znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť H. H., bytom Š., ktorou namietala porušenie jej základného práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nové Zámky z 30. júna 2004 sp. zn. 5 C 91/04 a uznesením Krajského súdu v Nitre z 9. augusta 2004 sp. zn. 7 Co 180/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. H.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2004 doručená sťažnosť H. H., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky z 30. júna 2004 sp. zn. 5 C 91/04, ktorým bola odmietnutá jej žaloba podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a uznesením Krajského súdu v Nitre z 9. augusta 2004 sp. zn. 7 Co 180/2004, ktorým   bolo   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdené   v odvolacom   konaní ako   vecne správne.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V zmysle ustanovenia § 236 ods.   1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa.   Občiansky   súdny   poriadok prípustnosť dovolania upravuje v ustanoveniach § 237 až 239. V § 237 pod písm. a) až g) OSP   vypočítava   vady,   pre   ktoré   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Jeden z týchto dôvodov je to, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Podľa stabilizovanej praxe všeobecných súdov za takéto odňatie sa považuje aj to, ak sa žaloba odmietne z procesných dôvodov uvedených v § 43 OSP a ak sa také uznesenie potvrdí uznesením odvolacieho súdu podľa § 219 OSP ako vecne správne. Napríklad podľa rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (uznesenie   z   24.   októbra   2002 sp. zn. 4 Obdo 27/02 uverejnené pod číslom R 118/2003) odňatím možnosti konať v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní   realizácia   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Takým postupom podľa citovaného rozhodnutia je aj zastavenie konania.

Odmietnutie   žaloby v   prípade   sťažovateľky   sa   účinkami   rovná   zastaveniu   konania (ústavný súd pripomína, že predošlá úprava v § 43 OSP upravovala zastavenie konanie, čomu   sa   v súčasnosti   rovná   odmietnutie   žaloby   ako   procesné   rozhodnutie   súdu). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mohla a mala na ochranu svojho základného práva najprv využiť dovolanie. Ak tak neurobila, ale priamo podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu, bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).