znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 230/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2002 o sťažnosti R. B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby v Ž., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., ktorou namietol porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 14/02 z 26. marca 2002 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ntv-II 97/02 z 24. septembra 2002, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po jej predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť R. B. v časti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   2   To   14/02   z   26.   marca   2002   a   sp.   zn.   Ntv-II   97/02   z 24. septembra   2002 o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť R. B. v časti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 14/02 z 26. marca 2002 a sp. zn. Ntv-II 97/02 z 24. septembra 2002 o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2002 doručená sťažnosť R. B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby v Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., ktorou namietol porušenie základných práv podľa   čl. 17 ods.   1, 2 a 5, čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 14/02 z 26. marca 2002, ktorým došlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby (sp. zn. 4 T 18/00 zo 4. februára 2002). Podľa sťažovateľa je lehota na podanie   sťažnosti zachovaná,   pretože   jeho   obhajcovi   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu doručené 30. apríla 2002. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 1. júla 2002.

Okrem   porušenia   označených   práv   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a súčasne aby ústavný   súd   uložil   Krajskému   súdu   v   Žiline,   aby   sa   zdržal   vykonávania   uznesenia najvyššieho súdu z 25. septembra 2001 sp. zn. Ntv-II 77/2001, ktorým bola sťažovateľovi väzba predĺžená do 27. septembra 2002. Súčasne uplatnil nárok na finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 000 Sk.

Sťažnosťou   sa   sťažovateľ   domáhal   aj   odloženia   vykonateľnosti   napadnutých uznesení (bez bližšieho uvedenia v návrhu na rozhodnutie, ktorým je ústavný súd viazaný).

Z   obsahu   sťažnosti   teda   vyplynulo,   že   najvyšší   súd   pred   vydaním   napadnutého uznesenia   rozhodol   aj   o   predĺžení   väzby   sťažovateľa   uznesením   z   25.   septembra   2001 sp. zn. Ntv-II 77/2001 tak, že sa jeho väzba predlžuje do 27. septembra 2002.

Sťažovateľ podaním z 24. októbra 2002 doplnil svoju pôvodnú sťažnosť a zmenil aj návrh na rozhodnutie vo veci samej, keď v doplnení uviedol: „Pridržiavame sa odôvodnenia ústavnej sťažnosti zo 17. júna 2002 a túto doplňujeme o tieto skutočnosti:

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   spisová   značka   Ntv-II   97/02 z 24. 9. 2002   predĺžil   moju   väzbu   do   27.   9.   2003.   Uznesenie   bolo   môjmu   obhajcovi doručené   10.   10.   2002.  ...   Najvyšší   súd   SR   v   napadnutom   uznesení   tvrdí,   že   návrh predsedníčky   senátu   na   predĺženie   väzby   je   dôvodný,   lebo   sú   splnené   všetky   zákonné podmienky   aj   na   jej   opakované   predĺženie“.   Ďalej   uvádza,   že   podľa   najvyššieho   súdu „nebolo   možné   v   predĺženej   väzbe   skončiť   vec,   hoci   bolo   trikrát   nariadené   hlavné pojednávanie. Kladie mi za vinu, že som namietal miestnu príslušnosť súdu a zvolil si ďalšieho   obhajcu,   ktorý   sa   potreboval   oboznámiť   so   spisom.   Najmä   tieto   skutočnosti považoval za závažné dôvody, pre ktoré nebolo možné skončiť vec a vlastne, pre ktoré mi bola väzba znovu predĺžená. Bližšie odôvodnenie rozhodnutia, najmä konkrétne dôvody, pre ktoré bola väzba predĺžená, chýba.

Okrem porušenia ústavou garantovaných práv tak ako som argumentoval v ústavnej sťažnosti   zo   17.   6.   2002   boli porušené   aj   moje   práva   zaručené   Dohovorom   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa článku 5 odstavec 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa článku 6 odstavec 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Aj v prípade rozhodovania o predĺžení väzby Najvyšší súd SR postupoval v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, 12 odsek 1, 2; 17 odsek 1, 2, 5; 46 odsek 1 a 48, odsek 2 Ústavy   SR   a   článkami   5   odsek   4,   6   odsek   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, čím porušil moje ústavné práva chránené týmito ustanoveniami. Znova paušálne a bez náležitého odôvodnenia vyhovel návrhu predsedníčky senátu na predĺženie väzby. Okrem strohej konštatácie, že dôvody väzby trvajú, a citácie zákona prakticky ničím neodôvodnil uznesenie o predĺžení väzby. V citovanom uznesení o predĺžení väzby v ničom nevysvetlil, či a v čom krajský súd postupoval s osobitnou starostlivosťou, keď mám byt' po dobu ďalšieho (štvrtého) roka vo väzbe. Väzba mi bola naposledy predĺžená uznesením Najvyššieho súdu SR spisová značka Ntv - II 77/2001 z 25. 9. 2001 do 27. 9. 2002 s tým, že za primeranú lehotu predĺženia väzby najvyšší súd považoval dobu do 27. 9. 2002. V tomto uznesení najvyšší súd výslovne uviedol, že v tejto lehote zohľadnil náročnosť veci i rozsah dokazovania. Napriek tomu vec doteraz skončená nie je a nie je ani možné povedať, kedy by skončená byť mohla. Nestačí, že súdy vo veci konajú, pretože púhe konanie neodstráni stav právnej neistoty v ktorom sa nachádzam už štvrtý rok. Tento stav môže odstrániť len meritórne   rozhodnutie   vo   veci   a   to   doposiaľ   nebolo   a   nie   je   ani   predpoklad   skorého rozhodnutia.

Väzba ako   mimoriadny   a   najzávažnejší,   zdôrazňujem   dočasný,   zásah   do   osobnej slobody musí byť vždy v súlade so zákonom a ústavnoprocesnými princípmi ustanovenými na ochranu tohoto práva. Súdy sú povinné skúmať, či ďalšie trvanie väzby je zákonné a v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom   na   zamedzenie,   aby   osoba   bola   zbavená slobody   svojvoľne   (viď   rozh.   Ústavného   súdu   SR   III.   ÚS   79/02   z   21.   8.   2002). Na rozhodovanie o predĺžení väzby nad tri roky sa musia použiť oveľa prísnejšie pravidlá ako na vzatie do väzby, pretože tu treba zohľadniť nielen hmotnoprávne dôvody, ale aj to, čo urobili súdy na skončenie veci a či postupovali s osobitnou starostlivosťou. Pretože mi bola väzba ďalej predĺžená, táto je v rozpore nielen s citovanými ustanoveniami Tr. por., ale aj s článkom 17, 46 a 48 Ústavy SR a článkom 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Mám nezadateľné právo nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a iba po nevyhnutnú dobu. Toto moje právo je porušované.

Dôkazom prieťahov v konaní a nerešpektovaním zásady prejednávať väzobné veci čo najrýchlejšie, je okrem skutočností uvádzaných v ústavnej sťažnosti zo 17. 6. 2002 aj to, že hoci bolo 9. 9. 2002 vykonané hlavné pojednávanie na Krajskom súde v Žiline, toto bolo znova   odročené   na   neurčito.   Hoci   som   po   jeho   vykonaní   podal   žiadosť   o prepustenie z väzby, o tejto mi krajský súd doposiaľ nerozhodol.

Vzhľadom   na   závažnosť   porušenia   ústavou   garantovaných   práv,   na dĺžku   môjho pobytu vo väzbe, na to, že zbytočným pobytom vo väzbe došlo prakticky k zániku mojej podnikateľskej činnosti, ktorá bola obživou nielen mne, ale aj mojej rodiny, stratil som všetkých obchodných partnerov a bolo znevážené moje meno, domnievam sa, že sú splnené podmienky podľa   § 56 ods.   4 zákona č.   293/1995 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mi bola porušením ústavných práv spôsobená. Tak, ako som v pôvodnej sťažnosti navrhoval, domnievam sa, že primeraná suma je 10.000.000,- Sk. Navrhujem preto, aby Ústavný súd SR potom, čo prijme moju sťažnosť, nálezom rozhodol takto

I. Najvyšší súd SR uznesením spisová značka Ntv II-97/02 z 24. 9. 2002 porušil ústavné právo obvineného R. B. uvedené v článku 17 odsek 1, 2, 5; 46 odsek 1 a 48 odsek 2 Ústavy SR a právo uvedené v článku 5 odsek 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces uvedené v článku 6 odsek 1 Dohovoru. Podľa § 56 odsek 2 Zákona o organizácii ústavného súdu SR sa uznesenie Najvyššieho súdu SR Ntv-II 97/02 z 24. 9. 2002 zrušuje a obvinený B. sa prepúšťa na slobodu.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spisová značka 2 To 14/02 z 26. 3. 2002 porušil ústavné právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 17 odsek 1, 2, 5; 46 odsek 1 a 48 odsek 1 Ústavy SR a právo uvedené v článku 5 odsek 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   spravodlivý   proces   uvedené   v   článku   6   odsek   1 Dohovoru. Podľa § 56 odsek 2 Zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka 2 To 14/02 z 26. 3. 2002 zrušuje.

III.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho základných práv a slobôd finančné zadosťučinenie vo výške 10 miliónov Sk.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 20.000,- Sk“.

Najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd neprijal sťažnosť na ďalšie konanie pre jej neopodstatnenosť,   pretože   vo   väzobnom   konaní   sťažovateľa   boli   rešpektované   všetky ústavné   princípy   aj   medzinárodné   záväzky,   najmä   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa   vrátane jej doplnenia a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. 2 To 14/02 z 26. marca 2002

Podľa sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 14/02 z 26. marca 2002 porušil základné právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo uvedené v čl. 5 ods. 4 dohovoru a právo na spravodlivý proces uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Článok 17 ods. 2 ústavy upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňovaný pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného, najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania, nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb.

Už   podľa   predošlej   ústavnej   úpravy   podnetu   na   začatie   konania   ústavný   súd akceptoval   názor,   že   ak   ústava   zveruje   ochranu   základných   práv   a   slobôd   občanov Slovenskej   republiky   všeobecným   súdom   Slovenskej   republiky,   ústavný   súd   nemôže o týchto   právach   a   slobodách   sám   konať   a   rozhodovať.   Ústavný   súd   nie   je   oprávnený uskutočňovať ani nahrádzať konanie podľa Trestného poriadku, ktoré je zákonom zverené do právomoci všeobecných súdov (podobne aj rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   takto   vyjadrený   princíp   subsidiarity,   ktorý   bol vyvodený len zo širších súvislostí pri prejednávaní a rozhodovaní o prijatých podnetoch, je v súčasnosti   potvrdený   výslovným znením čl.   127 ods.   1 ústavy a   nachádza   uplatnenie na základe priameho použitia ústavnej normy aj pri posudzovaní právomoci ústavného súdu pri   prejednávaní   sťažností,   ktorými   sa   namieta   porušenie   ústavnoprocesného   princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, obvinený by bol vo väzbe   nad   čas   dovolený   zákonom   bez   rozhodnutia   súdu   o   predĺžení   väzby   alebo   bez osvedčenia   konkrétnych   skutkových   okolností.   Ďalším   predpokladom   na   založenie právomoci ústavného súdu je aj to, že toto porušenie ústavnoprocesného princípu nebolo napravené   na   základe   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   funkčne   príslušným   väzobným súdom (vyšším súdom).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

-   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Správnosť tohto prístupu potvrdzuje aj stabilná judikatúra všeobecných súdov, ktorá sa   sústreďuje   na   dodržanie   týchto   zákonných   predpokladov   na   vzatie   do   väzby,   ktoré vo svojom   súhrne   znamenajú   vymedzenie   obsahu   ústavnoprocesného   princípu   v   čl.   17 ods. 2 ústavy. Konkrétne súdna prax uzavrela, že pri posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ vo vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Tieto ustanovenia spolu s § 71 Trestného poriadku vyjadrujú   ústavný princíp, podľa ktorého obvineného možno   vziať   do   väzby   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom   a   na   základe rozhodnutia súdu.

Právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá, že zanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu do väzby, a nepribudli aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po určitom čase odôvodňujú trvanie väzby, a preto nie je potrebné   zabezpečenie   osoby   obvineného   obmedzením   jeho   osobnej   slobody   vo   väzbe. O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa zákonom   ustanovených   kritérií.   Základom   pre   ich   uplatnenie   je   však   záver   o   tom,   či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. A to je záver, ktorý je oprávnený a povinný urobiť výlučne všeobecný súd.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval predpoklady na predĺženie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli nielen k uvaleniu, ale aj k trvaniu (predĺženiu) väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného, nie je podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových úvah   a   hodnotení   o   existencii   alebo   neexistencii   skutkových   okolností   odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody ďalším trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde   k   záveru,   že   prepustením   obvineného   na   slobodu   by   mohlo   byť   zmarené   alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom,   ak   inak   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.

Vstupovanie ústavného súdu do trvania väzby z iných dôvodov než pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že prepustenie z väzby, a teda skúmanie dôvodov   trvania   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené   zákonným oprávnením   obvineného   žiadať   o   prepustenie   z   väzby   kedykoľvek,   najmenej   každých štrnásť dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej žiadosti. Napokon súdy sú povinné skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili, a to sa uplatňuje aj v konaní o predĺženie väzby.

Uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu   o zamietnutí   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z väzby,   je   uznesením,   ktoré   podľa názoru   ústavného   súdu   spĺňa   požiadavky   vymedzené   v   čl.   17   ods.   2   ústavy   (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok), a preto také rozhodnutie spĺňa aj požiadavku formulovanú v čl. 17 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   sa   však   venoval   aj   otázke,   či   najvyšší   súd   pri   zamietnutí   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo 4. februára 2002 sp. zn. 4 T 18/00 postupoval   podľa   kritérií   ustanovených   zákonom   a   či   ich   splnenie   aj   vyjadril   ústavne a zákonom predpísaným spôsobom.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   konštatoval,   že   skutkový a právny   stav,   ako   ho   zistil   a odôvodnil   pri   predĺžení   väzby   sťažovateľa   v   uznesení z 25. septembra   2001   sp.   zn.   Ntv-II   77/2001,   trvá   a   neboli   zistené   žiadne   konkrétne skutočnosti, ktoré by menili tento stav veci. Z tohto uznesenia, ako aj odkazu na uznesenie najvyššieho súdu z 5. júna 2001 sp. zn. 2 To 25/2001 ústavný súd zistil, že podľa názoru najvyššieho súdu dôvod väzby trvá predovšetkým preto, že obžalovaný sťažovateľ utiekol do cudziny, bol vydaný na základe medzinárodného zatykača, a preto je tu obava, že by sa vyhýbal trestnému stíhaniu útekom alebo skrývaním sa. Trvanie väzby a jej predĺženie je súčasne opodstatnené náročnosťou veci a rozsahom dokazovania. Najvyšší súd sa súčasne venoval aj námietkam a argumentom obžalovaného, ktoré sa podľa väzobného súdu iba konštantne opakujú a neboli už viackrát väzobnými súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom)   akceptované.   Ústavný   súd   na   základe   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu z 5. júna 2001 sp. zn. 2 To 25/2001 pripomína, že podľa obsahu doterajšieho konania voči sťažovateľovi   nemožno   akceptovať   to,   že   bol   v   cudzine,   ale   bez   úmyslu   vyhýbať   sa trestnému stíhaniu,   čo   vyplýva z toho,   že bol zadržaný až na základe   medzinárodného zatykača, pričom dobu pobytu v cudzine sa nesnažil využiť na to, aby tichým spoločníkom a aj polícii vysvetlil nakladanie so zverenými vkladmi.

Z uvedeného skutkového a právneho stavu vyplýva, že sťažovateľ aj v konaní pred ústavným súdom uviedol do sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len tie skutkové okolnosti a vlastné právne názory, s ktorými sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojitosti s celým predchádzajúcim väzobným konaním náležite a v úplnosti vyrovnalo.

K čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ uplatnil svoje návrhy, sťažnosti, žiadosti a aj vyjadrenia k jednotlivým úkonom v jeho väzobnej veci. Žiaden z väzobných súdov (krajský súd ani najvyšší súd) neodmietol   zaoberať   sa   jeho   žiadosťou   o   prepustenie   z   väzby   ani   sťažnosťou   proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá. Základné právo na súdnu ochranu podľa ústavného súdu je tým v tejto etape trestného stíhania sťažovateľa realizované.   Ústavný   súd   pripomína,   že   na   skutočnú   realizáciu   tohto   základného   práva v tejto etape trestného konania nie je potrebné, aby sa všeobecný súd stotožnil s obsahom požadovaného úkonu súdu. Súd nie je povinný zohľadniť námietky a dôvody sťažovateľa smerujúce proti jednotlivým väzobným rozhodnutiam, ak tieto námietky a dôvody nemajú oporu v skutkovom stave a v právnom posúdení opierajúcom sa nielen o zákon, ale aj o jeho ustálenú interpretáciu a aplikáciu.

K čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Porušenie tohto základného práva právny zástupca sťažovateľa odôvodnil   tak, že podľa neho je príslušný na konanie v jeho trestnej veci Krajský súd v Bratislave, a nie Krajský súd v Žiline, pričom podľa sťažovateľa by bolo aj vhodné, aby vo veci konal Krajský súd v Bratislave. Ústavný súd zistil, že o tomto návrhu sťažovateľa na vhodnú delegáciu bolo rozhodnuté najvyšším súdom rozhodnutím zo 7. júna 2002 sp. zn. Ndt 43/02 tak,   že   sa   vec   Krajskému   súdu   v   Žiline   neodníma,   o čom   bol   informovaný   doručením uznesenia z 28. júna 2002 (číslo listu 2216). Okrem toho z priebehu konania vyplýva, že Krajský súd v Žiline založil svoju miestnu príslušnosť podľa § 22 Trestného poriadku a táto miestna   príslušnosť   vyplynula   z   toho,   že   obžalobu   podal   prokurátor   Krajskému   súdu v Žiline, čo mu umožnilo pokračovanie v trestnom čine na rôznych miestach (porovnaj § 22 Trestného poriadku).

V   danom   prípade   je   však   dôležité   to,   že   sťažovateľ   napadol   v sťažnosti   iba rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o   zamietnutí   jeho   sťažnosti   proti   prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým sa zamietla jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Ústavný súd je viazaný takým   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   a   preto   musí   konštatovať,   že najvyšší súd ani nemohol v sťažnostnom konaní porušiť základné právo podľa čl. 48 ods.   1   ústavy, tak   ako to   namietal sťažovateľ,   pretože   sťažnostným   súdom   je v takom prípade   vždy   len   najvyšší   súd   a   ten   nemá   žiadnu   inú   alternatívu   týkajúcu   sa   otázke príslušnosti.

K čl. 5 ods. 4 dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa rozhodlo 26. marca 2002 o sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo 4. februára 2002. Vo väzobnej veci, v ktorej trestný   spis   má   viac   ako   4000   strán,   ide   o   evidentne   urýchlené   konanie,   v   ktorom   sa rozhodovalo   o zákonnosti   trvania   väzby   sťažovateľa.   Pokiaľ   ide   o   zákonnosť   väzby, ústavný súd poukazuje na argumentáciu pri čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktorá je použiteľná aj vo vzťahu k tomuto článku dohovoru.

K čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd nie je ten všeobecný súd, ktorý by v konaní o rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu procesného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o prepustenie z väzby, mohol porušiť namietaný článok, pretože jeho úloha sa obmedzila iba na zistenie, či sú vo veci splnené zákonné predpoklady na ďalšie trvanie väzby. Úlohou najvyššieho   súdu   nebolo   a   ani   nemohlo   byť   spravodlivé,   verejné   prejednanie   veci sťažovateľa a v primeranej lehote, pretože vecne príslušný na prejednanie oprávnenosti trestného   obvinenia   voči   nemu   je   Krajský   súd   v Žiline.   Preto   najvyšší   súd   a jeho rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, ktoré je súčasťou zabezpečenia osoby obžalovaného na ďalšie konanie, nie je a ani nemôže byť v priamej príčinnej súvislosti s celkovou dĺžkou trestného stíhania sťažovateľa.

III.

Sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. Ntv II-97/02 z 24. septembra 2002

Podľa sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv II-97/02 z 24. septembra 2002 porušil ústavné právo sťažovateľa uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo uvedené v čl. 5 ods. 4 dohovoru a právo na spravodlivý proces uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napadnutým   uznesením   bolo   rozhodnuté   o predĺžení   väzby   sťažovateľa   do 27. septembra 2003.

K čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy

Ústavný   súd   už   uviedol   v predošlej   časti   tohto   rozhodnutia,   že   je   oprávnený   a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval   predpoklady na predĺženie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli nielen k uvaleniu, ale aj k trvaniu   (predĺženiu)   väzby.   Ak   všeobecný   súd   tieto   princípy   dodržal   a   dodržiava v priebehu   trestného   stíhania   obvineného,   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné vstupovať   do   jeho   právomoci   preskúmaním   jeho   myšlienkových   úvah   a   hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody   ďalším trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného   konania,   taký   záver   nie   je   preskúmateľný   ústavným   súdom,   ak   inak   nedošlo k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také   obmedzenie   osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.

Uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   predĺžená   väzba   sťažovateľa   do 27. septembra 2003, je uznesením, ktoré spĺňa požiadavky vymedzené v čl. 17 ods. 2 ústavy (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok), a preto také rozhodnutie spĺňa aj požiadavku formulovanú čl. 17 ods. 1 ústavy.

Aj   toto   uznesenie   najvyššieho   súdu   o   predĺžení   väzby   je   zákonným   dôvodom na ďalšie   trvanie   väzby   a z jeho   obsahu   vidno,   že   najvyšší   súd   sa   stotožnil   s   návrhom Krajského súdu   v Žiline na predĺženie väzby nad tri roky. Ústavný súd preskúmal toto rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj jeho dôvody v súlade so zákonnými požiadavkami, ktoré sú ustanovené na taký spôsob predlžovania väzby v trestnom konaní súdnom, ale len so zreteľom na ústavou vymedzené princípy a limity, ktoré pripúšťajú také obmedzenie osobnej   slobody,   akým   je   rozhodnutie   o   predĺžení   väzby   v trestnom   konaní   súdnom. V tomto rozsahu sa teda ústavný súd venoval otázke, či najvyšší súd postupoval podľa kritérií ustanovených zákonom a či ich splnenie aj vyjadril ústavne a zákonom predpísaným spôsobom.

Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o predĺžení väzby vychádza z dôvodov, ktoré ustanovuje   zákon   (§   71   ods.   2   Trestného   poriadku).   V   odôvodnení   tohto   uznesenia   sa najvyšší súd venoval predovšetkým tomu, že z troch nariadených hlavných pojednávaní sa vykonalo iba jedno, pričom dve hlavné pojednávania boli odročené kvôli návrhu na odňatie veci (ktorý nebol opodstatnený) a z dôvodu zvolenia si ďalšieho obhajcu, ktorý potreboval čas na štúdium spisu, a navyše v čase nariadeného hlavného pojednávania bol v zahraničí. Na prejednávanie veci sťažovateľa mala vplyv aj práceneschopnosť predsedníčky senátu. Najvyšší súd vyhodnotiac tieto skutočnosti uzavrel, že vznikli závažné dôvody, pre ktoré nebolo   možné   skončiť   vec   v   predošlej   predĺženej   lehote   a táto   skutočnosť   spolu s pretrvávaním   dôvodu   väzby (obava   z úteku,   a to   aj za hranice   Slovenskej   republiky) odôvodnila rozhodnutie o predĺžení väzby na dobu štyroch rokov od vzatia do väzby.

Najvyšší   súd   sa   vyrovnal   aj   s vyjadrením   sťažovateľa   k   návrhu   Krajského   súdu v Žiline na predĺženie väzby, kde položil dôraz na objektívnu možnosť Krajského súdu v Žiline   konať   vo   veci,   ktorá   bola   dvakrát   ovplyvnená   postupom   obžalovaného   a   jeho obhajcu.

K čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pokiaľ ide o porušenie uvedených článkov ústavy a dohovoru, ústavný súd poukazuje na dôvody, ktoré boli uvedené v predošlej časti tohto uznesenia (II). K čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný   súd   uvádza,   že   pre   odmietnutie   sťažnosti   aj   v tomto   rozsahu   platí   to,   čo   bolo napísané k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd v konaní o predĺženie väzby nemohol vôbec porušiť toto základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov a sťažovateľ to takto ani neuvádzal. Sťažnosť však smeruje len proti najvyššiemu súdu, a tým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). V tejto spojitosti ústavný súd tiež pripomína, že najvyšší   súd   o predĺžení   väzby   rozhodol   v zákonom   ustanovených   lehotách   a   už   táto skutočnosť vylučuje akýkoľvek súvis s konaním najvyššieho súdu a čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Rozhodnutie ústavného súdu

Ústavný súd sťažnosť namietajúcu porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 14/02 z 26. marca 2002 odmietol pre nedostatok svojej právomoci, pretože sťažovateľ namietal iba také porušenie zákona, ústavy a dohovoru, ktoré namietol aj v konaní pred väzobnými súdmi, pričom ani jedna z týchto námietok sa netýkala porušenia ústavnoprocesných princípov, ktoré ústavný súd vymedzil aj v tomto rozhodnutí ako základ pre uplatnenie svojej právomoci.

Zvyšnú časť sťažnosti namietajúcu porušenie čl. 46 ods.1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako   aj   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť už po predbežnom prerokovaní, pretože nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi   konaním   a   rozhodovaním   väzobných   súdov   a   označenými   článkami   ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.