znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti FÉNIX VP, s. r. o., Kvetná 3, Košice - Šaca, zastúpenej splnomocneným zástupcom Ing. V. K., a sťažnosť Ing. H. K., bytom K.- Š., vo veci porušenia ich základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv upravených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a v čl.   7   a čl.   17   ods.   1   a 2   Všeobecnej   deklarácie ľudských   práv   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 K 249/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťanosť obchodnej spoločnosti FÉNIX VP, s. r. o., a sťažnosť Ing. H. K. vo veci porušenia základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv upravených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a v čl.   7   a čl.   17   ods.   1   a 2   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 249/98 o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2003 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FÉNIX VP, s. r. o., Kvetná 3, Košice - Šaca, zastúpenej splnomocneným zástupcom Ing. V. K., a sťažnosť Ing. H. K., bytom K. -Š. (ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci porušenia ich základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv upravených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „Dodatkový   protokol“)   a v čl.   7a čl.   17   ods.   1   a 2   Všeobecnej   deklarácie ľudských práv postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2 K 249/98.   Sťažnosť   sťažovatelia   doplnili   27.   októbra   2003 o uznesenie Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Košice II zo 17. októbra 2003 sp. zn. ČVS: OÚV 1117/20-K 2 - 2001.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   uvedených   základných   práv   a práv   postupom krajského   súdu   Košice   v súvislosti   s postupom   správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu KAVEKO International, s. r. o. v konkurze (ďalej len „správkyňa konkurznej podstaty“), keď   táto   neumožnila   sťažovateľom   po   vypovedaní   im   nájomnej   zmluvy   vypratanie   ich majetku a za použitia sily im tento majetok bez existencie právneho titulu násilím 5. októbra 2000   odňala   a oznámila   im,   že   ho   zapisuje   do   súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu s poznámkou   o uplatnených   nárokoch.   V období   október   -   december   2000   vykonala správkyňa konkurznej podstaty inventarizáciu majetku oboch sťažovateľov (bez ich účasti) a nechala   tento   majetok   oceniť   znaleckým   posudkom   z 31. decembra   2000.   Dňa 28. februára 2001 vyzval krajský súd oboch sťažovateľov na podanie vylučovacích žalôb, ktoré sťažovatelia podali (žaloba spoločnosti FÉNIX VP, s. r. o. - konanie vedené pod sp. zn.   6 Cb 275/01,   žaloba   Ing.   K.   -   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   6   Cb   276/01.   Obaja sťažovatelia následne podali vo veciach svojich vylučovacích žalôb samostatné návrhy na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa správkyni konkurznej podstaty zakázalo s ich majetkom   nakladať   až   do   rozhodnutia   súdu   vo   veci.   Oba   návrhy   boli   zamietnuté s odôvodnením, že v konkurznom konaní nemožno požadované obmedzenie uložiť. Krajský súd   však   v odôvodnení   vyslovil   právny   názor,   že   napriek   neexistencii   predbežného opatrenia   nemožno   sporné   veci   do   rozhodnutia   vo   veci   vylučovacej   žaloby   speňažiť (uznesenie č. k. 6 Cb 275/01-128 z 15. decembra 2001 a uznesenie č. k. 15 Cb 276/01-24 zo 17. augusta 2001). Ani v jednej z vyššie uvedených vylučovacích žalôb nie je doposiaľ rozhodnuté.

Krajský   súd   napriek   týmto   uzneseniam   zvolal   na   návrh   správkyne   konkurznej podstaty schôdzu konkurzných veriteľov na 20. február 2003 (správne asi 2002), na ktorej sa správkyňa konkurznej podstaty dožadovala odhlasovania súhlasu veriteľov predaja vecí odňatých   sťažovateľom   ešte   pred   rozhodnutím   súdu   vo   veciach   vylučovacích   žalôb. Spoločnosť FÉNIX VP, s. r. o., podala 27. februára 2002 sťažnosť predsedovi krajského súdu   na   porušenie   zákona   počas   tejto   schôdze   z dôvodov   ohrozenia   jej   vlastníctva. Správkyňa konkurznej podstaty sa listom z 2. decembra 2002 opätovne obrátila na krajský súd   so   žiadosťou   o usmernenie   a s návrhom   na   odpredaj   vecí,   ktorých   vlastníctvo   je predmetom súdnych sporov - vylučovacích žalôb sťažovateľov. Krajský súd vo svojom liste z 27. decembra   2002   odsúhlasil   odpredaj   vecí   správkyni   konkurznej   podstaty   ešte   pred meritórnym   rozhodnutím   súdu   o vylučovacích   žalobách.   V nadväznosti   na   to   správkyňa konkurznej podstaty oznámila 4. marca 2003 krajskému súdu, že pristupuje k odpredaju majetku.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy,   čl.   1   Dodatkového protokolu a čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Porušenie označených práv   krajským   súdom   vidia   v tom,   že   krajský   súd   neusmernil   správkyňu   konkurznej podstaty príslušným spôsobom, aby sa vyhla nezákonnému charakteru konania, ale naopak „odobril   konanie   správkyne   konkurznej   podstaty   a napomohol   tak   k dokonaniu nezákonného   napadnutia   majetku   sťažovateľov...“   a dal   súhlas   na   predaj   majetku sťažovateľov pred rozhodnutím súdu o vlastníctve. Sťažovatelia namietajú protiústavnosť názoru krajského súdu (konkurzného súdu) v jeho oznámení správkyni konkurznej podstaty z 27.   decembra   2002,   že   „konanie   o vylúčenie   veci   z konkurznej   podstaty   nespôsobuje prekážku speňaženia s tým, že ten, kto podal návrh na vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, sa môže domáhať vydania výťažku z predaja týchto vecí“. Krajský súd (konkurzný súd) podľa názoru sťažovateľov evidentne uprednostnil práva konkurzných veriteľov pred právami sťažovateľov a svojím uznesením sa správca konkurznej podstaty snažil odvrátiť škody, za vznik ktorých v plnom rozsahu spoluzodpovedá, a to na úkor majetku a práva sťažovateľov. Sťažovatelia porušenie označených práv vidia v odňatí ich vecí bez existencie právneho titulu a najmä predajom ich vecí.

Sťažovatelia ďalej namietajú aj porušenie ich základného práva upraveného v čl. 48 ods.   2 ústavy,   v čl.   6 ods.   1   Dohovoru   a v čl.   7 Všeobecnej   deklarácie ľudských   práv. Argumentujú   pritom   tým,   že   v konaniach   o vylúčenie   vecí   z konkurznej   podstaty (sp. zn. 6 Cb 275/01, 15 Cb 276/01) majú navrhovateľ aj odporkyňa rovnocenné postavenie. Sporný   majetok   odňatý   im   správkyňou   konkurznej   podstaty   na   základe   usmernenia krajským   súdom   (konkurzným   súdom)   predstavuje   zároveň   dôkazové   predmety,   ktoré sťažovatelia plánovali použiť ako dôkazy vo veci vylučovacej žaloby, ktoré však v danom prípade už nebudú môcť vykonať, pretože krajský súd svojím postupom v konaní sp. zn. 2 K 249/98 im toto znemožnil, pričom sa dopustil porušenia označených zákonných práv a práv sťažovateľov.

Sťažovatelia   sa   o namietanom   konaní   (postupe)   krajského   súdu   dozvedeli z konkurzného spisu sp. zn. 2 K 249/98 v apríli 2003. Dňa 28. apríla 2003 sa obrátili so sťažnosťou na porušenie zákona v predmetnej veci na krajský súd so žiadosťou o zjednanie nápravy. Krajský súd, ktorý mal zabezpečiť nápravu, na sťažnosť odpovedal listom z 3. júla 2003,   ktorý   bol   sťažovateľom   doručený   7.   júla   2003.   Svoju   sťažnosť   ústavnému   súdu sťažovatelia   podali   2. septembra   2003;   podľa   ich   názoru   bola   podaná   v zákonnej dvojmesačnej lehote.

Sťažovatelia od ústavného súdu požadujú vydať tento nález:„Konaním   Krajského   súdu   v Košiciach,   ktorý   v konkurznom   konaní   2   K 249/98 usmernil správkyňu konkurznej podstaty v tom zmysle, že majetok sťažovateľa FÉNIX VP s. r.   o.,   Kvetná   3,   Košice-Šaca   a majetok   sťažovateľky   Ing.   H.   K.,   K.-Š.,   pojatý   do konkurznej podstaty úpadcu KAVEKO International s. r. o., Na záhumní 1, Košice-Šaca podľa § 19 ZKV môže predať pred meritórnym rozhodnutím súdu vo veci sťažovateľmi podaných   žalôb   o vylúčenie   vecí   z konkurznej   podstaty   úpadcu,   došlo   zo   strany   súdu k porušeniu ústavných práv sťažovateľov:

- právo vlastniť majetok podľa čl. 20 (1) Ústavy SR;

- právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 (2) Ústavy SR,

a k porušeniu ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov:

-právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

-právo   na   spravodlivé   prejednanie   ich   súdnych   vecí   v sporoch   vedených   na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 6 Cb 275/01 a 15 Cb 276/01 podľa čl. 6 (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Konaním   Krajského   súdu   v Košiciach,   ktorý   v konkurznom   konaní   2   K 249/98 usmernil správkyňu konkurznej podstaty v tom zmysle, aby im ich majetok odňala aj bez existencie právneho titulu, došlo zo strany súdu k porušeniu ústavného práva sťažovateľov:

-neprípustnosť zneužitia vlastníctva na ujmu práv sťažovateľov, podľa čl. 20 (3) Ústavy SR; a k porušeniu ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov:

- neprípustnosť zbavenia vlastníka jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Okrem   toho   sťažovatelia   požadujú   zrušiť   usmernenie   krajského   súdu   a priznať odškodnenie za morálne ujmy a ďalšie ujmy nemajetkovej povahy s tým, že „náhradu za majetkové   ujmy   si   prípadne   uplatnia   po   právoplatnom   meritórnom   rozhodnutí   súdu   vo veciach podaných vylučovacích žalôb voči správkyni konkurznej podstaty a solidárne voči Slovenskej republike v zmysle Zákona o zodpovednosti štátu za škodu č. 58/1969 Zb., po zadokumentovaní presnej výšky spôsobených škôd.“.

Sťažovatelia tiež žiadajú o pridelenie právneho zástupcu, pretože si ho z finančných dôvodov   nemôžu   dovoliť.   Finančná   situácia,   do   ktorej   sa   dostali,   nebola   spôsobená podcenením podnikateľských rizík, ale výhradne vadným konaním orgánov štátu. Za svojho právneho zástupca navrhli JUDr. A. T., K., a to z toho dôvodu, že majú voči nemu dôveru a je   oboznámený   s okolnosťami   predloženej   sťažnosti,   pretože   zastupuje   ako   obhajca v trestnom konaní obvineného a trestne stíhaného splnomocneného zástupcu sťažovateľa FÉNIX VP, s. r. o., krivo obvineného v r. 2000 správkyňou konkurznej podstaty a krajským súdom.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   „ešte   v r.   2000,   po   násilnom   odňatí majetku podali obaja sťažovatelia príslušné trestné oznámenie orgánom činným v trestnom konaní.   V rozsahu   časti   majetku   sťažovateľa   č.   1   vydal   vyšetrovateľ   dňa   12.   2.   2003 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci krádeže, podľa § 247 ods. 1/, ods. 4/ Trestného zákona.   V rozsahu   zvyšného   majetku   pokračuje   šetrenie   orgánov   činných   v trestnom konaní.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“), ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Takto   založený   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   znamená,   že   sťažovateľ (právnická osoba alebo fyzická osoba) je povinná v prvom rade využiť účinné prostriedky ochrany   jeho   základných   práv   a slobôd   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Tomuto zodpovedá aj postup ustanovený v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak „sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov“.

Ústavný   súd   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   bez   prítomnosti   navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti je aj jej oneskorené podanie. Podľa § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   nimi   označených   základných   práv   v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 K 249/98. Sú toho názoru, že využili všetky účinné prostriedky na ochranu svojich základných práv, čo dokumentujú podaním sťažnosti predsedovi krajského súdu 28. apríla 2003, na ktorú dostali odpoveď 3. júla 2003. Rovnako sú toho názoru, že sťažnosť podali v zákonom ustanovenej lehote, pretože sťažnosť bola osobne   doručená   ústavnému   súdu   2.   septembra   2003,   t.   j.   do   uplynutia   zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   skúmal,   či   sťažnosť predsedovi krajského súdu je v danom prípade účinným právnym prostriedkom ochrany základných   práv   sťažovateľov   pred   všeobecným   súdom.   Podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) „fyzické osoby a právnické osoby sa môžu obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami na postup   súdu,   ak   ide   o prieťahy   v konaní,   o nevhodné   správanie   alebo   narušovanie dôstojnosti   súdneho   konania   súdnymi   osobami.   V iných   prípadoch   nie   je   sťažnosť prípustná“.

Sťažovatelia   svojou   sťažnosťou   z 28.   apríla   2003   (urgovanou   prípisom z 29. júna 2003), ako vyplýva z obsahu sťažnosti a aj z priloženej dokumentácie, tvrdili, že v konaní krajského súdu sp. zn. 2 K 249/98 došlo k porušeniu zákona, a požadovali túto skutočnosť   preskúmať.   Podpredseda   krajského   súdu   v oznámení   sťažovateľom   z 3.   júla 2003 označil takúto sťažnosť za neprípustnú.

Podľa názoru ústavného súdu dôvody, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti podanej orgánu štátnej správy súdov uviedli (porušenie zákona), nie sú zahrnuté v § 17 zákona o štátnej správe súdov ako dôvod na podanie sťažnosti orgánu štátnej správy súdov, t. j. takáto sťažnosť je neprípustná a v danom prípade ju preto nemožno považovať za účinný prostriedok ochrany sťažovateľmi označených základných práv. Zachovanie dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti ústavnému súdu   nemožno   preto   počítať   od   oznámenia   krajského   súdu   obsahujúceho   označenie sťažnosti   za   neprípustnú,   ale   odo   dňa,   keď   sa   o udelení   súhlasu   krajského   súdu z 27. decembra 2002 na odpredaj vecí správkyni konkurznej podstaty dozvedeli, t. j. od apríla 2003. Sťažovatelia sa preto mali a mohli vo veci tvrdeného porušenia ich označených základných práv v uvedenom konaní obrátiť na ústavný súd so svojou sťažnosťou v lehote ustanovenej   v   § 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od   relevantnej skutočnosti,   t.   j.   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa,   keď   sa   o opatrení   alebo   inom   zásahu porušujúcom podľa ich názoru ich základné práva a slobody dozvedeli, ak boli toho názoru, že   jediným   účinným   prostriedkom   ochrany   ich   základných   práv   je   len   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   ako podanú   oneskorene.   Bolo   už   preto   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ich   ďalšími požiadavkami a rozhodovať o nich.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003