05 z 26. januára 2006, odmietol ako podanú oneskorene.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, nezaoberal sa už ďalšími nárokmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2007