znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 23/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Meszárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskoukanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvomkonateľa   a advokáta   doc. JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovýmiznačkami: Rvp 2604/2014,   Rvp   3471/2014,   Rvp   4627/2014,   Rvp   4686/2014,Rvp 4791/2014,   Rvp 4792/2014,   Rvp 6743/2014,   Rvp   6744/2014,   Rvp   6745/2014,Rvp 6746/2014,   Rvp 6747/2014,   Rvp 8602/2014   a   Rvp   8783/2014, ktorými   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiežporušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník a jeho uzneseniami sp. zn.1 Er 113/2004   z 19.   júla   2012,   sp. zn.   4   Er   110/2007   z 22.   februára   2013,   sp. zn.7 Er 293/2010 z 23. novembra 2012, sp. zn. 6 Er 539/2010 zo 16. novembra 2012, sp. zn.6 Er   690/2007   z 26. októbra   2012,   sp. zn.   4   Er   191/2011   zo 14.   mája   2012,   sp. zn.4 Er 508/2005 z 3. júla 2012, sp. zn. 4 Er 127/2005 z 28. júna 2012, sp. zn. 6 Er 302/2012zo 16.   augusta   2012,   sp. zn.   3 Er 133/2008   z 1.   augusta   2013   a sp.   zn.   3   Er   199/2003zo 7. septembra 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami   sp. zn.2 CoE 154/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 19 CoE 155/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.21 CoE 169/2013 z 27. decembra 2013, sp. zn. 19 CoE 164/2013 z 10. decembra 2013,sp. zn. 26 CoE 92/2013 z 5. novembra 2013, sp. zn. 4 CoE 135/2013 z 28. augusta 2013,sp. zn.   9 CoE 53/2013   z 28. augusta 2013,   sp. zn.   23 CoE 105/2013   z 28. februára   2014,sp. zn. 21 CoE 118/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 7 CoE 176/2013 z 19. decembra 2013a sp. zn. 3 CoE 171/2013 z 5. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   2604/2014,   Rvp   3471/2014,   Rvp   4627/2014,   Rvp   4686/2014,Rvp 4791/2014,   Rvp   4792/2014,   Rvp   6743/2014,   Rvp   6744/2014,   Rvp   6745/2014,Rvp 6746/2014, Rvp 6747/2014, Rvp 8602/2014 a Rvp 8783/2014 s p á j a   na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2604/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. marca 2014,1. apríla 2014, 17. apríla 2014, 22. apríla 2014, 25. apríla 2014, 9. júna 2014, 21. júla 2014a 28. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a   podľa   čl. 47   Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomOkresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 Er 113/2004z 19.   júla   2012,   sp. zn.   4   Er   110/2007   z 22.   februára   2013,   sp. zn.   7 Er 293/2010z 23. novembra 2012, sp. zn. 6 Er 539/2010 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 6 Er 690/2007z 26. októbra 2012, sp. zn. 4 Er 191/2011 zo 14. mája 2012, sp. zn. 4 Er 508/2005 z 3. júla2012, sp. zn. 4 Er 127/2005 z 28. júna 2012, sp. zn. 6 Er 302/2012 zo 16. augusta 2012,sp. zn.   3 Er 133/2008   z 1.   augusta   2013   a sp.   zn.   3   Er   199/2003   zo 7. septembra   2012(ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 154/2013 z 29. októbra 2013,sp. zn. 19 CoE 155/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 21 CoE 169/2013 z 27. decembra 2013,sp. zn. 19 CoE 164/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 26 CoE 92/2013 z 5. novembra 2013,sp. zn.   4 CoE 135/2013   z 28.   augusta   2013,   sp. zn.   9 CoE 53/2013   z 28. augusta 2013,sp. zn. 23 CoE 105/2013 z 28. februára 2014, sp. zn. 21 CoE 118/2013 z 31. júla 2013,sp. zn. 7 CoE 176/2013 z 19. decembra 2013 a sp. zn. 3 CoE 171/2013 z 5. februára 2014(ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stálehorozhodcovského súdu zriadeného, (ďalej len„rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdupotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu akosúdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konaťpred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutiev konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľasťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovskýrozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenieokresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnýsúd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto   ukladá   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších   zákonov   v   znení   účinnom   od 9.   augusta 2012,   ako   aj   to,   že   obidva   súdy   vecinesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakciis výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s tým,   prečo   buď   dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovaliza neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ačl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomokresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušeniejej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako ajpráv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajskéhosúdu   v   napadnutých   konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uzneseniaokresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie azároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uzneseníkrajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   právzaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupoma označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniamikrajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súdzamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásilexekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému   postupu   a   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   odvolania,   o   ktorýchbol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto   skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislostis rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyrochzákladných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom   rade namieta, že krajský súdnenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nadrámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tietoexekučné   tituly   preskúmal   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií).Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresnéhosúdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárskezápisnice)   aplikoval   smernicu   Rady,   ktorá   podľa   sťažovateľky   nie   je   prameňom   práva,okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Radya nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jejustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“, alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelenév zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskejzápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súdnenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučnéhoporiadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmanípredmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach   napr.   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta 2012,   sp. zn.   I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bolexekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   v rozhodnutiach   sp. zn.II. ÚS 79/2013   zo   7.   februára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013 a sp.   zn.   I.   ÚS   745/2013   z 11.   decembra   2013(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   na   ustálenie   záverovvšeobecných súdov,   ústavný   súd dospel k   záveru,   že vzhľadom na   to,   že   sťažovateľkesú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave   sp. zn.   18 CoE 641/2011   z 30. novembra 2012,   ktorým   Krajský   súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v časti istiny a v častiúrokov   z omeškania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tak   urobil   v dôsledku   nepreskúmateľnostiodôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie všakz dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov,   z akýchvychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresnéhosúdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11   z   21.   2.   2013,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   mala   možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z užuvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z exekúcií,   ktorí   majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniuokresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súdv napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospelk záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre   ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho   hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch   ako   neefektívny,   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   otázka,   aký   význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   presťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jejv sťažnostiach   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a charty,   ako   aj práv   podľadohovoru a   dodatkového   protokolu   vo   vzťahu   ku   konaniam   okresného   súdu   (a   vecnenadväzne   na   neho   aj k odvolacím   konaniam),   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadostiamsťažovateľky   o udelenie   poverení   na   vykonanie   exekúcií,   je   odôvodnená   argumentácioutýkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súdpreto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobomzahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú vkonaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlomobdobí, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr.I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015