znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 23/2014-105

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka, zo   sudkyne   Jany   Baricovej a   sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 26/2012 a postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 89/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   P   26/2012   p o r u š e n é b o l i.

2. J. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy konania v sume 275,94 €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho   právnej zástupkyne   JUDr.   Ivety   Kalinovej,   Advokátska   kancelária,   Cukrová 14,   Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. Š. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. II. ÚS 23/2014 z 15. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 26/2012 (bod A) a postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 89/2011 (bod B).

A. V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 P 26/2012   koná   okresný   súd   o   návrhu sťažovateľa   z   28.   februára   2012,   ktorým   sa   domáha   navrátenia   dvoch   maloletých   detí pochádzajúcich z manželstva sťažovateľa s odporkyňou (matkou maloletých) do miesta ich obvyklého pobytu v Českej republike, v ktorom rodina spoločne bývala až do 28. októbra 2011   teda   do   doby,   keď   sa   matka   maloletých   (odporkyňa)   odmietla   do   tohto   miesta obvyklého bydliska rodiny vrátiť aj s maloletými z návštevy svojich rodičov v Slovenskej republike. Podľa sťažovateľa je predmetné konanie zo strany okresného súdu poznačené zbytočnými   prieťahmi   v konaní   a   tiež   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou,   a   to   aj   napriek imperatívu   obsiahnutému   v   čl.   11   ods.   3   Nariadenia   Rady   ES   č.   2201/2003   (ďalej   aj „Nariadenie“),   podľa   ktorého   v   konaní   o   navrátenie   dieťaťa   do   miesta   jeho   obvyklého pobytu v prípade, keď bolo dieťa z tohto miesta obvyklého pobytu v členskom štáte EÚ neoprávnene premiestnené do iného členského štátu EÚ, „Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok. Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   je   nielenže   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 P 26/2012 nečinný (prvé pojednávanie vo veci nariadil na 10. apríl 2012, t. j. po viac ako 5 týždňoch od podania návrhu, aj napriek tomu, že už rozhodnúť mal „... najneskôr   do   šiestich   týždňov...“,   alebo   kompletizoval   spis   na   účely   jeho   predloženia Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   takmer   jeden   mesiac,   alebo po oznámení   sťažovateľa   19. decembra   2012   o ukončení   konania   o   trestnom   oznámení odporkyne   mal   nariadiť   ďalšie   pojednávanie   vo veci   až   po   dvoch   mesiacoch,   a to na 19. február 2013, a pod., pozn.), ale podľa sťažovateľa je jeho činnosť aj neefektívna, keď napríklad žiadnym spôsobom nepostihol odporkyňu, resp. nepoužil voči nej žiadne dostupné   procesné   prostriedky,   aby   jej   zabránil   pri   zámernom   a   účelovom   sabotovaní plynulosti konania, napr. účelové ospravedlnenie sa odporkyne z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 19. február 2013 telefaxom (a to iba deň pred pojednávaním) z dôvodu choroby spojené s jej žiadosťou o osobné vypočutie v konaní, ktoré mala dôvodiť tým, že jej   opätovné   vypočutie mal nariadiť   krajský   súd,   pričom   okresný   súd   mal túto   žiadosť bez výhrad   akceptovať,   a   to   napriek   tomu,   že   z   rozhodnutia   krajského   súdu   nemalo podľa sťažovateľa nič také vyplynúť, ako aj napriek tomu, že v konaní bola odporkyňa už vypočutá, a navyše podľa Nariadenia je povinnosťou súdu v konaní o navrátenie dieťaťa do miesta obvyklého pobytu vypočuť iba toho rodiča, „... ktorý požiadal o návrat dieťaťa a nie rodiča – únoscu...“. Takže podľa sťažovateľa v danom prípade išlo „... o zlyhanie súdu   z dôvodu   jeho   nepripravenosti   na   nekalé   praktiky   právnej   zástupkyne   matky v spojitosti s nedokonalou znalosťou zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach. Postup   súdu   je   neospravedlniteľný   za   situácie,   keď   neprimeranou   dĺžkou   konania za súčasného   dlhodobého   bránenia   vzájomného   kontaktu   detí   s   otcom   je   potlačené prirodzené   právo   detí   a   otca   na   rodinný   život,   čo   ohrozuje   zdravý   duševný   vývoj   detí a prináša   veľké   psychické   utrpenie   otcovi.“.   Obdobne   napr.   okresný   súd   postupoval   aj v prípade,   keď   právna   zástupkyňa   odporkyne   31.   marca   2013   faxovým   podaním pred pojednávaním nariadeným na 2. apríl 2013 žiadala o prerušenie konania z dôvodu, že odporkyňa mala na okresnom súde 1 podať 11. marca 2013 návrh na určenie, že krajinou obvyklého pobytu maloletých je Slovenská republika, konanie o ktorom malo byť vedené pod sp. zn. 19 P 72/2013 (konanie o tomto návrhu bolo napokon zastavené „... z dôvodu nedostatku   vecnej   príslušnosti   a   prekážky   začatého   konania   s   dotknutým   návratovým konaním...“, pozn.). Podľa sťažovateľa bol tento postup odporkyne „obštrukčný“ s cieľom dosiahnuť, aby sa rozhodnutie vo veci samej oddialilo a aby sa okresný súd zaoberal týmto jej   účelovým   vykonštruovaným   procesným   podaním   na   prerušenie   konania.   V   tejto súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   o obštrukčných   zámeroch   odporkyne svedčí aj to, že aj keď predmetný návrh (sp. zn. 19 P 72/2013) podala už 11. marca 2013, okresnému súdu túto skutočnosť oznámila až 31. marca 2013, t. j. v deň pracovného pokoja pred konaním pojednávania 2. apríla 2013, ktoré sa jej napokon takto podarilo zmariť. Tým okrem   iného   spôsobila   sťažovateľovi   opäť   zbytočné   náklady   vynaložené   na   toto pojednávanie.   Avšak   aj   napriek   uvedenému „Na   toto   konanie   matky   ani   tentoraz   súd podľa sťažovateľa   nereagoval   primerane   situácii   a   predmetu   konania   a   tolerovaním opakovaných obštrukčných praktík matky súd stavia otca do nerovného postavenia. Jeho konanie tak nesie známky nespravodlivého procesu a svojvôle súdu a spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní. Bolo úplne zrejmé, že súd vie, že matka so svojou právnou zástupkyňou používa obštrukčné praktiky úplne vedome. Otec konanie matky považuje za pohŕdanie súdom, na ktoré súd nijako nereagoval. Súd pojednávanie odročil z dôvodu rozhodnutia o procesnom návrhu matky na prerušenie konania na deň 30. 4. 2013.

Súd tak spôsobil ďalšie prieťahy v konaní tým, že nerozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania priamo na pojednávaní dňa 2. 4. 2013 a nepokračoval v konaní. Pokiaľ   by   účastník,   ktorý   spôsobuje   obštrukcie,   opakovane   podával   nezmyselné   návrhy na prerušenie konania a súd by o nich musel opakovane rozhodovať a používal rovnaký procesný postup, potom by nikdy nemohlo dôjsť ku skutočnému prejednaniu veci. Ak súd nedokáže efektívne   čeliť   obštrukčným   praktikám   jedného z účastníkov   konania tak,   aby zachoval druhému či ďalším účastníkom rovné postavenie, nemožno hovoriť o spravodlivom procese.“.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   následne   o   predmetnom   procesnom   návrhu odporkyne na prerušenie konania rozhodol   až 15. apríla 2013, takže konal podľa   neho nepredvídavo a neefektívne, keďže vedel, že ďalšie pojednávanie nariadil už na 30. apríl 2013,   avšak   aj   napriek   tomu   rozhodol   neskoro,   pretože   vedel,   že   musí   vyčkať,   či   sa odporkyňa voči tomuto zamietavému uzneseniu neodvolá, čo sa aj napokon stalo, a teda aj vinou neefektívneho postupu okresného súdu bolo tak zmarené aj pojednávanie nariadené na 30. apríl 2013, a to z dôvodu podania odvolania odporkyňou. „Je teda zrejmé, že nielen obštrukčné konanie matky, ale aj neefektívnosť vedenia konania malo za následok prieťahy v konaní.“

Okrem toho je podľa sťažovateľa príkladom neefektívneho a nesústredeného postupu okresného   súdu   v   dotknutom   návratovom   konaní   nielen   jeho   vágny   postoj   voči vykonštruovaným procesným úkonom odporkyne, ale napríklad aj skutočnosť, že na výzvu Okresného súdu Ostrava (ďalej aj „dožiadaný súd“) nedoplnil, resp. nekonkretizoval svoje dožiadanie zaslané tomuto súdu do Českej republiky, v dôsledku čoho Okresný súd Ostrava odmietol   vykonať   dožiadanie,   pretože   mu   okresným   súdom   na   jeho   žiadosť   neboli poskytnuté „... doplnkové informácie...“. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že okresný súd aj napriek záväzku Slovenskej republiky dodržiavať Nariadenie vo veci nekonal napríklad ani vtedy,   keď   mu   sťažovateľ   sám   iniciatívne   predložil   podklady   v   záujme   urýchleného konania, takže ich už nemusel vyžiadavať okresný súd. Príkladom neefektívnej činnosti okresného súdu je podľa sťažovateľa aj to, že krajský súd zrušil prvé rozhodnutie okresného súdu v tejto veci z 23. mája 2012, a to z dôvodu, že okresný súd rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu, keď v rozpore s bodom „... 13 písm. b) Haagskeho dohovoru dôsledne nezisťoval sociálne prostredie detí v Českej republike u ústredného orgánu alebo inom príslušnom orgáne v ČR“.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukázal ešte na viacero príkladov zdĺhavého,   neefektívneho   a nesústredeného   postupu   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp.   zn.   11   P   26/2012,   pričom   tiež   konštatoval,   že   okresný   súd   nezjednal   nápravu ani napriek dvom ním podaným sťažnostiam na prieťahy v konaní adresovaným predsedovi okresného   súdu   (4.   apríla   2013   a   v   auguste   2013)   a   jednej   sťažnosti   na   prešetrenie vybavenia   tejto   sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ   15.   septembra   2013   podal   aj   predsedovi krajského   súdu.   Okresný   súd   naďalej   v   tejto   citlivej   záležitosti,   o   ktorej podľa medzinárodno-právnych záväzkov mal rozhodnúť najneskôr do 6 týždňov, koná už viac ako 1 rok a 10 mesiacov so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, v dôsledku čoho sa prehlbuje jeho právna neistota a dlhodobo je narušený aj jeho vzťah s maloletými deťmi.

A.1 Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda   listom   sp.   zn. Spr 87/2013 z 24. februára 2014 a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 2. apríla 2014.

A.2   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu   procesných úkonov vykonaných okresným súdom v danej veci okrem iného uviedol:

„Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd postupoval v konaní vzhľadom   na   charakter   sporu   bez   zbytočných   prieťahov.   Účastníci   v   priebehu   konania využili právo na podanie rôznych procesných návrhov a súd o nich rozhodol. V dôsledku toho sa konanie podstatne predĺžilo, za čo nenesie zodpovednosť súd.

Podľa článku 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. 11. 1980 justičné orgány zmluvných štátov sa zaviazali v konaní o návrat dieťaťa konať bez odkladu. Čo v danom prípade zo strany Okresného súdu Košice I splnené bolo. Sťažnosť hodnotím ako nedôvodnú.

Súhlasím,   aby   ústavný   súd   pri   prejednávaní   sťažnosti   upustil   od   ústneho pojednávania.“

A.3   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   k stanovisku   okresného súdu uviedla:

„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti Ústavnému súdu SR poukázal na to, že k odvolaniu matky zo dňa 25. 6. 2012 doručil Okresnému súdu Košice I svoje vyjadrenie dňa 27. 7. 2012 Okresný súd vo svojom vyjadrení nepodal vysvetlenie, aké úkony vykonával od tohto dňa až do dňa 22. 8. 2012, kedy spis odovzdal odvolaciemu súdu. Okresnému súdu sa vec vrátila na   ďalšie   konanie   dňa   14. 9. 2012.   Súd   nariadil   pojednávanie   až   na   deň   19. 2. 2013. Prieťahy v konaní tak trvali 5 mesiacov.

Keďže   matka   sa   pojednávania   nezúčastnila   a   žiadala   ho   odročiť,   súd   odročil pojednávanie   na   deň   2. 4. 2013.   Keďže   súd   vypočul   matku   už   na   pojednávaní   dňa 23. 5. 2012   a   odvolací   súd   nezaviazal   prvostupňový   súd   na   opätovné   vypočutie   matky, Okresný   súd   Košice   I.   nemal   žiaden   dôvod   na   odročenie   pojednávania   z   dôvodu neprítomnosti   matky,   ktorá   bola   navyše   na   pojednávaní   zastúpená   advokátkou.   Dôvod na vypočutie matky neexistoval aj vzhľadom na ustanovenia čl. 11 ods. 5 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, podľa ktorého je povinnosťou súdu vypočuť toho rodiča, ktorý požiadal o návrat dieťaťa a nie rodiča - únoscu. Konaním súdu tak došlo k ďalším prieťahom. Po podaní matky na prerušenie konania zo dňa 31. 3. 2013 mohol súd rozhodnúť o tomto návrhu na pojednávaní dňa 2. 4. 2013, avšak pojednávanie opäť odročil na deň 30. 4. 2013. Toto pojednávanie sa opäť nekonalo, keďže súd rozhodol až dňa 15. 4. 2013 o zamietnutí prerušenia konania. Súd napokon rozhodol až na pojednávaní dňa 23. 9. 2013. Odo dňa vrátenia veci odvolacím súdom prvostupňovému súdu uplynula lehota 1 rok. Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   len   opísal   úkony,   ktoré   vykonával,   ale   nijako nezdôvodnil prieťahy, ktoré sťažovateľ namietal v ústavnej sťažnosti, najmä na stranách 4 až 11.

Z uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že jeho právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,... postupom Okresného súdu Košice I. v konaní č. 11 P/26/2012, porušené bolo.

Sťažovateľ oznamuje, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania Ústavného súdu SR o prijatej sťažnosti.“

B. Konanie vedené okresným súdom 1 pod sp. zn. 19 P 89/2011 je konaním o návrhu matky maloletých podanom 9. novembra 2011, ktorým sa domáha určenia práv a povinností k maloletým deťom pochádzajúcim z jej manželstva so sťažovateľom. Podľa sťažovateľa je aj toto konanie poznačené zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, v dôsledku ktorých je mu dlhodobo bránené v stretávaní sa s jeho deťmi, a tým je mu znemožnené podieľať sa na ich   výchove.   V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sa   sťažovateľ   podrobne   vyjadril k priebehu   a   charakteru   procesných   úkonov   okresného   súdu   1   a   poukázal   napríklad na skutočnosť,   že   aj napriek   tomu,   že   už on   sám   vo   svojom   podaní   z 3.   januára   2012 oznámil okresnému súdu 1, že požiadal Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí (ďalej len „Centrum“) o pomoc pri návrate maloletých do miesta ich obvyklého pobytu v Českej republike, ako aj napriek tomu, že okresný súd 1 mal následne túto informáciu od 30. januára 2012 aj od samotného Centra, a napokon mu začatie vydávacieho konania o navrátenie   maloletých   do   miesta   obvyklého   pobytu   v   Českej   republike   oznámil   ešte 7. marca 2012 aj samotný okresný súd, ktorý v tejto veci konal pod sp. zn. 11 P 26/2012, okresný súd 1 aj napriek všetkým uvedeným skutočnostiam podľa sťažovateľa v rozpore s čl. 16 Haagskeho dohovoru o medzinárodnoprávnych aspektoch únosov detí z 25. októbra 1980   konanie   neprerušil,   ale   v   ňom   pokračoval.   Toto   konanie   napokon   prerušil   až 7. septembra 2013. Podľa sťažovateľa okresný súd 1, neberúc do úvahy, že v danej veci ide o citlivú záležitosť maloletých, konal vo veci aj napriek sťažnostiam na prieťahy v konaní adresovaným predsedovi okresného súdu 1 so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa prehlbuje stav právnej neistoty jeho aj maloletých.

B.1 Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci tohto konania: za okresný súd 1 jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 11/14 zo 7. marca 2014   a právna   zástupkyňa sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného súdu 1 listom z 2. apríla 2014.

B.2 Predsedníčka okresného súdu 1 vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: „... konanie súdu vzhľadom na časovú následnosť vykonania jednotlivých úkonov zo strany   súdu,   v   žiadnom   prípade   nemožno   hodnotiť   ako   prieťahy   v   konaní.   Súd pri doručovaní   odvolania   sťažovateľa   zo   dňa   21. 6. 2012   ostatným   účastníkom   konania postupoval v zmysle ust. § 209a ods. 1 a 2 O. s. p., ktoré ukladá súdu prvého stupňa doručiť odvolanie ostatným účastníkom konania a až následne pokiaľ všetkým účastníkom konania uplynie lehota na vyjadrenie sa k odvolaniu, predložiť vec odvolaciemu súdu. Vzhľadom na uvedené,   súd   v   zmysle   zachovania   procesných   práv   všetkých   účastníkov   konania predložil vec odvolaciemu súdu dňa 17. 8. 2012.

Aj keď sa môže javiť ako dôvodné, že súd mal predložiť spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie dňa 7. 8. 2012, t. j. po doručení vyjadrenia sa matky k odvolaniu, keďže dňa 6. 8. 2012 podal sťažovateľ nový návrh na nariadenie predbežného opatrenia, bolo nutné, aby sa najprv prejedávajúci sudca oboznámil s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia,   tento   návrh   zhodnotil   a   stanovil   ďalší   postup,   čo   dňa   10. 8. 2012   aj   urobil. Následne bol spis predložený krajskému súdu.

Sťažovateľ ako porušenie jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní č. 19 P/89/2011 (str. 20 sťažnosti) považuje konanie súdu pri rozhodovaní o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 31. 7. 2012....

Návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   podal   sťažovateľ   dňa   1. 8. 2012 elektronicky a doplnil ho písomným podaním dňa 6. 8. 2012. Súd posúdil tento návrh ako návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O. s. p., o ktorom je súd povinný rozhodnúť v lehote určenej v § 75 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré má náležitosti podľa odseku 2, rozhodne súd bezodkladne najneskôr do 30 dní po doručení návrhu....

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že 30 - dňová lehota na rozhodnutie súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia začína plynúť odo dňa, keď súd má k dispozícii návrh, ktorý spĺňa náležitosti podľa ust. § 75 ods. 2 O. s. p....

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že pokiaľ by jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia trpel vadami a nespĺňal by všetky procesné náležitosti návrhu bolo povinnosťou súdu vyzvať ho na odstránenie vád návrhu podľa § 45 O. s. p, čo sa však nestalo.

K   tomuto   tvrdeniu   sťažovateľa   uvádzam,   že   vo   veciach   starostlivosti   súdu o maloletých   sa   jedná   o   konanie,   ktoré   možno   začať   aj   bez   návrhu   tzv.   beznávrhové konanie. V týchto konaniach je súd z úradnej moci povinný sám odstraňovať nedostatky a vady podaní, a neuplatňuje sa tu ust. § 43 O. s. p., ako to zákon priamo definuje v § 75 ods. 3 O. s. p. Z uvedeného dôvodu nebol sťažovateľ na odstránenie vád a na doplnenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyzvaný.

Vzhľadom na uvedené je lehotou pre rozhodnutie súdu o nariadení predbežného opatrenia v zmysle ust. § 75 ods. 4 O. s. p. lehota počítaná od dňa podania správy kolíznym opatrovníkom, pretože návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia len spolu podanou správou kolízneho opatrovníka spĺňal náležitosti návrhu podľa § 75 ods. 2 veta prvá O. s. p., a preto súd o návrhu sťažovateľa rozhodol v zákonnej lehote (23. 8. 2012 plus 30 dní) a to dňa 12. 9. 2012.

V zmysle uvedeného mám za to, že ani pri rozhodovaní súdu o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 31. 7. 2012 neboli súdom spôsobené prieťahy v konaní.

Poukazujem   tiež   na   skutočnosť,   že   v   konaní   č.   19   P   89/2011   súd   rozhodol predbežným   opatrením   o   úprave   styku   otca   s   maloletými   deťmi   už   uznesením   zo   dňa 30. 5. 2012. Aj keď uznesením zo dňa 30. 5. 2012 o predbežnom opatrení nebolo rozhodnuté na   základe   návrhu   sťažovateľa,   aj   toto   rozhodnutie   rieši   otázku   styku   sťažovateľa s maloletými   deťmi   a   preto   nedošlo   zo   strany   súdu   ani   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľa v zmysle Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd dohodnutých Radou Európy 4. 11. 1950 a jej čl. 6 a čl. 8.

Prieťahy   v   konaní   sťažovateľ   vidí   aj   v   tom   (str.   21   sťažnosti),   že   súd   v   období od 4. 10. 2012 do dňa 7. 11. 2012 t. j. 24 pracovných dní vo veci nekonal....

Z   prehľadu   úkonov   vykonaných   súdom   v   období,   ktoré   sťažovateľ   označuje   ako obdobie,   počas   ktorého   súd   nekonal   vyplýva,   že   tvrdenie   sťažovateľa   nie   je   pravdivé, pretože v predmetnom období súd vykonával úkony dané mu zákonným ustanovením § 209a O. s. p. - doručoval odvolanie otca na vyjadrenie ostatným účastníkom konania a vybavoval podanie z Polície ČR.

Zo znenia ust. § 209a ods. 2 O. s. p. vyplýva, že súd mohol najskôr predložiť vec na rozhodovanie o odvolaní na krajský súd dňa 30. 10. 2012, t. j. deň nasledujúci potom, ako uplynula ÚPSVaR lehota na vyjadrenie sa k odvolaniu. Aj keď došlo zo strany súdu k pochybeniu v tom, že odvolanie sťažovateľa zo dňa 4. 10. 2012 bolo dané do kancelárie senátu 19 P až 7. 11. 2012 a následne bolo doručované účastníkom konania, súd sa snažil toto svoje pochybenie napraviť okamžitým vykonávaním úkonov vo veci. Súd predložil vec následne odvolaciemu súdu dňa 13. 11. 2012, čo nemožno považovať za prieťahy v konaní, pretože senát 19 P nevybavuje len toto jedno konanie, musí konať priebežne aj v iných konaniach. Senát 19 P vybavuje len agendu „P“ - agendu starostlivosti súdu o maloletých a ku dňu 13. 11. 2012 bolo v senáte 19 P 344 vecí, ktoré napadli na súd v r. 2012.

Na základe vyššie uvedeného mám za to, že sťažnosť sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie je neopodstatnená.

Zároveň   Vám   oznamujem,   že   súhlasím   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   v konaní   o   prijatej   sťažnosti   a   ospravedlňujem   sa   za   oneskorené   vyjadrenie   k   prijatej sťažnosti.“

B.3   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   k stanovisku   okresného súdu 1 uviedla:

«V   čl.   1.   Okresný   súd   Košice   -   okolie   odmietol   hodnotenie   súdu   ako   prieťahy v konaní   vzhľadom   na   jednotlivé   úkony   súdu.   Súd   poukázal   na   to,   že   odvolanie   otca proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia doručoval ostatným účastníkom konania na vyjadrenie a čakal na vyjadrenie matky.

Podľa § 75 ods. 6) O. s. p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 75 ods. 8) O. s. p. o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Ak   bol   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   odmietnutý   alebo   zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   Okresný   súd   Košice   -   okolie   nad   rámec   ustanovení občianskeho súdneho poriadku zbytočne predlžoval konanie tým, že doručoval odvolanie otca účastníkom konania a čakal na ich vyjadrenie.

Okresný súd Košice - okolie uviedol, že sťažovateľ podal dňa 6. 8. 2012 ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Toto sa nezakladá na pravde, keďže sťažovateľ dňa 6. 8. 2012 neposlal súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ale vyzval Okresný súd Košice - okolie na predloženie svojho odvolania odvolaciemu súdu. Sťažovateľ vo svojej výzve poukázal na to, že od podania jeho odvolania uplynulo 45 dní. Táto výzva bola zároveň   sťažnosťou   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní   a   bola   adresovaná   predsedovi Okresného   súdu   Košice   -   okolie.   Sťažovateľ   žiadal   predsedu   súdu,   aby   ho   písomne vyrozumel   o vybavení   jeho   sťažnosti.   Predseda   súdu   sťažovateľovi   písomné   stanovisko neposkytol. To, že sudca vyzval ÚPSVaR Košice na vyjadrenie k návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 6. 8. 2012, nemalo žiadne opodstatnenie vzhľadom k tomu, že navrhovateľ takýto návrh dňa 6. 8. 2012 nepodal a aj vzhľadom k ustanoveniam § 75 ods. O. s. p. Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľ postup Okresného sudu Košice- okolie za prieťahy v konaní.

Okresný súd Košice - okolie poukazuje na ustanovenia § 75 ods. 2 O. s. p. Podľa názoru   súdu   návrh   sťažovateľa   nespĺňal   náležitosti   podľa   tohto   ustanovenia.   S   týmto názorom   sťažovateľ   nesúhlasí,   keďže   jeho   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zo dňa   31. 7. 2012   spĺňal   predpísané   náležitosti   a   na   zaslanie   návrhu   kolíznemu opatrovníkovi neboli žiadne dôvody vzhľadom k ustanoveniam § 75 ods. 6) O. s. p. Lehota na rozhodnutie súdu teda začala plynúť odo dňa doručenia návrhu súdu.

Sťažovateľ navyše dňa 22. 8. 2012 žiadal, aby Okresný súd Košice - okolie založil o návrhu   otca   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zo   dňa   31. 7. 2012   pomocný   spis, keďže súd odoslal kompletný spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti nariadenému predbežnému opatreniu 19 P/89/2011-206 zo dňa 30. 5. 2012. Keďže súd pomocný spis nezaložil, dochádzalo tým k prieťahom v konaní vo veci rozhodnutia o návrhu sťažovateľa zo dňa 31. 7. 2012....

Podľa ustanovení § 97 O. s. p. mal súd buď spojiť obidva návrhy na nariadenie predbežného opatrenia alebo mal návrh zo dňa 31. 7. 2012 vylúčiť na samostatné konanie, resp. založiť pomocný spis.

Pochybenie Okresného súdu Košice - okolie je zjavné aj z toho, že odvolací súd v prevyšujúcej časti vrátil vec súdu prvého stupňa ako predčasne rozhodnutú. Následne okresný súd dňa 7. 9. 2012 doplnil svoje uznesenie, pričom sa v odôvodnení odvolal aj na návrh sťažovateľa zo dňa 31. 7. 2012.

Dňa 12. 9. 2012 Okresný súd Košice - okolie rozhodol uznesením č. k. 19 P/89/2011- 409 tak, že konanie o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 31. 7. 2012 o úprave   styku   otca   s   maloletými   deťmi   zastavil   z   dôvodu   litispendencie.   Aj   z   toho rozhodnutia súdu vyplýva, že mal v súlade s ustanovením § 97 O. s. p. konania o nariadenie predbežného opatrenia spojiť a až potom rozhodnúť.

Napokon   pochybenie   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   spočívalo   aj   v   tom,   že dňa 4. 9. 2013   konanie   19   P/89/2011   prerušil   do   právoplatného   skončenia   konania vedeného   na Okresnom   súde   Košice   1.   pod   č.   k.   11   P/26/2012.   O   skutočnosti,   že na Okresnom súde Košice I. sa vedie konanie, ktoré má vyznám pre určenie príslušnosti súdu pre konanie o úprave práv a povinností k maloletým deťom Okresný súd Košice - okolie vedel už dňa 7. 3. 2012, kedy od Okresného súdu Košice I. dostal oznámenie o začatí konania č. k. 11 P /26/2012 a tiež z oznámenia z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí do dňa 30. 1. 2012 o žiadosti otca o návrat detí do Českej republiky.

Dňa   4. 10. 2012   prijal   Okresný   súd   Košice   -   okolie   odvolanie   sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 12. 9. 2012, č. k. 19 P/89/2011-405. V úradnom zázname súdu na čísle listu 463 zo dňa 7. 11. 2012 je uvedené, že odvolanie otca podané dňa 4. 10. 2012 došlo do kancelárie „P“ dňa 7. 11. 2012. Súd predložil vec odvolaciemu súdu až 13. 11. 2012, teda až 40 dní od doručenia odvolania súdu.... Organizácia   práce   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   vykazuje   vážne   chyby,   ktoré viedli k prieťahom v konaní.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „... Právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného   súdu   Košice   I.   v   konaní   č.   11   P/26/2012...   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie v konaní č. 19 P/89/2011... porušené bolo....

Okresnému súdu Košice I. v konaní č. 11 P/26/2012... Okresnému súdu Košice-okolie v konaní č. 19 P/89/2011... sa prikazuje, aby konali bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 34.000,- €. Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   275,94   € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej...“

2.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t. j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

3. Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca Juraj Horváth, prijal 15. januára 2014 na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu. V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu   (ktorým   skončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   a   ktoré   neboli do 4. júla   2014   skončené   prijatím   konečného   rozhodnutia   pléna   ústavného   súdu   alebo príslušného   senátu   ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona o ústavnom súde prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

A. Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 11 P 26/2012, pričom pre rozhodnutie vo veci boli relevantné tieto procesné úkony:

- 28. február 2012   okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal   navrátenia   maloletého   syna   pochádzajúceho   z   jeho   trvajúceho   manželstva s odporkyňou do miesta jeho obvyklého pobytu v Českej republike v zmysle Nariadenia, pretože odporkyňa mala maloletého neoprávnene zadržiavať v Slovenskej republike, zatiaľ čo ich maloletá dcéra ostala u sťažovateľa (otca) v Českej republike,

- 2. marec 2012 – okresný súd informoval okresný súd 1, na ktorom prebiehalo na návrh odporkyne konanie o určenie práv a povinností k maloletým, o doručenom návrhu,

- 6. marec 2012 – okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 10. apríl 2012,

- 7. marec 2012 – okresný súd uznesením ustanovil maloletým kolízneho opatrovníka (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice) a súčasne ho vyzval, aby prešetril pomery v rodine odporkyne a podal o tom správu, okrem toho okresný súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu, a o návrhu na začatie konania okresný súd informoval aj Centrum a doručil mu aj predvolanie na pojednávanie s tým, aby zistil, či medzi rodičmi maloletých neprebieha mediácia, napokon okresný súd vyzval okresný súd 1, aby oznámil stav konania o úprave práv k maloletým vedeného pod sp. zn. 19 P 89/2011,

- 10. apríl   2012 – za prítomnosti   sťažovateľa, ako aj odporkyne a ich   právnych zástupcov   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   na   účely   pokračovania   vo   vypočutí odporkyne odročené na 23. máj 2012,

- 18. máj 2012 – sťažovateľ sa vyjadril k premetu konania a rozšíril žalobný petit aj o navrátenie maloletej do miesta obvyklého bydliska v Českej republike, ktorú medzičasom mala odporkyňa vyzdvihnúť z materskej škôlky v Čechách a odniesť na Slovensko,

- 23. máj 2012 – v prítomnosti sťažovateľa, odporcu a ich právnych zástupcov bola vypočutá odporkyňa, ktorá okrem iného vypovedala, že sťažovateľ počas ich manželstva nikdy   sexuálne   neobťažoval   ani   ju,   ani   maloletých,   a   následne   okresný   súd   vyhlásil uznesenie, ktorým nariadil návrat maloletých do miesta ich obvyklého bydliska v Českej republike,

-   25.   jún   2012   –   odporkyňa   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   podala odvolanie proti uzneseniu,

- 22. august 2012 – vec bola predložená krajskému súdu,

-   12.   september   2012   –   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   CoP   266/2012   zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (14. september 2012),

- 15. október 2012 – okresný súd vypracoval dožiadanie pre Okresný súd v Ostrave na   účely   vykonania   dôkazu   zistením   sociálnych   a   výchovných   pomerov   v   bydlisku sťažovateľa v Českej republike,

- 12. november 2012 – dožiadaný súd z Českej republiky žiadal od okresného súdu spresniť údaje poskytnuté v dožiadaní, konkrétne žiadal, aby okresný súd uviedol adresu miesta, ktoré je považované v Českej republike za miesto obvyklého pobytu maloletých a v ktorom mal prešetriť sociálne pomery, a pod.,

- 28. december 2012 – okresnému súdu bolo doručené oznámenie dožiadaného súdu v Českej republike o odmietnutí vykonania dožiadania z dôvodu, že okresný súd na jeho žiadosť o doplnenie a spresnenie údajov dožiadania nereagoval,

- 7. január 2013 – Centrum urgovalo odpoveď na svoju žiadosť z 25. októbra 2012 o stave konania,

- 8. január 2013 – okresný súd nariadil pojednávanie na 19. február 2013,

- 18. február 2013 – odporkyňa faxom o 5.41 h. oznámila, že týmto dňom bola uznaná za práceneschopnú, a preto ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 19. február 2013 s tým, že uviedla, že trvá na svojej účasti, pretože aj krajský súd mal nariadiť jej osobné vypočutie,

- 19. február 2013 – uskutočnilo sa pojednávanie v prítomnosti sťažovateľa a právnej zástupkyne   odporkyne,   avšak   bolo   kvôli   neprítomnosti   odporkyne   odročené   na   2.   apríl 2013,

- 1. marec 2013 – okresný súd uznesením rozhodol o povinnosti odporkyne nahradiť sťažovateľovi trovy, ktoré vynaložil na účasť na pojednávanie konaní 19. februára 2013, na ktoré sa odporkyňa nedostavila,

- 8. marec 2013 – okresný súd vyzval ošetrujúcu lekárku odporkyne, aby sa vyjadrila k jej zdravotnému stavu,

- 31. marec 2013 – okresnému súdu bolo doručené podanie odporkyne, ktoré podala prostredníctvo   svojej   právnej   zástupkyne,   v   ktorom   žiadala,   aby   okresný   súd   konanie v danej veci prerušil z dôvodu, že iniciovala na okresnom súde 1 konanie o určenie, že miestom   obvyklého   pobytu   maloletých   je   Slovenská   republika,   a   súčasne   odporkyňa doložila   aj   správu   svojej   ošetrujúcej   lekárky   o   jej   zdravotnom   stave   počas   posledného pojednávania,

-   2.   apríl   2013   –   konalo   sa   pojednávanie   v   prítomnosti   sťažovateľa,   kolízneho opatrovníka   a   právnej   zástupkyne   odporkyne,   ktorá   predložila   lekársku   správu (z pohotovosti,   pozn.),   že   odporkyňa   je   práceneschopná,   pričom   okresný   súd bez prerokovania veci na účely rozhodnutia o procesnom návrhu odporkyne na prerušenie konania toto pojednávanie bez ďalšieho odročil na 30. apríl 2013,

- 8. apríl 2013 – odporkyňa podala odvolanie proti uzneseniu z 1. marca 2013,

- 9. apríl 2013 – sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 15. apríl 2013 – okresný súd uznesením zamietol návrh odporkyne na prerušenie konania,

-   26.   apríl   2013   –   okresný   súd   zrušil   pojednávanie   nariadené   na   30.   apríl   2013 z dôvodu,   že   uznesenie   o   zamietnutí   návrhu   na   prerušenie   konania   ešte   nenadobudlo právoplatnosť,

-   29.   apríl   2013   –   sťažovateľ   sa   sťažoval   na postup   okresného   súdu   čo   sa   týka zrušenia   nariadeného   pojednávania,   a   súčasne   predložil   rozhodnutie   okresného   súdu   1 sp. zn. 19 P 72/2013 zo 16. apríla 2013, ktorým bolo zastavené konanie o návrhu odporkyne na určenie, že miestom obvyklého pobytu maloletých je Slovensko, kvôli konaniu ktorému odporkyňa   žiadala   konanie   prerušiť,   a   súčasne   okresný   súd   oznámil   e-mailom sťažovateľovi, že ďalšie pojednávanie sa bude konať 28. mája 2013,

-   9.   máj 2013   –   odporkyňa   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   z   15.   apríla   2013, ktorým bol zamietnutý jej návrh na prerušenie konania,

-   14.   máj   2013   –   okresný   súd   zrušil   pojednávanie   nariadené   na   28.   máj   2013, z dôvodu odvolaní podaných odporkyňou,

- 7. jún 2013 – okresný súd predložil spis krajskému súdu,

- 12. júl 2013 – krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 213/2013 potvrdil uznesenie okresného   súdu   z   1.   marca   2013,   ktorým   okresný   súd   uložil   odporkyni   zaplatiť sťažovateľovi   náklady   za   neuskutočnenie   pojednávania,   a   súčasne   druhým   uznesením sp. zn. 8 CoP 214/2013 krajský súd potvrdil aj uznesenie okresného súdu z 15. apríla 2013, ktorým okresný súd zamietol návrh odporkyne na prerušenie konania,

- 18. júl 2013 – spis bol vrátený späť okresnému súdu,

- 30. júl 2013 – sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 12. august 2013 – okresný súd nariadil pojednávanie na 23. september 2013,

-   27.   august   2013   –   sťažovateľ   podal   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia na účely úpravy jeho styku s maloletými,

-   3.   september   2013   –   okresný   súd   uznesením   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol,

-   23.   september   2013   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie   v   prítomnosti   sťažovateľa i odporkyne,   ako   aj   jej   právnej   zástupkyne,   pričom   strana   odporkyne   nenavrhovala   jej osobné vypočutie napriek ich prednesom v minulosti, ale navrhli vypočuť maloletú, s čím nesúhlasil   prítomný   kolízny   opatrovník,   sťažovateľ   konkretizoval   žalobný   petit,   ktorý okresný súd uznesením odobril, a napokon okresný súd po ukončení dokazovania vyhlásil vo veci uznesenie, ktorým nariadil vydanie maloletých do miesta ich obvyklého pobytu v Českej   republike,   súčasne   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa proti uzneseniu z 3. septembra   2013 o   zamietnutí jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia,

- 11. október 2013 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa o vydanie opravného uznesenia k uzneseniu z 23. septembra 2013, a to z dôvodu chyby v písaní, pretože okresný súd slovo „předat“ v časti žalobného petitu naformulovaným sťažovateľom v zmysle „....matka je povinná předat detí otci do...“ preložil nie ako „odovzdať“, ale „predať“,

-   14.   október   2013   –   okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie   v   zmysle   žiadosti sťažovateľa,

- 21. október 2013 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti II. a V.   výroku   uznesenia   z   23.   septembra   2013,   ktoré   sa   týkali   jednak   určenia   jeho vykonateľnosti   a   jednak   trov   konania,   a   súčasne   bolo   okresnému   súdu   doručené   aj odvolanie odporkyne voči uzneseniu z 23. septembra 2013,

-   25. november   2013 –   krajský   súd uznesením   sp.   zn. 7   CoP   370/2013   potvrdil uznesenie okresného súdu z 23. septembra 2013 vo výroku, ktorým bol nariadený návrat maloletých do Českej republiky, zmenil ho vo výroku upravujúcom vykonateľnosť vydania maloletých a v časti o trovách konania krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, súčasne krajský súd ďalším uznesením sp. zn. 7 CoP 371/2013 zrušil   uznesenie   okresného   súdu   z   3.   septembra   2013,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia na úpravu jeho styku s maloletými, a v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu,

- 28. november 2013 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 6. december 2013 – okresný súd uznesením konanie vo veci návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia o úprave styku s maloletými vylúčil na samostatné konanie,

- 13. december 2013 – okresnému súdu bolo doručené podanie odporkyne, ktorým žiadala, aby vydal   k uzneseniu   z 23.   septembra   2013 doplňujúce   uznesenie, ktorým   by spresnil, ktorá adresa sa považuje za miesto obvyklého bydliska maloletých,

- 21. január 2014 – okresnému súdu bolo doručené podanie odporkyne, ktorým sa domáhala vydania opravného, resp. dopĺňajúceho uznesenia k uzneseniu z 23. septembra 2013,

- 17. február 2014 – okresný súd postúpil vec krajskému súdu,

-   16.   apríl   2014   –   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   CoP   72/2014   rozhodol,   že nevyhovuje návrhu odporkyne na vykonanie opravy odôvodnenia uznesenia z 23. septembra 2013,

- 28. apríl 2014 – spis bol postúpený späť okresnému súdu,

- 13. jún 2014 – súdny spis bol okresným súdom   predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie   o dovolaní   odporkyne proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 CoP 370/2013.

A.1 Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 11 P   26/2012   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   prihliada   na   skutočnosť,   že   predmetom   napadaného konania je riešenie otázky bydliska maloletých detí v inej krajine, t. j. ide o taký predmet konania,   ktorý   si   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   a pozornosť   súdu   venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu (II. ÚS 2/01), aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).

Navyše vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, je potrebné požiadavku na mimoriadne citlivý, efektívny a promptný postup súdu aplikovať v úzkej   interakcii   so   znením   Nariadenia   Rady   (ES)   č.   2201/2003   z 27.   novembra   2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, podľa ustanovenia čl. 11 ods. 1 a 3 ktorého, ak osoba podá žiadosť   na   príslušné   orgány   členského   štátu,   aby   dosiahla   návrat   dieťaťa,   ktoré   bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte Európskej únie (ďalej len „členský   štát“)   ako   členskom   štáte,   v ktorom   malo   dieťa   obvyklý   pobyt   bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, súd ktorému podala žiadosť o návrat dieťaťa,   koná   o tejto   žiadosti   urýchlene,   najrýchlejšími   postupmi,   ktoré   mu   poskytuje vnútroštátny právny poriadok, pričom súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.

1. V súvislosti s prvým kritériom „zložitosť veci“ ústavný súd predmetné konanie, ktorého predmetom je vydanie maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, nehodnotí ako zložité, či už po stránke právnej, alebo skutkovej a túto zložitosť nenamietal vo svojom vyjadrení ani samotný okresný súd.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   posudzovaného   konania v procesnom   postavení   navrhovateľa,   ústavný   súd   nezistil   v jeho   správaní   žiadnu   takú skutočnosť,   ktorá   by   prispela   k predĺženiu   posudzovaného   konania.   Sťažovateľ   bol v predmetnom   konaní   aktívny,   zúčastnil   sa   na   všetkých   nariadených   pojednávaniach a nielen   na   výzvy   okresného   súdu,   ale   aj   iniciatívne   predkladal   dôkazný   materiál a podávaním sťažností na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, ako aj urgovaním postupu okresného súdu, tiež aktívne pristupoval k chráneniu si svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

3. Napokon s prihliadnutím na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   imperatív urýchleného postupu v danom konaní vyjadrenom v Nariadení sa ústavný súd zaoberal aj postupom okresného súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že príčinou porušenia základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenia   práva na prejednanie veci v primeranej lehote nie je len konanie poznačené dlhšími obdobiami nečinnosti,   ale   jeho   príčinou   môže   byť aj   na   prvý   pohľad   síce   aktívny   postup   orgánu verejnej   moci,   ktorý   sa   však   vyznačuje   neefektívnou   a   nesústredenou   činnosťou s negatívnym dopadom na požiadavku urýchleného rozhodnutia vo veci samej.

V danom prípade postup okresného súdu bol postihnutý krátkodobými obdobiami nečinnosti,   neefektívnosťou   a   nesústredenosťou.   Ústavný   súd   hodnotil   priebeh   konania prísnejšie,   zohľadňujúc imperatív   urýchleného konania vyjadrený   pre   daný   typ   konania v Nariadení.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   ústavný   súd   v danom   prípade   (v   porovnaní s hodnotením prieťahov v iných typoch konaní, pozn.) už aj kratšie časové úseky nekonania okresného   súdu   s   ohľadom   na   okolnosti   veci,   ako   aj   s ohľadom   na   predmet   konania vyhodnotil ako obdobia nečinnosti majúce v konečnom dôsledku za následok oddialenie rozhodnutia vo veci samej za hranicu časovej akceptovateľnosti zhmotnenej v dotknutom Nariadení.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 P 26/2012   nekonal   v súlade   s   už   uvedeným   imperatívom   urýchleného   a   efektívneho konania v danej veci v období od 14. septembra 2012, keď bol spis po odvolacom konaní vrátený   späť   okresnému   súdu,   do   8.   januára   2013,   keď   okresný   súd   nariadil   vo   veci pojednávanie, t. j. okresný súd efektívne nekonal viac ako 3,5 mesiaca, čo v štádiu konania, ktoré v danom momente trvalo už viac ako 10 mesiacov (od 28. februára 2012), hoci mal v ňom okresný súd rozhodnúť už do šiestich týždňov, je neakceptovateľné. Okresný súd síce v tomto období 15. októbra 2012 vypracoval dožiadanie adresované príslušnému súdu v Českej republike na zistenie výchovných pomerov pre maloleté deti u sťažovateľa, avšak uvedené   realizoval   v čase,   keď   už   správu   o výchovných   pomeroch   u   sťažovateľa   mal doručenú   5.   októbra   2012   od   Úradu   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   Českej republiky, pričom správa bola následne okresnému súdu postúpená 19. októbra 2012 aj Centrom,   a   napokon   podanie   tohto   dožiadania   okresným   súdom   ostalo   bez praktického výsledku,   pretože   okresný   súd   ho   nesprávne   vypracoval   a   na   výzvu   dožiadaného   súdu z Českej republiky na jeho opravu z 12. novembra 2012 ani nereagoval, takže dožiadaný súd 28. decembra   2012 vrátil   toto dožiadanie okresnému súdu   bez vecného vybavenia. Okrem   toho   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   8.   januára   2013   nariadil pojednávanie   vo   veci   až   po   urgenciách   Centra,   ktoré   žiadalo   správu   o stave   konania a o ďalšom postupe v konaní 25. októbra 2012, ako aj 7. januára 2013.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd konal neefektívne aj v období od 2. apríla 2013, keď sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil na 30. apríl 2013 z dôvodu   nutnosti   rozhodnúť   o procesnom   návrhu   odporkyne   na   prerušenie   konania, okresnému súdu doručenom pred pojednávaním 31. marca 2013, o ktorom v okolnostiach danej veci okresný súd mohol a mal rozhodnúť priamo na pojednávaní bez nutnosti jeho odročovania (napokon o tomto návrhu bolo rozhodnuté až 15. apríla 2013 po sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu 9. apríla 2013 pozri   ďalej,   pozn.).   Napokon   okresný   súd   v dôsledku   tohto   svojho   neúčelného a nesústredeného   konania   sám   zmaril   aj   odročené   pojednávanie,   ktoré   sa   malo   konať 30. apríla 2013, ktoré potom, ako usúdil, že uznesenie z 15. apríla 2013, ktorým zamietol návrh odporkyne na prerušenie konania, ešte nenadobudlo právoplatnosť, 26. apríla 2013 zrušil.

V postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj ďalšie neefektívne a nesústredené úkony.   Okresný   súd   v danom   konaní   postupoval   neefektívne   nielen   pri   nariaďovaní pojednávaní,   ktoré   v špecifických   okolnostiach   danej   veci   nariaďoval   s neprimeraným časovým   odstupom, bez toho,   aby v tomto   medziobdobí   vykonával nejaké dokazovanie nevyhnutné na rozhodnutie   vo   veci   (napr.   pojednávanie konané 19.   februára   2013   bolo odročené až na 2. apríl 2013 alebo napr. po vrátení spisu z krajského súdu 18. júla 2013 okresný   súd   až po   sťažnosti   sťažovateľa   na prieťahy   v konaní z 30.   júla 2013   podanej predsedovi okresného súdu nariadil pojednávanie na 23. september 2013), ale v určitých štádiách   konania   okresný   súd   iba   registroval „procesné   želania   účastníkov   konania“ bez reálneho vplyvu na vecný priebeh konania. Okresný súd napríklad pojednávanie konané 19. februára   2013   odročil   na   základe   žiadosti   odporkyne   na   pojednávaní   kvalifikovane zastúpenej,   ktorá   sa   z   účasti   na   tomto   pojednávaní   ospravedlnila   z   dôvodu práceneschopnosti, pričom svoju žiadosť o odročenie pojednávania odôvodnila nutnosťou jej vypočutia, pretože tak to mal podľa jej tvrdenia nariadiť vo svojom rozhodnutí krajský súd. Okresný súd si túto argumentáciu odporkyne bez ďalšieho osvojil (t. j. bez preverenia, či   krajský   súd   skutočne   nariadil   opätovné   doplňujúce   vypočutie   odporkyne,   pozn.) a pojednávanie   odročil   na   2.   apríl   2013.   V ďalšom   konaní   (pojednávanie   uskutočnené 23. septembra 2013) už odporkyňa ani jej právna zástupkyňa netrvali na osobnom vypočutí a odporkyňu   na   ďalších   pojednávaniach   okresný   súd   nevypočul.   Okrem   toho   následne okresný súd iba na podnet sťažovateľa dodatočne vyzýval ošetrujúcu lekárku odporkyne, aby sa vyjadrila k jej zdravotnému stavu.

Ústavný súd vo   svojej   judikatúre už poukázal na to,   že nielen   nečinnosť,   ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 26/2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   napadnuté   konanie   bolo   skončené rozhodnutím okresného súdu z 23. septembra 2013 v spojení s rozhodnutím krajského súdu z 25. novembra 2013.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   pre   sťažovateľa   dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   priznal   sťažovateľovi   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti veci finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

III.

B. Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   konania   vedeného   okresným   súdom   1 pod sp. zn. 19 P 89/2011, pre rozhodnutie vo veci boli relevantné tieto procesné úkony:

-   9.   november   2011   okresnému   súdu   1   bol   doručený   návrh,   ktorým   sa navrhovateľka domáhala určenia práv a povinností k maloletým deťom pochádzajúcim z jej manželstva   so   sťažovateľom,   a   to   z   dôvodu,   že   navrhovateľka   sa   mala   s   maloletými „po dohode   rodičov“ presťahovať   na   Slovensko,   pretože   v   Českej   republike   jej   kvôli pracovnej zaneprázdnenosti sťažovateľa nemal kto pomôcť s deťmi, z tohto dôvodu musela prerušiť aj vysokoškolské štúdium, pričom sa domáhala, aby jej boli maloletí zverení do výchovy a aby sťažovateľ prispieval na ich výživu, súčasne sa v tomto smere domáhala aj vydania predbežného opatrenia,

-   1.   december   2011   –   okresný   súd   1   uznesením   ustanovil   maloletým   kolízneho opatrovníka a súčasne vydal uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým zaviazal sťažovateľa platiť na maloletých výživné,

- 30. december 2011 – sťažovateľ sa odvolal proti uzneseniu o predbežnom opatrení, pričom v ten istý deň zaslal odvolanie sťažovateľa okresný súd 1 na vyjadrenie právnej zástupkyni navrhovateľky a tiež kolíznemu opatrovníkovi,

-   4.   január   2012   –   okresnému   súdu   1   bolo   doručené   odvolanie   navrhovateľky proti uzneseniu o predbežnom opatrení,

- 9. január 2012 – sťažovateľ namietal miestnu nepríslušnosť okresného súdu 1 a tiež podal odvolanie proti uzneseniu z 1. decembra 2011, ktorým bol maloletým ustanovený kolízny opatrovník,

- 13. január 2012 – okresný súd 1 zaslal odvolanie navrhovateľky zo 4. januára 2012 na vyjadrenie sťažovateľovi, súčasne zaslal právnej zástupkyni navrhovateľky na vyjadrenie námietku sťažovateľa týkajúcu sa nepríslušnosti okresného súdu 1 a napokon tiež zaslal odvolanie navrhovateľky na vyjadrenie kolíznemu opatrovníkovi, ktorého súčasne vyzval na prešetrenie výchovných pomerov maloletých v bydlisku navrhovateľky,

-   24.   január   2012   –   navrhovateľka   žiadala   nariadiť   nové   predbežné   opatrenia o zverení maloletých do jej starostlivosti,

- 26. január 2012 – okresnému súdu 1 bola doručená správa kolízneho opatrovníka a súčasne   vydal   uznesenie   o   predbežnom   opatrení,   ktorým   dočasne   zveril   maloletých do výchovy navrhovateľky,

- 30. január 2012 – spis bol predložený krajskému súdu,

- 6. február 2012 – krajskému súdu bolo okresným súdom 1 postúpené vyjadrenie sťažovateľa   k   odvolaniu   navrhovateľky,   ako   aj podanie   Centra;   krajský   súd   uznesením sp. zn. 7 CoP 39/2012 zmenil uznesenie o predbežnom opatrení z 1. decembra 2011 v určení výšky sumy, ktorú mal sťažovateľ platiť na výživu maloletým, a súčasne ďalším uznesením sp.   zn.   7   NcC   6/2012   rozhodol,   že   okresnému   súdu   1   vracia   vec   vo   veci   námietky sťažovateľa o miestnej nepríslušnosti   z dôvodu   jej nedôvodného predloženia krajskému súdu,

- 10. február 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu 1 a súčasne mu bola doručená žiadosť   navrhovateľky   o   vydanie   osvedčenia „...   podľa   čl.   39   Nariadenia   Rady   ES č. 2201/2003...“ o vykonateľnosti uznesenia z 26. januára 2012,

-   24.   február   2012   –   okresnému   súdu   1   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa proti uzneseniu z 26. januára 2012, ktorým boli maloletí zverení do dočasnej starostlivosti navrhovateľky,

- 7. marec 2012 – okresnému súdu 1 bola doručená správa od okresného súdu o tom, že u neho prebieha na návrh sťažovateľa konanie o navrátenie maloletých do miesta ich obvyklého pobytu v Českej republike,

- 27. marec 2012 – spis bol predložený krajskému súdu,

- 2. apríl 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP 102/2012 zmenil uznesenie okresného súdu 1 z 26. januára 2012 tak, že návrh navrhovateľky na dočasné zverenie jej maloletých do výchovy zamietol,

- 5. apríl 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu 1,

- 23. máj 2012 – navrhovateľka žiadala zveriť jej predbežným opatrením maloletých do starostlivosti a aby bol sťažovateľovi uložený zákaz stretávať sa s nimi,

- 30. máj 2012 – okresný súd 1 uznesením dočasne zveril maloletých do výchovy navrhovateľky a upravil styk sťažovateľa s nimi,

- 22. jún 2012 – sťažovateľ podal odvolanie proti predbežnému opatreniu z 30. mája 2012 a predložil listinné dôkazy,

- 1. august 2012 – sťažovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, čo sa týka dočasnej úpravy jeho styku s maloletými,

- 20. august 2012 – spis bol predložený krajskému súdu,

- 27. august 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 344/2012 potvrdil uznesenie okresného   súdu   1   z   30.   mája   2012   o   dočasnom   zverení   maloletých   do   výchovy navrhovateľke a vo zvyšnej časti, pokiaľ išlo o úpravu styku maloletých so sťažovateľom, krajský súd vrátil vec okresnému súdu 1 na ďalšie konanie,

- 31. august 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu 1,

-   7.   september   2012   –   okresný   súd   1   vydal   uznesenie   o   dočasnej   úprave   styku sťažovateľa s maloletými,

- 12. september 2012 – okresný súd 1 uznesením z dôvodu veci už rozhodnutej (res iudicata) konanie o návrhu otca na úpravu jeho styku s maloletými zastavil,

- 4. október 2012   sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu zo 7. septembra 2012,

- 8. október 2012 – sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu z 12. septembra 2012,

- 14. november 2012 – spis bol predložený krajskému súdu,

-   5.   december   2012   –   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   CoP   478/2012   potvrdil uznesenia okresného súdu 1 zo 7. septembra 2012 a z 12. septembra 2012,

- 7. december 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu 1,

- 2. apríl 2013 – sťažovateľ namietal zaujatosť zákonnej sudkyne okresného súdu 1,

-   16.   apríl   2013   –   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   konanie   o   námietke zaujatosti,

- 22. apríl 2013 – krajský súd uznesením sp. zn. 1 NcC 15/2013 rozhodol, že zákonná sudkyňa okresného súdu 1 nie je vylúčená z prerokovania a rozhodnutia danej veci,

- 23. apríl 2013 – spis bol vrátený okresnému súdu 1 a súčasne bol okresnému súdu 1 doručený   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   domáhal dočasného   nariadenia   striedavej   rodičovskej   výchovy   k maloletým,   sťažovateľ   súčasne predložil listinné dôkazy,

- 30. apríl 2013 – okresný súd 1 uznesením zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia,

-   29.   máj   2013   –   okresnému   súdu   1   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa proti uzneseniu z 30. apríla 2013,

- 3. júl 2013 – spis bol predložený krajskému súdu,

- 11. júl 2013 – krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 261/2013 potvrdil uznesenie okresného súdu 1 z 30. apríla 2013,

- 16. júl 2013 – spis bol vrátený späť okresnému súdu 1,

- 4. september 2013 – okresný súd 1 uznesením prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 P 26/2012,

-   31.   január   2014   –   okresný   súd   1   uznesením   z 31.   januára   2014   s poukazom na Nariadenie   rady   (ES)   č.   2201/2003 konanie vo veci   z dôvodu   nedostatku   právomoci zastavil, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. februára 2014,

-   11.   marec   2014   –   okresný   súd   1   uznesením   konanie   o   návrhu   sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia o úprave styku s maloletými deťmi zastavil.

Ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu   1   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn 19 P 89/2011 v období do jeho prerušenia uznesením zo 4. septembra 2013 a konštatuje, že nezistil   nečinnosť   ani   neefektívnosť,   ktorá   by   dosahovala   intenzitu   sťažovateľom namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

IV.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o   jeho   sťažnosti   advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014